 |
|
|
Z druhého brehu – Amerika a kresťanstvoDlho som premýšľal, ako najlepšie opísať rozdiel v myslení Ameriky a Európy. Ak sa vrátime späť v histórii, je jasné, že práve Európania mali najzreteľnejší vplyv na kolonizáciu Ameriky, čo oba kontinenty vždy spájalo. A preto je logické, ak očakávame, že vývoj oboch kontinentov bude podobný. Faktom je, že v mnohom podobný aj bol. Ak však máme možnosť porovnať vzťah ľudí k viere a schopnosť otvorene o nej hovoriť, podobnosť sa vytráca. Devätnáste storočie prinieslo rozvoj techniky a industrializáciu západnej civilizácie. Kým v Európe sa objavujú počiatky „sociálneho cítenia“, Ameriku to zrejme obchádza. Dvadsiate storočie prináša dve kruté vojny, ktoré spustošia Európu, prinesú smrť miliónom ľudí a zanechajú trvalú stopu na starom kontinente. A potom nasleduje rozdelenie Európy, vznik socialistického bloku, ale aj rozvoj rôznych variantov socializmu. Amerika, i keď bola účastníkom oboch vojnových konfliktov a minula obrovské peniaze na obnovu Európy, pokračuje inou cestou. Kým v Európe sa viera postupne vytratila a stala sa len akýmsi symbolom histórie starého kontinentu, v Amerike si i naďalej udržuje svoje miesto. Ale ako vlastne vyzerá americká viera v skutočnosti? Keďže najzreteľnejším prejavom viery je Bohoslužba, tak nedeľa je stretnutím, koncertom, oslavou a modlitbou k Bohu. Slovo worshipment je azda najlepším opísaním významu nedele. No nedeľa je len jeden deň zo siedmich. Preto samotný worshipment nepredstavuje len nedeľné stretnutie. Filozofiu typického amerického kostola vytvára komunita ľudí, ktorá ho zväčša vybudovala. A v tejto filozofii existuje istá spojitosť s judaizmom. Synagóga ako centrum komunity je doslova kultúrnym domom, ktorý sa stáva modlitebňou, ako to hovorí talmud či tóra, až vtedy, keď sa v nej stretne desať dospelých mužov a spoločne čítajú zo svätého písma. Takisto aj kostol v Amerike predstavuje miesto pre stretnutie a účel môže byť rôzny. Od koncertu, divadla, galérie, prednášky, kina až po modlitbu. A to celé sa dá nazvať worshipment. Teda nie miesto či čas, ale ľudia a účel ich stretnutia tvoria kostol. Počas môjho pobytu v Orlande som mal možnosť navštíviť rôzne kostoly. Od obyčajného „kresťanského“ kostola vytvoreného malou komunitou ľudí, cez klasické černošské kostoly plné gospelu, vravy a fantastickej jazzovej hudby, až po kostoly väčšie než Istropolis pre niekoľko tisíc ľudí s ročnými príspevkami v miliónoch dolárov. Každý má svoje čaro. Či už je ním komunita ľudí, ktorý vás prijmú ako starého priateľa, alebo je ním exotická kultúra a fantastická hudba, poprípade profesionálna prezentácia s vlastným TV okruhom, projektormi a výborným ozvučením. Florida je konzervatívny štát. Napriek tomu, že v Orlande nájdete asi desiatku veľkých zábavných parkov od Disneyho, cez Water World až po Universal studios, nachádza sa tu viac ako stovka rôznych kostolov. Vybrať si môžete spomedzi episkopálnych, baptistických, metodistických, ortodoxných, katolíckych, evanjelických ... ale aj čisto kresťanských kostolov, ktoré nespája žiadna cirkev. A ako vlastne vyzerá nedeľná Bohoslužba? Nuž, je to vlastne stretnutie s priateľmi. Doobeda sa v dohodnutý čas zídeme na mieste, ktorému hovoríme church. Vo dverách nás už zdraví niekto z komunity, podáva nám do ruky malú brožúrku v ktorej je dnešný program a program na najbližší týždeň. Je tam aj krátky úryvok z Biblie, akési motto dnešnej služby. Prechádzame chodbou a zdravíme sa s ľuďmi, ktorých sme týždeň nevideli. Väčšina z nich sú naši priatelia, je tu aj zopár nových, tak sa im prihovárame a kladieme pár zdvorilostných otázok. Pomaly sa začína ozývať hudba zo sály. Všetci sa usádzame a sledujeme pódium. Kapela hrá prvú pieseň a na projektore beží sprievodná videoprojekcia so slovami piesní. Po pár piesňach prichádza prvá spoločná modlitba a niekto z rady starších oznámi program v kostole na najbližší týždeň. A potom prichádza pastor. Všetkých nás víta a začína svoju kázeň. Takmer vždy je to príbeh alebo zážitok zo života, občas príbeh z Biblie. Všetky majú ale rovnakú úlohu, upriamiť pozornosť na morálku. A priznám sa, občas pociťujem akýsi „orwellovský“ komplex. No len málokedy nám nimi niečo prikazuje či zakazuje, skôr je to ako ponaučenie, že v živote sa človek môže vždy rozhodnúť. A náš pastor okorení každú kázeň humorom, takže je to radosť počúvať. Nakoniec prichádza opäť spoločná modlitba. No a potom už len pár pesničiek a je po Bohoslužbe. Všetci sa rozchádzajú, diskutujú na chodbách, alebo spoločne odchádzajú na nedeľný obed. To všetko je ale len malý kúsok mozaiky. Ďalej musím spomenúť nedeľnú školu pre deti, celotýždennú škôlku pre deti v predškolskom veku, každú stredu krúžky čítania z Biblie pre dospelých, ale aj deti a aj rôzne programy pre deti, divadlo, napríklad pred vianočnými sviatkami, kino, pravidelné koncerty a mnoho ďalšieho. Snáď najdôležitejšie sú ale misie. To nie je úplne bežné v každom kostole, ale náš kostol za pätnásť rokov svojej existencie pamätá niekoľko misií. Od misie na Slovensku, ktorá mala priblížiť vysokoškolákom v Bratislave kresťanstvo, cez misiu vo Francúzsku, v Austrálií, kde sa vybudoval úplne nový kostol, až po misiu v Mexiku, kde sa podarilo opraviť domy v malej dedine neďaleko hraníc s Texasom, postaviť školu a zopár nových domov. A samozrejme, že každá misia neznamená len finančné dary, ale aj osobnú účasť a pomoc (napríklad pri stavbe). Z čoho ale vlastne taký kostol žije? Z ničoho iného ako z peňazí, ktoré si vyzbiera a ktoré zarobí. Finančné dary sa nezbierajú len na nedeľnej Bohoslužbe, ale pri každej príležitosti, či už je to výstava, divadlo alebo koncert. Američania bežne v kostole odovzdávajú približne 10% svojich príjmov. Ale to nie je pravidlo! Nikde nie je napísané, že musíte a nikto to od vás ani neočakáva. Taktiež nie je úplne pravda, že kostoly nie sú dotované štátom. Iste federálna ani štátne vlády neprispievajú peniazmi, na druhú stranu ale máte právo si všetky dary kostolu odpísať zo svojho daňového základu. Ďalším príjmom pre kostol sú peniaze, ktoré zarobí poskytovaním služieb ako škôlka pre deti či opatrovateľskými službami. Veľmi dôležitá je rada starších, pretože práve ona riadi kostol, vyberá pastora, rozhoduje o prioritách a, samozrejme, stará sa o financie. Jediný kto dostáva plat, je pastor a zamestnanci, ktorí pracujú napríklad v škôlke. Všetci ostatní sú dobrovoľníci. Amerika iste nie je dokonalá či idylická krajina, nie všetci veria v Boha, nie každý je hrdý na svoju vládu. Ale slovami obyčajného Američana Jerryho Balcha: „We are a young nation and yes, we made lot of mistakes! But we aren’t bad people, we try our best.“ Preto si napriek všetkému myslím, že Amerika, respektíve obyčajní Američania, môžu byť vzorom aj pre nás, Európanov. Je zaujímavé zistiť, kde mohla byť dnes Európa, keby bolo keby. Preto určite nie je na zahodenie, ak má ktokoľvek šancu ísť do štátov. Lebo raz vidieť je úplne iné, ako stokrát počuť. |
08-10-2005
Kultúrna vojnaKresťanstvo je tepelnou izoláciou kapitalizmu i západnej civilizácie a kultúrna vojna je vojnou o dušu Západu. Ide v nej o to, či židovsko-kresťanské dedičstvo bude naďalej pre našu civilizáciu smerodajné, alebo či nad morálkou života zvíťazí pudová pseudomorálka smrti. Kultúrna vojna je bojom o zachovanie kultúrnosti západného človeka. Ak zničíme našu civilizačnú tradíciu, nepovstane z jej popola žiadny „nový človek“, nezaťažený poverami a predsudkami, ako si namýšľa liberálna ľavica. Kultúrnosť je to, čo človeka odlišuje od zvieraťa. Zničenie kultúrnosti povedie len k vyslobodeniu zvieraťa, ktoré sa pod tenkou vrstvou civilizácie skrýva v každom z nás.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|