 |
|
|
POHĽAD DO PLYTČÍN SLOVÁKOVEJ DUŠENa Slovensku existuje voličská väčšina, ktorá sa dá označiť ako nacionálno-socialistická. Aký je jej pôvod, myšlienkové vzorce a následky jej existencie pre Slovensko? A ako túto väčšinu eliminovať? Je Slovensko konzervatívne? V médiách často počúvame, že Slovensko je „konzervatívne“. A väčšinou sa tento výrok vyslovuje v negatívnom kontexte. No ak analyzujeme postoje a názory kritickej väčšiny Slovákov k ľubovoľnému problému, zistíme, že konzervatívne postoje sú nielen iné, ale často presne opačné k väčšinovej verejnej mienke. Komplex myšlienkových pochodov kritickej väčšiny Slovákov, len ťažko nazvať konzervatívnym. Existujúca voličská väčšina (vyše dve tretiny občanov) je nacionálno-socialistická. Tu treba zdôrazniť, že pod pojmom „nacionálny socializmus“ nie je nutne myslené to, čo bolo v Nemecku v rokoch 1933-45, i keď tieto postoje sa za latentne fašizoidné pokladať dajú. Ak sa hovorí o dvojtretinovej voličskej väčšine, nemyslí sa tým ani to, žeby Slováci vyznávali nejakú kompaktnú ideológiu, i keď títo ľudia majú svoju vlastnú mediálnu infraštruktúru (prop.sk, Zmena, Extra). Skôr ide o určité myšlienkové vzorce, paradigmy, cez ktoré Slováci vnímajú svet a spôsoby nazerania na politické problémy. Zároveň treba poukázať na nesúrodosť tejto voličskej väčšiny. Vo voľbách sa o ňu bijú na jednej strane Smer a KSS (tí sú viac soci-) a HZDS so SNS na strane druhej (tí sú viac nacio-). No isté jednotiace prvky tu sú. Koniec koncov aj popularita Ivana „myslím-národne-cítim-sociálne“ Gašparoviča, potvrdzuje, akú skupinu tento muž svojimi názormi reprezentuje. Existencia názorových stereotypov, ktoré táto nezanedbateľná skupina obyvateľstva vyznáva, je nešťastím, brzdou a retardujúcim faktorom na ceste Slovenska k prosperujúcej trhovej ekonomike, právnemu demokratickému štátu a zodpovednému občianskemu vlastenectvu. Práve táto skupina ľudí a nie Česi, Maďari alebo židia, je zodpovedná za zaostávanie Slovenska a jeho pomalé napredovanie. Charakteristika nacionálneho socializmu Čo túto voličskú väčšinu charakterizuje? Jej najmarkantnejšími znakmi sú kolektivizmus, antikapitalistická mentalita, z toho vyplývajúci etatizmus, dirigizmus a paternalizmus. Taktiež latentný antisemitizmus, prednosť zamestnaneckej mentality pred podnikavosťou a napriek nízkej úrovni politickej kultúry (a často aj nízkej kultúry medziľudských vzťahov), nafúkaný pocit kultúrnej nadradenosti voči USA... Príčinou týchto javov sú absencia dlhšej tradície vlastného štátu, absencia ekonomickej a politickej slobody v minulosti, nezvládnutý prechod z agrárnej na industriálnu spoločnosť, ktorý sa u nás udial až počas komunistickej éry, atď. Názorový komplex nacionáno-socialistickej väčšiny je ako gordický uzol. Tu si načrtneme len niekoľko znakov slovenskej politickej mytológie. Základným znakom nacionalizmu i rôznych druhov socializmu, je kolektivizmus. Nacionálny socializmus stavia na potlačení individuality v prospech kolektívu. Redukuje pestré spektrum individuálnych identít len na rozmer triednej, prípadne národnej príslušnosti. Vo vedomí Slovákov spojil triednu a národnú identitu do jedného, kolektivistického vnímania reality, najmä komunistický intelektuál Vladimír Mináč. Pravdepodobne nikto iný nenaštrbil slovenskú dušu v 20. storočí tak silno ako on. Dopad jeho nenápadnej state z knihy Dúchanie do pahrieb, ktorá sa dostala do siedmackych učebníc literatúry (a tým pádom aj do podvedomia generácií Slovákov), si uvedomuje málokto. Mináč stotožnil slovenský národ s najnižšou spoločenskou triedou, a ešte vyhlásil, že sa z toho máme tešiť. Slovák je pre neho utláčaný plebejec bez veľkých dejín a historických osobností. Keďže „veľké dejiny“ sú „dejinami veľkých lúpežníkov“, nemáme za nimi smútiť. Miesto heroických osobností, ako bol Štefánik, Masaryk, Hlinka a mnohí ďalší, o ktorých sa za socializmu nesmelo hovoriť, nám Mináč ponúka slovenského robotníka a nevoľníka ako kolektívneho hrdinu svojej „budovateľskej“ histórie: „Nezrumili sme ani jedno mesto, zato vystavali sme Viedeň i Budapešť“. Dejiny s takýmto kolektívnym robotným hrdinom v hlavnej úlohe, ako náhrada za veľkých hrdinov i darebákov (bez akých sa žiadne napínavé dejiny nezaobídu), sú nezmyslom. „History“ je od slova „story“ a dejiny, ktoré nemajú dej, sú asi také inšpirujúce ako „dejiny“ včelieho úľa alebo mraveniska. K pochopeniu ohlasu, aký Mináč so svojou koncepciou dosiahol u svojich intelektuálnych nasledovníkov, treba poznať jeho životný príbeh. Mináčova hviezda sa počas minulého režimu vytrvalo držala na vrchole. A keď mal prísť mečiarizmus, Mináč, ako symbol normalizačného intelektuála, vyslovil pamätnú vetu, ktorá dokonale vystihuje prezlečenie komunistických kabátov za národný kroj, čo bolo typické pre mnoho jeho súdruhov: „Ako komunista som zlyhal, ako Slovák stojím na prahu nového tisícročia“. Hoffbauer, Húska, Kapusta, Púchovský, Eremiášová a ďalší novinárski nohsledi mečiarizmu sú Mináčovými intelektuálnymi deťmi. V čase Kubišovej STV a „Republičky“ pestovali vo voličoch vtedajšieho štátohnutia nutkavý pocit, že celý svet nám krivdí a všetci, USA, NATO, Európa, i naši susedia sa spriahli, aby sa mladej a panenskej Slovenskej republike dostali do nohavičiek... Hegel, Dubček a konštruktivistická povera Miklós Duray raz povedal, že obdivuje cieľavedomý slovenský ťah smerom k vlastnému štátu, ktorý sa tiahol od štúrovcov až do súčasnosti. Bez snahy znižovať výnimočný prínos štúrovcov, táto generácia romantických intelektuálov priniesla do slovenského politického života aj jedno kukučie vajce. A to hegeliánsku filozofiu, ktorá neskôr inšpirovala aj Karla Marxa. -Najmä obľúbenú ľavicovú tézu, že jednotlivec oslobodzuje sám seba prostredníctvom štátu. Štát je tu vraj nato, aby človeka „oslobodzoval“ od kadečoho. Je to absurdná téza. Toto „oslobodzovanie“ prostredníctvom štátu vedie vlastne k likvidácií všetkých prirodzených komunít a zdrojov autority, až napokon človek stojí pred štátom sám ako prst a bezbranný ako batoľa. Je len pochopiteľné, že takýto vykorenený človek si pýta opateru štátu od kolísky až po hrob. Toto je aj jeden z rozdielov medzi pravicou a ľavicou. Konzervatívna pravica si uvedomuje význam prirodzených komunít a zdrojov autority a taktiež celú šírku spektra individuálnych identít človeka. Tvrdí, že toto všetko má byť zachované a chránené pred kradmou rukou štátu. Naopak, ľavica považuje vo svojej honbe za vysnívaným „novým“, či „moderným“ človekom akékoľvek prirodzené a tradičné štruktúry za prekážky, ktoré jednotlivca zotročujú a zväzujú. Práve všemocný a vyšším géniom osvietený štát ich má zlikvidovať, a tým má človeka „oslobodiť“ od reťazí... Tu kdesi treba hľadať zdroje paternalizmu, teda skalopevného presvedčenia nacionálno-socialistických Slovákov, že štát sa má o nich starať. Vo vedomí týchto ľudí štát narastá do úlohy neomylného nadpozemského božstva, čo sa musí postarať o naše potreby. No jednotlivec skôr potrebuje garancie voči útoku na svoju slobodu zo strany štátu. Aj národný štát môže svojich občanov unášať do cudziny alebo zabíjať. Jedným z najvplyvnejších stavebných kameňov nacionálneho socializmu bol Dubčekov oxymoron „socializmus s ľudskou tvárou“. Dubček ľuďom nahovoril rozprávku o tom, že môžu mať súčastne demokraciu i socialistickú ekonomiku. Počas normalizácie ľudia chodievali do Titovej Juhoslávie a Dubčekove vízie nadobudli v myslení ľudí úplne novú podobu. A tak po roku 1989 nastala na Slovensku zvláštna situácia. Málokto z ľudí, čo štrngali na námestiach, chcel kapitalizmus. Väčšina túžila po Dubčekovskej „demokracii“, kombinovanej s ekonomickým socializmom. Ľudia chceli model, ktorý poznali z dovoleniek v Titovej Juhoslávií, a najlepšie aj s jadranským slnkom. Práve po roku 1990 sa nacionálno-socialistická voličská väčšina konštituovala ako reálna politická sila, ktorá odmietala Klausove reformy argumentujúc, že na Slovensku platia iné ekonomické zákony ako inde vo svete. Mečiar, ako inštinktívny politik s prstom na pulze národných nálad, vycítil tieto resentimenty a razom sa postavil do čela väčšiny. Treba povedať, že všetko pozitívne v transformácií Slovenska po roku 1990 sa podarilo nie vďaka, ale navzdory väčšinovej verejnej mienke. Väčšina zatiaľ, po vzore Dubčekovho odkazu, hľadala akúsi „tretiu cestu“ alebo „zlatú strednú cestu“, ktorá spája pozitíva dvoch protichodných systémov. „Zlatú strednú“ alebo „tretiu cestu“ hľadali ľudia v histórií už veľakrát. A poučenie z týchto prípadov tkvie v tom, že pokus o zlúčenie dvoch protichodných ciest vedie nie k súčtu ich pozitív, ale naopak, k súčtu negatív oboch prístupov… Ďalším poznávacím znakom nacionálnych socialistov je tzv. konštruktivistická povera. Veľa Slovákov žije v predstave, že (zjednodušene povedané), keby štát neprikázal mlynárovi, aby predal obilie pekárovi, nastal by hladomor, lebo by nemal kto piecť chlieb. Nacionálno-socialistický volič je presvedčený, že spoločnosť je priamo zhora organizovaná štátom a bez tohto dirigizmu by nič nefungovalo. Nechápe, že pekár aj mlynár sami od seba hľadajú v rámci deľby práce odbyt pre svoje produkty. Nechápe, že trhová ekonomika je samoorganizovaný systém a štát v nej musí hlavne vytvárať právny rámec, ktorý by garantoval vynútiteľnosť zmlúv a majetkových práv. O tom sú aj všetky tie nariekania opozície, že ak sa trh vpustí do školstva alebo zdravotníctva, nastane chaos, lebo kapitalizmus je vraj „zákon džungle“. Ale džungľou sú spomínané rezorty teraz, keď sú pod kontrolou štátu – džungľou korupcie a morálneho rozkladu. Preto keby z nich aj štát kompletne vycúval, neviedlo by to k chaosu, ale naopak k objaveniu sa spontánneho trhového poriadku. Antikapitalistická mentalita Z antikapitalistickej mentality Slovákov vychádzajú také rozmanité javy ako je antiamerikanizmus, antisemitizmus (USA a židia ako symbol nenávideného trhu), pocity závisti, ukrivdenosti, malosti, pasivity a podobne. Okrem dvoch totalitných ideológií je za antikapitalistickú mentalitu zodpovedná aj maďarizácia a nezvládnutá industrializácia Slovenska. Aby sa Slováci vyhli maďarizácií, ktorá zlákala veľkú časť našich elít, uzavreli sa na konci 19. storočia do malých dedinských spoločenstiev. Pestovala sa predstava o veľkej civilizácií „tam za humnami“, ktorá bola kozmopolitná, kapitalistická, mestská, úžernícka a žido-maďarská. Na druhej strane stála kultúra uzavretých dedinských komunít, ktorá bola rurálna, slovanská, čistá, ľudová a prírodná. Nálady typu „civilizácia verzus kultúra“ alebo, pomenované Hayekovými termínmi: „rozšírená spoločnosť verzus atavizmus malých spoločenstiev lovcov a zberačov“, sa počas industrializácie vyskytovali v každom národe. U nás sa mentalita malej uzavretej komunity stala súčasťou národného fenotypu, lebo spriemyselňovanie trvalo neprirodzene dlho a neprirodzene tiež skončilo. Z uzavretých dedinských komunít so silnými osobnými regulačnými mechanizmami boli Slováci presťahovaní do odľudštených králikární reálneho socializmu. Udialo sa to v 60. rokoch 20. storočia a ako dôkladne zdokumentoval Hayek vo svojej teórií kultúrnej evolúcie a samoorganizovaných systémov, socialistická spoločnosť je sama riadená ako malé spoločenstvo. Hayek hovorí toto: kým spoločenstvo riadia osobné regulačné mechanizmy, spoločnosť je príliš veľká a neprehľadná, musí byť preto riadená abstraktnými pravidlami, aplikovateľnými na každého rovnako. Infraštruktúrou veľkej rozšírenej spoločnosti je súkromné vlastníctvo, deľba práce, peniaze, zmluvné vzťahy, monogamná rodina, úrok, ochota riskovať a abstraktné pravidlá, ktoré nedávajú spoločnosti verejné ciele, o ktoré sa treba povinne usilovať, ale pôsobia ako mantinely pre naplnenie súkromných cieľov všetkých jednotlivcov. A tu tkvie pôvod antikapitalistickej mentality našich nacionálno-socialistických voličov. Slováci z vidieckych spoločenstiev v 60. rokoch vhupli do veľkej spoločnosti. No udialo sa tak počas socializmu, ktorý bol sám o sebe inštinktívnou ozvenou malých spoločenstiev lovcov a zberačov s osobnými regulačnými mechanizmami a spoločnými cieľmi, o ktoré sa mali usilovať povinne všetci. A tak tu dnes máme obrovskú popularitu „veľkých samcov“ na čele opičej svorky, Mečiara a Fica, s ich zázračnými bublifukmi. K vytúženému cieľu nás má doviesť silný a charizmatický národný vodca, ktorého prostriedky sú vysvätené účelom „celonárodného blaha“ (nech už sa pod tým rozumie čokoľvek). Jednoducho, je tu očakávanie voličov, že veci sa budú riešiť „skutkami“, nie na základe akýchsi „pravidiel“. Kresťanstvo a kultúrnosť Ak sa pozrieme na uzavreté slovenské dedinské komunity na konci 19. storočia, zisťujeme, že často jediné, čo aspoň ako tak držalo ich úroveň, boli dedinskí kňazi a učitelia. Počas maďarizácie často jediní predstavitelia slovenskej inteligencie. Tu by som chcel náležite zdôrazniť, že kresťanstvo nie je súčasťou nacionálno-socialistickej diagnózy slovenského národa. Naopak, je jej riešením. I keď sa ľudácky režim kresťanstvom a najmä katolicizmom zastrájal, v skutočnosti išlo v prípade Tisa a spol. o úchylku v rámci katolicizmu, o herézu, ktorá bola dnes i vtedy nekompatibilná s cirkevným učením. Ale späť do dedinských spoločenstiev na konci 19. storočia. Nebyť obetavých a zásadových kňazov, tieto spoločenstvá by možno zdegenerovali až do pomerov, v ktorých dnes žijú komunity Rómov na východnom Slovensku s incestom a totálnym rozkladom kultúrnosti. Práve hlboká viera zachránila Slovákov od úplného kultúrneho úpadku, respektíve rozpustenia sa v maďarskom etniku... Hayek vo svojej teórií kultúrnej evolúcie veľmi vyzdvihuje kresťanstvo ako faktor, ktorý pozitívne posväcuje individualistickú morálku rozšírenej spoločnosti, oproti kolektivistickej morálke malej komunity. Často sa u nás upozorňuje na rozpor medzi štatistickou príslušnosťou k cirkvám a reálnou religiozitou. Kresťanská viera u nás nadobúda zvláštne formy, ktoré poznačuje často formalizmus a svojský výklad článkov viery. Klasické kresťanstvo, v podobe, v akej ho interpretujú cirkvi, so všetkým, čo to obnáša, je blízke možno len desiatim percentám deklarovaných kresťanov u nás. Často ide o voličov KDH. Vzťah nacionálnych socialistov ku kresťanstvu je veľmi rôznorodý. Mnohí z nich sú úprimní a praktizujúci kresťania. Ale od konzervatívnych kresťanov ich oddeľuje to, že sú „najskôr Slováci“, až potom kresťania. Inými slovami, darmo sú napr. aj praktizujúcimi veriacimi, keď v prvom rade sú nacionalistami, čo svoj národný rozmer povyšujú nad všetky ostatné. Ďalší nacionálni socialisti majú veľmi svojské interpretácie viery. Tvrdia, že Cirkev vieru skomolila, pritom sami si napr. miešajú kresťanstvo s východnými filozofiami (viď „zen-kresťan“ Jožo Ráž). Mnohí z nacionálnych socialistov sú ateistami, alebo až fanatickí sekularisti, čo však neznamená, že všetci ateisti sú nacionálnymi socialistami. Skutočné kresťanstvo v podobe ako ho hlásajú cirkvi, teda ako organicky a evolučne rozvíjaný filozofický systém, je kľúčovou zbraňou proti nacionálnemu socializmu. Táto kritická väčšina totiž do slovenského života vniesla nízku politickú kultúru a často aj nízku kultúru medziľudských vzťahov. Nakazila sa už aj tá zdravšia, hoci menšia časť populácie a deštrukcia kultúrnosti, je najtrvalejším a najsmutnejším víťazstvom nacionálnych socialistov. V našom národe absentuje kultúra, nie ako umenie, ale v širšom zmysle slova ako kultúrnosť, teda ako súbor hodnôt, ako to, čo nás oddeľuje od zvierat. Ako na stránkach časopisu .týždeň napísal Daniel Pastirčák, nízka úroveň kultúrnosti pramení z odvrátenia sa od transcendentnej autority. „Kultúra“ je od slova „kult“ a len ťažko môže existovať bez viery vo vyšší vzťažný bod, ktorý nás presahuje a ku ktorému máme vzhliadať. Protipól Ak na Slovensku existuje protipól k nacionálno-socialistickej voličskej väčšine, hľadal by som ho medzi kresťanskými a občianskymi konzervatívcami, a medzi libertariánmi, ktorí pracujú v rôznych ekonomických think tankoch. Ide o ľudí, ktorí sa od kolektivizmu kritickej väčšiny Slovákov odlišujú vierou v individuálnu zodpovednosť pred Bohom (kresťania) alebo rozumom (klasickí liberáli). Sú to ľudia, ktorí si uvedomujú pestrosť ľudských identít. V tomto priestore treba budovať alternatívu. Tu je zaujímavá rozporuplná pozícia tzv. ľavicových liberálov, ktorí sa zoskupujú najmä okolo denníka SME. Kusému, Hvoreckému, Javůrkovi, či Zavackej je nepochybne nacionálny socializmus väčšiny Slovákov odporný a pohŕdajú ním. No vždy, keď si myslia, že za horizontom hrozí „čierna totalita“ KDH, spolčia sa s tými, ktorých intímne poznajú - s bývalými komunistami, ku ktorým mnohí z nich patrili a ktorí dodnes tvoria jadro nacionálno-socialistického Slovenska. Spomínam to, lebo si myslím, že porážka nacionálneho socializmu je možná, len ak sa podarí udržať isté voľné spojenectvo medzi konzervatívcami a liberálmi. Čitateľ si teraz možno spomenie na podobne znejúci plán Ivana Šimka, ktorý blúznil o slovenskej CDU, spájajúcej liberálov a kresťanov. Ivan Šimko sa mýlil v jednej dôležitej veci. Konzervatívci môžu budovať efektívne spojenectvo s klasickými liberálmi, s ktorými ich spája prinajmenšom spoločný záujem v ekonomických otázkach. Ale nikdy nemôžu trvalo spolupracovať s ľavicovými liberálmi bez toho, aby sa vzdali svojej identity ako konzervatívci. Charakter ľavice je v každej krajine daný najmä stupňom etatizmu v minulosti. Napríklad v USA a Británii sú ľavicou vlastne ľavicoví liberáli, ktorý fungujú v rámci demokratických pravidiel hry a akceptujú mnohé z kréda liberálnej demokracie. V štátoch s dlhou tradíciou politickej a ekonomickej neslobody sa vyvinula agresívna nacionálno-socialistická, poprípade až komunistická ľavica, ktorá už v základoch ohrozuje existenciu spoločenského poriadku. Komunisti a nacisti sa dostali k moci v krajinách ako Nemecko a Rusko, kde dlhá tradícia bujnejúceho štátu narobila už predtým veľa škody. Základným riešením ľavice na každý problém je „viac štátu“. Do extrémov toto pravidlo vždy ústi tam, kde je už štátny vplyv značný. Naopak, v USA a Anglicku sa tamojšia ľavica sústreďuje na postupné (nie revolučné) napĺňanie svojich cieľov. Tým nechcem tvrdiť, že Kusý a spol. nie sú nebezpeční. Ale je nutné si uvedomiť, že ľavicoví liberáli nie sú spojencami konzervatívcov, ale budúci predstavitelia ľavice po porážke nacionálnych socialistov. Až raz Slováci prestanú veriť Ficovi a Mečiarovi, preberú práve ľudia s ľavicovo-liberálnymi postojmi úlohu politickej ľavice u nás. Plán štátneho prevratu Dnes má Slovensko v cudzine imidž progresívnej krajiny. No pravica tu vládne len vďaka tomu, že veľa hlasov nacionálnych socialistov prepadlo v minulých voľbách. Nacionálny socializmus, v mnohých jeho odtieňoch (Smer, HZDS, SNS, KSS), zrejme vyjde z budúcich volieb posilnený. No voličské väčšiny sa dajú meniť. „Konzervatívne Slovensko“ môže proti tomu „nacionálno-socialistickému“ bojovať na mnohých frontoch. Ako teda urobiť s nacionálno-socialistického Slovenska Slovensko konzervatívne? Povaha demokracie je neúprosná. Politici predstupujú pred voliča a aby boli zvolení, musia voličovi sľúbiť to, čo chce počuť. Ak je verejná mienka obrátená príliš doľava, musia aj pravicoví politici hrať na sociálnu nôtu ako vidíme aj teraz v Nemecku. Ak je verejná mienka obrátená vcelku doprava, ani ľavica si nemôže dovoliť vyskakovať. To je napr. príklad Veľkej Británie. Len málo politikov je schopných verejnú mienku viesť, väčšina sa nechá unášať davom a v zásade ľuďom hovoria, čo chcú títo počuť. Preto je otázne, do akej miery sú zmenu nacionálno-socialistickej voličskej väčšiny schopní uskutočniť politici. Pravicoví politici by mali najmä držať kurz a zabezpečovať kontinuitu. Kontinuita posilňuje tradičné hodnoty, revolučné zmeny posilňujú naopak nacionalizmus a socializmus. Existencia samostatného a demokratického slovenského štátu je rozhodujúcim činiteľom v posilňovaní zodpovednosti a občianskeho vlastenectva. Za existenciu nacionálno-socialistickej väčšiny môže (zjednodušene povedané) absencia národnej i individuálnej slobody v minulosti. A z toho vyplýva aj absencia zodpovednosti za seba i svoj štát. Jednou z výhod existencie SR je fakt, že svoje triumfy môžeme vychutnávať ako národ sami a rovnako sa sami pred sebou musíme zodpovedať, ak svojou voľbou urobíme prešľap. Okolo národa vybudovaný štát je najprirodzenejším priestorom pre demokraciu. Zachovanie nášho národného štátu je nevyhnutné už len z dôvodu dozrievania Slovákov ako zodpovedného občianskeho národa. No SR musí byť tiež štátom minimálnym, ktorý nebude veľmi zasahovať do ekonomiky, ponechá nízke dane a zabezpečovať bude najmä právny rámec pre podnikanie. Slováci sa totiž musia učiť niesť za seba zodpovednosť nielen ako národné politické spoločenstvo, ale najmä ako jednotlivci každý za seba a svoju rodinu. Osloviť mienkotvorcov Boj proti nacionálnemu socializmu je bojom, ktorý bude rozhodnutý na bojisku myšlienok. Keď sa zlomí nacionálno-socialistická voličská väčšina, posunie sa aj ťažisko politického sporu a sociálni demagógovia typu Fica, či Mečiara prestanú byť systémovou súčasťou slovenskej politiky. Ak si konzervatívci získajú slovenskú verejnú mienku, získajú pre seba aj politiku. A verejnú mienku si získajú, ak oslovia mienkotvorcov, teda kňazov, novinárov a učiteľov. Farmár z Iowy nikdy nečítal Hayeka, ale pritom vie, že štát je „neschopné nenažrané hovado“, ktoré ho okráda. Baník z Prievidze nikdy nečítal Marxa alebo Sontagovú, no napriek tomu je presvedčený, že štát je „veľké nadpozemské stvorenie“, ktoré tu je nato, aby mu zaručovalo prácu a preberalo za neho zodpovednosť. Teoreticky by Hayekovu Osudovú domýšľavosť bolo možné poslať do každej schránky, ale aký by to malo efekt? Koľko ľudí by si ju prečítalo, koľko z toho by ju pochopilo a kto by si jej obsah vôbec vzal k srdcu? Slováci len pomaly menia názory. A ak je aj realita iná, máme skôr tendenciu spochybňovať realitu ako náš názor. Záver Tento text chcel aspoň načrtnúť možnosti postupného rozmotávania gordického uzla nacionálno-socialistických vzorcov myslenia, ktoré žijú vo vedomí kritickej väčšiny Slovákov. Hoci išlo o kombináciu politických i mimopolitických opatrení, rozhodnutie nakoniec nepadne v politike, ale na úrovni súboja myšlienok. Slovensko vždy poháňala dopredu drobná osvetová práca medzi ľuďmi. Toto bol prístup Fándlyho, Štúra, Masaryka, Hodžu i Hlinku. Vedeli, že víťazstvo na trhu ideí je kľúčové, lebo sú to práve myšlienky, ktoré vytvárajú mantinely politického sporu. |
20-09-2005
Slovenská otázkaAká je podstata a zmysel slovenských dejín? Odkiaľ a kam kráča náš národ? Aký je náš vzťah k nám samotným a k slovenským dejinám? Ako sa s nimi vyrovnávame? Kde máme o sebe ilúzie a kde sa naopak podceňujeme? Sú tí, ktorých považujeme za našich hrdinov, skutočne hodní úcty? A poznáme vôbec všetky historické osobnosti, ktoré by si to zaslúžili? Kde sa končí vlastenectvo a začína sa nacionalizmus? Otázky, na ktoré okolité národy zodpovedali už dávno. A ak nie, aspoň o nich vášnivo diskutujú. V slovenskom srdci sídli mnoho komplexov a mýtov o sebe i druhých. Veríme, že články v tejto rubrike vám pomôžu hlbšie spoznať slovenskú dušu a dajú odpovede aspoň na niektorú z vyššie položených otázok.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|