Bismarckov danajský dar
V tomto storočí pravdepodobne poklesne počet obyvateľov Slovenska až o polovicu. Veľkú časť mladých ľudí budú tvoriť deti z rodín, ktoré ich slabo vychovávali pre život v technicky náročnom svete, z rodín, ktoré si z rodenia detí spravili živnosť bez dostatočnej zodpovednosti za výchovu. Svet, ale najmä Európa, sa stane svetom opustených, bezmocných starých ľudí, o ktorých sa nebude mať kto postarať'.
V druhej polovici 19. storočia nepredstavoval dôchodkový systém veľkú záťaž. Na prelome 50. a 60. rokov 19. storočia na Slovensku pripadalo na jedného človeka vo veku nad 60 rokov 14,26 ľudí v produktívnom veku. Dnešný pomer 1,79 pracujúceho na jedného dôchodcu už predstavuje veľké zaťaženie. Naše deti už toto zaťaženie neunesú. Z vyspelých krajín len USA majú viac ako dvojnásobok detí oproti starým ľuďom. Podiel detí v USA je vyšší, než v Číne. Čína demonštruje, ako prudké obmedzenie počtu detí „zlepšuje" ekonomiku krajiny. Aká bude situácia v Číne o desať rokov, keď počet chlapcov už dnes prevyšuje počet dievčat o 70 miliónov?
Príčinou je penzia
Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Milton Friedman v knihe Kapitalizmus a sloboda píše: „Ako spoločnosť zbohatla, spôsoby sa zmenili, zodpovednosť' detí za starostlivosť o rodičov poklesla a stále viac ľudí sa zaopatruje na starobu hromadením majetku alebo získavaním súkromných penzijných poistiek."
Všetko nasvedčuje tomu, že Friedman sa mýli. Na základe dlhodobých analýz tvrdím: Dnešný demografický kolaps Európy zapríčinilo hlavne zavedenie penzijných systémov. Najskôr totiž vznikli európske penzijné systémy, potom začala byt zodpovednosť detí zbytočná a z pohľadu mladých ľudí začali byt' deti zbytočné. Zodpovednosť' detí voči rodičom poklesla až po zavedení penzie.
Štandardizovaná miera manželskej plodnosti ukazuje, že v rokoch 1850 - 1880 sa v Európe (okrem Francúzska) plodnosť' neobmedzovala. Najviac krajín zaznamenalo pokles plodnosti v rokoch 1900 - 1910, posledné regióny Európy „objavili" znižovanie plodnosti medzi rokmi 1940 - 1950.
Pokles plodnosti sa vysvetľuje rôzne, vraj súvisí s bohatstvom spoločnosti, predlžovaním života a pod. Analýzy miery plodnosti, HDP na obyvateľa a termínu zavedenia všeobecného, štátom garantovaného penzijného systému sú však celkom jasne. Ak analyzujeme vzťah HDP na obyvateľa a čas zavedenia penzie v európskych štátoch (a neberieme ohľad na Rusko a Balkán), nezisťujeme jednoznačnú súvislosť medzi týmito dvoma ukazovateľmi, vzhľadom na relatívne včasné zavádzanie penzie v relatívne chudobnom Taliansku a neskoršie zavádzanie penzie v relatívne bohatom Holandsku.
Ak porovnávame čas vzniku penzijného systému s plodnosťou v rokoch 1900 až 1910, zisťujeme, že nízke hodnoty plodnosti sú len v štátoch, v ktorých už v tom čase bol zavedený penzijný systém. Štáty s vysokou plodnosťou v tom istom čase nemali zavedený penzijný systém.
Ak analyzujeme plodnosť' vo vzťahu k HDP na obyvateľa v období rokov 1900 až 1910, zisťujeme, že výrazne nízku plodnosť medzi bohatšími štátmi majú Belgicko, Nemecko, Dánsko a Francúzsko, kde bol penzijný systém zavedený, alebo sa zavádzal. Naproti tomu v porovnateľne bohatom Holandsku, ktoré v tom čase penzijný systém nemalo, nezisťujeme v tom istom období nijaký pokles plodnosti.
Ani v o niečo chudobnejšom Švédsku, ktoré v tom čase nemalo penzijný systém, populácia nejavila príznaky znižovania plodnosti. Vo všetkých krajinách Európy i sveta okrem Francúzska teda znižovanie plodnosti očividne súvisí so zavádzaním systémov dôchodkového zabezpečenia pre širšie vrstvy obyvateľov.
Demograficky vývoj Čiech a Slovenska je toho dôkazom. „Oneskorenie" Slovenska v demografickom poklese je dané neskorším zavedením penzijného zabezpečenia pre rôzne vrstvy obyvateľov. Pri analýze kriviek Česka a Slovenska vidíme spoločné znaky v reálnom čase, napríklad v čase propopulačných opatrení, ale i spoločné znaky, ktoré sú viditeľné nie v reálnom čase, ale v posunutom čase zavedenia penzie pre široké vrstvy obyvateľov na Slovensku oproti Česku.
Najstarším známym spôsobom dôchodkového zabezpečenia na Slovensku boli od 15. storočia provízie baníckych bratstiev. V roku 1854 sa zmenili na štátom garantovaný systém. Pragmatikálni štátni zamestnanci mali dôchodok od 18. storočia. Súkromní zamestnanci dostávali penziu v Čechách od roku 1909, na Slovensku postupne od roku 1922. Roľníci dostali penziu postupne až v rokoch 1948 -1976.
V súvislosti s históriou zavádzania penzijného systému na Slovensku existujú dva zaujímavé fakty:
Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1910 sa ukázalo, že najvyššiu pôrodnosť' mali rodiny roľníkov, čeľadníkov a remeselníkov, teda ľudí s najnižšou nádejou získať penziu. Najnižšiu pôrodnosť' mali rodiny vyšších štátnych zamestnancov a veľkostatkárov. Ešte aj v roku 1970 pri sčítaní ľudu bol podiel deti najnižší v starých banských mestách. Tento jav sa nedá štatisticky vysvetliť len migráciou ľudí v plodnom veku.
Na slovenskom vidieku majú ľudia nižší príjem zo zdaňovaných činností a v staršom veku teda predstavuje príjem z penzie relatívne nižšie hodnoty než príjem zo „svojpomocných" prác, kde spoločné rodinné hospodárenie je stále ešte uplatnením kapitálu vlastných detí. Tu sa teda drastické zníženie plodnosti, odklon od hodnôt v praxi a potom i v mysli uplatňuje menej či aspoň pomalšie.
Zrušiť štátom garantovanú penziu!
Pred Európou i Slovenskom stojí niekoľko nezodpovedaných otázok. Vymrieme? Čaká nás (či skôr naše deti a vnúčaťa) apokalypsa pri zrútení sociálneho štátu? Budú politici a úradníci aj naďalej dokazovať svoju nepostrádateľnost' a ľudomilstvo tým, že nám berú peniaze, ktoré by sme sami dávali naším starým? Bude štát naďalej rozdeľovať' penzie podľa zásluh o štát samotný, teda podľa toho, kto koľko dani a odvodov platil?
Každý pozná rozprávku o troch grošoch. Keď zarobím tri groše, jeden miniem, jeden vraciam rodičom a jeden požičiam deťom. Sto rokov sa nás snažia presvedčiť, že to nemôžeme robiť sami, že to za nás lepšie urobí štát. Neveríme ľuďom, že sa postarajú o svojich starších rodičov, štát „násilím" berie peniaze od pracujúcich detí a tieto peniaze dáva ich rodičom.
Nedáva však spravodlivo -podľa toho, koľko detí a ako starý človek vychoval, ale podľa toho, koľko zarábal. Matka troch - štyroch dobre vychovaných detí strávila veľa času na materských dovolenkách, ošetrovaním detí, často sa vzdala pracovných príležitostí na postup a kariéru, aby dobre vychovala deti.
Dnes, keď už pracovať nevládze, platia jej deti „dôchodkové poistenie" nie na seba ani na svoju matku, ale predovšetkým na dôchodok ľudí, ktorí sa venovali pracovnej kariére, zarábali. Dnes majú vysokú penziu. Často sa pritom zriekli možnosti mat vlastne deti.
Zavedenie povinného dôchodkového poistenia dáva ľuďom pocit, že penzia je „prirodzené právo na pokojnú starobu". Pri priebežnom systéme poistenia to nie je pravda. Pri „sporivom" systéme osobných účtov to bude pravda len čiastočne. Uložené peniaze možno zhodnotiť, len keď bude dosť' dobre vychovaných mladých ľudí. I sporivý systém je založený na dvoch nohách, na sporení a na plodení a výchove generácie, ktorá bude vložené prostriedky ďalej spravovať, zhodnocovať a rozmnožovať', keď my budeme v dôchodkovom veku.
Ak bude systém garantovaný štátom, bude garantovaný potenciálom mladej generácie.
Ak je mladých malo, je možnosť pracovné sily dovážať, alebo vyvážať' kapitál do oblasti s prebytkom pracovnej sily. Dovoz pracovnej sily vyvoláva kultúrne problémy. Vývoz kapitálu štátom garantovaných fondov donúti štát presadzovať svoj vplyv na bezpečnosť kapitálu umiestneného v cudzine.
Čílsky vzor?
Kapitalizačné dôchodkové zabezpečenie je len záujmom úzkej skupiny podnikateľov, ktorí sú neschopní vytvoriť výnosné projekty a presvedčiť ľudí či banky a iné spoločnosti zabezpečujúce kolektívne investovanie, aby do týchto podnikov vstúpili. Miesto toho sa spájajú s politikmi a nútia ľudí, aby povinne „šetrili" na svoju starobu. Prečo by som nemohol viac investovať do svojich detí alebo iných mladých príbuzných? Prečo by som nemohol sám podporovať starších a nevládnych príbuzných? Alebo investovať do projektov, ktorým dôverujem?
Obhajcovia kapitalizačného dôchodkového systému sa u nás odvolávajú na úspech čílskej reformy. Doterajší úspech je v tom, že ju obyvatelia prijali. Treba si však uvedomiť, že pomer detí k starým ľuďom nad 65 rokov je tam 3,7 k jednej a u nás 1,7 k jednej. To znamená, že čílska populácia bude schopná absorbovať' podstatne vyšší pomer investícii na domácom trhu než slovenská.
Čo sa stane, keď penzijné fondy skrachujú? Zaplatí to štát? Teda rodiny, ktoré vychovali viac detí?
Niektorí politici sa snažia ohodnotiť' v systéme kapitalizačného dôchodkového zabezpečenia počet detí, či roky materskej dovolenky, či roky strávené doma výchovou detí. Nemyslím si, že to ide. Jediné spravodlivé riešenie je, keď štát nebude v dospelosti oberať deti o veľkú časť ich príjmov, ale ony sami budú môcť lepšie podporovať svojich starých príbuzných.
Stále si neuvedomujeme, že priemerná dvojica manželov na Slovensku prispieva priamo na dôchodky staršej generácie mesačne približne 8 tisíc korún. Súkromné šetrenie na starobu je spravodlivé vtedy, keď si každý môže sám zvoliť, koľko si šetrí, aké výnosy čaká a s akým rizikom. Len čo štát garantuje úspory a hlavne ich minimálne výnosy, niet ekonomického či morálneho dôvodu, aby takýto systém prinášal výnosy podľa vkladov, pretože výška vkladu nie je rozhodujúca pre výnos, a hlavne pre potrebné „rezervy na záruky".
Najvýznamnejším faktorom pri „rezerve na záruky" sú dobre vychované deti. Ak sú obyvatelia do takýchto špecifických fondov povinní prispievať podľa príjmov a nie je zdôvodniteľné rozdelenie podľa vkladu, ide vlastne o účelovú daň, a jej výnosy by mali byt použité rovným dielom pre každého dôchodcu.
Všetci si uvedomujeme, že menej ako 1,79 pracujúcich na jedného dôchodcu nedokáže ďalej zabezpečovať' priebežný dôchodkový systém. Kapitalizačný dôchodkový systém je buď rovnako závislý od mladých ľudí, alebo je spojený s rizikami vývozu kapitálu či dovozu pracovnej sily. V konečnom dôsledku však záruky aj tak poskytuje len mladá generácia.
Zároveň som presvedčený, že práve existujúce dôchodkové systémy sú pravou príčinou vymierania Európy. Preto za najvhodnejší model zabezpečenia na starobu považujem návrh bývalého saského premiéra Kurta Biedenkopfa, aby štát garantoval pre starých občanov sociálne minimum, a aby ľudia sami rozhodovali o využití prostriedkov, ktoré dosiaľ dávajú do penzijného systému. Pritom nezabúdam na nevyhnutnosť stanovenia zákonnej vyživovacej povinnosti voči starým príbuzným.
Som za to, nech ľudia sami rozhodnú, koľko je potrebné dávať svojim starým príbuzným, koľko chcú investovať do detí a koľko do iných komerčných investícií na svoju vlastnú starobu.
Stanislav Janota
Autor je lekár, v roku 2004 kandidoval za KDH vo voľbách do EP. Článok vyšiel v týždenníku Domino Fórum 20/03