Paradoxy Demokratickej strany

S veľkým záujmom som si prečítal článok v SME /24.7.2001/ od podpredsedu Demokratickej strany, Miroslava Tomana „Slovenský boľševik nikdy neprekročí svoj tieň.“ Zo začiatku som si pomyslel, ako dobre, že niekto pomenoval pravú podstatu SDĽ a jej boľševické jadro, jej neschopnosť a nechcenie decentralizovať štátnu správu. Avšak po pár chvíľach som si uvedomil, že podpredseda Toman sa snaží skôr o zakrytie niečoho, s úmyslom odviesť pozornosť na reformne – nereformnú SDĽ. Je paradoxné, že člen predsedníctva DS odsudzuje – až príliš – emotívne počínanie si ľavicovej SDĽ pri hlasovaní o reforme verejnej správy (bolo predsa jasné, že komunisti nemôžu hlasovať inak), ale konanie vlastných poslancov akosi úmyselne obchádza. Pripomeňme si, čo sa udialo.

To, že poslanec Kužma hlasoval za 8+8 VÚC nie je až tak prekvapivé, nie je to jeho prvé zakopnutie. O to zaujímavejšie sa zachoval, resp. nezachoval údajný europolitik, poslanec a primátor Slafkovský. Napriek tomu, že je primátorom a práve on by mal chápať potreby reformy viac ako ostatní, nehlasoval (proti). Takýmto počínaním zradil svojich občanov prinajmenšom tak, ako „údajne“ premiér svojich Spišiakov. Veľmi vtipne vyznelo jeho ospravedlnenie, ktoré bolo prezentované v duchu „nechcel som hlasovať proti vláde, avšak ani za 8+8 VÚC.“ Možno keby sa poslanec Slafkovský nebál vyjadriť svoj názor a hlasovať NIE, nestratil by tvár a s ním aj celá DS. Mohol sa stať takým malým, slovenským J. Esterházym, ktorý v roku 1942 ako jediný hlasoval proti deportáciám Židov zo Slovenska. Podobným spôsobom sa mohol zachovať aj primátor Liptovského Mikuláša. Neurobil však nič.

Tieto skutočnosti sú dôkazom toho, čoho som sa už dlhšiu dobu obával, ale nechcel som tomu veriť. Dnes sa mi oči otvorili. Z DS a jej predstaviteľov sa stali až prílišní pragmatici a populisti. V DS nastal ústup od princípov, do vedenia sa predral už ošúchaný štýl, údajne úspešnej mediálnej politiky (s nulovým efektom). Hlasovanie o reforme bolo len vrcholom ľadovca. A už vôbec nehovorím o „potrestaní“ Kužmu a úmyselného(?) prehliadnutia konania Slafkovského. Obaja porušili rozhodnutie Republikovej Rady, ktoré zaviazalo svojich poslancov hlasovať za 12+12 VÚC. Z toho možno usudzovať, že pri hlasovaní o 8+8 VÚC mali jasne povedať NIE. Toto je paradox a holá pravda. Ak chcel byť podpredseda Toman objektívny, mal napísať aj tieto skutočnosti.

Ďalším problémom v spomínanom Tomanovom článku je: „okrem objavovania sa niektorých nových tvárí v slovenskej politike možno celoplošne sledovať trend vstupu manažérov a podnikateľov do čela politických strán. Ak by to malo znamenať určitú kvalitatívnu zmenu po budúcich voľbách, ... nemuselo by to byť zlým znamením.“ Prosím? Má niekto krátku pamäť? Nespomína si pán podpredseda na manažérov - podnikateľov typu Rezeš, Martinka, Poor a spol.? Alebo si myslí, že tí dnešní – Baco, Flašík, Rusko, Palacka, Košovan a Kaník(?) dokážu ako manažéri - podnikatelia kormidlovať Slovensko správnym smerom? Myslím, že nie. Žijeme na Slovensku, nie vo vyspelejšej (morálne aj materiálne) časti Európy. Ako môžu ľudia veriť takýmto názorom, keď tí prv menovaní si užívajú slnka miesto chládku? Som presvedčený, že podpredseda Toman prezentoval tieto názory s dobrým úmyslom, avšak ako som už spomenul, žijeme na Slovensku. Slovenská tradícia manažérov – podnikateľov - politikov v jednej osobe neveští (na Slovensku) nič dobré. Podnikateľ si bude vždy hľadieť len svoje firemné záujmy, čo je na jednej strane úplne normálne a prirodzené, ale v kombinácii s funkciou politika priam nebezpečné. Naša spoločnosť nie je ešte natoľko zodpovedná (je vôbec?), aby tak riskovala. Podnikateľ má byť podnikateľ a politik politikom.

Áno, Slovensko potrebuje kapitál, chápaný ako um a zodpovednosť riadiť štát, nie finančný kapitál podnikateľov, ktorí len zneužívajú svoje postavenie politika - podnikateľa vo svoj prospech. Slovensko nie je eseróčka, pán Toman!

Je mi jasné, že podpredseda Toman sa chce dostať do priazne predsedu DS, podnikateľa a manažéra v jednej osobe Ľ. Kaníka, len nemal to robiť tak okato. Argumentácia podpredsedu DS Tomana značí, že Demokratická Strana sa stala stranou úspešného podnikateľa a svojím čisto manažérskym zmýšľaním sa priraďuje k stranám ako SMER, STRED, ANO a pod.

Škoda pre DS, škoda pre Slovensko.

A preto paradoxne vyznieva Tomanov článok o slovenských boľševikoch, ktorí nikdy neprekročia svoj tieň, pretože to isté sa práve stalo Demokratiskej Strane.

Roman Hegedus

Diskusia k článku Paradoxy Demokratickej strany zatiaľ neobsahuje žiadne príspevky.