„Takmer čokoľvek, čo povieme o Európe, môže vyvolať spor,“ píše v úvode jednej prednášky vo svojej novej knihe rímskokatolícky kňaz a český intelektuál Tomáš Halík. A mýli sa. Mýli sa, pretože to, čo o Európe hovorí a píše on, vyvolá spor len ťažko. Aby som bol úplne presný, myslím na spor s hlavným proeurópskym prúdom, ľavým či pravým, ktorého mantrou a programom je ďalšia integrácia. Halík má totiž veľkú dušu (ak to tak možno povedať) a do jeho predstavy Európy sa mu zmestia všetci. Hádam okrem tradičných kresťanov, ktorí podľa neho patria do minulosti, ale o tom neskôr.
Nová Halíkova kniha, chce byť, ako píše autor, „neskorým príspevkom do diskusie o tom, či má preambula ústavy Európskej únie obsahovať zmienku o Bohu a kresťanstve“. Autor vlastne pátra po identite Európy, pričom odmieta „medzi Európu a kresťanstvo klásť rovnítko.“ Dnešnú Európu nevidí v duchovnej kríze, skôr naopak, volá – a má na mysli katolicizmus – po „rekontextualizovaní vlastných tradícii,“ po odmietnutí „klerikálnej úzkoprsosti“ a dobe novej otvorenosti „voči tým druhým“. Skrátka Európu vidí jednotnú aj tam, kde nie je. Európa preňho nie sú dva duchovné svety, ten kresťanský a sekulárny. Rozpoltenosť však vidí, inak by úlohu cirkví nehľadal v napomáhaní dialógu, ako veci „myslieť spolu“.
Kniha je na obale predstavená provokatívnymi citátmi a obrázkom postmoderného oltára. Text je členený do štyroch častí a šestnástich prednášok, ktoré odzneli na západných univerzitách, s výnimkou dvoch poľských a jednej moskovskej prednášky. Dá sa povedať, že základné nedostatky úvah nám autor predstaví hneď v krátkom úvode. Predovšetkým je to jeho obľuba samým sebou, v úvode napríklad seba priamo spomína 27 krát a viackrát nepriamo. Delí sa s nami s tým, čo oceňovali jeho poslucháči, z úvodov prednášok je cítiť škrobenosť, priam konferenčný pach. A tiež akademický snobizmus. Halík síce hovorí, s akou „iróniou a rastúcim sklamaním“ sledoval diskusie, ktoré boli na „povrchnej ideologickej a politicko-žurnalistickej úrovni“, zároveň však sám zostáva predovšetkým povrchný, buď s potrebou šokovať alebo redukovať či ignorovať.
V akademickejších prednáškach, najmä v oxfordskej, cituje v takej miere, že výsledkom nie je originálna úvaha, ale skôr eklektická koláž. Pripomína tým definíciu intelektuála, ktorého istý Rakúšan definoval ako „secondhandového dílera ideí“. Ako Halík, autorskú pečať má iba oná selekcia, čitateľ sa však tak či onak v toľkých citátoch a odkazoch utopí. Alebo ho napadne variácia starého hesla – povedz mi koho cituješ a ja ti poviem, kto si. A to sa v prípade viacerých prednášok dá poľahky. Mestský agnostik, ktorému je – zdá sa – kniha určená, sa nesklame. Okrem povinných citátov z biblie a pár známych mien dôjde aj na Metza, Künga, samozrejme Nietzscheho, Foucaulta či nemeckých marxistov.
Halík nemá problém a svojím prístupom ilustruje ako miesto teológie nahradili štúdie z religionistiky. Ideálom sa stal dialóg, kompatibilita, zmier. Všetko čo odporuje tomuto vskutku ideologickému cieľu, ide bokom. A tak sa predovšetkým hľadá vina na strane katolíkov a veľkoryso prehliada na strane sekularizmu či dokonca islamu (sic!). Halík je jednoducho opakom apologéta, svoju vieru nebráni, ale „rekontextualizuje“. Oceňuje to, čo „muselo byť prebojované proti tlaku cirkví“, na druhej strane tam, kde by mal byť jasný (napríklad v prípade tzv. abrahámovskej ekumény kresťanstva, židovstva a islamu, pri analyzovaní stavu nábožnosti v Európe alebo keď píše o osvietenstve) zbytočne štylizuje, pohráva sa so slovami, prípadne uniká definíciami. Ale poďme k jeho tézam.
Azda najdôležitejšou je popisovaná historická premena podoby a roly náboženstva. Halík rozlišuje náboženstvo ako religio (integrácia celej spoločnosti), confessio (integrácia skupiny na základe doktríny a inštitúcie) a pietas (spiritualita), ktorá dnes, údajne, zažíva svoj „zlatý vek“. Kde to vidieť? Nuž, náš autor „považuje sekulárnu spoločnosť Západu, nie za koniec kresťanstva a náboženstva, ani za nepriateľa kresťanstva, ale za jednu z foriem kresťanstva“. A keď sa provokatívne, rečnícky spýta, či „nie je sekularita nášho sveta konečným víťazstvom viery nad náboženstvom“, je jasné, že odpoveď na to, kde je viera, ktorej údajný zlatý vek zažívame, sa nedozvieme.
Problémom sa Halík vôbec vyhýba. Svojím založením je mediálnym typom. Vo svojom občianskom profesnom živote si poľahky v médiách nájde priestor povedať čokoľvek, až na problémy. Tým sa vyhýba. Preto sa nedozvieme, čo si myslí o kauze Buttiglione, hlasovaní o zákaze potratov či nedávnom registrovanom partnerstve homosexuálov, ktoré sa prejednávali v českom parlamente. Podobne je to aj v knihe. Čitateľ za 50 rokov vôbec nebude tušiť, že tu vládla nejaká kultúra smrti, legalizované potraty či v niektorých štátoch EÚ eutanázia mladistvých. Dozvedáme sa skôr opak: „Keby v učebniciach katolíckej morálky 19. a 20. storočia bolo trochu menej stránok o sexe a aspoň niečo o zodpovednosti človeka aj za prírodu, za Božie stvorenie, nemuseli by dnes mnohí ekologickí aktivisti uctievať bohyňu Gaiu.“
Iróniou je, že ani to nie je pravda. Zodpovednosť človeka za prírodu a zvieratá sa predsa preberá na každom náboženstve. Halík však potrebuje hľadať vinu v kresťanstve. A tak pokračuje. Katolicizmus do druhého vatikánskeho koncilu považuje za „kontrakultúru“, čo bola reakcia cirkvi „voči masívnemu postupu modernizácie“. On však podobné pôsobenie cirkvi odmieta a s (post)moderným svetom chce viesť dialóg. To, samozrejme, predpokladá „odmietnutie tendencií k triumfalizmu, prvoplánovému ideologickému využívaniu 'kresťanských hodnôt' ako vlajky západnej xenofóbie“. Triumfalizmus a ideologickosť katolicizmu sa v jeho prednáškach objavujú častejšie, a tak sa dozvedáme šokujúce správy, ako napríklad, že „ak má dnes kresťanstvo nadobudnúť v 'novej Európe' vierohodnosť, musí najprv preukázať, že nie je len marxizmom naruby“. Vskutku prekvapujúca potreba. Nepamätá si azda rímskokatolícky kňaz vzťah boľševického režimu k cirkvi pred rokom 1989? Čo sa za tých 15 rokov stalo, že s ideológiou a marxizmom narába tak ľahko? Nevidí pozíciu cirkvi v Čechách? Nevidí pošliapavanie prirodzených práv, podporované parlamentnými väčšinami? Čo sa stalo, že mu kresťanské hodnoty znejú „abstraktne“, ponuka dať Európe dušu zas „arogantne“ a „ideologicky“?
V prednáške o „kresťanských hodnotách v premenách Európy“ sa to dozvedáme. Halík už nevie odpovedať na to, čo sú to kresťanské hodnoty. Vie hovoriť o „totalitarizujúcich tendenciách zo strany kresťanov a cirkvi“, keď má však povedať, čo sú kresťanské hodnoty, upadne do relativizovania či dokonca do nevkusného prirovnania o „zaprášenej vate v cirkevných dokumentoch“. Ako píše, „zoznam kresťanských hodnôt vlastne vypracovať nemožno“. A to u kňaza šokuje. Viac než všetky intelektuálne pózy. Od lekára predsa očakávame znalosť medicíny, od advokáta znalosť práva, ako môže kňaz nepoznať hodnoty vlastného náboženstva?
Taký je však Halík vo svojej knihe. Tradičným kresťanom sa vysmieva, tvrdí, že recidívami „triumfalizmu, netolerancie a 'fundamentalizmu'“ narušujú „pokojné spolužitie“. Jeho riešením pre všetko je otvorenosť, dialóg. Ako a o čom však chce viesť dialóg, keď nepozná vlastné kresťanské hodnoty? Európa, o ktorej píše, sa mu nevyhnutne mení na mýtus. To má byť výsledok jeho filozofických, historických či sociologických úvah?! Halík však sklame aj ako kňaz. Nedokáže byť svätým Pavlom, ktorého v jednej prednáške spomína. O čom by hovoril k Aténčanom? Našiel by si cestu do mravne skazeného Korintu? Ťažko pomyslieť. Halík je iný. Boh by sa na jeho súd nemohol spoľahnúť ani v Sodome a Gomore. S prístupom, aký použil v svojej knihe, by tieto mestá totiž pravdepodobne našiel v stave plnom spirituality. Jeho kniha je preto ťažkým čítaním. Nie o stave dnešnej Európy, ale o stave kresťanov, ktorí strácajú vlastné presvedčenie a prestávajú byť viac soľou zeme.
Jaroslav Daniška
Tomáš Halík: Vzýván i nevzýván (Evropské přednášky k filozofii a sociologii dějin křesťanství), NLN, Praha 2004