Feminizmus: cez oslobodenie k tyranii?
Ľudstvo potrebuje scenáre o krivdách. Dnešné médiá si v nich priam voľkajú. Či sú to krivdy na životnom prostredí, menšinách, chudobných, alebo na ženách. Ak nejaká krivda reálne existuje, ľahko sa o nej píše, ešte ľahšie sa nafukuje, a ak pominie, nie je nič ľahšie, ako ju vymeniť za inú. Ak sa nijaká krivda nepácha, ľahko sa skonštruuje. Stačí popustiť uzdu fantázii a vyrobiť karikatúru skutočnosti.
Spoločenské vedy majú na úspech v šírení katastrofických scenárov vo svojej pojmológii výraz "sociologická obsesia". Tak označujú prirodzené nutkanie až záľubu ľudskej komunity vymedzovať sa voči vonkajšiemu ohrozeniu, reálnemu či fiktívnemu. Zdroj tejto potreby vyplýva z povahy ľudskej prirodzenosti a spoločnosti - človek hľadá jednotu vo svojej komunite a ťažko nájsť jej lepší výraz než zjednotenie v ohromení nad blížiacim sa nebezpečenstvom či nespravodlivosťou. Odvrátiť ich môže len jedno - kolektívna akcia. Nacisti videli hrozbu v inej rase, a tak kolektívne zakročili. Marx síce veril v optimistickú logiku dejín, ktorá nahradí zlovoľný kapitalizmus blaženým komunizmom, no jeho nasledovníci dejiny radšej ahistoricky posúrili. Brutálne západné totalitarizmy 20. storočia sa prepadli pod zem, ale ohrozenie našej slobody neprichádza len od súvercov Usámu bin Ládina. Vierozvestov planetárnych krívd máme aj v domácej špajze.
Žena ako trieda
I keď sa na horkokrvné bojovníčky za práva žien zväčša pozeráme s nadľahčeným úškľabkom, ich hymnus o "večne diskriminovanej žene" spochybní len málokto. Kým feministickou literatúrou sa to v regáloch kníhkupectiev len tak hemží, nemecký publicista Arne Hoffmann musel obísť až osemdesiat vydavateľstiev, aby mu niekto vydal knihu Sú ženy lepšími ľuďmi? Pritom išlo o nanajvýš atraktívnu tému diskriminácie. Bola jeho kniha taká zlá? Nie, práve naopak, ibaže jej témou bola diskriminácia mužov...
Úspechy dnešného feministického hnutia nespočívajú v jeho početnosti, ale hlučnosti. Kampane typu "Každá piata žena je týraná" nie sú prejavom občianskej uvedomelosti, ale politického aktivizmu. Ich spoločným menovateľom je zobrazenie ženy ako univerzálnej trpiteľky, ktorú kdesi v prítmí kuchyne týra vlastný muž. Zdanlivo nie je na tom nič zlé - kto by už obhajoval týranie, a ešte k tomu týranie žien? Je v tom len malý háčik. Mnohé odborné štúdie, ktoré nevychádzajú z ideologických schém, ale podložených čísiel, hovoria, že muži sú v rodine týraní rovnako ako ženy. Cieľom kampane teda nebolo ukázať na rodinné násilie, ale na muža ako násilníka. A na rodinu ako podhubie pre akt muža-násilníka.
Tu sa treba nadľahčeného úškľabku radšej zbaviť - radikálne feministky s vykonštruovaným jazykom žnú na poli boja proti rodine veľké úspechy. Radikálny feminizmus je priamym pokračovateľom marxistickej dialektiky. Len boj tried proletár - kapitalista vystriedal boj pohlaví muž - žena. V dielach feministiek Atkinsonovej, Brownmillerovej, Wittigovej sa ľudia nehodnotia podľa toho, ako konajú, ale čím sú. Nemajú normálne ľudské vlastnosti, motívy, záujmy či city, ale správajú sa podľa vopred načrtnutého pohlavno-triedneho vzorca. Rovnako ako Marxov kapitalista bol nevyhnutne vykorisťovateľom a proletár obeťou, sú muž a žena abstraktnými bytosťami, ktoré vedú v priebehu dejín nezmieriteľnú vojnu. Ako abstrakcie nemajú morálku a hodnoty, ale roly. Muž vystupuje ako zlovoľný agresor, ktorý podľa Atkinsonovej ovláda ženy "metafyzickým kanibalizmom".
Celá spoločnosť, moc, politika, rodinné vzťahy vznikli na obraz Adama, ktorý si podmanil slabšiu a nevinnú Evu, aby mu slúžila. Feministky sa v ponímaní ženstva často líšia. Napríklad Monique Wittigová opisuje ženu vo svojej eseji Ženou sa človek nerodí ako triedu, ktorá nie je biologickou, ale čisto ekonomickou a politickou kategóriou! Jednotné sú však v požiadavke oslobodzovať. Koho? No predsa dobrú ženu. Od koho a čoho? No predsa od zlého muža a jeho patriarchálneho protektorátu.
Sloboda od penisu
Na opisovanie svojho sveta museli feministky podobne ako totalitaristické ideológie vykonštruovať jazyk, pretože ten tradičný vynašiel muž na ospravedlnenie svojej nadvlády. Keďže žena je vždy obeť, vzájomný vzťah s mužom násilím a rodina priestorom pre jeho páchanie, významy pojmov feministky zredukovali na ekonometrický model utláčateľa a utláčaného, kde pre slová láska, cit či starostlivosť niet miesta. Ľudia nie sú pre feministky autonómnymi jednotlivcami obdarenými slobodnou vôľou a možnosťami voľby, ale akýmisi politickými konštrukciami, vyabstrahovaným Mužom, Ženou, Dieťaťom, rolami, do ktorých ich navliekla mocenská patriarchálna schéma. Súkromnú sféru rodiny preto navrhujú integrovať do verejného priestoru politiky a použiť jej zásahy na nápravu historických krívd a budovanie novej budúcnosti.
Radikálne feministky sú síce pri vykresľovaní nového zlatého veku dosť skúpe na slovo, ale to, čo sa z ich pamfletov vynára, naháňa hrôzu. Podľa tej istej Atkinsonovej sa muži vďaka technickému pokroku stávajú "zastaranou životnou formou". Ako píše ďalej: "Muž bol vytlačený technickým pokrokom. Spermiové banky a možnosť počatia v skúmavke preberajú jeho poslednú funkciu - jedinú funkciu, ktorá má pozitívny vplyv na ľudské pokolenie." Keď sa žena zbaví tyranie penisu a barbarstva tehotenstva, ovládne reprodukciu a získa kontrolu nad svojím telom, tak sa v reči radikálneho feminizmu oslobodí. Technika a skúmavky nahradia rodinu a oslobodené ženy si vytvoria nové spoločenstvo, najlepšie lesbické.
Demokracia do rodiny!
Podobné vízie sú vyvrcholením feministickej obsesie. Téza, že žena je diskriminovaná, a preto je nevyhnutná politická akcia na vyrovnanie nerovnosti, sa však všeobecne akceptovala. Konvent v budúcej ústavnej zmluve EÚ navrhuje v článku 3 ako jeden z hlavných cieľov Únie presadzovať rovnosť mužov a žien. Iste, interpretácia, akú článok poskytuje, môže byť veľmi široká, ale rezolúcie Európskeho parlamentu, a najmä bruselská posadnutosť takzvanou "gender policy", ukazujú, že nadnárodné orgány majú záľubu vo výčinoch uletených feministiek zrejme v genetickej výbave. OSN je už dávno pôrodnicou dokumentov, ktoré v mene práv žien a detí podrývajú autoritu rodiny. Zaobaliť sa to dá dokonale - stačia pekné klišé o prechode od patriarchálnej k demokratickej rodine.
Na pedagogických smeroch našich univerzít sa študenti učia o Dohovore OSN o právach detí ako o pokrokovom dokumente. Dohovor so vznešeným názvom však nie je ničím iným než útokom na rodinu, cez ktorý si neomarxistické feministky prepašovali svoju protirodinnú ideológiu. Členka výboru OSN pre práva detí, Marta Santosová-Paisová, vyjadrila svojho času zmysel Dohovoru takto: "Ak je konanie rodičov nebezpečenstvom pre vývoj alebo práva dieťaťa, má štát právo zasahovať do súkromnej sféry rodiny a tak situáciu korigovať."
Feministická schéma dieťaťa rúca základy rodiny s jej poslaním a povinnosťami. Dieťa už nemajú rodičia chrániť a vychovávať, ale plne rešpektovať jeho práva. To, čo navonok pôsobí ako odraz liberálnej koncepcie práv, je v skutočnosti vrcholne neliberálnym a ideologickým zásahom štátu do slobody rodičov.
Napríklad článok 14 pririekol deťom náboženskú slobodu; rodičia môžu dieťa nanajvýš len usmerňovať. Na základe tohto článku sa už právnická obec začala sporiť, či rodičia môžu rozhodnúť o krste svojho dieťaťa. V podobnom duchu pokračuje článok 16, ktorý definuje právo dieťaťa na súkromie. Nech sa nejaký rodič opováži vkročiť do jeho detskej izby! Už aj u nás sa objavili požiadavky na zavedenie sexuálnej výchovy. Nie rodina, ale verejná inštitúcia, nie rozhovor s matkou alebo otcom, ale štátom vyškolení pedagógovia-profesionáli poučia deti o tom, čo je sex, plánované rodičovstvo a antikoncepcia - nech vedia, čo s ňou, keď im vypadne zo školského automatu...
Vo Švajčiarsku ideológia emancipovaného dieťaťa pokročila natoľko, že na dverách, za ktorými reční deťom špecialista o sexuálnej výchove, býva vyvesené oznámenie "Dospelým vstup zakázaný". Škandinávske krajiny, ktoré vydávajú feministky za žiarivý príklad rovnosti práv a žien, sa stali cieľavedomou politikou rekordérmi v rozvodovosti, v počte nemanželských detí a rodín s jedným rodičom. Rozpad rodiny a autority, o ktorý sa radikálne feministky usilujú, vedie jej bývalých členov do lona sociálneho štátu. Podľa pozorovateľov výrazne horšiu sociálnu situáciu čiernej komunity v USA nezapríčiňujú rasizmus či mocenská nadvláda bielych, ale práve hrozivá deštrukcia rodiny u čierneho obyvateľstva. Ak v roku 1950 vyrastalo 15 percent detí mimo manželstva, o 30 rokov neskôr to bolo 55 percent a krivka stále stúpa.
Rousseauove mladšie sestry
Od modelu emancipovaného dieťaťa to predstaviteľka psychoanalytického feminizmu, sociologička Nancy Chodorowová, dotiahla k požiadavke alternatívnej výchovy pre Ameriku. Tá by sa mala vraj inšpirovať kolektívnou starostlivosťou o deti v izraelských kibucoch, v Číne a na Fidelovom "ostrove slobody". Mnohé feministky vôbec prejavujú voči deťom rovnakú lásku ako apoštol moderného socializmu Jean-Jacques Rousseau. Ten videl vo vzdelávaní detí záruku morálneho a sociálneho povznesenia celej spoločnosti, o čo sa mal postarať všemocný a všadesiahajúci štát. Rousseau vlastné deti naozaj miloval - preto všetkých päť zveril do opatery sirotinca. Za svoju náboženskú slobodu a právo na súkromie mu boli iste veľmi vďačné.
Martin Hanus
Domino fórum, 2003