 |
|
|
Homosexualita - vec verejná, súkromná i cirkevnáMarcela Kopernická sa homosexualite začala venovať pred mnohými rokmi. Táto téma sa týkala akútne ľudí v jej blízkosti, na ktorých jej záležalo - a teda sa problematika homosexuality týkala aj jej samotnej. To bol prvý a najsilnejší podnet. Taktiež sa o homosexualitu začala zaujímať ako kresťanka a pracovníčka činná v kresťanskom poradenstve (listová a e-mailová poradňa občianskeho združenia Ježiš pre každého; marcela@jpk.sk), ktorá nedokáže ignorovať závažné a komplikované ľudské problémy. Je homosexualita chorobou? Nie. V roku 1973 sa Americká psychiatrická asociácia dohodla, že homosexualitu vyradí z pôvodného zoznamu psychických porúch. A v roku 1992 bola vyškrtnutá aj Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) zo zoznamu svetových chorôb. Homosexualita by sa dala definovať ako sexuálna náklonnosť k osobám toho istého pohlavia v rôznej miere a rôzneho stupňa. Ide teda o určitú sexuálnu orientáciu, o poruchu sexuálnej identity, nie o chorobu. A chcem podotknúť, že homosexualita je v prvom rade o citovom prežívaní a nie o sexe, ako sa mnohí nesprávne domnievajú. Máme rozlišovať medzi homosexualitou ako “sexuálnym cítením“ a homosexuálnym životom (spojeným s homosexuálnym pohlavným stykom)? Jednoznačne. Bolo by chybou považovať homosexuálne správanie (sexuálne aktívny život a homosexuálny životný štýl) za totožné s homosexuálnou orientáciou (pocit náklonnosti k osobám rovnakého pohlavia). Nejde o to isté. Pretože existuje množstvo ľudí, ktorí mávajú homosexuálne myšlienky a pocity, ale nepovažujú sa za homosexuálov, ani sa neidentifikujú s homosexuálnym životným štýlom. Je homosexualita dedičná? Nie je. Môžu však existovať isté genetické predispozície, ktoré by sa neskôr mohli javiť ako podporné pre vznik homosexuálnej orientácie v súhre s okolnosťami, skúsenosťami, sociálnym prostredím, v ktorom jednotlivec vyrastá a žije ako aj s faktormi vplývajúcimi na psychický vývin. Aký by mal mať kresťan postoj ku homosexuálovi? Kresťan je v pravom zmysle slova nasledovníkom Ježiša Krista. Čiže jeho túžbou aj cieľom je stávať sa stále viac podobným Kristovi. V myslení, slovách, skutkoch, postojoch. A tak je dôležité položiť si otázku: Aký by mal Ježiš postoj k človeku s homosexuálnou orientáciou? Keď si čítame evanjeliá, nachádzame Ježiša v stretnutí s ľuďmi, ktorých bezpodmienečne miloval a ktorých prijímal takých, akí boli. Aj napriek tomu, že často žili v hriechu, konali nesprávne veci alebo viedli životný štýl, s ktorým Ježiš nesúhlasil. Ježiš dokázal a dokáže oddeliť človeka od toho, čo robí. Nikoho neodsudzoval, nezatracoval, nelámal nad nikým palicu. Vytváral atmosféru prijatia, dôvery, lásky a ľudia vyhľadávali jeho prítomnosť a nebáli sa priznávať k svojim problémom, trápeniam či zlyhaniam a mnohí pri ňom nachádzali odpustenie, posilnenie, uzdravenie tela i duše, svetlo pre svoj život, východisko zo svojich problémov. A nakoniec, obetoval svoj život z lásky k ľuďom. Ako kresťania by sme mali nasledovať Kristov postoj nekompromisnej a predsa bezpodmienečnej lásky. A viac milovať než odsudzovať, viac pomáhať v živote než komplikovať už dosť komplikovaný život, byť konštruktívni a nie deštruktívni. Prejavujú sa na homosexuáloch nejaké iné psychické alebo fyzické črty oproti heterosexuálom? Je to rôzne. Môžu, nemusia. U niektorých homosexuálne orientovaných mužov sa dajú pozorovať zženštilé prejavy správania, napr. špecifický hlas a spôsob reči, pre muža netypická chôdza, pohyby a gestá. Ale to vôbec nie je pravidlo. Sú to zväčša veľmi inteligentní ľudia s vnútornými hodnotami, kvalitami ako aj nedostatkami, slabosťami ako ktokoľvek iný. Je homosexualita človeku prirodzená? Homosexuálne orientovanému človeku áno. Ale aj to nie každému. Skupina žiadajúca právne úpravy homosexuálnych vzťahov a ich rovnocennosť s heterosexuálnymi zďaleka nezahŕňa a nereprezentuje záujmy a potreby všetkých homosexuálne orientovaných ľudí. Zabúda sa na tých, ktorí prežívajú bolesť a deptajúci konflikt vo svojom vnútri a nechcú byť iní, nechcú žiť homosexuálne a prijať svoju homosexuálnu orientáciu ako nemenný fakt. Ak by bola homosexualita prirodzená, Boh by na začiatku nestvoril muža a ženu a nepovedal by im, aby spojili svoje životy, duše a telá v jedno. Ale stvoril by buď dvoch mužov alebo dve ženy. Názor, že Bohu homosexualita nevadí alebo že je prirodzenou súčasťou jeho plánu, neobstojí. Stačí si prelistovať sväté Písmo. Ak sa na homosexualitu pozrieme aj z čisto praktického hľadiska, nemôžeme nenaraziť na jej neprirodzenosť. Predstavme si telo muža a ženy. Sú stvorené tak, aby sa dopĺňali, aby do seba doslova zapasovali. Sex je súčasťou lásky a vzťahu. Sexuálne spojenie dvoch mužov a dvoch žien nie je prirodzené ani možné v pravom zmysle slova. Taktiež ich túžba po deťoch je prirodzená. Ale neschopnosť splodiť ich v ich vzájomnom vzťahu bez vonkajších zásahov je ďalším signálom neprirodzenosti. Je homosexualita prejavom voľnej morálky alebo je to niečo, čo existuje vo väčšej či menšej miere prakticky počas celej existencie ľudstva? Aj - aj. Staroveké Grécko a Rím boli známe homosexuálnymi vzťahmi. Takisto už prvé biblické knihy Starého zákona spomínajú homosexualitu, čo predpokladá jej výskyt alebo objektívne existujúce tendencie homosexuálneho správania už dávno pred naším letopočtom. Voľná morálka je rozhodne podporujúcim faktorom pre homosexualitu, ale nielen pre ňu. Použijem ilustráciu semaforu. Autá sa na cestách správajú rozdielne, v závislosti od toho, či na semafore svieti červené alebo zelené svetlo. Úpadok morálky je ako semafor, ktorý dáva „zelenú“ nielen homosexualite... Kedy sa ľudia stávajú homosexuálmi? Nefunguje to tak, že človek sa jedného dňa zobudí a rozhodne sa stať homosexuálom. To nie je otázka voľby. Ak, tak v ojedinelých prípadoch. Ako som už spomenula, je potrebné rozlišovať medzi homosexuálnym cítením a homosexuálnym správaním. Ak človek akceptuje svoju homosexuálnu orientáciu, zmieri sa s ňou a potvrdzuje ju svojím správaním a životným štýlom (vstúpi do homosexuálneho vzťahu, atď.), to je bod zlomu, kedy vnútorné cítenie prechádza do identity. V zmysle: „Som ten, za koho sa považujem a za koho ma následne považujú aj iní na základe toho, ako žijem a čo robím.“ To ale nevylučuje možnosť, že človek si pripisuje homosexuálnu identitu, ale zo strachu ju tají pred verejnosťou. Chcela by som však zdôrazniť, že medzi heterosexualitou a homosexualitou existuje veľmi široká škála. Od nepatrnej neistoty v sexuálnej identite, cez slabú či silnejšiu náklonnosť k rovnakému pohlaviu, a cez mnoho ďalších stupňov až po homosexuálne správanie, prejavujúce sa tiež v rôznych formách. Verejná mienka v spoločnosti, prostredie môžu mať výrazný podporný vplyv na človeka, nachádzajúceho sa na niektorom z týchto medzistupňov a môžu ho nasmerovať, povzbudiť k akceptovaniu a praktizovaniu homosexuálneho života a tým mu doslova „pomôcť stať sa homosexuálom“. Sú homosexuáli exhibicionistami? Nie. Samozrejme, pokiaľ akúkoľvek inakosť neadekvátne nenazývame exhibicionizmom len preto, že sa vymyká tomu, čo sme my ochotní akceptovať ako normu. Exhibicionizmus v sebe zahŕňa buď nápadné správanie s cieľom dosiahnuť verejný obdiv alebo priamo sexuálnu úchylku prejavujúcu sa obnažovaním pred osobami opačného pohlavia. Nič z toho nie je charakteristikou ľudí s homosexuálnou orientáciou. Je správne, aby homosexuáli boli manželmi a otcami v heterosexuálnom zväzku? To by nebolo šťastné riešenie. Pre človeka s homosexuálnou orientáciou je jeho orientácia prirodzená a neprirodzené je to, čo je prirodzené pre heterosexuálne orientovaných ľudí. Rozhodnutie takéhoto človeka vstúpiť do manželstva, založenom na fungujúcom vzťahu muža a ženy vo všetkých rovinách len na základe toho, že sa to či už v spoločnosti alebo v cirkvi pokladá za „správne“, je alternatívou utrpenia alebo prinajmenšom pokrytectva. Žiť v neustálom potláčaní svojich protichodných pocitov, citov, v hlbokom neriešenom konflikte medzi vnútorným a vonkajším svetom môže priniesť veľmi deštruktívne dôsledky pre jednotlivca aj pre jeho okolie. Iné je to u tých ľudí s homosexuálnou orientáciou, ktorí si nepovedali: „som iný a basta, je to nemenný fakt!“, ale ktorí sa pokúsili do hĺbky porozumieť príčinám svojej inej orientácie, vnútorne sa s nimi vysporiadať a podarilo sa im s nevyhnutnou odbornou pomocou (nemám na mysli „liečenie“), ako aj podporou a pomocou priateľov, rodiny dospieť k bodu, kedy ich homosexuálna orientácia nielen ustúpila do úzadia, ale sú dokonca otvorení pre heterosexuálny partnerský vzťah. Poznáte sa s nejakým homosexuálom? Aký je to človek? Áno, poznám. Už dlhšiu dobu sme o sebe nepočuli, lebo žijeme v rozdielnych krajinách. Ale pár rokov sme boli blízkymi priateľmi. Je to veriaci, inteligentný, úprimný, citlivý, kreatívny a empatický človek so zmyslom pre humor, estetiku a hlboké ľudské vzťahy. Naše priateľstvo bolo pre mňa veľmi obohacujúce. Ako vnímate kauzu letničiara Akeho Greena? Ake Green počas kázne v kostole označil homosexualitu za rakovinový nádor spoločnosti a za to dostal mesiac väzenia. Švédsko je krajinou, kde bol prijatý zákon o registrovanom partnerstve ľudí rovnakého pohlavia. Je to európska krajina, ktorá toleruje homosexualitu a teda atmosféra v nej je značne odlišná od tej na Slovensku. Myslím si, že spomínaná kauza je zbytočne medializovaná, škandalizovaná. Na jednej strane by sa dalo hovoriť o porušenej slobode prejavu. Kňaz hovoril verejne svoj názor, ale svoje slová nekonkretizoval, nenamieril na konkrétne osoby. (Je však prirodzené, že ak sa netolerantne a necitlivo hovorí o homosexualite hoc aj všeobecne, ľudia s homosexuálnou orientáciou sa nemôžu cítiť nedotknutí.) Na strane druhej ako predstaviteľ kresťanskej cirkvi, ktorá má šíriť predovšetkým Kristovu lásku, prijatie, odpúšťanie a pomáhať ľuďom, zvládať život so všetkým čo prináša, by mal citlivo voliť slová a dbať o to, aby nimi nezraňoval, nesúdil a neznevažoval ľudí akejkoľvek kategórie. Ak chcel vyjadriť svoju obavu z negatívnych dôsledkov vo Švédsku akceptovanej homosexuality, alebo vysvetliť veriacim biblický, Boží pohľad na ňu, mohol zvoliť aj menej provokačnú a menej tvrdú formuláciu. Neláskavé poznámky práve v takýchto citlivých otázkach plodia často skreslené a nezrelé postoje laikov, niekedy žiaľ na míle vzdialené od tých Kristových. Ja osobne som smutná, že také slová zazneli z úst kňaza, pretože moja predstava o tom, ako by sa cirkev k homosexuálne orientovaným ľuďom mala stavať, je úplne iná. Koľko je homosexuálov na Slovensku a vo svete? Každá nepresná štatistika je zavádzajúca. Preto sa jej vyhnem. Nedajú sa zistiť skutočné čísla. Pri sčítaní ľudu sa predsa v základných údajoch nezadáva sexuálna orientácia tak ako napr. vzdelanie či náboženské vierovyznanie. A množstvo homosexuálne orientovaných občanov Slovenska či kdekoľvek vo svete sa verejne k svojej orientácii otvorene nehlási. V ktorej časti sveta, príp. krajine, žije naviac homosexuálov? Predpokladá sa, že najviac homosexuálne orientovaných ľudí žije v USA a v Austrálii. Vysoký počet sa očakáva aj v tých európskych krajinách, ktoré homosexualitu akceptujú a sú aj legislatívne ústretoví voči tejto skupine ľudí, napr. v Holandsku, Švédsku, Dánsku, Nemecku, Francúzsku... Aké zákony a normy určujú práva a povinnosti pre homosexuálov v krajinách Európskej únie? Súčasťou ústavy EU je v listine základných práv aj zákaz akejkoľvek diskriminácie. Ako posledná je spomenutá aj diskriminácia založená na sexuálnej orientácii. Konkrétne úpravy zákonov sú v kompetencii jednotlivých štátov. Niektoré štáty otázku homosexuálne orientovaných menšín riešia, iné ju riešiť odmietajú a zas v iných štátoch sú prijaté zákony o registrovanom partnerstve alebo zákony povoľujúce manželstvo homosexuálne orientovaných dvojíc či dokonca adopciu detí. Holandsko je extrémnym príkladom krajiny, kde bolo schválené najprv registrované partnerstvo (1998), a neskôr aj manželstvo s právom na adopciu (od roku 2000). Čo môžu a čo nemôžu konať homosexuáli podľa slovenských zákonov? (sobášiť sa, dediť,...) Nemôžu sa sobášiť či žiť v akomkoľvek právne uznanom vzťahu a teda nárokovať si rovnaké práva, aké poskytuje heterosexuálne manželstvo. Má sa zaviesť registrované partnerstvo, resp. manželstvo homosexuálov? Aký to bude mať dopad na rodinu a heterosexuálne manželstvá? V našej krajine zatiaľ nie, hoci sa o to iniciatívy a hnutia zainteresovaných skupín usilujú a žiadosť o prijatie zákona o registrovanom partnerstve bola podaná aj do slovenského parlamentu. Čo mňa znepokojuje a prekvapuje, je naivná predstava ľudí (heterosexuálov) v našej spoločnosti o tom, že by registrované partnerstvá či manželstvá alebo dokonca aj povolenie adopcie detí dvojiciam s homosexuálnou orientáciou nemali vplyv na postavenie a hodnotu rodiny, či na výchovu detí alebo základné morálne hodnoty spoločnosti. Keď sa niečo legalizuje, akoby sme tomu dali nálepku „je to OK, je to normálne“. Hoci nie málo faktorov a skutočností signalizuje, že homosexuálna orientácia až tak v pohode nie je. Keď sa uzná registrované partnerstvo, tak ako v iných krajinách, bude to smerovať k ďalším krokom, požiadavkám. Je to otázka času. Urobiť z homosexuálneho partnerstva rovnocennú alternatívu popri heterosexuálnom manželstve a pritom veriť, že hodnota a pozícia rodiny ostane nenarušená a nepoškodená, je prinajmenšom naivné. Naše deti sú formované, a teda utvárané, ovplyvňované nielen najbližšou rodinou a jej hodnotami, ale aj tým, s čím sa stretávajú v škole, v inom prostredí a teda aj vzormi, názormi, hodnotami, vzťahmi prezentovanými mimo rodiny. To všetko sa aktívne zúčastňuje na tvorbe ich celkovej identity. A ak by dvojiciam s homosexuálnou orientáciou bola povolená aj adopcia, ako si môžeme myslieť, že dieťa neovplyvní skutočnosť, že má dvoch otcov alebo dve mamy namiesto otca a mamy a teda zdravých vzorov správania oboch pohlaví, z ktorých k jednému sa prikloní podľa toho, akého pohlavia je ono samo a bude sa na základe vzťahu rodičov k sebe navzájom učiť vlastnému správaniu voči osobám opačného pohlavia a chápaniu rozdielov medzi pohlaviami?! A to sú len náznaky dvoch možných dopadov, ktoré nepokladám za pozitívne. Ktoré kresťanské cirkvi prijímajú do svojich radov homosexuálov? K postoju kresťana som sa už vyjadrila. To isté platí pre kresťanské cirkvi ako celok. Všetky kresťanské cirkvi by mali vyučovať veriacich ľudí, ako sa majú stavať ku konkrétnym javom, udalostiam aj aktuálnym problémom dnešnej doby, a teda aj k homosexualite a viesť ich k modelu Ježišovho správania. Veľké percento kresťanov žije v nevedomosti, v ľahostajnosti, alebo verí mýtom spojených s homosexualitou. Ľudia potrebujú najprv porozumieť, o čom homosexualita je a aký je Boží pohľad na ňu. Je dôležité, aby cirkev neupúšťala z Božích morálnych zákonov, týkajúcich sa praktizovanej homosexuality. Ale ani to jej nedáva právo súdiť. A k ľuďom s homosexuálnym cítením, ktorí hľadajú spôsob ako žiť v súlade s Božími zákonmi a svojou vierou, ktorí potrebujú spoločenstvo veriacich bratov a sestier, aby neboli sami v týchto neľahkých životných zápasoch, by mala pristupovať s láskou a prijatím, s otvorenosťou pre dialóg a zdravé vzťahy a ochotou poskytnúť im pastorálnu starostlivosť. Prehodnocovanie existujúcich postojov k otázke homosexuality je vecou i zodpovednosťou každej cirkvi. |
04-03-2005
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|