Sobota večer. Pôvodne som myslel, že si hlavne budem čítať Furetovu Minulosť jednej ilúzie. No predsa som po 21:00 výnimočne zapol televíziu. Na ČT 1 dávali romantickú komédiu Otec rodiny v hlavnej úlohe s Nicholasom Cageom a Teou Léoni (manželka Davida Duchovneho). Nečakal som, že ho budem dlho pozerať, ale film ma zaujal. Škoda, že naše televízie dávajú zväčša prednosť vysielaniu hlúpych, nemravných a nechutných progamov.
Film na sobotný večer
Pointa filmu bola dosť jednoduchá, v podstate vyzerá ako obmena nádhernej Dickensovej Vianočnej koledy. Osamelo žijúci lev obchodu a búrz, ktorému Wall Street hovorilo pane, sa jedného dňa zrazu zobudil v nesplatenom nedostavanom dome, s manželkou a dvoma malými deťmi ako predavač pneumatík. (Ide v podstate o alternatívu jeho života, keby sa bol dakedy oženil, no on dal prednosť kariére).
V novom postavení sa cíti zle a nesvoj, sprvu je mu ľúto za drahými mäkučkými oblekmi, za neviazaným životom, za veľkými peniazmi. Musí sa vyrovnať s tým, že pracuje, musí sa starať o deti, nakupovať, tráviť život s manželkou a priateľmi, ktorých hlavnou zábavou je bowling. Postupne však zistí, že svoju manželku a svoje deti naozaj miluje. Stále sa mu však cnie za starým životom a pokúsi sa ho obnoviť keď sa stretne s jedným zo žralokov z Wall Street. Ohúri ho svojimi znalosťami a tak dostáva ponuku, môže sa vrátiť k veľkému biznisu.
Jeho manželka však nie je spokojná, nechce aby deti vyrastali v prostredí Big Apple, nechce aby deti vytrhol z ich zažitého prostredia, netúži po majetku, netúži po manželovi, ktorý sa deťom nebude venovať, ale chce žiť v ich obyčajnom a navyše nesplatenom dome, ktorý je naplnený láskou aj po trinástich rokoch manželstva. Hlavný hrdina si uvedomuje, že to všetko je predsa dôležitejšie ako to po čom sa toľko zháňa a o čom si myslel, že mu to tak chýba. V tom, ale zisťuje, že sa na druhý deň opäť vráti do svojho „skutočného“ života. Je z toho smutný. Opäť sa zobudí ako bohatý chlapík z Wall Streetu. Vracia sa do práce, no už je zlomený. Nakoniec nevydrží a zájde za ženou, ktorú si niekedy nevzal. Tá práve odchádza do Paríža. Skoro ju nechá odísť, ale ešte ju doženie na letisku, vyzná sa jej zo svojej lásky, z toho aký život by mohli spolu prežiť a ona ho neodmietne.
Môj sen
Skoro ako môj vysnívaný sen. Mať manželku, mať kde bývať a k tomu kŕdeľ detí. Na ničom viac nezáleží a človek si nemôže želať viac. Pravda to všetko u mňa ešte dopĺňa viera v Boha, bez nej by život nemal zmysel, človek by žil len aby zomrel. Ľudia, ktorí toto všetko majú sú naozaj šťastní, tí ktorí majú aj tú pevnú vieru určite. A niektorí zas nevedia, čo majú.
Čo môže byť viac ako láska manželky? Čo môže byť viac ako manželka, ktorá nemala pred vami iného muža a s ktorou zdieľate všetko dobré aj zlé? Manželka s ktorou sa ani neviete skutočne pohádať, ktorá je svetlom vášho života, ktorej oporou ste vždy, keď potrebuje vaše rameno.
Čo môže byť viac ako húf detí, ktoré vás volajú otec a ktoré túžia po vašej láske, vyrastajú vám pred očami a učia sa od vás a čakajú na múdre slovo, ktoré môžu uschovávať vo svojom srdiečku? A ten odmeňujúci detský smiech, ktorému sa nič na tomto svete nevyrovná. Človeka s citlivým srdcom preto veľmi bolí, že spoločnosť hrá ruletu a robí výber, ktorým deťom dovolí a ktorým nedovolí narodiť sa. To sú naše ľudské práva!
A čo môže byť viac ako milujúci Boh, ktorý pre človeka zostúpil na zem, aby zmyl nie svoje ale previnenie toho človeka. On dokonale dobrý zmyl hriechy, ktoré nespôsobil. Človek veru niekedy potrebuje zájsť do spovedelnice a odložiť tu svoje hriechy. Potrebuje oľutovať, čo zlé urobil, potrebuje sa kajať a dúfať, že viac už nebude ubližovať.
Toto sú veci, ktoré robia človeka šťastným, milujúca rodina a pevná viera. Tomu sa nič nevyrovná a nie je nič, čo by takého človeka mohlo zlomiť.
Napriek tomu naša spoločnosť systematicky rozbíja rodiny. Na piedestál stavia práve opak dobrého. Má obľubu v škandáloch, potraty, rozvody a oslava úchyliek sa stávajú jej doménou. Ničí tak samu seba i ľudské šťastie. Dáva do popredia materiálne statky a dáva prednosť užívaniu si pred svedomitou výchovou detí, nepozná skutočné bohatstvo, ktoré skýtajú ich úsmevy. Stavia deti proti rodičom a deti nevychováva k cnosti, ale k pôžitkárstvu. Môj sen o milujúcej rodine nie je už zdá sa snom tejto spoločnosti, ktorá podobne ako boháč z Dickensovej koledy zabúda na smrť a na to, v čom je skutočná radosť.
Peter Frišo