Má NATO budúcnosť?

V októbri 2004 vyhlásilo Euroatlantické centrum z Banskej Bystrice esejistickú súťaž pre študentov vysokých škôl na tému "Budúcnosť NATO a transatlantického partnerstva". Náhoda chcela, že dvaja redaktori Pravého Spektra sa umiestnili vo finále. Lukáš Krivošík skončil druhý a Ján Dinga tretí.

Keďže sa nám nepodarilo skontaktovať sa s víťazom prvého miesta, ponúkame vám aspoň eseje našich dvoch prispievateľov.

BUDÚCNOSŤ TRANSATLANTICKÉHO PARTNERSTVA

(2. miesto)

V jednej Ezopovej bájke vyšlú vlci za ovcami deputáciu, aby im ponúkli mier. „Načo si ubližovať, veď sa zmierme“, vraveli vlci „za všetko zlé medzi nami môžu strážne psy. To psy medzi nami vyvolávajú rozbroje. Ak ich pošlete preč, nič už nebude stáť v ceste zmiereniu medzi vlkmi a ovcami.“ A tak pochabé ovce vyhnali svojich strážnych psov, na veľkú radosť vlkov, ktorí potom mali hostinu...

Niektorí Európania nápadne pripomínajú hlúpe ovce. Ak totiž môže Severoatlantickú alianciu niečo ohroziť, nie sú to ani tak teroristi, Čína, tobôž chradnúce Rusko, ale práve ambície niekoľkých „Európanov z povolania“, vyjadrené v snahe „emancipovať sa“ od USA. Prvou fázou malo byť ustanovenie spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ, druhou nasmerovanie jej obsahu proti Spojeným štátom. V konečnom dôsledku sa má Únia stať superveľmocou a to nie hocakou – dokonca „morálnou superveľmocou“, ktorá sa bude snažiť vo všetkých smeroch vyvažovať a konkurovať Amerike.

Členstvo v NATO a EÚ sa doposiaľ vnímalo takpovediac „v jednom balíku“. No z dlhodobého hľadiska môžu byť ciele oboch organizácií protichodné. I keď sa členstvá čiastočne prekrývajú, existuje tu určité napätie, vyplývajúce z faktu, že v NATO dominujú Spojené štáty, kým v EÚ je to ambiciózna os Paríž – Brusel - Berlín.

Toto napätie nevzniklo vojnou v Iraku a nedokážu ho prekryť ani krátke obdobia manifestovanej jednoty ako napr. tesne po 11. septembri 2001. Keď v roku 1966 Francúzsko vystúpilo z vojenských štruktúr NATO a zavrelo americké vojenské základne na svojom území, Američania sa právom pýtali, či si so sebou majú vziať aj hroby z Normandie. V roku 1986, počas odvetnej akcie proti Líbií zamietla francúzska a španielska vláda žiadosť Washingtonu o možnosť preletu ponad ich územím.

Keď Ronald Reagan rozmiestnil v západnej Európe pershingy, milióny jej obyvateľov vtiahlo do ulíc protestovať proti politike tohto „kovboja“ a „vojnového štváča“. Vtedajší guru mierového hnutia, Thompson, dokonca vyhlásil, že obe strany sú morálne rovnocenné. Toto relativizujúce tvrdenie sa stalo základom jeho absurdnej požiadavky, jednostranného nukleárneho odzbrojenia Západu...

Koncepcia „emancipácie“ a následného zrodu „morálnej veľmoci Európa“ samozrejme nie je zdieľaný všetkými európskymi krajinami. Táto predstava je však mimoriadne populárna medzi intelektuálmi, ako dokladá aj manifest J. Derridu a J. Habermasa z júna 2003, ktorý volá po Európe, ktorá sa vymedzí voči „le defi americain“ (americkej výzve). K manifestu sa vzápätí prihlásila takmer celá európska intelektuálna elita na čele s Umbertom Ecom.

Už od 60tych rokov Nemci a Francúzi považujú sami seba za „motor Európy“ a nadšene uvádzajú do praxe sociálno-inžinierske koncepty rôznych neomarxistických intelektuálov. Vo väčšine štátov EÚ je vždy jedna strana politického spektra, ktorá sa prikláňa k predstave Európy ako istej protiváhy USA. Väčšinou (napr. u nás alebo v Španielsku) ide o ľavicové sily.

Stojí za úvahu, prečo najsilnejšie protiamerické vášne ovládajú nielen národy, ktorých politické spektrum je zvrátené doľava (antiamerikanizmus ako výraz antikapitalistickej mentality), ale ktoré zároveň počas druhej svetovej vojny aktívne kolaborovali s nacistickým Nemeckom. Nie náhodou sú Slováci (aj s ohľadom na svoju históriu) jeden z národov, ktorý najviac odmieta proamerickú politiku svojej vlády. Tu kdesi sú korene síl, ktoré ohrozujú NATO zvnútra. Prečo ale Európe nedať možnosť emancipovať sa od Ameriky, veď aj Kissinger svojho času volal po „jednom telefónnom čísle“? Antiamerikanizmus nie je jediným príznakom Európskej únie ako si ju predstavujú Chirac so Schröderom. Pre túto predstavu je typický najmä dlhý rad zaujímavých paradoxov.

Prvý paradox spočíva v tom, že v čase silnejúcich medzinárodných hrozieb zo strany islamizmu vôbec vzniká medzi Európou a Amerikou roztržka, namiesto aby oba brehy severného Atlantiku hľadali cestu k sebe.

Paradox č. 2: Pôvodcom roztržky sú práve niektoré krajiny Európy, čo je dosť povážlivé, keďže moslimský svet je k Európe aj geograficky bližšie a predstavuje pre ňu väčšiu hrozbu, než pre Spojené štáty. Islamistov nemáme len na svojom prahu, ale ako neželaných hostí často aj priamo v obývačke. Na prekvapenie, práve Nemecko a Francúzsko majú najväčšie moslimské menšiny v Európe. Práve Schröder so Chiracom by mali mať teda primárny záujem na spolupráci s Washingtonom.

Paradox č. 3: Keď sa už chce Európa osamostatniť, bolo by logické, keby štáty ako Nemecko a Francúzsko posilnili svoje obranné kapacity. To sa nedeje a európska strana pomyslenej NATO-činky je stále ľahká ako páperie. Kosovo ukázalo, že s výnimkou Británie sú európski členovia Aliancie odkázaní na Američanov najmä v logistike a spravodajstve. Odpoveďou EÚ majú byť Eurocorps a 60 tisíc mužov, v krátkej dobe nasaditeľný po celom svete. No Únia je v tomto smere opäť terčom kritiky, že namiesto reálnych síl buduje najmä byrokratické štruktúry a fleky so sekretárkami.

Okrem toho, francúzska armáda a nemecký bundeswehr zostávajú finančne podvyživené. V čase medzinárodného terorizmu bráni západná Európa najmä svoj welfare state. Nepriateľom sú finančné škrty. Pritom neschopnosťou preniesť prostriedky zo sociálnych do obranných rozpočtov a tým kryť mocenské ambície reálnymi peniazmi sa výpočet paradoxov nekončí. Európske elity si totiž svoju slabosť uvedomujú. A aká je ich odpoveď? Európa ako „morálna veľmoc“! Aby nemuseli posilniť obranu, Berlín a Paríž si vymysleli intelektuálnu výhovorku. Svoju slabosť vydávajú vlastne za svoju cnosť! A výsledok? Ten môže byť iba paradoxný.

Keď je v NATO alebo v EÚ spor, rieši sa vyjednávaním na nekonečných summitoch, zasadajúcich až do nočných hodín. Liberálne demokracie proti sebe nebojujú, naopak rokujú. To však funguje len v spoločenstve demokratických štátov. Na diktátorské režimy v treťom svete nerobia bombastické reči Európy o ľudských právach (pomaly už n-tej generácie) žiadny dojem. Ale potešia sa. Nekonečným vyjednávaním totiž môžu tieto režimy získať pre seba tak potrebný čas. Tyrani sklon demokracií riešiť spory za okrúhlym stolom už dávno prekukli a vykladajú si to ako našu slabosť. Na týchto ľudí robí dojem len hrubá sila a železné odhodlanie použiť ju, kedykoľvek bude potrebné.

USA si túto slabosť Európanov uvedomujú tiež. Výsledkom je, že Washington sa skôr sústreďuje na budovanie ad hoc koalícií a na Alianciu rezignuje. Aliancia sa tak stáva prekonanou, zvlášť keď aj mnohí v Európe ju chápu ako symbol amerického protektorstva.

Pritom ani nie tak oslavovaná unifikácia kontinentu ako práve prítomnosť Američanov zabezpečili západnej Európe polstoročie mieru a prosperity. Náš kontinent bol vždy nepokojný, lebo z veľkých prímorských národov Európy sa vždy niektorý pokúšal o hegemóniu nad všetkými ostatnými. Španielsko Filipa II., Francúzsko Ľudovíta XIV. a Napoleona, Nemecko Wilhelma II. a Adolfa Hitlera... Tieto snahy vždy viedli k rozsiahlym koaličným vojnám, po ktorých sa väčšinou obnovila rovnováha síl. Po roku 1945 mohla západná Európa zažiť dlhé obdobie mieru, lebo nad kontinentom zavládla hegemónia mimoeurópskej (ale kultúrne spriaznenej) americkej veľmoci. Pričom vďaka sovietskej hrozbe túto dominanciu takmer nikto nespochybňoval.

Aby nedošlo k omylu, žiadna rovnováha síl nie je samospasiteľná. Časom totiž dochádza k nerovnováhe. Napr. rovnováha nastolená viedenským kongresom po roku 1815 skončila prvou svetovou vojnou, pretože sa medzičasom zjednotilo Nemecko a stalo sa veľmocou.

Dnešným európskym elitám ide tiež o rovnováhu síl – o rovnováhu všetkých proti Amerike. EÚ sa neváha spájať ani s komunistickou Čínou a z hľadiska demokracie, problematickým Ruskom. Avšak rovnováha síl medzi demokratickými a nedemokratickými štátmi môže viesť len k repríze vývoja, ktorý viedol v Európe k roku 1914, tentoraz však na globálnej úrovni.

NATO tvorí prirodzené spojenectvo krajín západnej civilizácie. Spolu so spojencami ako je Japonsko, Južná Kórea alebo Izrael by si slobodomyseľné krajiny sveta mali udržať všestrannú prevahu a z tejto pozície udržať liberálno-demokratický globálny poriadok. Je to jediná možnosť ako zabezpečiť pre nové storočie mier a udržateľný rast prosperity na celom svete. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, ktorá je pilierom EÚ už od Maastrichtu, môže viesť len ku globálnej katastrofe.

Normálne by išlo o utopický projekt, snažiť sa rozdielne záujmy dvadsaťpäťky zladiť do jedného vektora. No francúzsko-nemecký motor, najmä jeho elity pre túto politiku vytvárajú obsah, ktorý sa z titulu postavenia oboch krajín vnucujú celej Únii ako „hlas Európy“.

Slovensko a ďalšie stredoeurópske krajiny by mala znepokojovať najmä skutočnosť, že „emancipačným“ snahám vytrvalo aplauduje Ruská federácia. Roztržka vnútri NATO a následná finlandizácia Európy by postavenie Ruska posilnili. Snaha Chiraca a Schrödera aranžovať sa s Ruskom ponad hlavy stredoeurópskych národov vyvoláva nepríjemné reminiscencie na minulosť.

Poliaci dnes veľmi dobre chápu to, čo vedeli už Masaryk s Milanom Hodžom. – Medzi Nemeckom a Ruskom je takmer tucet malých národov, ktoré počas svojich nešťastných dejín striedavo malo v rukách Nemecko (resp. Rakúsko) a Rusko. Niektorí západní publicisti počas irackej krízy vysvetľovali afinitu východnej Európy k Amerike ako pozostatok nesvojprávneho postoja, na ktorý si tieto národy zvykli počas minulého režimu, keď museli podliezať Moskve. Samozrejme, orientácia západných Slovanov na anglosaské mocnosti je len logickým východiskom z germánsko-ruského obkľúčenia. Navyše aj v rámci EÚ je v našom záujme, aby Nemecko a Francúzsko neboli príliš dominantné.

Nemecký kancelár a francúzsky prezident, obaja podporovaní vo veľmocenských chúťkach bruselskými byrokratmi, ženú celý kontinent ku katastrofe. Jedného dňa by sa mohlo stať, že NATO vinou prípadnej ďalšej transatlantickej roztržky zanikne. Európa by tak hrozbe radikálneho islamizmu čelila osamotená a vyzbrojená len svojou bombastickou rétorikou.

Samozrejme, doby keď hordy janičiarov obliehali Viedeň sa už nevrátia. Hŕstka teroristov nemôže Európu poraziť vojensky ani systematicky okupovať celý kontinent. Teroristom však nejde o dobývanie území, ale o dosahovanie politických cieľov. Vzhľadom k obrovským moslimským menšinám (napr. vo Francúzsku je to desať percent obyvateľov) by sa radikálni islamisti časom mohli sústrediť na vydieranie európskych štátov vo vnútropolitických otázkach ako sú napr. šatky na školách. Vzhľadom na absentujúcu vôľu Európanov bojovať, je možné, že extrémisti by dokonca mohli európske vlády donútiť k ústupkom. Existencia rozsiahleho prerozdeľovacieho štátu sa už dnes často ospravedlňuje potrebou tzv. sociálnej kohézie. Zrušenie dávok by vraj mladých moslimov mohlo radikalizovať a viesť k nepokojom.

Spoločnosť, ktorá si za ideál vybrala multikulturalizmus sa už nedá držať pohromade vlastenectvom, spoločnou kultúrou, tradíciami, či náboženstvom. Len štátne výpalné v podobe prerozdeľovania peňazí, práv a povinností môže početné, tzv. znevýhodnené menšiny, udržať v pokoji.

Nebolo by to prvýkrát v dejinách Západu, čo by si naša civilizácia vybrala potupné platenie výpalného, pred ochotou bojovať. Keď chcel v roku 260 rímsky cisár Valerián skoncovať s potupným platením tribútu perzským Sasánovcom, kráľ Šápur I. ho porazil, zajal a následne ho dal stiahnuť z kože. Vôľa Rimanov bola v tom čase už načisto zlomená a ich ríša začala pozvoľna upadať. Nie je náhoda, že Vizigótov, ktorý v roku 410 vyplienili Rím, nebolo viac ako 14 tisíc. Na Rím tiahli, aby sa sťažovali na neľútostných vyberačov daní. Keď si uvedomili slabosť ríše, neváhali sa na ňu vrhnúť ako supy na zdochlinu. Čo to má spoločné so súčasným bojom proti terorizmu? Al-Kaidá má vraj tiež okolo 14 tisíc bojovníkov. A či je to veľa alebo málo sa dá odmerať len našou faktickou ochotou týmto barbarom čeliť. Tak to bolo vtedy a tak je to aj teraz.

Kľúč k revitalizácii transatlantického spojenectva leží na európskej strane Atlantiku. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že prípadné zvolenie demokrata Kerryho by na istý čas uspokojilo afektované európske salóny. To však nie je cesta. Európske elity snívajú svoj sen o imperiálnom superštáte, ktorý má „vyvažovať“ a „konkurovať“ vplyvu obetavého priateľ, ktorý trikrát zachraňoval v 20. storočí náš kontinent pred nami samými. Démonov nacionalizmu, národného socializmu a komunizmu nevymysleli Američania. Preto neuverme vlkom, že za naše problémy s nimi môžu strážne psy.

Lukáš Krivošík

PERSPEKTÍVA NATO

(3. miesto)

Severoatlantická aliancia bola založená štyri roky po skončení druhej svetovej vojny, 4. apríla 1949. Vznikla ako reakcia na to, že sa v Európe po porážke fašizmu začalo rozmáhať ďalšie totalitárske hnutie. Jej cieľ bol jasný - ochrániť slobodný svet pred vzrastajúcou červenou hrozbou. Počas studenej vojny bolo NATO silným a bojaschopným spojenectvom. Po roku 1989 sa však situácia začala radikálne meniť.

NATO odvtedy ovplyvnili tri významné faktory - hlasy prehlasujúce alianciu za zbytočnú, snaha postkomunistických krajín o pristúpenie k NATO, a 11. september 2001. Tieto faktory sa pričinili o to, že sa uskutočnili dve nové vlny rozšírenia NATO o postkomunistické štáty, súčasne však o to, že dnešné NATO je úplne iné ako to, ktoré sme poznali pred 20 rokmi. Otázky budúcnosti a perspektívy aliancie sú preto na mieste.

NATO počas studenej vojny

O kvalitách a sile NATO počas studenej vojny nemôže byť pochýb. Rešpekt pred alianciou mali aj jej najväčší nepriatelia na východnej strane železnej opony. Koniec-koncov, jediným dôvodom, prečo sa sovietske tanky nikdy neprevážali po pobreží Atlantiku, bolo presvedčenie, že Spojené štáty budú ochotné brániť svojich spojencov aj použitím nukleárnych rakiet. Kľúčový článok 5 Washingtonskej zmluvy totiž považuje útok proti jednej členskej krajine za útok proti všetkým členským krajinám - vrátane USA. A Američania na rozdiel od Sovietov mali vo zvyku svoje záväzky dodržať.

Konsenzuálny rozhodovací mechanizmus NATO síce občas pôsobil problémy, nie však také, ktoré by paralyzovali jeho činnosť. Aliancia demonštrovala svoju silu po tom, čo Sovieti začiatkom 80. rokov minulého storočia rozmiestnili v krajinách Varšavského paktu rakety SS-20 v nádeji, že tým západoeurópske krajiny postavia proti USA. Reagan dal vtedy rozmiestniť v západnej Európe rakety s plochou dráhou letu a jadrové rakety Pershing II. Narazil tým síce na silnú nevôľu verejnosti, v členských štátoch NATO však našiel pre tento krok dostatočnú politickú podporu. Pud sebazáchovy bol silnejší ako antiamerikanizmus. Komunistická hrozba bola naozaj veľkou jednotiacou silou.

Tomu zodpovedali aj výdavky na obranu. Tieto sa v niektorých krajinách NATO blížili k 5% HDP. Všetkým bolo jasné, že pre zachovanie bezpečnosti a slobody na Západe je nevyhnutná silná, početná a technicky vyspelá armáda. Veď motiváciu pre investície do obranného rozpočtu malo mnoho slobodných európskych krajín doslova za dverami.

NATO po páde železnej opony

Do tejto napätej situácie náhle vstúpil rok 1989. Komunizmus sa zrútil, železná opona zmizla. Pocit optimizmu a eufórie, ktorý nasledoval, okrem iného navrhoval zrušenie aliancie v duchu logiky, že keď z Európy zmizol komunizmus, nech zmizne aj NATO.

Už tu sa prejavila prvá veľká chyba v uvažovaní mnohých ľudí. Okrem komunizmu, ktorý padol, už vo svete nevideli hrozbu, proti ktorej by sa bolo treba brániť, nevideli teda ani dôvod na to, aby bola vojenská aliancia držaná pri živote.

NATO síce nakoniec zrušené nebolo, postoj k nemu sa však radikálne zmenil aj v jeho členských krajinách. Väčšina z nich začala robiť veľké škrty v obranných rozpočtoch. Na sociálne systémy a rozvojové programy sa zrazu našlo peňazí dosť, na armádu a obranu už nie. Pod vedením prezidenta Clintona sa k tejto politike pridali aj USA. Výsledky na seba nenechali dlho čakať. Len v Amerike sa počas 90. rokov znížil počet aktívnych a záložných vojakov o celý jeden milión, počet aktívnych vojenských divízií klesol z osemnásť na desať, vojenský rozpočet sa podarilo okresať na 60% svojho maxima v roku 1985 za Reaganovej éry. Tento trend sa začal výraznejšie meniť až po teroristických útokoch v septembri 2001.

Európske štáty však zašli ešte ďalej. Ich celkový príspevok do obrany tvoril v roku 2000 sotva 40% obranného rozpočtu USA. Väčšina európskych členov NATO nevydáva na obranu ani 2% HDP, čo v praxi znamená, že ich vojenský rozpočet sa neinvestuje do nových technológií alebo výcviku, ale najmä do vojakov základnej služby a vojenských dôchodkov. Európa prispieva technikou aliancii len minimálne. USA majú osemnásobne viac leteckých tankerov ako všetci európski spojenci dohromady. Vlastnia tiež dvadsaťkrát viac transportných lietadiel s dlhým doletom, a zo 180 medzikontinentálnych bombardérov NATO patria všetky exkluzívne Spojeným štátom. So znalosťou týchto faktov znie skoro komicky, že európske krajiny vôbec uvažujú o sformovaní samostatných obranných síl - možno by mali najskôr nejaké vytvoriť.

Pád železnej opony si teda v myslení západných krajín vyžiadal predsa len jednu obeť - ostražitosť. Západ mal síce dôvod chvíľu sa tešiť z pocitu víťazstva, nemal však žiadne dôvody myslieť si, že bude trvať naveky. Do reality sa prebral až 11. septembra 2001. O deň neskôr bol prvýkrát v histórií uplatnený článok 5 Washingtonskej zmluvy a Západ s hrôzou zistil, že čosi zanedbal. To čosi bola vlastná bezpečnosť.

Prvá vlna rozšírenia

Spolu s pádom železnej opony vyvstali otázky o novom rozširovaní NATO. Počet členov aliancie sa totiž po pripojení Západného Nemecka v 50. rokoch menil len raz, keď sa v roku 1982 stalo 16. signatárom Washingtonskej zmluvy Španielsko. Po roku 1989 však prejavilo o prístup k aliancií záujem mnoho nových postkomunistických krajín. Prvýkrát po desaťročiach dostali tieto štáty šancu slobodne sa rozhodnúť, a dali jasne najavo, do ktorej časti sveta sa chcú zaradiť.

Táto situácia priniesla aj novú vlnu diskusií, pochopiteľne najmä v Spojených štátoch. Na nich totiž v NATO spočíva najväčší diel zodpovednosti. Americký senát nakoniec schválil prvú vlnu rozšírenia aliancie o tri stredoeurópske štáty - Poľsko, Českú republiku a Maďarsko - ktoré mali v reformách politického systému pred ostatnými novými demokraciami predsa len náskok. Slovenská republika vtedy pozvánku k členstvu kvôli Mečiarovi nedostala. Noví členovia NATO boli oficiálne prijatí na washingtonskom summite v roku 1999.

Názory na tento krok ale boli v USA rôzne. Nové štáty v NATO totiž pre Američanov znamenajú aj väčší diel zodpovednosti. Nikde predsa nie je napísané, že oblasť východnej Európy bude už len politicky stabilnejšia a ekonomicky silnejšia. To vyvoláva otázky, či a ako by sa mali Spojené štáty postaviť voči potenciálne sa zhoršujúcej politickej klíme v tejto oblasti. Hlasovanie senátu o prijatí nových členov preto mohlo dopadnúť aj inak. Voči novému rozširovaniu výrazne namietali najmä Rusi, ktorí v tom videli ďalšie oslabenie vplyvu vo svojich bývalých satelitoch a hrozbu začiatku akejsi novej studenej vojny.

Druhá vlna rozšírenia

Veľká vlna rozšírenia sa však v tej dobe ešte len chystala. Záujem o pristúpenie k aliancií totiž prejavoval zástup ďalších postkomunistických krajín. Na pražskom summite v novembri 2002 dostalo pozvánku sedem z nich, medzi nimi aj naša krajina. Debaty o tomto kroku však prebehli prekvapivo hladko - v americkom senáte zaň hlasovali svorne republikáni s demokratmi, Rusi pritom vzniesli len pár formálnych námietok, aj napriek tomu, že sa NATO malo rozšíriť priamo o bývalé územie Sovietskeho Zväzu - Litvu, Lotyšsko a Estónsko. Ďalšie pozvané krajiny - Rumunsko a Bulharsko – tiež v dlhodobom horizonte ťažko s istotou označiť za stabilné a bezpečné. Do úvahy pritom pripadala aj alternatíva, že pozvánku dostanú len Slovensko a Slovinsko.

Ako je teda možné, že druhá vlna rozšírenia, ktorá bola omnoho väčšia a zásadnejšia ako prvá, sa niesla v takom pokojnom duchu, či už u odporcov alebo priaznivcov aliancie? Dá sa to vysvetliť jedine tým, že NATO je dnes úplne inou alianciou, akou bolo počas studenej vojny - a toho sú si v hĺbke duše vedomé obe strany. Pred 20 rokmi bolo jasné, že invázia Sovietov napríklad do Západného Nemecka by viedla k ozbrojenému konfliktu, ktorý by mohol prerásť aj do tretej svetovej vojny. Čo by ale dnes znamenala invázia Rusov povedzme do pobaltských krajín? Vie si niekto predstaviť, že by dnes Američania hrozili pri obrane Estónska alebo Lotyšska použitím jadrových zbraní?

Americkí odporcovia rozširovania aliancie teda nerobili prozápadným politikom východnej Európy vrásky na tvári preto, že by alianciou pohŕdali, ako je tomu u nás (resp. donedávna v nečlenských krajinách), práve naopak, robili to preto, lebo si boli plne vedomí záväzkov, ktoré ich krajine z Washingtonskej zmluvy vyplývajú. So slabnúcim odporom rozširovania NATO teda iba stúpla vlna rezignácie nad slabosťou a neefektívnosťou aliancie, a jej premene na diskusný klub. Zo zámorského pohľadu dnes NATO Američanom sotva ponúka nejaké výhody.

Aby som ale uviedol tu prezentované názory na rozširovanie aliancie na pravú mieru: z pohľadu občana Slovenskej republiky som nesmierne hrdý na naše členstvo v NATO. 2. apríl 2003, kedy sme boli do aliancie oficiálne prijatý, považujem v našej histórií za rovnako dôležitý míľnik ako 17. november 1989. V roku 1989 sme sa zbavili totality, v roku 2003 sme sa oficiálne stali slobodnou demokraciou. Zo slovenského pohľadu teda treba rozšírenie aliancie rozhodne hodnotiť pozitívne. Z bezpečnostného hľadiska má pre krajinu ako Slovensko členstvo v NATO nesmierny význam. Americký pohľad na rozširovanie je však diametrálne odlišný - my sme tí, ktorí sa do zóny bezpečnosti dostali, oni sú tí, ktorí nesú zodpovednosť za jej stabilitu. Podobne zmýšľajúci ľudia z dvoch rôznych krajín preto môžu aj pri najlepšej vôli prijsť k dvom úplne opačným názorom.

NATO dnes

Dovedna má dnes NATO 26 členov. V aliancií tiež stále platí konsenzuálny rozhodovací machanizmus. Počas studenej vojny nespôsoboval väčšie problémy -aliancia mala totiž menej členov, ktorí v tých časoch oplývali aj omnoho väčšou zodpovednosťou. Každé paralyzovanie činnosti NATO by totiž dalo východnému bloku psychickú výhodu a možno aj chuť posunúť železnú oponu ďalej na západ.

V posledných rokoch je však nemohúcnosť NATO čoraz citeľnejšia. Napríklad pred americkým útokom na Irak požiadalo Turecko, ktoré s Irakom priamo susedí, svojich spojencov o pomoc pri prípadnom protiútoku, ktorým by sa Saddám mohol Turkom pomstiť za ich proamerickú politiku. Táto žiadosť bola zamietnutá. Rovnako sa nepodarilo NATO výraznejšie zapojiť do operácií v Iraku. Počet oficiálnych spojencov USA sa síce rozšíril, ich reálne číslo sa ale za posledné roky podstatne zredukovalo. Dnes sa môžu USA v Európe spoľahnúť len na Veľkú Britániu, Turecko a možno Poľsko. Jedine tieto krajiny sú totiž okrem papierovej podpory ochotné poslať svoje jednotky aj do boja.

Je zarážajúce, že prístup európskych krajín k novým hrozbám sa nemení ani dnes, dávno po septembri 2001, po útoku al-Kaídy na Madrid, a s radikalizáciou mnohých častí moslimského sveta. Vždy sa síce nájde ochota podpísať nejaký dokument odsudzújuci teroristický čin a vyjadriť solidaritu s poškodenými, nikdy sa však nenašlo ani Euro na posilnenie bezpečnosti alebo na investície do vojenskej techniky a profesionalizácie armád.

O nebezpečenstve terorizmu pritom nemôže byť pochýb. V Španielsku sa teroristom podarilo priamo ovplyvniť výsledky volieb. Občania európskych veľkomiest majú varovania pred hroziacim útokom na dennom poriadku. Z cestovania londýnskym metrom sa pomaly stal nepríjemný zážitok... Zvrátená logika myslenia mnohých európskych politikov však za príčinu dnešného stavu neoznačuje teroristov, ale Spojené štáty. To nevyhnutne znamená ochladnutie vzťahov, čo bezpečnostnú situáciu iba zhoršuje.

Práve z európskej iniciatívy sa dnes euroatlantické vzťahy ochladzujú. Toto je ďalší nepochopiteľný paradox. Dalo by sa totiž očakávať, že myšlienka zrušenia aliancie bude populárnejšia v USA. Ich výdavky na chod NATO sú totiž neporovnateľne vyššie ako európske, berú na svoje plecia obrovský diel zodpovednosti za stabilitu európskeho kontinentu a na oplátku môžu byť svedkami obrovských protiamerických demonštrácií od Londýna až po Instanbul. Z tohto pohľadu je naozaj zvláštne, že sa USA z Európy ešte nestiahli. Jej bezpečnostný výhľad je totiž čoraz horší. So znižujúcim sa počtom obyvateľov jednotlivých európskych národov začína na dvere Európy klopať čoraz viac nelegálnych migrantov. Vďaka socializmu, ktorý Európou pochoduje, sa z roka na rok zhoršujú jej ekonomické prognózy, čo stabilite sotva pomôže. EÚ sa ale zatiaľ hrá na superštát, ktorý, ako sa ukáže, keď ho onedlho prevalcuje realita, vôbec nie je super.

O európskom vnímaní reality všeličo napovedá aj snaha o vyriešenie situácie na Balkáne v 90. rokoch. Jednalo sa nepochybne o oprávnený cieľ, keďže hrozilo, že do konfliktu môžu byť vtiahnuté aj okolité štáty v regióne (Maďarsko, Albánsko, Macedónsko), a tiež niektorí členovia NATO (Grécko a Turecko). Táto hrozba naznačovala, že Miloševiča NATO malo zastaviť, a analýza jeho vojenských schopností ukazovala, že ho mohlo zastaviť. Európske krajiny však namiesto toho, aby dali Miloševičovi ultimátum, po ktorom by nasledovala vojenská akcia, dali prednosť nekonečným mierovým rokovaniam, ktoré dávali balkánskemu mäsiarovi len viac času na vykonávanie etnických čistiek. V roku 1995, keď sa aliancia nakoniec uzniesla na vojenskom riešení konfliktu, boli na pomoc privolaní Američania, keďže európski spojenci neboli schopní zorganizovať svoje vojenské jednotky. Rokovať vedia európski politici naozaj bravúrne. Efektívna vojenská akcia si však niekedy vyžiada omnoho menej obetí ako dlhé mierové rokovania - zvlášť keď druhá strana záujem na mieri nemá.

Budúcnosť transatlantického spojenectva

Budúcnosť transatlantických vzťahov dnes nevyzerá veľmi ružovo. Vďaka pohodlnosti, ktorá sa stala v EÚ najvyššou hodnotou, sa spolupráca v rámci NATO obmedzuje postupne len na formálne posedenia. S tým upadá autorita aliancie vo svete, a spolu s ňou aj autorita európskych krajín. Vojenskou neschopnosťou EÚ si je totiž dnes na medzinárodných rokovaniach vedomý úplne každý. Európske krajiny začínajú na pôde svetovej politiky preto vyzerať čoraz komickejšie. Každý štát, ktorý má vo svete svoje záujmy, musí mať nevyhnutne armádu, aby bolo jasné, že má svoje záujmy čím hájiť. Neznamená to samozrejme, že každý konflikt musí riešiť vojensky, znamená to len, že na to má prostriedky.

Autoritu a postavenie NATO na Západe a vo svete treba nevyhnutne znovu obnoviť. Nie kvôli USA, ale kvôli nám. Kvôli našej vojenskej nemohúcnosti by totiž zrušenie aliancie pre nás znamenalo bezprostredné bezpečnostné ohrozenie. Treba preto obnoviť investície do vojenskej techniky, sprofesionalizovať armády, a udržiavať ich na úrovni, za ktorú sa nebudeme hanbiť.

Musíme si tiež prestať liečiť komplexy menejcennosti hrou na superveľmoc konkurujúcej Spojeným štátom, svoju silu musíme ukázať spoluprácou s USA. Z ekonomického hľadiska je konkurencia samozrejme prospešná, z politického ale len zbytočným trieštením síl, ktoré navyše škodí omnoho viac európskej časti NATO. Je nevyhnutné si uvedomiť, že aj keby Európa raz bola vojensky silná (aj keď je to ťažká predstava), vždy je dobré mať po boku priateľa a spojenca - v jednote je sila, alebo sme na to už zabudli?

Transatlantické vzťahy sú dnes rovnako dôležité ako počas studenej vojny. Počas 90. rokov síce mnoho ľudí tento pocit stratilo, pretože svet bol o čosi pokojnejší, ako dekádu pred tým. Svet je však neustále v pohybe. Európa by v súčasnosti možno vydržala niekoľko rokov aj bez aliancie. Ale dokedy? Kým teroristický útok nenaruší chod celého nášho regiónu, kým zvyšujúci sa počet prisťahovalcov nezačne byť vážnym problémom pre demokraciu, alebo kým sa európske národy opäť raz samé nedostanú na kraj obrovského konfliktu?

NATO dnes stále zostáva obrannou alianciou Západu. Je v našom záujme, aby takou ostalo aj v budúcnosti. Nové hrozby si však vyžadujú aj zmenu prístupu k potenciálnym ohrozeniam. Nestačí mať len bojaschopnú armádu, treba využívať aj politický tlak a vojenskú intervenciu, pokiaľ je to nevyhnutné. Aj vojenský útok totiž môže mať obranný účel a teda môže byť legitímny. Najlepším príkladom je práve postup proti terorizmu. Ten má svoje zázemie ďaleko za hranicami našich krajín. Je preto legitímne za hranicami tento problém aj riešiť. Našim prvoradým záujmom musí byť naša osobná bezpečnosť. Na to nikdy nesmieme zabúdať. Problémami tretieho sveta sa môžeme zaoberať až keď sa naučíme riešiť naše vlastné.

Verejnosti sa takéto názory počúvajú len ťažko, pretože tá má tendenciu podľahnúť ilúzií, že svet je dnes omnoho lepší, ako tomu bývalo kedysi. Dnes to bohužiaľ sotva môže byť pravda. Pred 20 rokmi, počas vlády Reagana a Thatcherovej, dávala politika svetu omnoho viac podnetov pre optimizmus, ako je tomu v súčasnosti. Dokonca aj v tradične ľavicovejších európskych krajinách bol v tých časoch pud sebazáchovy a zdravý rozum silnejší ako antiamerikanizmus. Kde ho ale hľadať dnes?

Predstavitelia motora európskej integrácie sa dnes snažia nové členské krajiny postaviť pred voľbu - buď EÚ alebo NATO. Naši predstavitelia správne poukazujú na to, že takáto voľba je z nášho pohľadu nezmyselná aj keď to v praxi prejavujú veľmi nedôrazne. Rovnako by som ale nikoho nenechal na pochybách, čo by si Slovensko malo vybrať, keby k takejto voľbe muselo dôjsť. Prvoradá je vždy bezpečnosť. Ekonomická prosperita sa nedá budovať v nestabilných krajinách. Toto platí pre všetky európske krajiny bez rozdielu. Áno, dnes žijeme celkom pohodlné životy v relatívne bezpečnom regióne. A môžeme byť za to vďační. Musíme ale mať na pamäti, že tomu tak nemusí byť navždy. Všetko závisí od nás a našej zodpovednosti.

Ján Dinga

Off- Kostlivec v skrini		PeterS	25-12-2004 21:06
RE: Off- Kostlivec v skrini		Lukas Krivosik	25-12-2004 21:49
RE: Off- Kostlivec v skrini		PeterS	26-12-2004 10:55
Námet na príspevok		Jano	26-12-2004 17:24
RE: Námet na príspevok		PeterS	28-12-2004 0:22
RE: Námet na príspevok		PeterS	28-12-2004 1:23
RE: Off- Kostlivec v skrini		Zolo	27-12-2004 0:46
RE: Off- Kostlivec v skrini		Filip Glasa	03-01-2005 14:50
jaj		Lukas Krivosik	26-12-2004 14:05
RE: jaj		baker	29-12-2004 15:48
RE: jaj		Lukas Krivosik	29-12-2004 16:27
Daryl		Chaim	17-06-2006 19:22
Raheem		Austyn	03-08-2006 22:47