V súvislosti s prírodnou pohromou vo Vysokých Tatrách sme svedkami neskonale primitívneho populizmu zo strany slovenských politikov. Celý týždeň cestujú do Tatier a priživujú sa na katastrofe, ktorá by predmetom politiky vôbec nemala byť. Pritom dôležitá a netriviálna debata o budúcnosti národných parkov u nás absentuje.
Je zaujímavé, že pred sto rokmi postihla Tatry podobná katastrofa ako dnes. Reakciou bola výsadba smrekových monokultúr, ktoré zase umožnili, že pri nedávnej víchrici padali stromy ako zápalky. Opatrenie spred sto rokov a dnešná debata sú príkladom ohromnej racionalistickej pýchy. Etatisti najrozmanitejšieho zafarbenia si namýšľajú, že ich rozum je schopný obsiahnuť nielen celú komplexitu ľudskej spoločnosti, ale že osvietený štát má zasahovať aj do jemného mechanizmu životného prostredia.
Tatry bolo potrebné nechať vtedy na pokoji. Dnes by sa od nich mali odtrhnúť najmä paprče politických populistov. Ako vždy, aj dnes je avantgardou demagógie strana Smer. Jeden jeho poslanec napr. tvrdí, že SMK nie je tá najsprávnejšia, aby cez svojich ministrov riešila kalamitu, lebo „ona obhajuje len úzke etnické záujmy a je obmedzená na južné Slovensko“. Ako obranca národných záujmov je zato, aby sa drevo zo zničených lesov predalo slovenským odberateľom. Nám, ktorí nemáme potrebu hovoriť o „národných záujmoch“ v každej druhej vete bude stačiť ak drevo predajú tomu, kto zaplatí najviac...
Zaujímavá je aj debata o komerčnom, či ekologickom využití Tatier. Samozrejme, táto diskusia bude hnisať až do bodu, keď sa všetci aktéri verbálne zhodnú, že je nutné, aby aj vlk bol sýty, aj koza celá. Niekde v závetrí sa vypracuje akýsi chameleónsky materiál o tom, že Tatry by mali byť „tak trochu“ národným parkom a „tak trochu“ turistickým strediskom. Výsledkom môže byť, že Tatry budú aj ekologicky zaťažené, aj budú podnikatelia obmedzovaní vo svojej činnosti, takže turizmus sa napokon nerozvinie ďalej.
Stav Tatier nebol dobrý ani pred katastrofou. Z ekonomického hľadiska je celá oblasť obmedzovaná fanatickými ochranármi. Ekologicky sú naše veľhory decimované nájazdmi Rómov, ktorí ich pomaly premieňajú na púšť. Teritórium ich devastácie sa dá veľmi dobre zmapovať. Rómom sa totiž lení zohýnať sa pri kácaní stromov a tak peň nekončí tesne nad zemou, ale vo výške dospelého chlapa.
Problém sa týka aj turizmu. Ceny sú už pomaly na úrovni Álp, no úroveň služieb skôr pripomína Ukrajinu. Bolo by zaujímavé zistiť, kde je na vine chamtivosť a neschopnosť majiteľov hotelov.
Definitívne sa problém národných parkov dá vyriešiť napr. ich premenou na akciové spoločnosti a následnou privatizáciou. Z tohto procesu sa samozrejme nemajú vylučovať ani ochranárske združenia a nepodliehajme omylu, že tieto skupiny sú chudobné. Ich rozsiahle nátlakové akcie svedčia o často dobrej kapitálovej vybavenosti. Vo výkonných orgánoch takto sprivatizovaného národného parku by sa ochranári a podnikatelia mohli sporiť o budúcu podobu Tatier. Ak by aj zelení nemali dosť peňazí, mohli by odštartovať verejnú zbierku. Nič by nebránilo tomu, aby sa v kampani štylizovali do podoby ochrancov verejného záujmu.
Je jasné, že myšlienka sprivatizovať NÁRODNÉ parky pôsobí na našu socializmom odchovanú dušu ako rúhanie. Ide predsa o naše „národné bohatstvo“! Socialisti (teda skoro všetci slovenskí politici) budú kričať, že už predávame všetko, aj naše veľhory. Samozrejme vždy, keď je niečo obrazne povedané „všetkých“, nie je to nikoho. Naopak, keď sú majetkové práva jasne vymedzené, majiteľ má záujem svoju vec zveľaďovať a to ešte viac, keď mu prináša peniaze. Tatry nikto nepresťahuje do zahraničia. Ihneď sa vynorí obava, aby potenciálny súkromný investor Tatry nezničil. Samozrejme, nakoniec by to dopadlo nielen inak, ale presne naopak ako by si myslela väčšina politikov a občanov. Tatry by nielenže nikto nevytrhol zo zeme, naopak, trhový mechanizmus by ich zveľadil po ekonomickej aj ekologickej stránke. Štát by svoj verejný záujem (nech už sa pod týmto slovným spojením skrýva čokoľvek) mohol chrániť stanovením niektorých podmienok v kúpno-predajnej zmluve. Mohol by napr. trvať na podmienke zákazu ťažby dreva v určitých oblastiach a pod.
Prírodu najlepšie ochráni nie štát, ale naopak jasné vymedzenie vlastníckych práv a z toho vyplývajúca zodpovednosť konkrétnych osôb za ich majetok. Tu si ale netreba zatvárať oči. Stranu maďarskej koalície treba kritizovať. Ale nie zato, že je maďarská, ale že je socialistická. Slovensko má imidž reformnej krajiny, v oblastiach zverených ministrom za SMK sa však šíri socializmus. Štát neredukuje svoj dozor nad životným prostredím a poľnohospodárstvom, naopak ho rozširuje.
R. Fico nedávno v Site obvinil B. Bugára z toho, že okresy pod kontrolou SMK živoria a majú najvyššiu nezamestnanosť, pretože tam vraj Maďari robia extrémne pravicovú protisociálnu politiku. Bugár sa obhajoval tvrdením, že „veď SMK požaduje navýšenie priamych pladieb pre poľnohospodárov“. Na jednej strane sa mýli Fico, lebo SMK žiadnu pravicovú politiku nerobí a preto ich okresy živoria. Na strane druhej, Bugárov spôsob obhajoby len podčiarkuje smutný fakt: aj politici vládnej koalície používajú socialistický slovník.
Keď Fico povie Miklošovi, že vláda je antisociálna, minister financií sa bráni, že vláda sociálna je a dokladá to dôkazmi, namiesto aby poukázal na absurdnosť a prázdnosť slovného spojenia „sociálna spravodlivosť“. Pokiaľ však budú aj „reformní“ politici používať slovník a argumentáciu socialistov, dovtedy sa na Slovensku nebude žiť dobre. A všetci sa budú čudovať, prečo sa napr. Tatry pod kuratelou štátu nie a nie zotaviť.
Lukáš Krivošík