 |
|
|
Čriepky o tolerancii a islameMnohým (bývalým) študentom teraz iste prehovorím z duše. Pred mesiacom som si na vlastnej koži vyskúšal, že pred štátnicami existujú aj väčšie nočné mory než strach zo zlyhania alebo kognitívna stránka veci. Najťaživejšie je premýšľanie, ako sa pri rozprávaní o dielach marxistických spisovateľov alebo v rýdzo ľavičiarsky poňatom predmete didaktiky nedostať do nebezpečnej polemiky so socialistickou komisiou, ale zároveň si zachovať tvár. Skrátka, slovné povrazolezectvo. Pri Lessingovom diele „Nathan der Weise,“ vraj „dráme veľkých ideí,“ som si preto mohol dovoliť len niekoľko jemnučkých narážok. Ale keďže ide o môj milovaný Jeruzalem, množstvo nevypovedaného nemôžem v sebe dusiť. Nathan der Peres Za sprostredkovateľa „veľkej“ myšlienky humanizmu a tolerancie si tretí najväčší dramatik nemeckej histórie vybral parabolu o zázračnom prsteni, ktorého držiteľ sa automaticky stáva obľúbencom každého človeka. Starý obchodník, ktorému prsteň patrí, sa však ani tesne pred smrťou nevie rozhodnúť, ktorému z troch synov zázračné dedičstvo pridelí. Preto nechá vyrobiť dva duplikáty, prstene pomieša a rozdá synom. Po jeho smrti si synovia vlezú do vlasov. Každý totiž tvrdí, že práve jeho prsteň je ten pravý. Zájdu za sudcom, ktorý sa spýta: Kto z vás sa teší všeobecnej obľube? Synovia zvesia hlavy. Nikto? Tak sú falošné všetky tri prstene. Parabolu rozpráva múdry židovský obchodník Nathan inteligentnému humanistovi, vládnucemu Jeruzalemu – chvíľka napätia – sultánovi Saladínovi, džihádistickému vzoru Usámu bin Ládina, despotickému idolu Saddáma Husajna a obojsmernej ikone Jásira Arafáta. Nepochybujem, že Nathan by v súčasnosti vystriedal na čele ultraľavicového Jachadu Josiho Bejlina alebo minimálne Šimona Peresa v Strane práce. Nie nepodobný by však bol aj Arielovi Šaronovi v novom vydaní. Kto to terorizuje? Čo chcel autor povedať? Nuž, prstene predstavujú tri najväčšie monoteistické náboženstvá – judaizmus, kresťanstvo a islam. A podľa výroku sudcu, ktorý disponuje akýmisi suprakultúrnymi kritériami (len neviem, či ten osvietenec sídli v Štrasburgu alebo v Luxemburgu) sú všetky tri falošné. Inak by totiž jedno z nich šmahom ruky vytvorilo raj na zemi. Alebo by sa aspoň tešilo tej všeobecnej obľube, čo je v podstate to isté. Nevdojak mi prichádza na um, že Gotthold Ephraim Lessing, absolvent teológie, zrejme na niektorých prednáškach chýbal. Napríklad taký antisemitizmus je poriadne starého dáta, pričom sa nevzťahoval hneď na rasovú príslušnosť. Prinajmenšom nie priamo. Nenávisť voči židovskému národu totiž zapustila nevídane hlboké korene vo chvíli, keď mu Boh prostredníctvom Mojžiša zjavil Desatoro. Nezabiješ! (presnejšie z hebrejčiny: Nezavraždíš!) Nezosmilníš! Nepokradneš! ... V tom okamihu sa židia stali nepriateľmi všetkých vrahov, zlodejov, klamárov, úchylákov... Dobro verzus zlo, milý Gotthold Ephraim. Zápas, ktorý sa nekončí v sekunde zrodu jedného náboženstva. Ktoré náboženstvo je najlotrovskejšie a hodné kritiky za „tyranskú nadvládu jedného prsteňa?“ Spravodajca agentúry Reuters by sa tváril, že táto otázka ostala nezodpovedaná, no odpoveď bije v texte do očí. Kresťanský patriarcha Jeruzalema neprestajne kuje intrigy, Nathana by najradšej skántril... Len ten templár, katolík z južného Nemecka, akosi nesedí do konceptu. Je to taký vľúdny humanista... No – celý Saladín. Ešte sa naňho aj podobá. Pokoj, na záver sa všetko vysvetlí. Áno, vysvitne, že templár je moslim. Multikultúrnu toleranciu má teda zákonite v krvi. A len tak mimochodom, aby bol aj nejaký happy end, templár je synom strateného Saladínovho brata. Al-Quds? Keďže Lessingova dráma sa odohráva v Jeruzaleme, mám nutkanie podať správu, ako sa jeho „veľkej“ myšlienke darí v tomto meste na začiatku 21. storočia. Kresťania húfne berú nohy na plecia... Stop – takže je všetko O.K., oni tu predsa všetkých tyranizovali. Nie? Nie. Kusy židovských tiel visia z okna skrkvaného autobusa, medzi nimi jeden rozfranforcovaný moslim... Ale sami sú si na vine – židia i kresťania. Nemajú si zriaďovať najsvätejšie miesta tam, kde si odjakživa tolerantný islam zriadil tolerantne až po nich až tretie najposvätnejšie miesto (opäť veľmi úctivo a tolerantne). Treba uznať, že moslimovia to pri ustanovovaní svojich svätých miest skrz-naskrz prešpekulovali. Navyše im v zdogmatizovaní ich klamstiev neoceniteľne pomohli naši starí známi zľava. Ak potom niekto v našom prostredí vysloví pravdivé tvrdenie, že Jeruzalem je svätým mestom iba dvoch náboženstiev – judaizmu a kresťanstva, určite nie islamu – stáva sa extrémistom, alebo rovno intelektuálnym teroristom. Preto musí vysypať zopár dôkazov, aby sa kedysi samozrejmosť stala dnes aspoň kurióznym oboznámením s dejinami. Takže – prečo nie je Jeruzalem svätým mestom islamu? Moslimské nároky na al-Quds sa zakladajú na sne proroka Muhammada, ktorý spiačky navštívil masádžid al-áqsá (najvzdialenejšiu mešitu). Podľa Koránu ho pred koncom jeho pozemskej púte zaniesli anjeli zopár krokov od mešity (terajšia qubba-t as-sahra), odkiaľ vystúpil do neba. Bez svedkov, samozrejme. Otázkou je, ako mohla stáť v Jeruzaleme mešita už počas života Muhammada, keď tam dovtedy moslimovia nedorazili a mestu vládli byzantskí kresťania? Mešita al-áqsá tam bola vybudovaná až sto rokov po Muhammadovej smrti. No dobre, Muhammad mohol mať prorocký sen. Lenže v tom prípade vyvstáva druhá otázka: Prečo by najvzdialenejšia mešita mala byť práve v Jeruzaleme? Moslimovia predsa vždy chceli dobyť celý svet. A Jeruzalem starobylé mapy označujú za geografický stred sveta. V žiadnom prípade teda nemôže byť akýmsi okrajovým, „najvzdialenejším“ miestom. Navyše leží uprostred súše Erec Jisra’el a hraničným bodom boli vždy mestá na morskom pobreží. Tam kdesi treba hľadať. Nie však pri mori, ale pri – oceáne. Priam sa núka Maroko. Jeho doterajší názov znie v arabčine al-maghrib, v plnom znení dokonca al-maghrib al-áqsá. Maghrib znamená západ, pričom toto slovo je odvodené z kmeňa gh-r-b, ktorý je základom pre primárne slovo gharíb (cudzí). Arabskej mentalite bol západ totiž vždy cudzí, ergo tiež vzdialený. Ako sa robí džihád Tak prečo práve Jeruzalem? Dôvod väzí v podstate džihádu – dobyť územie a obrátiť obyvateľov na islam, bez ohľadu na prostriedky. Najkratšou cestou je popri vraždení popretŕhanie fyzických zväzkov veriacich a ich svätých miest. Jeruzalem bol úplne ideálny – moslimovia tu našli najposvätnejšie miesta oboch najväčších náboženstiev, na ktoré doteraz naďabili. Podobný postup neskôr uplatnili v južnej Ázii, kde „obracali“ svätyne hinduistov a budhistov. Inak, minimálne v prípade južnej Ázie by mali naši multikulturalisti spozornieť – veď, prepánajána, narušila sa diverzita pohanských kultúr! Ale akoby som ich počul: „Pokoj. Čo bolo, bolo. Terazky otvárame supermarket so zvrhlosťami u nás doma. V záujme urovnania historických nevraživostí, budovania trvalého mieru a stability sme navyše pozvali aj širokú komunitu predstaviteľov náboženstva mieru.“ Z týchto drám veľkých myšlienok až pričasto trčí krvavá tragédia. Jaroslav Bublinec |
29-09-2004
Kultúrna vojnaKresťanstvo je tepelnou izoláciou kapitalizmu i západnej civilizácie a kultúrna vojna je vojnou o dušu Západu. Ide v nej o to, či židovsko-kresťanské dedičstvo bude naďalej pre našu civilizáciu smerodajné, alebo či nad morálkou života zvíťazí pudová pseudomorálka smrti. Kultúrna vojna je bojom o zachovanie kultúrnosti západného človeka. Ak zničíme našu civilizačnú tradíciu, nepovstane z jej popola žiadny „nový človek“, nezaťažený poverami a predsudkami, ako si namýšľa liberálna ľavica. Kultúrnosť je to, čo človeka odlišuje od zvieraťa. Zničenie kultúrnosti povedie len k vyslobodeniu zvieraťa, ktoré sa pod tenkou vrstvou civilizácie skrýva v každom z nás.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|