ISSN 1335-8715

17-09-2004   Marek Hrubčo   Ideológia   verzia pre tlač

Duma bratislavská
Pokus o interpretáciu poézie Egona Gála

Veľmi ma udivil článok Egona Gála „Každý dostal mozog ako nevyvolaný negatív“ (SME Fórum, 7. 8. 2004), najmä potom, čo som si prečítal základné informácie o jeho autorovi.1 Zarazil ma najmä nejasný odkaz článku, hmlisté pojmy a autorov skrytý relativizmus. Od prednášajúceho na Univerzite Komenského a Inštitúte judaistiky som čakal viac.

Čo chcel básnik povedať?

Úvodným exkurzom do sveta StarTreku sa autor snaží naznačiť, že liberáli majú také široké srdce (presnejšie „majú schopnosť jednať podľa vlastného rozumu a citu“), že na rozdiel od konzervatívcov zvažujú dôsledky svojho konania. Naopak konzervatívci sa držia zákona „naprogramovaného“ do ich hláv bez ohľadu na okolnosti. Nasleduje veta, ktorej pri najlepšej vôli nerozumiem:

„Byť morálny z tohto pohľadu [kapitána Picarda zo StarTreku] neznamená konať nevyhnutne dobre, ale byť schopný rozlišovať medzi dobrom a zlom a podľa toho konať.“

Po odmietnutí deliacej čiary medzi liberálmi a konzervatívcami načrtnutej Jánom Čarnogurským a Petrom Zajacom sa dozvedáme, že ľudia, ktorí sa nestarajú o svoje deti, nie sú liberáli, ale „psychopati“. Nasleduje kľúčová téza: „Liberáli sa neodlišujú od konzervatívcov morálkou, ale povahou.“ Aj liberáli majú totiž súcit. Z čoho vyviera? Je „prirodzený“, lebo aj „matka malých diviačikov cíti zodpovednosť za svoje deti.“ Liberáli iba neveria, že „mravný cit“ možno vysvetliť univerzálnymi morálnymi princípmi a nepotrebujú zákony, aby „ľudí naučili rozlišovať dobro od zla“. Náš morálny charakter je podľa autora vtlačený do hypotalamu pred narodením. Čím rozvinutejšia je naša predstavivosť, tým jasnejšie si dokážeme predstaviť, čo cíti trpiaca bytosť a tým silnejší a jemnejší bude náš mravný cit. Nasleduje dlhý citát Rortyho, pre ktorého je zárukou morálneho pokroku ľudstva „rozmanitosť ľudského ja“. V závere poznámka o nevyhnutnosti vzniku konfliktov a fatalistické „tak už to býva“.

Ideový rozbor

Aj liberáli, aj konzervatívci, a vlastne aj každý človek, má schopnosť konať podľa vlastného rozumu a citu, takže deliaca čiara zrejme tadiaľto viesť nebude. Je pravda, že konzervatívci derivujú svoje konanie z externého zdroja („vertikality“) a striktne odlišujú morálnosť a legálnosť (ktorá je vecou horizontálnej spoločenskej dohody, vkusu Evy Černej, a pod.). Ak sa dostane horizontála do konfliktu s vertikálou, konzervatívci s tým majú problém. Niektorí (katolícki ladení) však zohľadňujú aj tradíciu – to, čo sa osvedčilo v minulosti. Prijímajú deontologickú etiku, ktorá je daná akosi „z povahy bytia“, ktorá je „zjavená“. Niekedy sa nazýva aj prirodzeným zákonom. Tá čudná veta o rozlišovaní dobra a zla hádam neznamená, že je morálne stavať sa do pozície Boha, brať všetko do svojej réžie, a podľa toho konať. Podľa tejto logiky by Hitler konal morálne, lebo rozlišoval „dobré“ od „zlého“ a to zlo sa snažil vykoreniť (pretože mal jednoducho takú povahu). Nikdy netreba zabúdať na tzv. eschatologickú diferenciu: „V čase žatvy poviem žencom: Pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopov na spálenie, ale pšenicu zhromaždite do mojej stodoly“ (Mt 13:30) Nie my tu na zemi, ale Boh má právo súdiť.

Skrytý relativizmus

Libertariáni si zväčša múdrosť tradície nevážia. Sú fascinovaní všetkým iným, novým, moderným, odlišným, netradičným. Neprijímajú univerzálny morálny princíp a neveria, že existuje jedna pravda. Libertarián (ja predsa len zostanem pri tomto pojme, ktorým mám na mysli pozitivistickú odnož rakúskej (pravicovej) školy a v tomto kontexte aj tzv. ľavicových liberálov2) nepoužíva (a nemá ako použiť) termín správny/nesprávny v doslovnom zmysle (iba ak s príslovkou „relatívne“), pretože sa nemá na čo odvolať (pravda neexistuje, resp. existujú štyri alebo podľa počtu diskutujúcich). Poukazuje preto na okolnosti, motív a dôsledky činov (nie na čin samotný) a kladie si otázku, „čo komu škodí“. A tak úmyselná vražda nenarodeného dieťaťa alebo eutanázia môže byť v jeho očiach „správna“ – v zmysle legálna, u pragmatikov účelná. Výsledkom tohto na prvý pohľad vznešeného, „od doktrín stredoveku očisteného“ liberálneho postoja je teda nevyhnutne obyčajný relativizmus. Okrem toho libertariáni inak chápu pojem sloboda. S mravným „cítením“ to v každom prípade nemalo nič spoločné.

Sme bytosti, alebo len tvory?

Podľa slovníka cudzích slov je psychopatia súbor povahových odchyliek predstavujúcich trvalé abnormálne charakteristiky osobnosti, úchylka, nenormálnosť, nevyrovnanosť osobnosti. Ak by naozaj každý, kto sa napríklad poriadne nestará o svoje dieťa, bol psychopat, potom tu máme tých psychopatov nejako veľa. A keby aj, o to viac by bola potrebná terapia a „morálni ekológovia“, ktorí ukážu cestu k uzdraveniu spoločnosti.

Zaráža ma, ako môže jeden filozof tvrdiť, že „aj matka malých diviačikov cíti zodpovednosť za svoje deti“. Diviačica to nerobí preto, že si uvedomuje zodpovednosť: ona to robiť musí. Nemožno predsa projektovať ľudské vlastnosti do sveta zvierat. Rovnako aj pes nie je „verný“, iba nevie klamať, nemá schopnosť slobodnej voľby – nemá inú alternatívu. So psom si karty nezahráte. Aj keď ho naučíte vykonávať všetky pohyby kartového hráča – vždy keď dostane žolíka, zavrtí chvostom. V „povahe“ (čo je toto za filozofický termín?) v „náture“, dispozíciách, danostiach, by som rozdiel medzi Hitlerom a Schumanom nehľadal. Príliš stoické, príliš deterministické, príliš fatalistické.

Submisívnosť, ale voči čomu?

Asi by sme sa veľmi čudovali, ak by nám vrah, drogový díler alebo bombový atentátnik odpovedal: „Vražda? Čo sa dá robiť... ja mám skrátka takú povahu... mal som to naprogramované v génoch... bol to skrátka... osud.” Nezodpovednejšiu poznámku možno čakať už asi iba od indiferentistu: „A čo má byť?“ Alebo tiež, „Či ja som strážca svojho brata?” (Gn 4:10) Hoci je Gálov postoj nezodpovedný, správne naznačuje, že demarkačnú líniu liberál/konzervatívec treba hľadať vo vnútri človeka. Rozdiel však nie je vo väčšej submisívnosti konzervatívcov a dominantnej povahe liberálov, ale v odlišnej viere v najvyššiu bytosť. Konzervatívci aj liberáli sú rovnako submisívni, rozdiel je v tom, čomu sa podriaďujú. Konzervatívci slúžia Bohu, libertariáni zvyčajne relatívnym (hoci niekedy dôležitým) hodnotám: slobode, rodine, „ľudskosti“, spoločenskému postaveniu (mienke iných), poznaniu, trhu, spotrebe alebo ich kombinácii. Tí prv spomenutí okrem všetkého zakúšajú aj vnútornú slobodu. Tá libertariánom chýba.

Klaus: Čo skôr – slobodu alebo dobro?

Zaujímavejší je vývoj diskusie v Českej republike. Václav Klaus v článku „Co dřív - svobodu, nebo dobro?“3 celkom výnimočne píše o filozofických východiskách svojho ekonomického myslenia. Ten rozdiel vidí v liberáloch, pre ktorých je sloboda predpokladom a súčasne mechanizmom vzniku „dobrého“ ľudského chovania. „Dobré“ ľudské chovanie je vedľajším produktom samotného žitia a je výsledkom nepretržitého learning by doing resp. učenia sa za pochodu. Na druhej strane vidí Klaus konzervatívcov, ktorí tvrdia, že kvalitní ľudia musia byť skôr než sloboda, inak je sloboda zlá. Okrem toho (ako býva u neho zvykom) nezabúda podotknúť, že sú medzi nami chytráci, ktorí dokážu vychovať „dobrých“ ľudí: vychovávatelia, učitelia, kazatelia, demiurgovia. Na druhej strane však v článku nezabudne vyvýšiť svoju mienku na piedestál vedenia („ale já vím, že to tak není“).

Je to naozaj tak, že podstatou všetkých našich sporov (ktorá sa potom premieta do politických diskusií) je otázka, či sloboda („sloboda trhu v najširšom zmysle slova“) je prameňom zodpovedného správania, alebo či rešpektovanie morálky je naopak predpokladom zodpovedného zaobchádzania so slobodou a dobrého fungovania politickej a hospodárskej demokracie? Takto vymedzená debata by sa najskôr podobala rozprave o tom, čo bolo najprv: sliepka alebo vajce, kontruje Tomáš Halík.

Podstata sporu – štvrtá Kantova otázka: Čo je človek?

Kto by popieral, že sloboda je predpokladom mravného konania?4 Ľudské mravné konanie nie je „vedľajší produkt“, ale podstatný prejav slobodného života – a ten zase neformujú primárne „anonymné inštitúcie ako je trh“, ale v ďaleko väčšej miere „neanonymné“ a veľmi osobné sociálne štruktúry, ako je na prvom mieste rodina a potom celé pletivo občianskej spoločnosti, v ktorej sa „biologický jedinec“ stáva sociálnou bytosťou predtým, než zaujme svoje miesto na trhu práce. Podstatou sporu je filozofické ponímanie človeka. Trh nevyprodukuje ako svoj „vedľajší produkt“ slobodného „svojprávneho jedinca“, podobne ako proces socializácie nevyprodukoval sľubovaného solidárneho „člena kolektívu“. Ono izolované indivíduum, ktorého morálka má byť splodená mechanizmom trhu považuje Halík za podobne prázdnu ideologickú konštrukciu, ako bol marxistický „nový socialistický človek“5. Proti obom abstrakciám kladie Halík osobu, od ktorej nemožno oddeliť vnútornú dimenziu svedomia a poznania, dotváranú v trvalej interakcii so svetom, ako aj dimenziu spolunáležitosti k druhým a spoluzodpovednosti za nich. „Možno tieto dve dimenzie, ktorými človek transcenduje a zároveň ovplyvňuje svoje ekonomické fungovanie, patria k tomu „niečomu navyše“, ktorého existenciu v závere svojho článku pripúšťa aj Václav Klaus“, uzatvára Tomáš Halík. V centre spoločensko-ekonomického usporiadania teda musí byť človek ako osoba6, nie neosobný trh. To je aj podľa môjho názoru podstatný rozdiel medzi mienkou libertariánov a konzervatívcov (ktorým je bližší personalizmus).

Od kultúrnej vojny ku kultúrnemu dialógu

Je smutné, že aj u nás existujú ľudia s potenciálne významným vplyvom na vývoj myslenia, ktorí vyriešili zložitosť rozhodovania v zásadných otázkach tak, že nemajú žiaden silný názor. Pritom by sa práve tieto osobnosti, vzhľadom na svoje zázemie, mohli stať svorníkmi a šíriteľmi kultúrneho dialógu napríklad medzi univerzitou a cirkvou, judaizmom a kresťanstvom, libertariánmi a konzervatívcami. Intelektuálna elita sa predsa musí snažiť, aby nezodpovedných ľudí s úsmevom a slovami „A čo má byť?“ na perách, bolo čo najmenej. Ale možno sa Egonovi Gálovi článok jednoducho nevydaril. Bolo to moje prvé „stretnutie“ s týmto mysliteľom. Články českých mysliteľov provokujú aspoň k filozofickému diskurzu. Reakcie na SME skončili dôverným šveholením medzi akousi „SilviouB“ (toho času v USA) a nejakým „lefkom“ o plávaní a o počasí. Situáciu, ako dúfam, azda zachráni diskusia na Pravom Spektre. Gálove slová zahmlievajúce význam ako „to nemyslia vážne“, „mravný cit“, „povaha“ a vyzdvihovanie „predstavivosti“, „rozmanitosti“, ktoré majú garantovať etické konanie v spojení s Rortyho dekonštrukciou, prvkami fatalizmu a beznádeje, však môžu viesť iba k jedinému, z filozofického hľadiska skutočne „hlbokému“ záveru: Tak to už býva.

Marek Hrubčo


1 Prednáša na Univerzite Komenského v Bratislave a pôsobí na Inštitúte judaistiky Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK. Venuje sa epistemológii, filozofii mysle a kognitívnej vede.
2 Nie som politológ. Delenie ľavica/pravica, ako ju chápem (možno príliš zjednodušene) je predovšetkým o hierarchii dvoch hodnôt: rovnosti a slobody. Z tohto hľadiska neviem čo má kto na mysli pod pojmom ľavicový liberál, hoci si viem predstaviť napríklad pána Fica, ako sa snaží legalizovať ľahké drogy.
3 Václav Klaus: Co dřív – svoboda nebo dobro?, MF Dnes, 23.01.2004; Tomáš Halík: Klausova politická filozofie – a „něco navíc“, MF Dnes
4 Sloboda ako slobodná vôľa, t. j. možnosť človeka rozhodnúť sa, konať, resp. nekonať. Ježišovo „poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn 8:32) nám však hovorí, že práve mravným konaním človek uskutoční svoju autentickú slobodu (slobodu v pozitívnom zmysle). Preto aj dilema o vajci a sliepke.
5 Zaujímavá blízkosť k „novému občanovi“, ktorého mali zrejme na mysli autori názvu strany Aliancie nového občana.
6 Lat. persona, per se (sám o sebe). Už v tom je vyjadrená slobodná vôľa človeka, schopnosť rozhodovať sa a nekonať živelne, na základe nutkania. Fakt, že sme osobami nás odlišuje od zvierat. Práve osoba dala názov katolíckej sociálnej náuke: personalizmu.

  ...
   Dewey 17-09-2004 13:41
  Marekovi
   Dewey 17-09-2004 14:38
  reakcia
   Marek Hrubčo 21-09-2004 10:57
  RE: reakcia
   Dewey 21-09-2004 16:19
  RE: reakcia
   Marek Hrubčo 22-09-2004 19:44
  RE: reakcia
   Dewey 23-09-2004 8:33
  Je to inak.
   liberal 21-09-2004 13:22
  Re: liberal
   Marek Hrubčo 21-09-2004 15:08

   

 

Ideológia

Pri slove „ideológia“ mnohým z nás zídu na um časy nedávno minulé a masy, ktoré pochodujú pod jednoduchými heslami. No ideológia je istým súborom vnútorne kompatibilných názorov, bez ktorých sa politika nezaobíde. Pravé Spektrum má ambíciu diskutovať v tejto rubrike o myšlienkovom pozadí politickej pravice. Aký je vzťah klasického liberalizmu a kresťanského konzervativizmu? Koľko Boha, patriotizmu a trhu treba k namiešaniu pravicového kokteilu, príťažlivého pre ľudí? Kto boli myšlienkoví otcovia smeru, ku ktorému sa hlásime? Táto rubrika je však venovaná aj filozofom a intelektuálom všeobecne. Čo zahŕňa prirodzene aj výmenu názorov s teoretikmi protistrany.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2024 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group