Uverejňujeme text Martina Hanusa o dianí v EÚ, ktorý
leží spolu s ďalšími článkami v 35. čísle týždenníka Domino fórum vytlačený v niekoľkotisícovom náklade v tlačiarni. Vedenie firmy Dominopress minulý týždeň rozhodlo o zastavení distribúcie tohto čísla, v ktorého editoriali pôvodná redakcia vysvetlila dôvody svojho odchodu a poďakovala sa čitateľom a prispievateľom Domina za to, že stáli dlhé roky pri ňom.
Okrem predstaviteľov KDH je v dnešnej EÚ iba jeden vrcholný predstaviteľ štátu, ktorý dokáže z principiálnych dôvodov vetovať ďalšiu bruselizáciu – český prezident Václav Klaus. Naposledy vetoval zavedenie európskeho zatykača, ktorý je podľa neho v rozpore s Listinou základných práv a slobôd a je „príkladom tichej demontáže suverenity štátu a štátnej nezávislosti, a to za chrbtom občanov“. Klaus sa nemýli, hoci jeho veto je z dlhodobejšej perspektívy len bezmocným gestom. Prichádza totiž po funuse – eurozatykač schválili lídri EÚ na Laekenskom summite v decembri 2001, takže aj nové členské štáty ho ako súčasť primárneho práva musia akceptovať.
Slovensko ho už pred časom implementovalo, a tak Klausove veto slúži ako pripomienka neslávneho vzniku novej spornej právomoci EÚ. O jednotnom zatykači, ktorého skrytým cieľom je harmonizácia trestného práva snívali euronadšenci už od 90. rokov, kým sa nenaskytla pravá chvíľa, ktorá prelomila vzdor: len deväť dní po teroristických útokoch na dvojičky pripravila Európska komisia návrh eurozatykača a za vyše dva mesiace sa stal skutočnosťou. Jeho prívrženci tvrdili, že je nevyhnutný pre boj proti terorizmu, čo bol v horúcej dobe nepriestrelný argument. Ako zvyčajne, boj proti terorizmu bol iba zámienkou pre ďalší obrovský centralizačný krok. Už vtedy belgický premiér Guy Verhofstadt nadšene prirovnával význam zatykača k euru: „Nebolo by hospodárskej a menovej únie bez eura, ktoré je naším najdôležitejším nástrojom ekonomickej politiky. Európsky zatykač je rovnakou vecou pre kooperáciu polície a súdov: zatykač bude jedinečným nástrojom vnútri Únie, aby sme zvládli spoločnú kooperáciu v oblasti polície a súdov. Myslím, že toto porovnanie dostatočne ukazuje význam európskeho zatykača.“ Euroskeptický britský denník Daily Mail privítal zrod eurozatykača titulkom: „Kapitulácia – ako Británia odovzdala 1000 rokov zákonnej suverenity európskym sudcom a polícii.“ Verhofstadt a Daily Mail, každý svojou optikou, vystihli, že o nijaký boj proti terorizmu nejde. Európsky zatykač stanovuje, že štát musí v 32 druhoch trestných činov automaticky vydať svojho občana na požiadanie iného štátu, ak je horná hranica trestnej sadzby podľa práva žiadajúceho štátu najmenej tri roky. Skutok, ktorého sa občan dopustil, pritom nemusí byť podľa práva jeho štátu trestný. Inými slovami, Slovensko môže vydať svojho občana cudziemu štátu aj za konanie, ktoré podľa slovenského práva nie je trestné. Terorizmus bol len zámienkou, keďže len menšia polovica z 32 druhov trestných činov sa ho viac či menej dotýka. Aj z tohto dôvodu sa pred tromi rokmi chytali za hlavu britskí konzervatívci (aj lordi za Liberálnu stranu a niektorí labouristi): chápanie slobody slova je v Británii totiž podstatne širšie než napríklad v Nemecku. Nemecko má z pochopiteľných historických dôvodov prísne zákony proti rasizmu, xenofóbii či popieraniu holokaustu, no Británia, kde je trestné až také vyvolávanie rasovej nenávisti, ktorá vedie k narušeniu verejného poriadku, takéto zákony nepozná. Ak sa teda Brit dopustí v Nemecku „xenofóbneho“ trestného činu s minimálnou trestnou sadzbou tri roky, ktorý podľa britského práva nie je trestný, Británia bude na základe eurozatykača povinná svojho občana vydať. Prelomenie tradičnej zásady dvojitej trestnosti bol dôvod, pre ktorý vetoval zatykač prezident Klaus: „(...) je to v rozpore s našou Listinou základných práv a slobôd, podľa ktorej občan nemôže byť nútený k opusteniu svojej vlasti.“
Podľa Klausa má eurozatykač hlboký politický a štátoprávny podtext: „Všetky demokratické štáty sa vyznačovali a vyznačujú tým, že svojho občana chránia proti cudzej moci (...) V okamihu, keď štát na túto garanciu rezignuje, prestáva byť v očiach občanov zárukou ich práv a istôt.“ Klaus uzavrel odôvodnenie svojho veta pôsobivo: „Celkom absurdná je argumentácia predkladateľov, že pokiaľ neprijmeme európsky zatykač, budeme v Európe jediní a staneme sa eldorádom zločincov a mafií. Autori týchto slov by si mali uvedomiť, že naša Listina základných práv a slobôd nebráni vydávať do cudziny cudzincov, ale že bráni vydávať do cudziny našich vlastných občanov. A že nám nebráni, aby sme vlastných občanov súdili a trestali sami. Hypotéza, že sa staneme eldorádom zločincov, naznačuje, že rezignujeme na schopnosť vo svojej vlastnej krajine aplikovať svoje vlastné zákony. Ani s tým sa v nijakom prípade nemôžeme zmierovať.“
Chvála krátkozrakosti
Francúzsko prežíva svoju veľkú eurodepresiu. Dôvody sú dva: Francúzov sklamala nominácia Jacqua Barrota za komisára pre dopravu, čo socialistická opozícia vykladá ako dôkaz úpadku francúzskeho vplyvu v Európe, kým vládna pravica to s námahou vyvracia. Po druhé, v tábore socialistov sa zvádzajú tuhé boje, či podporia európsku ústavu v referende, ktoré sa má konať v druhej polovici budúceho roka. Ich decembrové rozhodnutie bude mať obrovský vplyv nielen na domácu politiku, ale na budúcnosť EÚ. Ak by sa totiž rozhodli zavrhnúť ústavu, je vzhľadom na neobľúbenosť súčasnej vlády dosť pravdepodobné, že by ich nasledovala väčšina voličov. Socialisti sú zatiaľ v tejto veci roztrieštení na dva tábory: kým ich šéf Francois Hollande dúfa v „áno Európe“, iní vrcholní predstavitelia pokladajú euroústavu za ekonomicky priveľmi liberálnu... Okrem tohto značne pozoruhodného motívu majú socialisti k odmietnutiu ústavy EÚ aj ťažko odolateľnú reálnopolitickú pohnútku: Hollande naznačil, že ak verejnosť pochopí referendum o ústave ako referendum o dôvere Raffarinovej vláde, socialistom neostane iné než potopiť Raffarina spolu s ústavou. Precedens poznáme: v roku 1992 Francúzi len tesnou väčšinou schválili Maastrichtskú zmluvu, nie z dôvodu odporu k EÚ, ale k vtedajšej vláde. Ak budú Francúzi hlasovať podobne krátkozrako aj v prípade ústavy a tesná väčšina ju odmietne, aj zo Slovenska môže po dlhšej dobe zaznieť tiché „Viva la France!“.
Bod pre Schrödera
Nestáva sa často, žeby Domino pri polemikách vnútri EÚ podporilo Nemecko, radi však robíme výnimku. Nemecký kancelár Gerhard Schröder sa ocitol na vojnovej nohe s budúcou Barrosovou komisiou, pretože odmieta návrhy na zvyšovanie výdavkov EÚ, ktoré by z veľkej časti muselo financovať práve Nemecko. Pre Märkische Allgemeine preto kancelár odkázal: „Pripomeniem predsedovi EK veľmi srdečne, že sa nedá na jednej strane vždy volať po rešpektovaní maastrichtských kritérií a na druhej strane žiadať viac peňazí pre rozpočet EÚ, (...) To nejde dohromady.“ Veľmi správne. Prodiho Komisia navrhla zvýšiť výdavky zo súčasných 100 miliárd eur ročne na budúcich 143 miliárd, za čo sa jasne postavil aj Prodiho nástupca Barroso. Schröder samozrejme nenamieta preto, že mu prekáža zamýšľaný nárast chápadiel Bruselu, ale preto, že rastúce výdavky Nemecka na regionálnu politiku Únie a všetky eurofondy pre „Východ“ sú v stave deficitných verejných rozpočtov nemorálne a doma neobhájiteľné. Najmä v čase, keď Nemci v tomto roku tretí raz po sebe porušia Pakt rastu a stability. Schröder preto spolu s niektorými ďalšími štátmi oprávnene žiada limitovať výdavky EÚ na jedno percento. Popudil tým aj lúčiacu sa komisárku (inak Nemku) Michaele Schreyer, ktorá pre Die Welt uviedla: „Ak sa výdavky majú limitovať na jedno percento, potom treba povedať, akých politík sa treba vzdať.“ Pani komisárka, niet ľahšej úlohy.
Martin Hanus