 |
|
|
Spravodlivá rovná daň?Slovensko nedávno zreformovalo svoj daňový systém. Princípom reformy bolo zmeniť boľševické progresívne zdaňovanie a nahradiť ho systémom spravodlivejším, účinnejším a efektívnejším. Dnes teda máme na Slovensku 19% rovnú daň, v našich končinách dosť neobvyklú. Rovná daň je neustále vystavovaná kritike zo strany ľavicových kruhov-označujú ju za nespravodlivú a nesolidárnu. Paradoxne je ale rovná daň kritizovaná aj zo strany niektorých pravicových ekonómov. Ich kritika je pochopiteľne absolútne odlišná. Zatiaľ čo ľavicový výklad pojmov spravodlivosť, solidárnosť, či sloboda je akoby z iného sveta, pravicový pohľad na problematiku daní je omnoho zaujímavejší a prináša mnoho podnetov k zamysleniu. Dane naše milované Dane sú nutným zlom, s ktorým sa stretáva každý pracujúci človek. Predstavujú systém povinných platieb, ktoré na občanov a firmy uvalil štát, aby tak pokrýval verejné výdavky. Nikto ich asi neplatí s úsmevom na tvári, ale treba si uvedomiť, že štát a isté minimum jeho inštitúcií sú nevyhnutné na normálny chod spoločnosti-zaistenie bezpečnosti štátu prostredníctvom armády, spravodlivý súdny systém, udržiavanie verejného poriadku pomocou polície, financovanie základného a stredného školstva, či isté garantované minimum zdravotníckej starostlivosti, to všetko sú oblasti, v ktorých je opatera štátu oprávnená. Dane platiť treba, vláda by sa ale mala snažiť držať ich výšku na najnižšej možnej úrovni. Ľudia totiž majú právo minúť svoj zárobok podľa vlastného uváženia, a do toho, ako s ním naložia, im nemá žiadny byrokrat čo hovoriť. Pokiaľ vláda míňa verejné výdavky na chod inštitúcií alebo programov, ktoré nie sú nevyhnutné, nedá sa to nazvať inak ako legalizované okrádanie vlastného obyvateľstva. Progresívne zdaňovanie Progresívne dane spravidla fungujú v krajinách, v ktorých získavajú podporu väčšinou socialistické strany-teda takmer všade. Socialisti tieto dane obhajujú klasicky-prekrútením významu inak vznešených slov spravodlivosť a solidarita. Takáto obhajoba však nie je pravdivá ani relevantná, je iba čistým oblbovaním väčšinového obyvateľstva. Tento daňový systém je totiž postavený na tom, že človek s vyšším príjmom je zdaňovaný vyššou percentuálnou čiastkou ako človek s príjmom nižším. Inými slovami, človek ktorý zarába viac je za svoju snahu potrestaný legalizovaným okrádaním. Okrem toho, človek s menším príjmom je od snahy zarábať viac odrádzaný, pretože vyšší plat je zdaňovaný aj vyššou percentuálnou čiastkou. V určitom momente teda vyšší príjem neznamená, že viac zarobíte, ale len to, že budete živiť viac štátnych úradníkov. Z pohľadu pravičiara je to nezmysel, z pohľadu socialistu solidarita. Čo je ale solidárne na tom, keď štát niekomu ukradne mnohonásobne viac ako inému, to naozaj neviem. Solidárnosť je vznešená ľudská vlastnosť, ale tá má prichádzať od človeka k človeku. Solidárne je, keď dobrovoľne odovzdáte určitú časť svojho príjmu povedzme charitatívnej organizácií, ale nie pod hrozbou, že ak to neurobíte, tak vás zavrú (presne to totiž hrozí neplatičom daní). O tom, že progresívne dane sú zo svojej podstaty nespravodlivé nemôže byť pochýb. Zarábať viac ako iní totiž nie je hriechom, ale bežným spoločenským javom. Má azda niekto patent na ekonomickú spravodlivosť? Kto si môže trúfnuť rozdeliť platy do rôznych kategórií, zaťažiť ich rôznymi sadzbami dane a tvrdiť, že takéto zdanenie je spravodlivé? Takéto správanie je klasickým prejavom marxistického myslenia v praxi. Skutočným dôvodom, prečo sa v mnohých krajinách uchytil progresívny daňový systém nie je nič iné ako obrovská štátna byrokracia. Už počas studenej vojny totiž panoval aj na západe nebezpečný trend-rozmach štátnych dotácií, vznik nových úradov s novými štátnymi úradníkmi, vytvorenie bohatších sociálnych a rozvojových programov podnecujúcich vznik ďalších úradov, ktoré zamestnajú ďalších úradníkov... To, čo sa dnes deje v EÚ, je len pokračovaním tohto trendu. Keďže štátna správa dosahuje v mnohých krajinách dosiaľ nevídané rozmery, vyvstáva tu otázka-kto ju zaplatí? Chudobnejšie vrstvy na to pochopiteľne finančné prostriedky nemajú. Po ruke teda vždy ostáva nesolidárne bohatšie obyvateľstvo. Zdierať zárobky bohatších sa dá z niekoľkých jednoduchých dôvodov: Je ich podstatne menej ako ostatného obyvateľstva, nemôžu to teda vláde vo voľbách spočítať. Okrem toho môžu byť zdaňovaní prakticky neobmedzene-človeka s príjmom sto tisíc korún mesačne môžete zdaniť aj na 80%, a ešte stále bude mať z čoho žiť. Navyše, šikovný populista (hádajte, na koho myslím) urobí z takejto politiky skôr cnosť než ako čin hodný opovrhnutia. Progresívne zdaňovanie nemá so spravodlivosťou nič spoločné, je to len napĺňanie marxistických ekonomických doktrín. V praxi umožňuje neobmedzený rast štátnej správy, čo škodí rovnako bohatým, ako aj chudobným. Pokiaľ totiž firmy v byrokratickom prostredí už nevedia prežiť, jednoducho ukončia svoju činnosť a poprepúšťajú svojich zamestnancov. Vďaka socializmu v ekonomike sa tak ľuďom s nízkym príjmom môže omnoho ľahšie stať, že prídu aj o svoj malý zárobok. Rovná daň Rovná daň platí od nového roku aj na Slovensku. Pridali sme sa tak k ďalším 33 krajinám, ktoré na tento krok nabrali odvahu pred nami. Najbližšími krajinami za našimi hranicami, ktoré disponujú týmto daňovým systémom sú Estónsko a Švajčiarsko-v stredoeurópskom regióne teda ostávame raritou. Na náš ekonomický vývoj sa so záujmom pozerajú najmä Česi, ktorí o podobnom kroku diskutujú tiež. Zavedenie rovnej dane je oproti progresívnemu zdaňovaniu nepochybne krok správnym smerom, nie však konečnou stanicou. Rovnou daňou totiž daňová nespravodlivosť úplne nekončí. Tak napríklad, nie je celkom pravda, že všetci pracujúci odvádzajú zo svojho príjmu rovných 19%. Daňový zákon totiž pozná pojem nezdaniteľné minimum - jedná sa o čiastku 80.832,-Sk, ktorá nepodlieha zdaneniu. Znamená to, že prvých 80.832,-Sk, ktoré v roku zarobíte, sa vám nezdaňujú vôbec, a všetko, čo zarobíte nad túto čiastku sa vám zdaní rovnou 19% daňou. Poriadok do tohto mierneho zmätku vnesie nasledujúca tabuľka:
Ministerstvo financií na svojej oficiálnej stránke ako jeden z argumentov v prospech rovnej dane uvádza, že zachováva progresivitu zdanenia. Tabuľka nám ukazuje, že je tomu naozaj tak. Rozhodne by som to však nevyzdvihoval ako kladnú vlastnosť rovnej dane. Dokazuje to totiž, že rovnou daňou daňová nespravodlivosť nekončí, iba sa zmierňuje. Je to teda spravodlivejší systém, ale nie spravodlivý. Základným problémom je nezdaniteľné minimum-čím je vyššie, tým vyššie sú aj daňové rozdiely. Rovná daň progresivitu v systéme podstatne znížila (ľudia s najväčšími príjmami boli do jej zavedenia zdaňovaní 38%), ale neodstránila. Ľudia s vyšším platom teda ešte vždy odvádzajú vyššie dane-a to aj v absolútnych, aj v percentuálnych číslach. To, čo sa znížilo, je akurát manévrovací priestor vlády pre zvyšovanie daní. V progresívnom systéme bolo totiž možné zvýšiť dane len pre vysokopríjmové skupiny obyvateľstva. To sa v súčasnom systéme nedá. Ešte vždy tu však hrozí nebezpečenstvo, že v snahe zvýšiť dane by vláda mohla zvýšiť aj nezdaniteľné minimum, čo by v konečnom dôsledku spochybnilo zmysel celého súčasného daňového systému. Mnohí ekonómia zavedenie rovnej dane privítali so zmiešanými pocitmi. Dôvodom je jej vysoká sadzba. Ministerstvo financií ju zaviedlo na úrovni 19%, aj napriek tomu, že mnoho ekonómov odporúčalo 15%. Jej výška pritom nie je vôbec irelevantná. Pre nízkopríjmové skupiny obyvateľstva sa totiž dane v konečnom dôsledku neznížili, naopak, znížená sadzba DPH stúpla zo 14% na 19%, čo pocítili predovšetkým tieto skupiny. V tomto prípade je kritika, že rovná daň pomohla najmä ľuďom s vyššími príjmami, naozaj oprávnená. 19% rovná daň teda väčšinu ľudí príliš nenadchla. Ministerstvu pritom unikla obrovská príležitosť presvedčiť ľudí o správnosti pravicového pohľadu na ekonomiku. Ak nie sú štátni úradníci schopní robiť poriadne reformy, radšej nech nerobia žiadne. Vysoká sadzba rovnej dane totiž v očiach prostých ľudí vrhá zlé svetlo na celú pravicovú politiku a zvyšuje riziko, že by sa iná vláda mohla vrátiť k progresívnemu zdaňovaniu. Pokiaľ si ľudia za rovnou daňou nebudú stáť, na jej zrušení si môže ľavicová strana pokojne založiť volebný program. Ak však ľudia pocítia pozitíva na vlastnej koži, zmenu daňového systému si nedovolí ani socialistická vláda. Okrem toho, že pri 15% rovnej dani by pocítili zlepšenie aj tí najchudobnejší, by sa Slovensko stalo krajinou s najnižšími priamymi daňami v regióne, čo by prilákalo viac investorov, a ako sa už pri znižovaní daní presvedčili v iných krajinách, v konečnom dôsledku by sa výber daní zvýšil. Neplatiči daní totiž nie sú nevyhnutne kriminálnici. Často sú to slušní občania, ktorí si jednoducho dane nemôžu dovoliť platiť, lebo by neuživili rodinu. Najskôr sa však štát musí prestať správať k vlastným občanom ako k zlodejom, začať im dôverovať, a až potom od nich môže oprávnene vyžadovať, aby ho aj oni prestali okrádať. Od ministra Mikloša, ktorý ešte pred voľbami v roku 2002 vyhlásil, že rovná daň je z hľadiska udržateľnosti verejných financií problematická, však zníženie daní v dohľadnej dobe asi nemôžeme očakávať. Nedávno napríklad ministerstvo priznalo, že príjmy štátneho rozpočtu sú vyššie ako hlásili opatrné odhady. S vrátením peňazí občanom sa však nepočíta, naopak, ministerstvo hľadá spôsob ako by mohlo prostriedky (s ktorými nepočítalo) utratiť. Touto logikou sa zníženia nedočkáme nikdy. Rovnosť pre všetkých Toto socialistické heslo je paradoxne aj hlavným argumentom pre najspravodlivejší daňový systém-daň z hlavy. Tento systém je charakteristický tým, že každý pracujúci občan bez rozdielu platí štátu mesačne istú konkrétnu paušálnu čiastku (udanú v mene, a nie v percentách), ktorá je pre všetky príjmové skupiny rovnaká. Diskusie o dani z hlavy privádzajú socialistov priam do infarktových stavov. Táto je ale pritom v úplnom súlade s ich hodnotami. Pri jej obhajobe by som začal ľavicou toľko znásilňovaným pojmom spravodlivosť. Každý občan tohto štátu má nárok na tie isté štátom ponúkané služby. Pokiaľ zavoláte políciu, nezaujíma ich váš príjem, či výška vašich daní, ale len miesto, na ktorom sa nachádzate. To isté platí v prípade, že potrebujete akútnu zdravotnícku pomoc. V prípade ohrozenia bezpečnosti krajiny je tu naša armáda, ktorá má chrániť všetkých ľudí bez rozdielu. Je teda úplne jedno, či je váš príjem desaťtisíc alebo stotisíc korún mesačne, máte nárok na tie isté štátne služby ako ktorýkoľvek iný človek. Bohatí ľudia síce môžu dosiahnuť v mnohých oblastiach vyšší štandard (zdravotníctvo, školstvo), ale za tento si musia priplatiť zvlášť. Z tohto hľadiska teda nutne musíme príjsť k záveru, že je nespravodlivé, aby dvaja pracujúci ľudia platili rozdielne vysokú daň-za rovnakú službu rovnaká platba. Vo svete síce existuje konsenzus na tom, že tí, čo viac zarábajú, by mali do rozpočtu aj viac prispievať, tento názor však stojí na vode. Jeho korene by sme museli hľadať najskôr kdesi v marxistických teóriách. Pred zákonom a pred bohom sme si všetci rovní, preto je správne, aby sme platili aj rovnaké dane. Daň z hlavy je samozrejme politicky nepriechodná a v politických kruhoch je minimum ľudí, ktorí by sa ju snažili presadzovať. Je totiž vrcholne nepolulárna. V novodobej histórií sa ju pokúsila zaviesť len britská železná lady. Británia mala totiž s touto daňou skúsenosti už skôr. Pokus o jej zavedenie však v roku 1990 vyvolal masové protesty a politickú nevôľu, ktorá Margaret Thatcherovú dohnala k rezignácií. Daň z hlavy má však niekoľko veľkých výhod. Je to jednoznačne najjednoduchší daňový systém. Daň, ktorú občan platí totiž nepredstavuje imaginárna čiastka (percento), ale konkrétne číslo (uvedené v mene). Pokiaľ napríklad štát povie, že od každého občana požaduje mesačne z jeho príjmu 500,-Sk, máme hneď jasnejšiu predstavu, ako keď povie, že chce 19%-to totiž pre niekoho môže predstavovať päťsto korún, pre niekoho desaťnásobok. V prípade dane z hlavy by každý presne vedel, koľko ho ten štátny byrokratizmus vlastne stojí, a či mu poskytuje to, čo od neho očakáva. Samozrejme, štát takmer nikdy neposkytuje kvalitné služby, preto by sa ľudia domáhali zníženia daní, čo by však viedlo k zoštíhleniu štátnej správy. A toho sa úradníci boja najviac. Na tento daňový systém je preto skoro nemožné zabezpečiť politickú podporu. Ďalšou výhodou dane z hlavy je to, že ešte ťažšie, ako jej presadenie, je už len jej zvýšenie. To totiž pocítia hlavne početné nízkopríjmové skupiny, a tie by to vláde vo voľbách spočítali. Jej zavedenie by preto nevyhnutne znamelo zoštíhlenie štátnej správy, rušenie nepotrebných ministerstiev, štátnych dotácií, či rozvojových programov. Vo väčšine krajín sa k takýmto krokom neodvážia ani pravicové vlády, pretože aj tieto majú sklony chovať sa v určitých oblastiach socialisticky. Zavedenie dane z hlavy je inými slovami zakonzervovaním nízkeho daňového zaťaženia. To by ale nespočet politikov z povolania prišiel o prácu-národ by už nemal kto spasiť, ľudia by ostali odkázaní sami na seba. Aj keď je táto daň politicky nepriechodná, predstavuje systém, ktorý si zasluhuje serióznu diskusiu. Práve Slovensko by sa malo snažiť vyťažiť z toho, že je krajinou malou. V európskych inštitúciách je to síce nevýhoda, reformy každého druhu sa však ľahšie realizujú v menších krajinách. Preto predstava, že by sa Slovensko mohlo stať stredoeurópskou jednotkou nie je čisto fantazmagóriou, aj keď pohľad na naše politické spektrum nám príliš optimizmu nedodáva. Zaviesť daň z hlavy nemusí byť nevyhnutne našou najvyššou politickou prioritou. Pre začiatok by stačilo znížiť sadzbu rovnej dane a tiež odstrániť viacnásobné zdaňovanie. Príjem totiž nie je ani zďaleka to jediné, čo štát zdaňuje. Potom, čo ľuďom odoberie časť ich platu, ďalej ich okráda zdanením zvyšku príjmu spotrebnými daňami, či zdaňovaním úspor daňami majetkovými. Tu už oprávnenosť či spravodlivosť hľadať ťažko. Keď totiž štát raz povie, že si robí nárok na 19% nášho príjmu, nemal by si z neho nenápadne odoberať viac. Takáto politika je voči občanom vrcholne nepoctivá. S jej nápravou by malo ministerstvo financií začať ešte dnes. Dúfajme, že si túto nepoctivosť všimne aj ekonomický guru SDKÚ. Inak by ho bolo lepšie vymeniť niekým, kto tomu aj trochu rozumie. |
30-08-2004
Slobodný trhNa Slovensku čelíme výzve, ktorá je veľkou prekážkou prosperite. Touto bariérou sú mýty a legendy, častejšie však elementárna neznalosť fungovania trhovej ekonomiky, ktoré sú zakorenené hlboko v nás. Stvoriteľ pritom urobil človeka na svoj obraz, daroval mu svet a moc pretvárať ho podľa svojich potrieb. Je to podnikavosť, ktorá drsný nehostinný svet pretvára na znesiteľné miesto pre život. Bohaté národy sú také, ktoré podnikavosť, túto tvorivú moc, stimulujú. Chudobné národy podnikavosť pochovávajú pod tonou dobre mienených regulácii a zodpovednosť za svoj život hádžu na štát. Sme presvedčení, že Slovensko potrebuje viac zodpovednosti za svoj osud a viac ľudskej podnikavosti. Len na tomto základe môže byť založená prosperita nás všetkých.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|