ISSN 1335-8715

26-08-2004   Lukáš Krivošík   Slovenská otázka   verzia pre tlač

SNP 60: Začo sme bojovali?

...a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom,
mor ty len a voľ nebyť ako byť otrokom!

Keďže komunistická historiografia štyridsať rokov neumožnila objektívne zhodnotiť SNP, postoj väčšiny z nás k tejto, ale aj k iným udalostiam 20. storočia bol ovplyvnený najmä tým, čo sa o tom tradovalo v rodine. Ja som vyrastal s dvomi, zásadne odlišnými verziami udalostí z roku 1944.

Môj starý otec z otcovej strany dezertoval z armády slovenského štátu na východnom fronte a pripojil sa k československému zboru generála Svobodu, s ktorým šťastne došiel až do Prahy. Bol to hrdý a tvrdohlavý chlap, jeho názor na fašizmus a Tisov režim bol vždy odsudzujúci.

Druhý starý otec bol o niečo mladší. Cez vojnu bol vlastne len tínejdžer a skratku S-N-P zásadne dodnes interpretuje ako „slovenskú národnú pohromu“. Starý otec pritom nie je ani bývalý ľudák, ani zakomplexovaný volič SNS. Na rozdiel od svojho vnuka je veľkým zástancom európskej integrácie a volí SDKÚ.

Jeho kladný vzťah k slovenskému štátu chápem. Bol vtedy mladý, možno sa prvý raz zaľúbil, opil, možno vyfajčil prvú cigaretu. Na martinskom gymnáziu ho vtedy učil Dominik Tatarka a dedko na neho, rovnako ako na celé toto obdobie spomína v dobrom.

Rozumiem aj jeho odporu k Slovenskému národnému povstaniu. Zakladá sa totiž na prežitých negatívnych skúsenostiach. Do jeho dediny raz vtrhli partizáni pod velením ruského komandýra a zastrelili starostu i jeho napoly ochrnutého syna, najlepšieho priateľa môjho starého otca...

Práve takéto rozporuplné rodinné zázemie je dokonalé, aby sa človek na Povstanie dokázal pozrieť zo všetkých strán. Modlu, uhoľný kameň slovenských dejín, ktorý z povstania urobili komunisti spôsobil, že s nedôverou k tejto udalosti pristupujú aj niektorí antikomunisti.

Pred pár rokmi napadol poslanec HZDS Slobodník Pála Csákyho zato, že ten v jednej svojej publikácii označil SNP za „konflikt so všetkými znakmi občianskej vojny“. Neviem, čo také zlé Csáky napísal, veď Povstanie rozdelilo Slovákov vtedy a rozdeľuje ich dodnes. Vo vraždení slovenských civilistov sa s Nemcami predháňali gardisti aj partizáni. Áno, je to tak! Partizáni vystrieľali viacero dedín a ich teror spôsobil, že na mnohých miestach vítali ľudia Nemcov ako osloboditeľov.

SNP je komplexná historická udalosť. Udialo sa v ňom mnoho paradoxov, mnoho neuveriteľných vecí. Už Hamingway cítil, že vojna je extrémna situácia a normálni ľudia sa vo vypätých krajných situáciách menia na hrdinov alebo zbabelcov. Napriek tejto komplexnosti, ktorú sprevádza každá vojna a ktorá v tomto prípade prerušila to typické „čo sme si, to sme si, hlavne že sme všetci Slováci“, hodnotím Povstanie pozitívne. Medzi esesákmi, gardistami a partizánmi si jeden účastník zaslúži naozaj obdiv za to, že si zachoval čistý štít a rovnú chrbticu. A tým bola povstalecká slovenská armáda.

Muži, ktorým velili generáli Viest a Golian boli skutočnými hrdinami. Keď bola na povstaleckom území vyhlásená mobilizácia, tí ľudia poslušne nastúpili do zbrane, aby bojovali proti obrovskej presile. Často som rozmýšľal, čo týchto jednoduchých mužov, ktorí opustili svoje rodiny, viedlo. Bola to stoická poslušnosť, túžba po dobrodružstve, idealizmus alebo prostá láska ku slobode, ktorá dnes v dobách mieru tak chýba?

Zaujímalo by ma, čo viedlo môjho starého otca k tomu, že pozdvihol zbraň do boja proti Nemecku. Keďže už zomrel, nikdy sa to nedozviem. Vždy však budem na neho nesmierne hrdý. Ak má človek predka, ktorý za svoju vlasť nasadzoval život, som presvedčený, že aj jeho to pozitívne zaväzuje.

Nemci tvrdili, že Povstanie potlačia za jediný deň. Potom z toho bol týždeň a napokon z toho boli mesiace. Keď to porovnáme s inými európskymi národmi, nemusíme sa hanbiť, bola to slušná výdrž. Povstanie ale bolo nakoniec porazené a my by sme si dnes mali klásť otázku: PREČO?

Cieľ dôstojníkov, ktorí pripravovali Povstanie bol jednoduchý: zostať v kľude až kým sa k slovenským hraniciam nepriblíži front. Armáda slovenského štátu by potom povstala a pre Červenú armádu by tak vznikol koridor až k Viedni. Slováci by sa tak boli oslobodili sami a krajina by zostala ušetrená od vojnového ničenia.

Dnes sa to zdá ako špekulácia, ale bola tu šanca, aby sa Rusi a západní Spojenci stretli pri Viedni už na Vianoce 1944. Nezávisle od Povstania existoval jeden veľmi odvážny plán prieniku do strednej Európy v štábe generála Montgomeryho.

Často sa hovorí, že Briti a Američania z vypočítavosti čakali až do roku 1944, kým otvorili druhý front na západe. To ale nie je pravda. Amerika vstúpila do vojny v decembri 1941 a už v novembri 1942 sa jej vojaci vylodili v severnej Afrike. Porážka Rommelovho Afrikakorpsu bola pred inváziou do Európy nevyhnutná. Koniec koncov, Spojenci si nemohli za chrbtom ponechať najlepšieho nemeckého stratéga, aby ohrozoval Suez, chrbticu britského impéria a naftové polia blízkeho východu.

Invázia do Európy prišla už v roku 1943, vylodením na Sicílii. Spojenci za asistencie mafie rýchlo rozložili talianske sily a postupovali na sever, do Talianska. A práve tu sa dostávame k Montyho grandióznemu plánu. Ten sa chcel cez Taliansko prebiť na sever, do konca roku 1944 dobiť Viedeň a zaútočiť na srdce Tretej ríše z juhu. Tento plán nevyšiel, maršal Kesselring, ďalší nemecký vojenský génius, zastavil spojenecký postup Talianskom a tak to museli anglo-americké sily skúsiť cez Francúzsko.

Ak by tento plán, rovnako ako plán Povstania vyšli, vojna v Európe sa mohla skončiť už o pol roka skôr. Ale do dejín slovo KEBY nepatrí. Skúsme si teda zodpovedať otázku, prečo sa plán SNP nevydaril, prečo vypuklo predčasne a bolo napokon porazené.

Ak niekto mal silný záujem na tom, aby sa národy východnej Európy náhodou neoslobodili samé, tak to bol Stalin. Účasť Sovietskeho zväzu na druhej svetovej vojne a tiež jeho podiel na oslobodení Slovenska si dnes zaslúžia radikálne prehodnotenie.

Sovietsky zväz niesol najväčšiu ťarchu vojny a jeho obyvateľstvo utrpelo najťažšie straty. Odhadujú sa na 16 až 20 miliónov mŕtvych. Prečo taký rozdiel? Majú sa milióny ruských zajatcov, ktorý padli Nemcom do rúk na začiatku operácie Barbarossa a ktorých dal Stalin po obsadení zajateckých táborov na konci vojny postrieľať, rátať medzi vojnové straty? Nie sú to náhodou obete desaťročia trvajúcej tichej Stalinovej vojne voči vlastnému národu, ktorá spôsobila Rusom väčšie straty, než Veľká vlastenecká vojna?

Je záľudné, ako si Rusi dodnes vynucujú vďaku za oslobodenie poukazovaním na svoje obrovské straty na životoch. Tieto boli totiž spôsobené predovšetkým bezohľadným spôsobom, akým Stalin vojnu viedol. Ak Rusi ustupovali, postrieľala ich NKVD. Bežných vojakov, aj dôstojníkov. Za neschopnosť alebo údajnú zbabelosť dal len Žukov zastreliť nespočetné množstvo ľudí. Pre porovnanie, v americkej armáde bol za zbabelosť zastrelený za celú vojnu len jeden vojak a bolo to prvý krát od skončenia občianskej vojny. Generál Patton bol takmer zbavený velenia len preto, lebo si dovolil vyfackať vo vojenskom lazarete muža, ktorého považoval za simulanta.

Ďalej tu bol spôsob ako Červená armáda obvykle postupovala. Bola to stratégia tzv. mlynčeka na mäso. Ak Nemci zablokovali napr. priesmyk, Sovieti posielali jednu vlnu pechoty za druhou, kým sa vojaci neprebojovali za obrovských strát na životoch nepriateľskými líniami. So zaťatými obrancami si museli poradiť aj Američania na ostrovoch v Pacifiku. Riešili to však obrovskou technickou a palebnou prevahou z mora i zo vzduchu. Neprekvapuje, že Američania svoje straty na životoch udržali pod pol milióna. Sovieti samozrejme takú technickú prevahu nemohli nikdy dosiahnuť, lebo nákladné autá, ktoré im posielali Američania, využívali na deportáciu celých národov a to v čase najťažších bojov.

Navyše Rusi často pri postupe dávali prednosť ideológii pred zdravým rozumom. Mnohé mestá boli dobývané za ťažkých strát na životoch len preto, aby sa to stihlo na Stalinove narodeniny alebo výročie VOSR. Prečo Rusi dnes poukazujú na svoje obrovské straty na životoch, keď za ne môže najmä ich pohŕdanie životom vlastných ľudí?!

Je tu tiež otázka zodpovednosti za rozpútanie vojny. To, že Sovietsky zväz sedel v Norimbergu na strane žalobcov a nie na ľavici obžalovaných bolo možné len vďaka kolektívnemu zlyhaniu pamäti západných demokracií. Druhú svetovú vojnu totiž nerozpútal Hitler, ale Hitler a Stalin spoločne! K tomuto záveru musíme nevyhnutne dôjsť, ak za začiatok vojny považujeme útok na Poľsko v septembri 1939.

Na jeho napadnutí sa obaja diktátori dohodli spoločne v pakte Molotov-Ribbentrop. Hitler sa 1. septembra čudoval, prečo Červená armáda neplní svoju časť dohody. Stalin mu odkázal, že ešte nie je pripravený a tak Rusi vrážajú Poliakom do chrbta dýku o dva týždne neskôr. Stalin je tak pred dejinami čistý. Dôsledkom tejto akcie bol okrem iného aj masaker 20 tisíc poľských dôstojníkov v Katyni. Pamätám sa ako som v ôsmej triede na základnej škole dostal takmer dvojku zo správania, lebo som protestoval proti tomu, čo nás učila učiteľka dejepisu. Tá sa totiž so mnou hádala, tvrdiac, že za tento masaker boli zodpovední Nemci. Zaujímavé tiež je, že Hitler po obsadení Poľska poráža jednu európsku krajinu za druhou a považuje sa to za agresiu. Stalin v tej istej dobe obsadzuje polovicu Poľska, tri pobaltské krajiny a rozpútava vojnu s Fínskom. Označuje ho dnešná história za agresora? Nie, Stalin si hovie na strane víťazov. Komunistická propaganda žiaľ prežíva dodnes.

A rovnako je to aj so Slovenským národným povstaním. Oslobodenie Slovenska Sovietskym zväzom musíme dávať do úvodzoviek. Nielen preto, lebo tu jedna diktatúra už onedlho bola nahradená inou. Rusi neoslobodili Slovensko, Rusi cieľavedome zmarili Povstanie a zabránili tak, aby sa Slováci oslobodili sami!

Prípravy Povstania boli mimo kontroly Moskvy, ale Stalin ovládal partizánske skupiny. Ich podiel na Povstaní je dodnes rozporuplný. Mnohí z nich poctivo bojovali, obetovali svoj život a z tých, ktorí prežili boli mnohí popravení počas komunistickej hrôzovlády v 50tych rokoch. Niektoré, najmä komunistické partizánske skupiny sa však dopúšťali ťažkých zločinov voči civilistom, iní sa zúčastňovali boja len symbolicky.

Na príkaz Moskvy rozpútali partizánske skupiny tvrdý teror už v prvej polovici roku 1944. Najmä po vystrieľaní misie generála Otta, ktorá sa cez Slovensko vracala z Rumunska, pohár nemeckej trpezlivosti pretiekol. Partizáni vyprovokovali nemecký zásah v dobe, keď ešte prípravy na Povstanie neboli ukončené a Rusi boli ďaleko. Treba povedať, že ani po jeho vypuknutí sa Červená armáda nepretrhla, aby mu prišla na pomoc.

Povstanie tak vypuklo skôr ako malo a to ho vopred odsúdilo na neúspech. V prvom rade sa tak stalo preto, lebo Nemci šikovne odzbrojili dve východoslovenské divízie pri rannej rozcvičke a pripojenie nitrianskej posádky zmarila zrada generála Šmigovského.

Povstanie, ktoré sa tak nazýva „slovenské“ a „národné“ bolo tak od začiatku obmedzené na stredné Slovensko. Sabotáž zo strany Sovietskeho zväzu však pokračovala. O tom, ako dlho sa povstalci udržia, rozhodovalo najmä materiálne zabezpečenie. Briti a Američania začali zásobovať Povstanie cez letisko Tri duby. Stalin proti tomu protestoval. Tvrdil, že Slovensko je jeho záujmová sféra a že zásobovanie SNP prevezme on. Samozrejme, Rusi nemohli a možno ani nechceli zásobovať povstalcov v takom rozsahu ako by to dokázali západní Spojenci. Moskva navyše živila rozpory medzi veliteľstvom armády a partizánmi. O mocenskom boji medzi občianskou a komunistickou zložkou SNR ani nehovoriac.

Všetky tieto okolnosti prispeli k porážke Povstania a spôsobili, že front sa naším územím prehnal až dvakrát. Mnohí ruskí vojaci museli potom položiť život len preto, aby sa jeden východoeurópsky národ náhodou neoslobodil sám. Netreba zabúdať, že Rusi sa tu potom správali ako na nepriateľskom území. Znásilňovanie žien, kradnutie hodiniek, plienenie a odvlečenie tisícok Slovákov na Sibír, to je výsledok toho takzvaného oslobodenia Červenou armádou.

Moja babka si spomína ako sa u nich ubytovala skupina sovietskych vojakov. Každé ráno čakali v rade pred splachovacou toaletou, aby si v špliechajúcej vode záchodovej misy umyli tvár. WC totiž nikdy nevideli. Povstanie ale nerozdeľuje nás a našich domnelých osloboditeľov. Predovšetkým rozdeľuje Slovákov na dve skupiny. Ľudácka emigrácia po roku 1945 prijala za svoj názor J. C. Hronského, že je nonsens, aby sa národ vzbúril proti vlastnému štátu. A tu je jablko sváru. V roku 1944 boli len dve alternatívy. Jednou bolo Slovensko ako navonok samostatný štát, ale do vnútra diktatúra. Druhou bolo Slovensko síce demokratické, ale ako súčasť väčšieho a veľmi asymetrického celku s českým národom. Prehrali obe tieto varianty. Samostatní sme neboli a spoločný štát Čechov a Slovákov sa navyše premenil na podobnú diktatúru, aká tu bola predtým.

Dnes to tak už byť nemusí. Slovensko je (s odhliadnutím od jeho členstva v EÚ) samostatnou krajinou a je tu demokracia. Moji starí otcovia by si mohli nad hrobmi vojny kľudne podať ruky.

Lukáš Krivošík

  SNP bolo obcianskou vojnou.
   Zolo 26-08-2004 21:17
  xcv
   Dewey 30-08-2004 10:25
  Vyborne
   liberal 03-09-2004 13:06
  namiesto dofo
   Lukas Krivosik 03-09-2004 13:12
  RE: namiesto dofo
   Filip Glasa 06-09-2004 8:03
  RE: namiesto dofo
   Jano 06-09-2004 16:48
  Ale teraz mas uz jasno a to je najdolezitejsie
   Janosik 27-09-2004 18:48
  SNP
   nobody 13-04-2005 17:21
  SNP
   MIRI 15-04-2005 10:42
  pokúsim sa to možno...
   watcster 17-07-2005 11:55
  SNP
   MJL 19-10-2005 4:49
  ku SNP
   rasto 28-08-2008 21:58

   

 

Slovenská otázka

Aká je podstata a zmysel slovenských dejín? Odkiaľ a kam kráča náš národ? Aký je náš vzťah k nám samotným a k slovenským dejinám? Ako sa s nimi vyrovnávame? Kde máme o sebe ilúzie a kde sa naopak podceňujeme? Sú tí, ktorých považujeme za našich hrdinov, skutočne hodní úcty? A poznáme vôbec všetky historické osobnosti, ktoré by si to zaslúžili? Kde sa končí vlastenectvo a začína sa nacionalizmus? Otázky, na ktoré okolité národy zodpovedali už dávno. A ak nie, aspoň o nich vášnivo diskutujú.

V slovenskom srdci sídli mnoho komplexov a mýtov o sebe i druhých. Veríme, že články v tejto rubrike vám pomôžu hlbšie spoznať slovenskú dušu a dajú odpovede aspoň na niektorú z vyššie položených otázok.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2024 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group