Stalo sa módou, že slovenskí politici píšu knihy. Kniha ministra vnútra Vladimíra Palka je však výnimočným kúskom vybočujúcim mimo rámec iných takých diel. Je to tak z jednoduchého dôvodu, čitateľ od začiatku až do konca cíti jasný postoj, ktorý neuhýba, nezahmlieva, nestráca na zásadovosti a predovšetkým nestiera rozdiely medzi pravdou a lžou, čiernou a bielou, svetlom a tmou, dobrom a zlom.
Je zároveň príbehom mladej demokracie, v ktorej boli od počiatku naprogramované budúce problémy. Po revolúcii sa síce Československo stalo demokratickým, prechod bol však až priveľmi „nežný“ a umožnil mnohým bývalým nomenklatúrnym komunistom získať silové pozície. Nasledoval vznik Slovenska spojený s nástupom pokrivených charakterov, ďalším navrátením moci bývalým komunistom a eštebákom. Mladá republika tak od svojho začiatku bola vrhnutá do boja medzi slušnosťou a politickou perverzitou. O 14 rokoch tohto boja rozpráva kniha Vladimíra Palka, človeka, ktorý sa na tomto boji podieľal v prvej línii. Kniha sa tak nevyhýba a ani nemôže vyhnúť základným fenoménom mladých slovenských dejín: nemohúcnosti revolúcie odstrániť komunistické a eštebácke kádre, nacionalizmu, ľavicovej demagógii, rokom vlády Vladimíra Mečiara, keď sa Slovensko zdalo byť zločineckým pelechom, či istému sklamaniu zo zlyhania antimečiarovskej opozície, ktorá po nástupe do vlády často rezignovala na slušnosť a poctivosť.
Základnou úlohou knihy tak zrejme je pripomínať nám, čo sa všetko udialo. Aby sme nezabudli, aký obludný bol komunistický režim, aby sme nezabudli na neslobodu a zločiny za vlády Vladimíra Mečiara, ako aj na zlyhanie antimečiarovskej opozície, ktorá vygenerovala všetkých Dzurindov, Ruskov a Ficov.
Súčasný minister vnútra sa nevyhýba ani téme Európskej únie. A nepatrí medzi tých konformných politikov ochotných prijať z EÚ čokoľvek. Nepopiera nevyhnutnosť voľného trhu ako základu pre EÚ, nespochybňuje však spôsobilosť Slovákov, aby sami rozhodovali o svojej budúcnosti. Odmieta európsky superštát, likvidáciu slovenskej suverenity, presadzovanie ideológie európskych socialistov, ktoré ničia rodinu a útočia proti slobode jednotlivcov, či utopické „ľudské“ práva, ktoré títo prinášajú a ktoré v konečnom dôsledku povedú ku kataklizme.
Vypovedá tak o postoji konzervatívneho politika, ktorý sa vydal na cestu zásadovosti, na cestu pridržiavania sa istých hodnôt. Vladimír Palko nemení svoje zásady, sú tie isté v roku 1988, keď je na strane disentu, ako aj v roku 2004. Nespolieha sa na krátku pamäť, ako to majú naši politici veľmi úspešne vo zvyku robiť, ale je vzorom politika, ktorého činy i slová sú zakotvené vo viere v pravdu. Vladimír Palko si tak vyberá onen úzky chodník morálky a hľadania pravdy, a uvedomuje si, „že v blízkej budúcnosti nás čaká boj o rodinu, boj proti kultúre smrti a zneužívaniu médií“.
Peter Frišo