Po transformácii Ríma z kráľovstva na republiku sa moc rozdelila medzi viaceré úrady. Existovali zložky moci ako konzuli, senát či prípadne zvolený diktátor. Každý mal svoje povinnosti a svoju zodpovednosť. Jednoducho povedané, každý mal istú časť moci. V dobe rímskej republiky sa malý národ dostal do pozície svetovlády. Bol bezkonkurenčne najsilnejším hráčom na vtedy známom svetovom politickom, ekonomickom a vojenskom trhu. Územný rozmach priniesol Rímu obrovské bohatstvo. Počty otrokov, ktoré prúdili do Ríma sa výraznou mierou podieľali na jeho zveľadení.
Až prišiel zlom. Dôsledkom rímskej expanzie nebolo len vytvorenie skupiny boháčov, ale aj postupný úpadok drobných roľníkov, ktorí prichádzali o svoj majetok. Keďže v Ríme platilo, že bojuje len ten, kto platí dane, rímskej armáde začali chýbať vojaci práve vtedy, keď ich potrebovala.
Nasledujúce pokusy bratov Gracchovcov, či Gaia Maria vniesli do Ríma rozbroje, ktoré jeho krehkú republiku stáli život. Moc sa prestala deliť a začala sa koncentrovať do rúk jediného človeka – cisára.
Ani nové zriadenie sa však nedokázalo vyrovnať s krízami, ktoré Rím začali postihovať. Navyše rímske provincie, ktoré hospodársky prekvitali, žiadali svoj podiel na moci. Tieto rozbroje prispeli k oslabeniu celého impéria, ktorého existenciu ukončili kmene barbarov.
V dnešnej dobe mnohí vzdelanci hovoria o Európskej únii ako o znovuzrodení Rímskej ríše. V istom zmysle im možno dať za pravdu. Aj keď s tým rozdielom, že sila, ktorá dala krajiny únie dohromady, nie je sila armády jednej z nich. V dnešnom svete možno pozorovať zjednocovanie krajín do rôznych regionálnych spolkov. V tomto zmysle možno považovať zjednocovanie Európy za súčasť mocenského boja vo svete. Presne tak ako kedysi v čase vzostupu Ríma.
Dnešná Európa, podobne ako Rím, čelí podobným, takmer identickým problémom. Hlavným problémom je vnútorný boj o moc. Môžeme pozorovať ako sa centrum v Bruseli snaží čo najviac centralizovať moc do svojich rúk. Na jeho strane stoja veľké štáty ako Nemecko či Francúzsko, ktorým takýto model celkom vyhovuje. Druhý tábor sa skladá prevažne z malých krajín, ale aj tu možno nájsť výnimku ako Veľká Británia. Tento súboj o moc sa ukazuje byť veľmi zaujímavým s nepredvídateľným koncom. Boj o vládu nad takmer celou Európou je určite veľkým lákadlom.
Druhým problémom, ktorý Európu postihuje, je tlak „barbarov“. Do Európy prúdia obrovské množstvá emigrantov z chudobných krajín a kontinent priam zaplavujú. Samozrejme ich cieľom nie je si Európu podmaniť, tak ako to bolo cieľom barbarov v Ríme, ale spôsobujú jej vážne ekonomické a sociálne problémy. Európa bije na poplach a snaží sa s týmto problémom bojovať. Pri súčasných demografických trendoch sa však z únie môže v priebehu desaťročí stať podobne ako z Ríma „barbarský štát“.
Rím sa so svojimi problémami nedokázal vyrovnať a zanikol. Európa by sa mala z jeho neblahého osudu poučiť a svoje problémy zvládnuť. Začať by mala priamo vnútri a najlepším riešením je transformácia jej štátov zo sociálnych na trhové ekonomiky. Iba tak môže sa naplniť cieľ o bohatej a slobodnej Európe. V opačnom prípade jej, ako v prípade Ríma, môže hroziť zánik.
Peter Spáč