Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Martin Lacko: "Nepoznám historika, schvaľujúceho Tisovu popravu"
27-11-2009 / Tomáš Kysel / Rozhovory

Je to jeden z najpredávanejších, pritom však najmladších renomovaných slovenských historikov. Študoval históriu na Univerzite Komenského v Bratislave a vydal niekoľko publikácií. S jeho menom sa viažu prívlastky ako nezaujatý, či nezaťažený minulosťou. Čo si myslí o období 1939-1945 a jeho vplyve na súčasnosť, prezradí historik Martin Lacko.

Éra prvej Slovenskej republiky stále rozdeľuje ľudí minimálne na dve skupiny. Vy pôsobíte ako historik, ktorý sa snaží isť strednou cestou a poukazuje na negatíva rovnako, ako na pozitíva. Nemyslíte si, že dnes je situácia taká, že pri písaní o pozitívach vás označia za extrémistu alebo fašistu? Objavujú sa názory, že hovoriť o niečom kladnom počas Slovakštátu je rovnako nezmyselné, ako hovoriť o kladoch Tretej ríše.

„Stredná cesta“ nie je asi najpresnejší pojem, nevraviac o jeho politickom sprofanovaní. Nechápem ju ako stavanie sa do aritmetického stredu protikladných názorov za každú cenu. Skôr ako odvahu akceptovať časť názorov jednej i druhej znepriatelenej strany, či vytvárať si vlastné. Samozrejme, aj za cenu rizika, že sa tým stanete neprijateľným pre obe strany súčasne. Aj pre tých, ktorí sami seba pokladajú za „renomovaných“, aj pre tých, čo sa pokladajú za „národných“. Lebo u nás je, žiaľ, dlhodobo situácia, že musíte patriť tam alebo tam. Neakceptuje sa ani dočasná spolupráca s druhou stranou; selekcia je často aj pri písaní odborných prác – vyberáte si len „vhodných“ autorov, zvyšok máte obísť. Ja sa však nazdávam, že historickú pravdu nemožno zaškatuľkovať, ani si ju nemôže sprivatizovať jedna historická skupina či tábor.

Máte však úplnú pravdu v tom, že čo sa po páde komunistickej ideológie začiatkom 90. rokov akceptovalo ako legitímny historický postoj, sa dnes, 20 rokov po revolúcii, v liberalistických médiách a sčasti i v politickom diškurze prezentuje ako extrémizmus, či obhajoba „fašizmu“. Dosť presne to vyjadril na marcovej historicko-politickej diskusii v Nitre Ján Čarnogurský: „Nadávanie na slovenský štát sa stalo súčasťou politickej korektnosti“. Voči takému zvrátenému trendu však treba bojovať a ako prví by mali protestovať historici.

Na výrok bývalého arcibiskupa Sokola o prvej SR: „Tu bol blahobyt, nič nám nechýbalo. Pritom bola vojna." zareagoval napríklad denník SME 14. marca titulkom: „Tisov režim nežil blahobytom.“ Rovnako komentátori tohto denníka štát odsúdili. Nemyslíte, že je to trochu opovážlivé, zvlášť, keď samotní historici sa nedokážu zhodnúť?

Arcibiskupov výrok chápem ako jeden z prejavov tzv. spomienkového optimizmu, t.j. istého prikrášľovania oproti skutočnosti, ktoré nastáva s dlhším časovým odstupom. Niečo podobné badáme dnes aj vo vzťahu ku komunistickému obdobiu – mnohým ľudom utkvelo v pamäti len mlieko za dve koruny a prehliadajú ďalšie podstatné súvislosti. V 1. SR určite nebola väčšina ľudí, ktorí by mali pocit, že „nič nám nechýba“. Ale na druhej strane je nepochybné, že ekonomická situácia mnohých slovenských rodín sa oproti obdobiu 1. ČSR pozdvihla, z toho potom pramenil u niektorých aj pocit blahobytu. Nevraviac o tom, že v demokracii má každý, vrátane katolíckeho biskupa, plné právo na vyjadrenie svojho postoja. Škandalizácia odlišných historických názorov však nie je len praxou SME. Podobnú propagandu predvádzajú v súčasnosti prakticky všetky súkromné televízie, rovnako rádiá, či seriózne printové médiá, líšia sa akurát v intenzite. O bulváre škoda hovoriť. Myslím, že je to nielen dôkaz historickej nevzdelanosti ich redaktorov či majiteľov, ale ešte skôr ideologickej predpojatosti. Nepokladám za celkom normálnu situáciu, keď nie odborníci, ale novinári či rôzni „aktivisti“ absolútne sebavedomo hodnotia historické otázky a najmä kádrujú nositeľov iných názorov. Treba sa zamyslieť nad tým, do akého ideologicko-propagandistického tunela sme sa dostali 20 rokov po páde jedinej „správnej“, marx-leninskej ideológie. Tí, ktorí poznajú dejiny 20. storočia a zároveň sledujú súčasné dianie si možno najskôr uvedomia i viaceré podobné črty komunistickej a súčasnej liberalistickej ideológie: predovšetkým nenávisť voči katolíckej cirkvi a odpor ku všetkému, čo zaváňa národným princípom, a tiež presvedčenie o vlastnej neomylnosti.

V marci sme si pripomenuli už 70. výročie vzniku Slovenskej republiky. Čo hovoríte na zásah bezpečnostných zložiek proti zhromaždeným? Polícia zasiahla bezprostredne po tom, ako Kotleba zakričal : „Na stráž!“ Je tento ex-pozdrav vôbec zakázaný, resp. mal by sa chápať ako obdoba nemeckého Heil Hitler?

14. marec 1939 bol – či sa nám to páči alebo nie – z historického hľadiska primárne štátoprávnym aktom, dňom vzniku prvého štátu Slovákov v dejinách. I keď samozrejme pod silným tlakom Hitlera. Tento základný, štátoprávny aspekt sa však v médiách (i v politike) prakticky ignoruje. Výročie 14. marca slúžilo len na kriminalizáciu obdobia slovenskej samostatnosti a vôbec všetkých jednotlivcov či skupín, ktorí k nemu prejavia iný ako striktne odsudzujúci postoj. Namiesto fundovaných polemík historikov, predstavenia výsledkov najnovších odborných výskumov, sa naše médiá v marci zaplnia obrazom okrajových skupiniek radikálov. Tento rok sme ich mohli sledovať v priamom prenose. Na jednej strane radikálna pravica, na druhej strane sfanatizovaní ľavičiari a anarchisti. Násilné zásahy proti jednej z týchto extrémnych skupín chápem v prvom rade ako snahu ministra vnútra (ale aj jeho predchodcov) o zbieranie politických bodov, o vytváranie svojho obrazu v médiách i v zahraničí ako nekompromisných bojovníkov proti extrémizmu. (V tejto línii sa nesie aj vládnou koalíciou schválená novela trestného zákona, ktorá bude postihovať už prechovávanie akéhokoľvek materiálu, ktorý bude označený za extrémistický. Nechcem si predstaviť, aké dôsledky môže nadobudnúť aplikácia takýchto gumových paragrafov...)

Veľmi zaujímavo vyznieva nečinnosť silových zložiek pri verejnom skandovaní funkcionárov či sympatizantov inej, podobne extrémnej politickej sily – KSS. Nevraviac už o prístupe v susednom Maďarsku, kde si tisícky gardistov v uniformách slobodne mašírujú po budapeštianskych uliciach, oslavujú Hortyho, nadávajú na židov a pod. a policajti im ešte utvoria špaliere. To sme videli aj 15. marca, pri oslave výročia maďarskej revolúcie.

Čo sa týka pozdravu „Na stráž“, bol to režimistický pozdrav, ktorý sa používal od nastolenia moci HSĽS v jeseni 1938. Objavoval sa najmä v úradnom styku, v bežnom živote na ulici menej. Čosi podobné ako neskôr „Česť práci“, v období druhej totality.

Jeden z najkontroverznejších historikov zaoberajúcim sa touto tematikou je M.S. Ďurica. Podobne uvažuje aj Vnuk, oproti nim stojí celý rad iných historikov ako Kamenec a ďalší. Takáto vášnivá polarizácia názorov pravde skôr škodí alebo pomáha?

Polarizácia názorov môže byť aj užitočná, vyvoláva totiž záujem ďalších autorov i laikov, plodí snahu o hlbší výskum, revíziu starších hodnotení, precíznejšie formulovanie vlastných tvrdení... Negatívom sa stáva vtedy, keď sa autor vo svojich názoroch a hodnoteniach „zasekne“, keď sa doslova obrní a ostáva imúnny aj voči dobre mienenej kritike. Čo sa týka dvoch vyššie spomenutých mien, prof. M. S. Ďuricu a dr. I. Kamenca ako azda najznámejších zástancov dvoch rozdielnych prúdov výkladu 1. SR, v marci tohto roku sa vôbec prvýkrát stretli vo vzájomnej diskusii na verejnom fóre, ktoré zorganizovalo Spoločenstvo Ladislava Hanusa. Je však príznačné pre dnešnú dobu, že táto jedinečná udalosť sa musela zaobísť bez akejkoľvek mediálnej publicity, prešla úplným mlčaním.

Po smrti M. Rúfusa prepukla kauza okolo jeho minulosti. Vy vo svojej knihe Slovenská republika 39-45 píšete, že Dilong, Smrek, Beniak, Zúbek, Poničan, Chrobák, Strmeň, Kostra a iní vydali memorandum proti Povstaniu. Podobne množstvo osobností bolo v strane, alebo aspoň k režimu inklinovalo. Nemalo by sa rovnako tvrdo hovoriť aj o tomto?

Nebol som vôbec prvý, kto na to poukázal. Je známym faktom, že mnohí z tých, ktorých sme poznali ako zaslúžilých socialistických autorov, umelcov, sa dobre uplatnili aj v politicky protichodnom režime, či režimoch. Podobne aj pred rokom 1918 nachádzame ľudí, ktorí sa národnému hnutiu zďaleka vyhýbali, no po prevrate v ňom ašpirovali na vysoké posty. Nikoho konkrétneho však teraz nechcem za to teraz posudzovať, ani hádzať všetkých do jedného vreca. To sa ani nedá. Historik nakoniec nie je sudca, nevraviac už to, že i Pavol bol kedysi Šavlom. Treba však tieto, pre niekoho nepríjemné fakty, v každom prípade prijať a vysvetliť.

Poďme k samotnej problematike Slovenského štátu. Mal Tiso v marci 1939 inú možnosť ako cestovať do Berlína a nepoškodiť pritom záujmy Slovenska? Na Národnom súde bol súdený pre účasť na rozbití Československa. Mal na tom naozaj svoj podiel alebo konal len pod tlakom okolností?

Mal samozrejme možnosť nikam necestovať. Pokladal však za menšie zlo prijať na seba ťarchu okolností, tragickosť situácie, než riskovať, že slovenskí politici ostanú úplne bez vplyvu na ďalší beh udalostí. Určite vtedy konal podľa najlepšieho svedomia a vedomia. Pokiaľ ide o 14. marec, je konečne známe, že nik z dobovým oponentov, vrátane Milana Hodžu v exile, mu jeho postoj v Berlíne otvorene nevyčítal. Rovnako ako mu z dnešných historikov už nik nevyčíta podiel na rozdelení ČSR – Tiso totiž patril k umiernenému krídlu HSĽS.

Je ale pravda, že pred Národným súdom mu najviac priťažilo práve obvinenia z účasti na rozbití ČSR. To je paradox a zároveň istý dôkaz o politických tlakoch pri vedení procesu. Naopak, spoluzodpovednosť za perzekúcie slovenských židov, ktorá sa s Tisom spája práve v posledných rokoch a ktorú dnešní historici pokladajú za kľúčovú, mala v procese pred Národným súdom marginálny charakter.

Keby sa Tiso rozhodol neposlúchnuť Hitlera nielen v marci 39, ale aj neskôr, napr. v júli 1940, bola pravdepodobnosť, že Nemecko by sa s nami vysporiadalo inak?

Nikdy sa nedá zodpovedne povedať, „čoby keby“. To ani nie je úlohou historika. Ak mám však povedať osobný názor, hypotézu, na alternatívu k 14. marcu, nedávno som aj k diskusii k 70. výročiu vzniku Slovenského štátu pre portál www.druhasvetova.sk napísal, že pravdepodobne by nás čakalo rovnaké postavenie ako Čechov, teda protektorát. Z hľadiska nacistickej politiky malé Slovensko skutočne v tomto období nebolo problémom.

Vedel Tiso o tom, čo sa skutočne dialo so Židmi po ich transporte? Resp. kedy už aspoň mohol tušiť, že niečo nie je v poriadku?

Už starší významní historici židovskej otázky (Kamenec, Lipscher a i.) uviedli, že Tiso a slovenská vláda mali minimálne indície o tom, že so židmi sa nezaobchádza tak, ako to nacisti pôvodne prisľúbili. Upozorňovali na to aj z Vatikánu, ale už roku 1941 prenikali predovšetkým svedectvá slovenských vojakov o neľudskom zaobchádzaní nacistov so židmi na obsadenej časti Ukrajiny.

Bol Tiso antisemita? Známy je jeho prejav z Holíča v r. 1942. Zástancovia prezidenta však tvrdia, že Tiso bol aktívny politik desiatky rokov a tento prejav je ojedinelý alebo len jeden z mála.

Protižidovské nálady boli už medzi starší činiteľmi i vodcami národného hnutia bežné, a nebolo to len u nás. Vyplývali však zo sociálnej reality a náboženskej roviny, nikdy nie z rasovej. Tisov základný problém však vidím v tom, že ako prezident štátu nenašiel odvahu chrániť židov, ako vlastných občanov, ale najmä ako ľudí, pred deportáciami napospas cudziemu štátu. Štátu, ktorý sa netajil nenávisťou voči židom. Ako katolícky kňaz akosi pozabudol na základné prikázanie „miluj blížneho svojho“.

Pravdou je, že Tiso koncentračné tábory neodsúdil ani na súde a Nemecku bol lojálny až do konca. Bol však trest smrti adekvátny? Obhajca Tisa Žabkay sa obával poškodenia vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi v prípade popravy. Myslite si, že Tisova smrť tieto vzťahy skutočne naštrbila?

Tisova poprava určite naštrbila nielen slovensko-české vzťahy, ale možno ešte viac konfesionálne vzťahy na Slovensku. Nehodnotím opodstatnenosť obžaloby ani vedenie procesu, ale čo sa týka dnešných historikov, nepoznám ani jedného, ktorý by popravu schvaľoval.

Tomáš Kysel

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk