Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Má na Slovensku šancu extrémistická strana?
24-08-2009 / Emil Petřík / Komentáre

Čo nového na slovenskom politickom nebi?

Čo svet svetom stojí, krízy vždy rozmnožovali rady extrémistov. Aspoň jeden príklad z našej vlastnej minulosti: československí komunisti boli v druhej polovici 20. rokov iba politickým folklórom. Prosperita totiž potláčala atraktivitu ich demagógií. Až veľká hospodárska kríza priniesla boom počtu ich sympatizantov a voličov. Podobne sa v Nemecku nedarilo fašistom – no len do roku 1930.

Aj dnes zažívame celosvetovú krízu. Jediní extrémisti v Európe, ktorí o sebe dali doposiaľ výraznejšie vedieť sú maďarskí. V Česku však začína mútiť vodu strana, ktorá si do názvu dala slovo „robotnícka“ (dělnická).

Extrémisti sú v mnohých prípadoch svojím spôsobom komickí – až kým nezačnú na uliciach, či ešte horšie vo vládnych kreslách a parlamentnej lavici napĺňať svoju predstavu o spoločenskom poriadku. Je pre nich v slovenskom politickom spektre medzera, ktorou by sa mohli predrať k úspechu?

Až do roku 2006 pravidelne v Národnej rade zasadala strana na jedno použitie, síce nie extrémistická, často však komická. Ich účinkovanie na slovenskej politickej scéne už žiaľ bývalo neraz skôr tragikomické. V rokoch 1994-98 to boli Ľuptákovi „robotníci“, 1998-2002 Schusterova „sopka“ (SOP), 2002-2006 dokonca dve strany: komunisti a Ruskova ANO. Až voľby v roku 2006 túto tradíciu ukončili. Alebo len prerušili? Potrebuje slovenský volič v pravidelných intervaloch žolíka v podobe ľúbivo neošúchanej strany, ktorá zažiari a zhasne?

Slovenská politika každopádne potrebuje novú krv – ako pravica, tak i ľavica. Pravica sa po nástupe Fica na čelo vlády uložila na zimný spánok, prerušovaný iba (v prípade všetkých troch opozičných parlamentných strán) únikom či vylúčením vlastných členov. Ľavica si po realizácii najväčšieho Ficovho sociálneho programu (zrušenie dvadsaťkorunáčok u lekára) pomýlia štát s Aljaškou 19.storočia, štátne prostriedky so zlatými žilami Klondiku a seba (spolu s koaličnými partnermi HZDS a SNS) so zlatokopmi.

Župné voľby (do VÚC) sú už tohto roku, parlamentné voľby v roku budúcom. Doposiaľ nebadať žiadneho nováčika, ktorý by bol vážnym rivalom súčasných strán. Len v euro-voľbách sa takmer podarilo zažiariť Sulíkovej SAS, s výsledkom na internetovú stranu vskutku solídnym.

Kríza – generátor nespokojencov (voličov i volených)

Osobne som veľmi skeptický k tvrdeniam ako Baracka Obamu, tak i Roberta Fica, že kríza končí. (Sedemdesiat miliónovú /€/ pomoc štátu pri výstavbe Národného štadiónu v Bratislave obhajoval premiér „presvedčením“, že ´vývoj v ekonomikách Nemecka a Francúzska sa otočil a postupne to dorazí aj k nám´.) Rady nespokojných občanov, ktorých sklamali už viaceré strany môžu ďalej rásť. A sú tu aj prvovoliči, ktorých politik strednej až starej generácie naučený kľučkovať nemusí ohúriť. Ich mladé myslenie môže zaujať práve priamočiare vystupovanie a vyjadrovanie...

Preto je na mieste otázka, či do volieb 2010 nepôjde odnož niektorej z extrémistických, či k extrémizmu inklinujúcich organizácií. Ak by aj stihli založiť stranu, potrebovali by médium o sile televízie Markíza (ktorá do vysokej politiky katapultovala ANO s Pavlom Ruskom na čele), aby zaujala 5% tých, čo prídu k volebným urnám. Ale budúci rok nás čakajú aj komunálne voľby, otvorené aj „nezávislým“ kandidátom. (Označenie „nestranícky“ je viac na mieste.)

Rastúci počet nezamestnaných, aj inak súčasnými stranami a vývojom sklamaných ľudí vytvára priestor pre každého, kto vytiahne ťažký kaliber predvolebného boja: ostrá kritika tých, čo využili šancu podľahnúť korupcii, klientelizmu, nechajú si údajne čokoľvek nadiktovať Američanmi (=NATO) a Európskou úniou. Odtiaľ je len krôčik k tradičnému „odhaleniu“, že v pozadí týchto organizácií sú Židia. Slovenský začínajúci extrémista si zrejme netrúfne pridať do zástupu vinníkov aj Arabov (= predražená ropa). Pointa je ale aj tak neveselá: ľudia v núdzi budú týmto názorom ochotne načúvať, tak ako sa iní dajú polapiť sektami.

A to na Slovensku vďaka Bohu nemáme veľa ázijských či afrických prisťahovalcov. No miesto nich máme kohosi iného, ktorý sa môže stať ich náhradníkom v rétorike adeptov na vládnutie: Rómov. Ich neprispôsobivá a problematická väčšina je pre niektoré regióny a obce veľmi pálčivým problémom až postrachom.

Rómska karta a PR extrémistov

S pomocou Rómov a policajného zboru zároveň sa nedávno veľmi efektívne zviditeľnila naša stará známa Slovenská pospolitosť. Ba čo viac, získala si sympatie aj tých, ktorí ju zatiaľ ignorovali, či pokladali za nezaujímavých a neškodných retro gardistov. (To je skutočný postreh zo života autora článku.)

Zásadne nesúhlasím s univerzálnou výhovorkou že „vinná je spoločnosť“. Je však pestrá paleta aktérov či kompetentných, ktorí môžu prispieť k riešeniu rómskej otázky na všetkých úrovniach: celoštátnej, regionálnej i lokálnej. Teda počnúc od vlády a parlamentu cez úrady ôsmich žúp a päťdesiatky okresov až po obce. Ale nie iba štátna správa a samospráva, napríklad aj občianske združenia a iniciatívy majú čo v tejto veci povedať. Príčina a následok tvoria veľmi jednoduchú rovnicu: ak sa rómska otázka nebude efektívne riešiť, chopia sa príležitosti extrémisti. Prvá podmienka je splnená - už desaťročia nebadať žiadny pokrok.

„Pospolitosť“ môže slovenskej polícii za nedávny zákrok v Šarišských Michaľanoch len a len poďakovať. Lepšiu spoluúčasť polície na svojej propagácii si len ťažko mohla želať, aj keď sa navonok tvári rozhorčene a pobúrene.

Najhoršia vec, akú môžu poriadkové zbory demokratického štátu urobiť proti akýmkoľvek extrémistom, je zasiahnuť skôr než situácia očividne smeruje k erupcii násilia. Je jedno či to budú extrémisti politickí, náboženskí, etnickí, alebo ekonomickí. Policajti sa samozrejme nesmú ani nečinne prizerať. Ale akonáhle sa pokúsia rozohnať demonštráciu prv, než sa objavia čo i len náznaky, že účastníci začnú hádať kamene, prevracať a zapaľovať autá, napádať nevinných – bude z toho jedine vysoko efektívna neplatená reklama extrémistov vo všetkých mienkotvorných médiách a prepad autority štátu.

Ponúkam návod, podľa ktorého by som postupoval, ak by som (ach tá skromnosť) bol ministrom vnútra, či minimálne veliteľom zásahu. Členovia a prívrženci Slovenskej Pospolitosti práve obsadili obecný pozemok v Šarišských Michaľanoch...

Ak tento pozemok nepotrebovala obec k okamžitému využitiu, mala obec i polícia „pospolitých“ chlapcov a dievčatá nechať pekne táboriť a čakať na požadovaný príchod pánov Kaliňáka a Packu, po ktorom v skutočnosti sami vôbec netúžili. Na letnom slniečku by im v tých čiernych tričkách bolo čoskoro horúco, ale to nie je starosť Policajného zboru Slovenskej republiky ani obce Šarišské Michaľany, však? Polícia by čakala v závetrí pre prípad, že by sa „pospoliťáci“ a sympatizanti z obce náhodou chceli pustiť na pochod do rómskej osady. Táto hrozba však bola pravdepodobná asi ako riziko, že tam Kotleba požiada niektorú miestnu Aranku o ruku. Garantujem, že ako prvé by stratili chuť televízne štáby a po nich aj protestujúci. Lebo protestné zhromaždenie bez publicity je strata času a námahy.

Samozrejme iná vec by bola, ak by demonštranti obsadili napríklad obecné ihrisko, kde sa mal o chvíľu konať priateľský futbalový zápas s mužstvom partnerskej obce zo zahraničia, sponzor dal obci vopred peniaze i jeho reklamné pútače by už vlali vo vetre, v stánkoch sa smažia klobásy a chladilo pivo... ba čo viac, má prebehnúť charitatívna zbierka na detský hospic! Áno, absurdita, ale chcem ňou ukázať, že odôvodnenie zásahu polície – neuposlúchnutie výzvy a zotrvanie na obecnom pozemku – bolo trápne a malicherné.

Polícia má proti narušovaniu verejného poriadku bojovať predovšetkým umom, obušky sú až krajným a posledným riešením. Alebo že by bola vážna obava z neúnosného zaťaženia štátneho rozpočtu víkendovými príplatkami pre všetkých tých nasadených policajtov, ak by museli zotrvať dlhšie...?

Existuje recept?

Na akýchkoľvek extrémistov by bola ideálna karanténa cieleného nezáujmu. Pozor, nezamieňať so spoločenskou apatiou a rezignáciou. Pretože tie sú naopak pôdou, na ktorú stačí slabý dážď nepremyslenej reakcie štátnych orgánov a nejeden občan (nie iba žijúci v blízkosti rómskej osady) si povie, keby sa dalo, týchto volím! Lenže štát má problém - média mu nebudú spojencom.

Raz darmo, sú to súkromné spoločnosti a každá súkromná spoločnosť bez zisku rýchlo hynie. Preto v záujme udržania diváka u obrazovky strčia pod nos mikrofón mafiánovi, pedofilovi, neonacistovi. Je to žiaľ vedľajší efekt demokracie, že občas si svojim vlastnými nástrojmi privodí zánik. Preto zákonné rozpúšťanie a pozastavovanie činnosti extrémistických združení treba robiť elegantne, nie metódou parného valca. Najlepšie je riešenie, ktoré síce neprinesie politické body pre ďalšie voľby ani uznanie občana, no zaberá – rozloženie organizácie zvnútra, napríklad za pomoci spravodajských služieb.

Keď si spomeniem na veľké stretnutia napr. ultrapravice s ultraľavicou, napadá ma, či nie zbytočným riskovaním zdravia a životov policajtov, ak po nich chceme, aby tábory extrémistov od seba oddeľovali a chránili.

Chrániť majetok, zdravie a životy slušných občanov je samozrejmosť. Ale zbytočné je jedno jediné, čo i len ľahšie zranenie policajta, ak sa dve skupiny silou mocou chcú stretnúť v priestore, kde nehrozí vážnejšie poškodenie cudzieho majetku a kde je vylúčené ohrozenie zdravia nevinného.

Nehumánnosť? Ale vôbec nie! Veľké percento „bojovníkov“, sebavedomých a hrôzu naháňajúci v zátiší ochranného policajného kordónu, bude mať plné gate, až sa policajné „korytnačky“ rozostúpia.

Korene antagonizmu SNS – Slovenská pospolitosť

Pospolití chlapci a dievčatá sa radi producírujú v uniformách a la Hlinkova garda, „vodca“ Marián Kotleba kedysi v štúdiu TA3 odpovedal moderátorovi na privítanie pozdravom „Na stráž“.

Práve preto by človek čakal, že si „pospoliťáci“ nájdu kamarátov v Slovenskej národnej strane. V SNS je nemálo tých, ktorí Slovenskú vojnovú republiku z rokov 1939-44 vnímajú ako zlaté obdobie našich dejín, SNP pokladajú za čecho-žido-boľševícky puč, Tisa za veľkého štátnika, spasiteľa Slovákov a martýra. A iste by si členovia Slovenskej pospolitosti porozumeli s mnohými členmi SNS i v otázkach nášho členstva v NATO a vôbec láske k západu, v miere sympatií k Rómom, Maďarom, Židom, globalizácii, sexuálnym menšinám a podobne.

Ján Slota sa už dávnejšie vyjadril o Pospolitosti kriticky. Ľahko sa dá uhádnuť, čo mu asi na Slovenskej pospolitosti vadí: je iniciatívna a vie použiť jeho vlastné zbrane, to jest vulgárnosť spojenú s národnou nôtou. Už sa o tom osobne presvedčila aj Anna Belousovová, inak majsterka militantného jazyka, ktorá sa vo verbálnej konfrontácii s Mariánom Kotlebom zmohla iba na výčitky zo znesvätenia pietnej spomienky na Hlinku.

Slovenská pospolitosť na to ide veľmi dobre. Nemá zmysel, aby sa pustila do politickej súťaže so subjektmi ako SDKÚ, či SMER. Odtiaľ voliča-prebehlíka čakať nemožno. SNS však robí všetko preto, aby jej časť voličov odlákal myšlienkovo príbuzný subjekt, radikálnejší než ona sama.

SNS bola vyhladovaná opozičným pôstom 1998-2002, jej rozštiepenie a mimo parlamentné pôsobenie 2002-2006 priniesli doslova hladomor. Po roku 2006 to SNS svedomito doháňala, až stalo, že ústa plné štátnych zakázok, eurofondov a funkcií aj na tom najzapadlejšom štátnom úrade jej bránia prehovoriť za obranu národných záujmov. Občasný nádych medzi sústami jej umožní iba protimaďarské výpady. Ani keď sa slovenská polícia prizerala, ako Číňania (hoc aj miestami so slovenským občianstvom) pred prezidentským palácom napádajú Slovákov, nezaznel žiadny výraznejší protest. Zaujímavé – veď stačilo by jediné žďuchnutie od maďarského občana, aby SNS vybuchla ako sopka.

Voliča SNS sa do KDH snažil odlákať už Vladimír Palko, no Lex Hlinka mohol mať len krátkodobý efekt. Na scénu sa však derie v úvode spomínaná mladá krv – Slovenská pospolitosť, svieža a neskompromitovaná. A priznajme, že aj z chradnúceho HZDS by mohol kvapnúť dáky ten volič.

Riziká do budúcna

Miesto mladej politickej krvi pravej či ľavej krvnej skupiny v podobe starej či novej štandardnej strany môže v roku 2010 Slovensko dostať infúziu nevypočítavej krvnej plazmy. Mnoho voličov si totiž uvedomí, že iba ona otvorene hlása riešenie ťažkostí, na ktoré sa štandardné strany pozerajú ako na čosi viac či menej bežné, samozrejmé a vlastne neriešiteľné. Áno, reč je aj o tej časti rómskej populácie, ktorá vo väčšine Slovákov vyvoláva pocity v spektre počínajúc trochou neznášanlivosti a ťažkými formami rasizmu končiac.

Najlepší spôsob, ako udusiť politické ambície Slovenskej Pospolitosti v zárodku, je pripraviť ju o program. Niečo na spôsob, ako to urobil v 19.storočí Bismarck, keď opatreniami v sociálnej sfére zobral socialistom vietor z plachiet. Rómsky problém existuje a môže sa ďalej zhoršovať, porovnanie plodnosti „gadžov“ a „cigánov“ hovorí za seba. Riešenie si však bude vyžadovať odvahu a nasadenie, aké boli potrebné na reformy v rokoch 2002-2005. Inak to budú opäť len peniaze stratené v ničote a retro-gardisti budú mať čím na seba upozorňovať.

Emil Petřík

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk