Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Prečo je ekonómia nepochopená
15-06-2009 / Lukáš Krivošík / Slobodný trh

Nepochopenie ekonomických zákonitostí politikmi a falošné predstavy voličov o skutočnej povahe trhového mechanizmu predstavujú v každej krajine bariéru pre ekonomický rozvoj. Pritom základný paradox ekonómie, na ktorý treba vždy pamätať, je známy už od čias Adama Smitha.

Lineárna logika na trhu zlyháva

Ide o častý úkaz. Politici prídu s domnelým riešením pálčivého ekonomického problému a voliči freneticky aplaudujú. Len ekonómovia sa chytajú za hlavu a upozorňujú, že nápad vystrelí iným spôsobom, než politici a voliči očakávajú. No skoro nikto ich výhradám nevenuje pozornosť. Politický stroj na preferencie sa už dal do pohybu, aj keby vo svojom súkolí mal rozdrviť národné hospodárstvo. Je to obrázok známy zo Slovenska, ale aj z iných krajín. V čom je problém?

Základný dôvod, prečo ekonómia zostáva tak často nepochopená tkvie v tom, že pojednáva o nelineárnych dejoch, pri ktorých naša lineárna logika často zlyháva. Inak povedané, ekonomika na rôzne politické opatrenia a vládne zásahy reaguje nielen inak, ale často dokonca presne opačne, než očakávame na základe úvah nášho kuchynského rozumu. Všetko je to o vzťahu medzi poznateľnými príčinami a predvídateľnými dôsledkami.

Príkladov sa dá nájsť habadej. Vezmime si zdaňovanie. Lineárna logika nám napovedá: zvýš dane (príčina) a zvýšiš daňové príjmy štátu (následok) alebo zníž dane a znížiš príjmy štátu. Skúsenosť z praxe je však na prvý pohľad paradoxná. Od určitej miery a s odstupom času vedie zníženie daní k nárastu daňových príjmov a zvýšenie daní vedie k zníženiu príjmov štátu. Ide o efekt tzv. Lafferovej krivky. Keď sa znížia dane, zostane v ekonomike viac peňazí. Ľudia môžu viac míňať, investovať do rozširovania prevádzok, či najímania ďalších zamestnancov. Daňovníci tiež ochotnejšie platia nízke dane ako vysoké. A tak nižšie dane dokážu (na prvý pohľad paradoxne) viesť k vyšším štátnym príjmom. Naproti tomu, zvýšenia daní predražujú hospodársku aktivitu, zvádzajú podnikateľov k daňovej optimalizácií a taký štát v konečnom dôsledku nielen vyberie na daniach menej, ale zároveň podrýva svoju ekonomickú základňu do budúcnosti.

Už v 19. storočí francúzsky ekonóm Frédéric Bastiat vo svojich dielach zdôrazňoval, že dobrý ekonóm si všíma nielen viditeľné a predvídateľné dôsledky ekonomických zásahov, ale aj tie na prvý pohľad neviditeľné a nepredvídané. Zlyhávanie lineárnej logiky vidieť na každom kroku. Napríklad, mohlo by sa zdať, že prepúšťaniu zamestnancov najlepšie zabránime ich väčšou zákonnou ochranou. No výsledky medzinárodných porovnaní hovoria jasnou rečou: čím väčšia pracovnoprávna ochrana zamestnancov, tým vyššia nezamestnanosť. Naproti tomu, najlepšie fungujúci trh práce vykazujú krajiny, ktoré kladú dohodám medzi zamestnancami a zamestnávateľmi najmenšie prekážky. Je to preto, lebo nákladné a komplikované prepúšťanie zamestnávateľov odrádza od najímania pracovnej sily. Možno to opäť bude znieť paradoxne, ale najprísnejšiu zákonnú ochranu zamestnancov majú krajiny Afriky a Latinskej Ameriky.

Tyrania dobrých úmyslov

Problém s chápaním nelineárnej podstaty trhovej ekonomiky nemajú len socialisti, ale aj mnohí pravicoví politici. Napríklad europoslankyňa Anna Záborská (KDH), ktorá v mnohých témach zastáva veľmi rozumné postoje, v nedávnom rozhovore pre .týždeň vyslovila názor, že zákon by mal prikázať firmám, aby po materskej dali ženám vyšší plat, než mali predtým. Lineárna logika nám opäť navráva, že by to mohol byť dobrý nápad, lenže ako namietli aj novinári v rozhovore, v skutočnosti by to viedlo k tomu, že zamestnávatelia by prestali zamestnávať mladé ženy pred materskou.

Tento návrh ukazuje na ďalší paradox trhovej ekonomiky. Ušľachtilými ideálmi a cnostnými cieľmi motivované zásahy do trhu vedú k extrémne negatívnym a ničivým dôsledkom. Inými slovami, ľudia často v ekonomike robia dobré veci z nesprávnych dôvodov a naopak zlé veci z tých najušľachtilejších dôvodov. Preto niektorí liberálni ekonómovia nazývajú intervencionizmus aj „tyraniou dobrých úmyslov“. Ani súčasná slovenská vláda nie je nebezpečná preto, lebo by vedome chcela Slovákom škodiť. Ona je nebezpečná preto, lebo chce občanom dobre, lenže neberie pritom v úvahu negatívne dôsledky svojich ušľachtilými cieľmi motivovaných opatrení.

Tento vzťah však platí aj opačne. Morálnym argumentom pre trhovú ekonomiku je fakt, že súkromné neresti premieňa na verejné dobrá. Kapitalizmus ráta s ľudskou prirodzenosťou (ktorá sa vyznačuje sklonom k egoizmu a konaniu zla) a túto podstatu vo veľkej miere neutralizuje tým, že ju zapriaha do služieb spoločnosti. Všimol si to už Adam Smith, zakladateľ ekonómie, ktorý vyhlásil, že mäsiar nepredáva mäso preto, lebo chce zasýtiť rodiny svojich zákazníkov, ale preto, lebo chce zasýtiť svoju vlastnú rodinu. Inak povedané, ak snívate o podnikateľskom úspechu a chcete na trhu zarobiť, musíte dobre uspokojovať potreby svojich blížnych.

Toto samozrejme neplatí o lobistoch a politických podnikateľoch, ktorí bohatnú nie vďaka poskytovaniu kvalitných služieb širokému okruhu zákazníkov, ale vďaka kontaktom na politikov a rôznym štátnym privilégiám, ktoré eliminujú konkurenciu. Neplatí to ani o podnikateľoch, ktorí zneužívajú nedostatočné legislatívne prostredie (nevyhnutný predpoklad fungujúceho trhu), neplniac svoje záväzky. A tu sa dostávame k ďalšiemu dôvodu, prečo ľudia nerozumejú ekonómií a fungovaniu trhu: isté negatívne javy, za ktoré môžu štátne zásahy do podnikania (alebo absencia zdravého podnikateľského prostredia), sa chybne pripisujú trhovému mechanizmu. Inak povedané, mnohé „vady kapitalizmu“ sú v skutočnosti vadami intervencionizmu a nepáčia sa ani ekonomickým liberálom.

Intelektuálna nepoctivosť kritikov kapitalizmu

Problém kritikov kapitalizmu často je, že si ani nedávajú námahu naštudovať, čo vlastne ich odporcovia hlásajú. Kým pravičiari majú základné diela socialistov slušne naštudované (asi pol metra od mojej pravej ruky sa v poličke nachádza Marxov a Engelsov Komunistický manifest), opačne to neplatí. Väčšina ľudí sa trochu obtrie o ekonómiu na vysokoškolských kurzoch, kde sa vyučuje neoklasická teória. A mnohí sa domnievajú, že práve toto je nejaký ideál ekonomických liberálov. Nič nie je vzdialenejšie od pravdy.

Samozrejme, aj na takej rakúskej škole ekonómie (ku ktorej sa veľa zástancov slobodného trhu hlási) je čo kritizovať. No jej veľkosť spočíva v tom, že je vedou o ľudskom konaní, zatiaľ čo neoklasický smer sa zaoberá ekonomickou rovnováhou, teda vlastne „nekonaním“. Keďže socialisti diela z opačného tábora nečítajú, musia si ekonomickí liberáli na seba často vypočuť, že redukujú človeka na čísla a grafy, že veria v dokonalú konkurenciu, v racionalitu „ekonomického človeka“ alebo že všetko rátajú len cez peniaze.

Nič z toho nie je pravda a väčšina zástancov slobodného trhu by podobné tvrdenia považovala prinajmenšom za „neúplné“. Rakúska škola má veľmi rezervovaný postoj k matematizácii ekonómie. Dokonalá konkurencia je neoklasický koncept bez vzťahu k realite a človek je primárne emocionálna bytosť s obmedzenou racionalitou. Pokiaľ ide o prizmu peňazí, rakúska škola vidí úžitok ako čisto subjektívny a tým pádom berie v úvahu aj sebaobetovanie alebo nepeňažné, duchovné ciele...

Aj keď samozrejme, nie každý ekonomický liberál je zástanca rakúskej školy, kritici kapitalizmu by mohli byť intelektuálne poctivejší. A diskusia o zlepšení ekonomického prostredia by potom mala väčší zmysel.

Lukáš Krivošík
(Vyšlo na www.Aktuality.sk, 13. 8. 2008)

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk