Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Krok smerom k dobru alebo Môj konzervatívny hlas pre Radičovú
31-03-2009 / Lukáš Krivošík / Slovenská otázka

Nachádzame sa pred druhým kolom prezidentských volieb, v ktorom sa rozhodne, či bude hlavou SR v ďalšom volebnom období Iveta Radičová alebo Ivan Gašparovič. Aj keď mnohí z nás konzervatívcov sú rozhodnutí neisť voliť alebo dokonca voliť kandidáta socialistov, tento článok má byť o tom, prečo predsa len treba dať hlas Ivete Radičovej.

Volil som Mikloška, teraz budem Radičovú

V prvom rade, dokonale rozumiem všetkým konzervatívnym voličom, ktorí majú chuť túto sobotu zostať doma a druhé kolo odignorovať. Možno treba liberálom ukázať, že naša podpora nie je samozrejmá a snáď im aj dať najavo, že nám nemôžu nadávať do „reakcionárov“, či „zápecníkov“ a potom očakávať zadarmo naše hlasy pre ich kandidáta. Rovnako dobre rozumiem ľuďom, ktorých pobúril Hvoreckého článok o Mikloškovi, či reči Pála Csákyho o inkvizícií. Radičovej najskalnejší podporovatelia by jej možno najlepšie pomohli, keby si z času na čas zahryzli do jazyka. Nemyslím si ani, že morálka je vecou spoločenskej dohody a veľmi dobre rozumiem pôrodníkom, ktorých povolanie je o privádzaní nového života na svet, nie o jeho kynožení.

Rovnako dobre rozumiem rozhodnutiu Františka Mikloška nepodporiť do druhého kola nikoho a nepáči sa mi mediálna štvanica, ktorá sa na neho spustila v liberálnych médiách. Mikloško je skúsený človek, ktorý vidí za roh a zrejme tuší, že spoločenské trendy, ktoré s Radičovou symbolicky prichádzajú, by mohli budúcnosť Slovenska poškodiť rovnako intenzívne (aj keď iným spôsobom) ako Gašparovičom podporovaný mečiarizmus poškodil minulosť našej krajiny. No zároveň si myslím, že Mikloškovo rozhodnutie je aj o jeho dôvere v slobodnú vôľu, správne rozhodnutie a svedomie jeho voličov.

V sobotu budem voliť Ivetu Radičovú a moje svedomie je v tomto smere čisté. Nie preto, že ju považujem za úžasnú kandidátku. Na rozdiel od jej hyper-motivovaných fanúšikov si nemyslím, že nás s ňou čaká nejaký „mysliteľ na tróne“. Prezident v tak štruktúrovanej krajine akou je Slovensko, navyše pri priamej voľbe, musí pôsobiť hlavne ako prázdna nádoba, do ktorej si každý môže dosadiť to svoje. Ak zhodnotíme pôsobenie Radičovej v kampani, tak rola prázdnej nádoby jej naozaj sedí.

No neverím ani, že Iveta Radičová prinesie do prezidentského paláca radikalizmus niektorých svojich podporovateľov. V stave, kedy možno po ďalších voľbách budeme svedkami anihilácie parlamentnej pravice s ústavnou väčšinou nacionalistov a socialistov, nebude čas nato, aby prezidentský palác vyhlásil nejaký kultúrno-etický džihád. Aj keď voči nej mám výhrady a nepáči sa mi ako zmierlivo vedie túto kampaň, dám jej hlas z nasledujúcich dôvodov:

1.) Radičová a Gašparovič sú spoločensky rovnako liberálni

Kultúrne a bioetické otázky sú síce dôležitou súčasťou politiky, ale nie jedinou. Viazať výlučne na ne osud celej krajiny je trochu krátkozraké. Zvlášť keď Gašparovič, ktorého vraj Mečiar musel učiť prežehnávať sa, povedal gay-aktivistovi pred kamerami Markízy, že s registrovanými partnerstvami nemá problém, pokiaľ „sa to nebude volať mama a otec“. Ak by hlava štátu dostala na stôl konkrétny zákon, liberalizujúci tieto veci, Radičová ho podpíše z presvedčenia, kým Gašparovič z dôvodu oportunizmu. Ak teda v bioetických otázkach obaja kandidáti končia so skóre 0:0, rozhodnúť musia iné kritériá.

2.) Prezident vymenúva a odvoláva sudcov

Aj keď ľudia vedia, že prezident v našom systéme nemá veľké právomoci, pár zásadných by sa našlo. Hlava štátu okrem iného vymenúva a odvoláva sudcov, predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu SR, vrátane troch členov Súdnej rady.

Osoba prezidenta môže z hľadiska zápasu o justíciu zohrať istú rolu. Potraty sú nespravodlivosť, ale z prezidentského paláca sa s nimi nedá veľmi pohnúť – ani keby tam sedel rovno Ferko Mikloško. Na nešvári v justícií však prezident určité obmedzené páky má. Nedopusťme kvôli jednej nespravodlivosti ďalšiu. Najskôr nastoľme v republike poriadok. Potom môžeme riešiť spory medzi liberalizmom a konzervativizmom.

3.) Imidž nie je nanič – prezident nás reprezentuje navonok i dovnútra

Mnohí z nás obdivujú monarchiu a myšlienku kráľa, ktorý bol celý život pripravovaný na svoju funkciu, oslňuje navonok, kým dovnútra inšpiruje poddaných svojimi ušľachtilými spôsobmi, pompéznou ceremóniou, dekórom, či dôrazom na tradíciu a kontinuitu. Hlava štátu má pozitívne reprezentovať a takpovediac „robiť dojem“ aj keď sa volá „prezident“ a šéfuje republike. Rozumel tomu George Washington i Ronald Reagan, keď obnovoval tradičný prezidentský protokol, ktorý bol úplne ignorovaný jeho predchodcom, ležérnym Jamesom „volajte ma Jimmy“ Carterom.

Zhrnuté a podčiarknuté, prezident má reprezentovať a nerobiť hanbu. V tomto je pokračovateľom kráľa. Keď však človek pozoruje súčasné devalvovanie reprezentatívneho rozmeru prezidentského úradu, na um mu nevyhnutne zíde historická scénka z roku 1792, kedy zlovoľná parížska luza, vyzbrojená vidlami, vzala útokom kráľovský palác Tuileries.

Iveta Radičová možno nie je cisárovná Zita, ale vzhľadom na doterajšie vystupovanie u nej existuje predpoklad, že keď bude mať pred sebou čítacie zariadenie a na stole prejav, nebude rozprávať z cesty. Dokonca sa zmôže aj na nejaké súvislé vety z hlavy. Minimálnou požiadavkou na prezidenta republiky je, aby on a jeho spolupracovníci rozpoznávali časopriestorové súradnice (teda žiadna „Slovenská socialistická republika“, žiadne Srbsko v Chorvátsku a žiadny Lisabon v Libanone) a tváre prominentov (Dominik XVI. a John Major), s ktorými sa stretávajú.

A ak by nejaký konzervatívec chcel namietnuť, prečo by jeho mali zaujímať prezidentove zakopnutia, nuž tak odpoveď je, že preto, lebo popri všetkom ostatnom sme aj Slováci a prezidentské faux pas dopadajú ako hanba aj na naše hlavy. Ak sa prezidentská funkcia vykonáva nedôstojne, má to negatívny vplyv na reputáciu štátu i občanov, ktorí ho obývajú.

4.) Našej vlasti dlžíme zatnúť zuby a hlasovať za posun k Dobru

Lojalita k našej viere nie je jediným záväzkom, ktorý nás ako konzervatívcov viaže. Je tu ešte lojalita k našim potomkom a k našej krajine. A oboje si zaslúži, aby sme preň obetovali trocha pohodlia a sebazaprenia, aj keď si môžeme urobiť krásny víkend a tváriť sa potom spravodlivo. V dejinách krajín a národov nastávajú určité historické chvíle, kedy rozhodnutia ľudí môžu na desaťročia, ba storočia ovplyvniť ich osud. Kde by dnes bolo Slovensko, keby v roku 1998 nebol porazený Mečiar a čo by bolo z našich slávnych reforiem, keby sa pred voľbami v roku 2002 nerozdelila SNS? Každé voľby sú križovatkou histórie, pretože rozhodnutie môže dramaticky zmeniť smerovanie krajiny.

Iveta Radičová nie je ideálna kandidátka. A dá sa rozumieť, ak v nej niekto vidí proste len menšie zlo. No dá sa to vidieť aj inak. Slovensko dnes možno na viac nemá. A konzervatívny volič môže zvolenie Radičovej v takom prípade vnímať aj ako prestupnú stanicu k tomu, aby raz bol zvolený dobrý konzervatívny prezident. Radičová je tak proste len KROK SMEROM K DOBRU.

Lukáš Krivošík

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk