Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Obama a my, konzervatívni frfloši
06-11-2008 / Lukáš Krivošík / Ideológia

Najskôr som chcel písať len o Barackovi Obamovi, ale potom mi zišlo na um, že komentovanie si zaslúži skôr tá hystéria, čo okolo jeho víťazstva vznikla. Keď som pred pár rokmi pochopil, aký obmedzený je ľavicovo-liberálny pohľad na svet, v ktorom som vyrastal a dezertoval som k pravici, postupne mi došlo, že ako konzervatívec už nikdy nebudem zažívať istý typ kolektívneho ošiaľu.

V dejinách sú určité chvíle, keď ľudia hromadne prežívajú vo svojej podstate iracionálnu extázu z nejakej udalosti alebo človeka. Nemám namysli individuálnu radosť, ale ten kolektívny druh opojného nadšenia, ktorý akoby nás spájal s celým ľudstvom. Pri takej príležitosti sme ochotní objať cudzieho človeka, stačí ak vieme, že aj on s nami zdieľa tú istú extatickú radosť. Že aj on je súčasťou nášho kolektívu. A naopak, vo chvíľach tohto kolektívneho vytrženia neznášame, ak sa našej radosti niekto postaví do cesty trebárs spochybňujúcou poznámkou alebo skeptickým povzdychom, ktorý nám má signalizovať, že sa momentálne neodohráva druhý príchod mesiáša, aj keď by sme tomu radi verili.

Víťazstvo Baracka Obamu je zrejme takou príležitosťou, keď sa masám ľudí na celom svete, nezávisle od ich veku, postavenia alebo vzdelania, zastavil rozum, prišli o akékoľvek kritické myslenie a teraz radostne vzývajú svojho proroka. Lebo Barack Obama prinesie svetový mier, zastaví globálne otepľovanie, vymetie AIDS i svetový hlad, nastolí na zemi kráľovstvo nebeské a následne rozdá deťom lízatká. S Obamom vraj prichádza do Ameriky epochálna zmena, celý svet bude kráčať za spoločným cieľom a všetko bude odteraz ak nie dobré, tak prinajmenšom lepšie.

Skeptický konzervatívec

Veľmi dobre si pamätám na svoje mladšie Ja a viem, že ešte pred desiatimi rokmi by som bol z Obamu tiež vo vytržení. Odraz tohto môjho Ja stále vidím pri čítaní diskusií v denníku SME, kde sa mladí, vzdelaní mestskí ľudia s postmoderným chaosom v hlavách tešia, že prvý krát vyhral v Amerike černoch.

Lenže prechod do konzervatívnejšej časti politického spektra ma naučil, že hriešna podstata človeka ako bytosti je nezmeniteľná; že cesta do pekla je dláždená tými najlepšími úmyslami; že vzývanie pokroku je blbosť, ak je o krok pred nami len priepasť; že nie každá zmena je zmenou k lepšiemu; že netreba opravovať, čo nie je pokazené; že v mase sa múdrosť alebo vznešenosť nikdy neskrýva, ale zato primitívnosť sa tam dá nájsť veľmi často a že tých „epochálnych prevratov“ už bolo v dejinách príliš veľa, než aby ktorýkoľvek ďalší znamenal nejaký rozdiel.

Na tú poslednú lekciu ani netreba byť konzervatívcom, stačí sa podrobne zaoberať esenciou minulých storočí, najmä sledovať prílivy a odlivy myšlienkových hnutí, ktoré hýbali tou-ktorou érou. Alebo žeby detailná znalosť dejín viedla ku konzervatívnym postojom? Každopádne, keď sa históriou začne človek zaoberať, čoskoro nadobudne dojem, že všetko sa už raz odohralo. Či už v starovekom Grécku, v antickom Ríme alebo v Starom zákone alebo si to pamätá Katolícka cirkev. A napokon ho už nič neprekvapí. Ani taký Obama nie. Práve z dejín vyplýva, že ľudstvo je principiálne nereformovateľné. Skutočne zmeniť sa môže len jednotlivec sám, aj to musí zmena prísť v prvom rade z jeho vlastného vnútra.

Masy a ich (z)vodca

Konzervatívec je tvor skeptický a antimasový. Koleduje si prinajmenšom o veľkú nevôľu zo strany davu, vždy keď sa postaví do cesty jeho nekritickému ošiaľu. Barack Obama povie, že „áno, môžeme“. Veľa ľudí to následne považuje za odvážne, úžasné a inšpirujúce heslo. A konzervatívec, namiesto toho, aby sa pripojil k frenetickému aplauzu kladie všetkým naokolo otázku, ktorá je veseliacimi sa ľuďmi vnímaná ako nepatričná: „ale čo vlastne môžeme?“ Obama náročky ten svoj volebný slogan nechal nedokončený, aby si doň každý mohol dosadiť, čo sa mu zachce.

Reči o zmene sa tiež príjemne počúvali, ale nám konzervatívcom sa nedá neopýtať: „zmena k čomu?“ Viacerí koaliční politici dnes povedali, že Fico je slovenský Obama. Nič prekvapujúce, veď sľúbil, že stiahne vojakov z Iraku. Ale čo keď teraz zistí, že to nepôjde až tak rýchlo a ani to nebude ľahké? Nezmení sa Obama za pár rokov v očiach slovenského národného socialistu, ktorý dnes jeho voľbu vníma s nadšením? Zvlášť, keď si novozvolený americký prezident príde do Európy vybrať emocionálny kapitál, ktorý si tu nazhromaždil, v podobe ďalších vojakov pre Afganistan?

Barack Obama povie, že on je dôkaz fungovania amerického sna. Vraj rasa odteraz už nie je témou. A celý svet tlieska, že v tej nešťastnej Amerike už konečne nelynčujú černochov. Len hŕstka skeptických konzervatívcov odoláva masovej hystérií a kladie všetkým naokolo otázku: „ak teda už rasa nie je témou, prečo drvivá väčšina černochov volila podľa farby pleti?“ Tu už konzervatívec prekračuje hranice politickej korektnosti a koleduje si o trestné stíhanie zo strany myšlienkovej polície.

Zostáva len nádej, že za rasistu nebude označený každý, kto pre niečo skritizuje prvého čierneho prezidenta. Náročky píšem „čierneho“ a nie „afro-amerického“ prezidenta. Lebo v jednom som Obamovi uveril aj ja. A to že Amerika je len jedna a nemajú existovať Italo-američania a Afro-američania, ale len Američania. Má byť len jeden americký národ, bez ohľadu na geografický pôvod tých ľudí a nie nejaký konglomerát navzájom znesvárených národností.

Nie je to len o Obamovi

Samozrejme, ak sú všetci presvedčení, že sa deje niečo epochálne, čo nás navyše spája s celým ľudstvom, skeptici pôsobia ako banda frflošov. Keď ľudia po celom svete prežívali nadšenie z pekinskej olympiády, vo Veľkej Británii sa ozývali kuvičie hlasy, či beztak preľudnený Londýn (ktorý bude hostiť nasledujúce LOH) skutočne takýto cirkus potrebuje a koľko peňazí z verejných zdrojov to bude stáť. Zazneli dokonca hlasy, že Briti by sa mali olympiády vzdať a posunúť ju ako danajský dar Francúzom, ktorí by sa iste potešili.

Takéto uvažovanie musí pre niekoho, kto uchvátený pri televíznej obrazovke sledoval bombastickú otváraciu ceremóniu, vyzerať ako nesmierne úzkoprsé. Nevraviac, ak niekto začne poukazovať na kadejaké nekalé praktiky v pozadí medzinárodného olympijského hnutia. Veď olympiáda má vznešenosť a bratstvo celého ľudstva priamo v rodnom liste. Tento ideál predsa nemožno spochybňovať poukazovaním na nedokonalú realitu.

Ďalším podobným príkladom iracionálnej masovej hystérie, ktorý sa nepatrilo kritizovať, bol koncert LIVE 8. Ľudia mali pocit, že sa niečo zásadné robí pre Afriku, hoci ťažisko problémov čierneho kontinentu je zrejme niekde inde, než si myslí Bono Vox alebo Bob Geldoff. A v 60. rokoch sa to očakávanie svetlých zajtrajškov spájalo s celým desaťročím. Vtedy ľudia úplne potratili rozum. Konzervatívni frfloši vždy stáli neďaleko, aby zaslepeným masám, pochodujúcim smerom k pokroku, bratstvu a jednote, nastavili zrkadlo a vrátili ich späť na zem.

Bohužiaľ, konzervatívci sú nútení niesť klietbu Kasandry z Tróje. Aj keď väčšinou sa ich varovania naplnia, málokto sa z urobenej chyby poučí. Vidieť to aj na Slovensku, kde má väčšina na Mečiara negatívny názor, čo jej však po desiatich rokoch nebránilo zvoliť si podobný typ lídra...

Ozvena tlupy

Ten pravidelne sa vracajúci kolektívny ošiaľ je len inštinktívnou ozvenou pravekého človeka v nás, ktorý túži po svojom priehľadnom spoločenstve lovcov a zberačov, s jeho solidaristickou morálkou, absenciou súkromného vlastníctva a dokonalou znalosťou potrieb a pohnútok ostatných členov tlupy. – Spoločenstva, kde každý má svoje presne stanovené miesto a všetci sa pod vedením alfasamca usilujú o spoločné ciele.

Potrebu spoločenstva, ktoré by našej existencii dávalo zmysel, pociťuje každý jeden človek. Tradičná spoločnosť túto potrebu uspokojovala silným dôrazom na rodinu, lokálnu komunitu, cirkevný zbor a podobne. No dnes je rodina rozvrátená, dôvera medzi ľuďmi na lokálnej úrovni klesá a namiesto viery sa ľudia utiekajú k ezoterike, či kadejakým poverám. Za týchto okolností neprekvapuje, ak sa masy snažia veľkú spoločnosť reorganizovať po vzore malej priehľadnej tlupy a podvedome si zbožšťujú politikov, očakávajúc od nich riešenie všetkých svojich problémov.

Avšak Obama nie je mesiáš a otázna je aj kvalita tej zmeny, ktorú zamýšľa priniesť. Ak som napísal, že v dejinách sa už všetko odohralo, tak treba povedať, že ani Obama nie je nový úkaz. V minulom desaťročí tu bol charizmatický politik s rovnako dobrou rétorikou, populárny medzi zmenychtivou mládežou a rôznymi druhmi pokrokárov. Volal sa Tony Blair. Do úradu vstupoval so sľubom radikálne pretvoriť svoju krajinu a odchádzal z neho verejnosťou nenávidený, s pošramotenou povesťou a rozporuplným dedičstvom. Kto chce vedieť ako asi bude vyzerať Obamova budúcnosť, nech pozorne študuje Blairovu minulosť.

Lukáš Krivošík

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk