Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Úskalia cenovej regulácie
18-09-2008 / Marek Mičúch / Slobodný trh

Pôvodne som zamýšľal uviesť článok romantickým parafrázovaním najvplyvnejšieho diela Leonarda Reada o nekonečnej zložitosti trhových vzťahov, ktoré vplývajú na koncovú cenu konkrétneho produktu. O nemožnosti jedinej mysle, ba ani skupiny myslí obsiahnuť rad celosvetových interakcií, ktoré sú kondenzované v jedinom čísle predkladanom obchodníkom spotrebiteľovi. Čím viac však sledujem dianie okolo zavedenia eura na Slovensku, tým menej sa mi žiada zdržovať sa akýmkoľvek romantizmom.

Práve naopak, chce sa mi hneď v úvode napísať – na Slovensku hrozí cenová regulácia!... Regulácia trhových cien!... Zasahovanie do kalkulácií suverénnych podnikateľských jednotiek orgánmi štátnej správy! Stanovenie ceny má byť trestným činom!

Vyzerá to tak, že sa vláda v súvislosti so zavedením eura snaží prepašovať do slovenského právneho poriadku i nesmierne nebezpečný zákon, ktorý by oprávňoval ministrov regulovať trhové ceny. Regulácia cien patrí predsa k najvlastnejším znakom totalitných režimov. Ide o jeden z najdôležitejších nástrojov štátneho teroru voči vlastným občanom. V ohrození je nesmierne veľká časť občianskej slobody. Vníma to na Slovensku vôbec niekto?

Moje obavy sa stupňujú tým viac, čím menej hlasov počujem, ktoré by jasne a veľmi hlasne deklarovali, že zákon o cenovej regulácii nemá v slobodnej spoločnosti ani ten najmenší priestor. Kde sú brzdy a vyváženosť moci v štáte? Prečo opozícia nezapiera celou silou prápor slobody, na ktorý už už dopadajú ťažké kanady komanda vládnych regulátorov? Áno, presne na to sme si vás zvolili, ľudia opozície, aby ste strážili naše základné slobody. Vyžadujeme to od vás, lebo v parlamentnej demokracii ste naším hlasom.

Prečo sa prezident neponáhľa vyhlásiť, že taký zákon bude s určitosťou vetovať a použije všetky nástroje ktoré má, aby nevošiel v platnosť? Neponáhľa sa byť prvým mužom v krajine, ktorý jasne zákon odmietne. (Ach, ako by som si prial, keby mal prezident cit i pre niečo iné, než rozoznať z počutia benzínový motor od naftového, keby cítil, že sloboda občanov, ktorí mu priamo dali hlas, je v ohrození). Ústavný súd, ktorý by si chutil na to ako zákon zmietne zo stola, lebo v slobodnom právnom poriadku nemá čo hľadať.

Stanovovanie trhových cien medzi občanmi navzájom je jedným zo základných znakov slobodnej spoločnosti. Nech by tie ceny boli akokoľvek bláznivé, ľudia si ich môžu slobodne stanovovať a slobodne akceptovať alebo neakceptovať. Presne tak ako v slobodnej spoločnosti môže básnik napísať bláznivý rým o tom, že guľa má štyri hrany. Alebo naopak, novinár napísať bláznivú správu, že žatva bola slabá, lebo naozaj sa pozbieralo menej obilnín a nie že sa pozbieralo o dvadsať percent nad plánom. Krajčír ušiť oblek z bláznivo tyrkysovej farby s iluminačnými gombíkmi. Dať hlas strane, ktorá presadzuje výsadbu marhuľového sadu na Lomnickom štíte. To všetko ľudia môžu vo svojom slobodnom rozhodovaní a stanovovanie cien tovarov a služieb je ďalším z týchto úkonov. Regulácia cien pripadá v úvahu. Mysliteľné hraničné situácie, ktoré by vláde dávali istú legitimitu do cien zasahovať by však boli stav vojny, alebo fatálnej celosvetovej krízy, ktorá by znamenala ohrozenie životov ľudí na Slovensku hladom, chladom či chorobou. Pevne verím, že ani jedno zo spomenutého s Novým rokom nenastane.

Pozrime, sa však detailnejšie na praktické problémy, ktoré so stanovovaním cien súvisia. Stanovovať trhové ceny úradným rozhodnutím je totižto úloha nesmierne zložitá, ak nie nemožná. Vezmime po porade scenáre cenových pohybov pripadajúcich v úvahu. Ceny tovarov a služieb sa môžu 1. 1. 2009 oproti cenám 31. 12. 2008 (prísne vzaté) znížiť, zostať nezmenené alebo zvýšiť.

Predpokladám, že ak by cenový pohyb nastal, tak to bude práve smerom dolu. Vychádzam z dvoch predpokladov. Prvý nazvime deklaratórny, druhý povedzme nákladový. Aktuálna vláda dostala pripravené euro od tej predchádzajúcej. Ministerský predseda mal plne v moci rozhodnutie, či euro projekt dotiahne do konca, alebo od neho upustí. Viackrát sme boli uistení, že bude pokračovať len vtedy, ak bude presvedčený, že občanom prinesie viac výhod ako problémov. Dnes to vyzerá, že druhú polovicu projektu skutočne dokončí. Implikuje to teda fakt, že prevážili pozitíva. Na mieste je otázka, aké to užívanie výhod zavedenia eura by malo byť trestným činom a z akého dôvodu potrebujeme tieto výhody regulovať? Alebo medzi výhody neboli nepočítané okolnosti súvisiace s cenami?

Nákladový predpoklad o znížení cien vychádza z bežne uvádzaných pozitív ktoré sa od zavedenia eura očakávajú. Najčastejšie identifikované výhody majú mikroekonomický charakter a viažu sa k poklesu nákladov jednotlivých ekonomických subjektov. Podniky a občania nebudú musieť viac platiť zmenárenské poplatky za prevod korún na euro či opačne, nebudú musieť platiť drahé poistenie proti riziku náhleho kurzového pohybu, nebudú musieť platiť analytikov, ktorí odhadovali budúci pohyb kurzového páru. Na strane podnikov sa úspora nákladov môže krátkodobo prejaviť vo vyššom zisku, v dlhom však určite v nižšej cene produkcie. Chcel by som veriť, že pokles cien nebude klasifikovaný ako naplnenie skutkovej podstaty trestného činu voči zákonu o cenách. Slovenská ekonomika je charakterizovaná ako malá a otvorená. Ťažko by sme hľadali cenu, ktorá by priamo či nepriamo nesúvisela s medzinárodným obchodom. Ak teda máme pred sebou cenový pohyb, tak ten by mal byť u väčšiny cien v prospech konečného spotrebiteľa. Má toto byť trestným činom?

Ak je predpoklad o poklese nákladov správy a veľká časť cien sa zníži, zostáva tu malá časť, ktorá zostane nezmenená. Opäť by som chcel veriť, že nezmenená cena nebude porušením zákona. Ceny sa jednoducho premenia faktorom 30,126 a všetko ostatné zostane nezmenené. V tejto súvislosti sa objavila dodatočná iniciatíva splnomocnenca vlády pre zavedenie eura a je prekvapujúce, s akou servilitou až naivnosťou do nastraženej slučky podnikatelia i živnostníci strčili hlavu. Jedná sa o iniciatívu podpisu Etického kódexu. Heslo perfektne podobajúce sa mottu x-tého zjazdu KSČ „Meníme menu, nie cenu!“ vyvoláva oprávnené otázky. Najprv o vláde, potom o podnikateľoch.

Má vláda svojich občanov za úplných hlupákov o ktorých si myslí, že nedokážu deliť či násobiť tridsiatkou? Netvrdím, že sme všetci rovnako obratní v počtoch, máme však viac ako štyri mesiace možnosť v pokoji overovať či je obchodnícky prepočet presný. Všetky ceny budú duálne a i tí najneobratnejší si budú môcť po nákupe vziať doma pero a papier a zistiť či bol pomer zachovaný. V novom roku tak budú veľmi dobre poznať správne prepočítanú cenu a jej možnú zmenu určite spoľahlivo rozoznajú. Problém zaokrúhľovania tu vystupuje iba ako minoritný. Viaceré štúdie ukazujú, že ceny zaokrúhlené nahor pridávajú k celkovej inflácii rádovo desatiny percenta. Iniciatíva vlády je tu na výsosť zbytočná. Vláda nás jednoducho nemá držať za ruku. Má nám slúžiť tak, aby sme mali maximálny priestor sami si manažovať svoje záležitosti a nemať ambíciu manažovať ich za nás.

Rovnako otázna je i podnikateľská odpoveď na iniciatívu. Etika by predsa mala byť vlastným a jedným z rozhodujúcich atribútov podnikateľskej činnosti. Je neprístupné, aby etické správanie podnikateľov bolo viazané na jednorazovú akciu po dobu platnosti Kódex. Rozumiem, že Slováci zrejem neboli historicky veľkými obchodníkmi medzi ktorými sa by sa vyvinuli isté štandardy obchodných interakcií. Pripomínam iba, že na miestach kde sa stredoveký obchod zmnožil natoľko, že začal mať inštitucionalizovanú podobu búrz a trhov (komoditné a peňažné centrá stredoveku ako Londýn, Bruggy, Amsterdam, Rotterdam či Hamburg) platil medzi obchodníkmi zákon „honesty is the only policy“. Obchodníkova česť bola to najviac s čím na trh prichádzal. Obchodný švindeľ mohol znamenať krátkodobý zisk, vyradil však obchodníka natrvalo z burzy a znamenal jeho podnikateľský koniec. Obchodník s povesťou podvodníka si viac trhovú protistranu nenašiel.

V tejto súvislosti sa mi žiada uviesť ešte poznámku o chronológii bibliografie Adam Smitha. Skôr než predviedol svetu The Wealth of Nations (1776) vydal iné, The Theory of Moral Sentiments (1759) (v češtine vydal Liberální inistitut Praha 2005 pod názvom Teorie mravních citů). Dielo pojednávajúce o morálnej strane trhových vzťahov a o tom, ako výmena statkov vytvára priestor pre uskutočňovanie človečenstva. Viacerí komentátori vidia v postupnosti vydaných diel skôr než náhodu, premyslený prístup autora. Smith akoby nám chcel povedať, že najprv máme mať vyrovnanú svoju morálku a až následne môžeme vstupovať do interakcie s ostatnými. Zároveň hovorí, že po prvé osobná čestnosť a po druhé neviditeľná ruka trhu sú dostačujúcimi, ba priam plnými predpokladmi obchodnej výmeny. Jednoducho niet tu priestoru do ktorého by sa vmestila i viditeľná ruka štátu, nie je potrebná, štátna ruka sem už nijako nepatrí.

Totalitný režim totálne zničil priestor slobodnej výmeny statkov a novodobá ekonomická transformácia bola v mnohých ohľadoch všetkým, len nie výkonom človečenstva a čestnosti. Mali sme možnosť zažiť štátom posvätené rabovania podnikov, zrodenie horných desaťtisíc z večera na ráno či adorovanie silných, ktorí najlepšie dokázali obísť zákon. Chcel by som veriť, že podnikateľské prostredie na Slovensku je dnes v mnohom kultivovanejšie, že sa zlepšuje nie len v zmysle efektivity, ale i morálky, že konečne zakladá štandardy obchodovania, že vôbec nepotrebuje vonkajšie výzvy k etickému chovaniu, pretože takým je zo svojej podstaty.

Posledným možným cenovým scenárom zostáva nárast cien. Máme tu doposiaľ balík znížených cien a cien bez zmeny. Možné je identifikovať ešte marginálnu skupinu cien, ktoré sa zvýšia. S najväčšou pravdepodobnosťou práve na tie budú dopadať údery vládneho regulačného kladiva. Iniciatíva však nevyhnutne narazí na dva problémy. Prvým úskalím je určenie miery rastu konkrétnej ceny, druhým prítomnosť koincidencie faktorov vplývajúcich na rast ceny.

Podľa vyjadrení zákonodarcov, ktorí na príprave zákona participujú, či ktorým v najväčšej miere poslúži, porušením zákona nebude zvýšenie ceny, ale „neprimerané“ zvýšenie ceny. Okruh cien, ktoré by vytvárali predmet zákonnej normy sa teda ďalej zužuje a takáto špecifikácia stavia samotných vykonávateľov do pozície nemých pozorovateľov. Bude určite nesmierne zaujímavé dozvedieť sa text definície neprimeraného nárastu ceny. Kto by mal ambíciu niečo zmysluplné o tom napísať buď nie je súdny, alebo je nesmierne nadutý v medziach siahajúcich k nebesiam. Neprimeraný nárast ceny je totižto kategória ničím nemerateľná. Neexistuje žiadna metóda, ktorá by rozsekla cenový nárast na primeraný a neprimeraný. Neexistuje jeden bod ku ktorému by sa prihlásilo päť a pol milióna ľudí aby súhlasili s tým, že toto ešte primerané je a toto už je za onou zákonnou hranicou. Jeden človek pre druhého nikdy a za žiadnych okolností nedokáže pripraviť škálu s ryskou prijateľná cena a premrštená. Nedokáže to ani žiadna z vied. Autori zákona sa tu jednoducho nemajú čoho zachytiť.

Posúdenie výšky ceny je na výsosť subjektívne rozhodnutie, pretože súvisí so subjektívnym pocitom uspokojenia, ktorý prinesie zákazníkovi spotreba výrobku či služby. Tento pocit je neprenosný, neopakovateľný a vždy sa viaže ku konkrétnemu miestu a času. Mení sa s každým novým uspokojením potreby a tým pomyselnú rysku, ktorá žije nezávisle v každom z nás vždy nanovo posúva s ohľadom na nekonečný počet faktov minulých, momentálnych ako i budúcich. Ak by sa do toho zákonodarci predsa len pustili, čo nie je až taký nereálny predpoklad, vzhľadom k tomu že momentálne vládnutie je doposiaľ hrubým užívaním moci, než službou občanom, vloží im zákon do rúk nástroj, ktorým budú môcť trestať ľubovoľný podnikateľský subjekt. Situácia v mnohom môže pripomínať obdobie päťdesiatych rokov, kedy boli ľudia trestaný vo vykonštruovaných procesoch. Trestaní a väznení za neexistujúce trestné činy. Dnes sa k tomu opäť približujeme, pretože neprimeraný nárast ceny jednoducho nie je možné ustanoviť, neexistuje, avšak hrozí za jeho porušenie trestné stíhanie a právoplatné odsúdenie.

Ministerská myseľ socialistického konštruktéra nesklamala a vymyslela niečo čím tento problém prekonať. Ak sa dá porúčať vetru a dažďu musí to ísť i celému národu. Onou objektívnou mierkou pre rozoznanie neprimeranosti cenového nárastu by malo byť porovnanie s cenami blízkeho trhu, zjednodušene obchodníkov predávajúcich rovnakú vec v blízkom okolí. Bystrím postrehom je, že nevyhnutne musí isť o blízke okolie, pretože porovnávať cenu na vzdialenejších trhoch nemá ani ten najmenší význam pre neprekonateľnú rôznosť štruktúry nákladov v podnikových kalkuláciách. Takýmto postojom nám však vláda opäť navlieka oslie uši, pretože cenu totožného statku blízkeho trhu poznajú spotrebitelia omnoho lepšie ako konkrétny minister. Obchodník, ktorý by zvýšil cenu neprimerane voči trhu bude potrestaný skôr než na neho dopadne vládne kladivo. Výrobok si u neho nikto nekúpi a tak bude potrestaný veľmi kruto.

Nie som právnik, myslím však, že právo sa nedá používať retrospektíve. Uvádzam to z toho dôvodu, že sa na Slovensku už jeden konkrétny prípad zneužitia prechodu na euro v zmysle pripravovaného zákona uskutočnil. Ktovie ako by si s potrestaním vinníkov príslušný minister, predpokladám že financií, poradil?

V priebehu troch dní, od 26. mája do 29. mája 2008 zdražel obchodný artikel jedna slovenská koruna o 0,00096 eura (uvádzané podľa kurzového lístku ECB). Cenový nárast predstavoval 2,99%. Údaj sám o sebe nič noc o primeranosti či neprimeranosti nehovorí, podľa logiky zákona je nutné vztiahnuť ho k blízkym trhom, na ktorých sa obchoduje rovnaký obchodný artikel, v tomto prípade národná mena. Za relevantne blízke artikle je možné považovať národné meny ostatných stredoeurópskych krajín, ktoré majú za bežných okolností tendenciu vyvíjať sa spoločným smerom. Česká koruna v rovnakých troch dňoch dva zlacňovala a tretí zdražela. Zdražela o 0,075%. Poľský zlotý zdražel o 0,41% a maďarský forint o 1,07%. Obchodný artikel jedna slovenská koruna teda v rovnakom čase zdražela voči českej korune o viac ako 3 973,34%, voči poľskému zlotému o viac ako 733,23% a voči maďarskému forintu o viac ako 278,59%. Trestný čin? Zvýšenie ceny nad úrovňou trhu?...Uvádzam to z dôvodu zvýraznenia faktu, že cenová špekulácia sa vždy v najväčšej miere vzťahovala k obchodovaniu s peniazmi. Špekulovanie v pôvodnom slova zmysle sa viaže k odhadu budúcich pozícií ceny peňazí, menového kurzu či úrokovej sadzby. Prihodenie si centu či dvoch na kilo jabĺk jonatánok nie je žiadnou špekuláciou. Malý živnostník predávajúci pečivo v malej obci si ani len nedokáže predstaviť zárobok, ktorý prinieslo skutočným špekulantom uvedené zdraženie, nech by cenu jedného pečiva v eurách i zdvojnásobil. Mrazivou predstavou zostáva, že by sa tým mal dopustiť trestného činu a mal by byť doživotne potrestaný zápisom v registri trestov. Dokonca predpokladám, že žiadny obchodník na Slovensku už vyšší zisk súvisiaci s prechodom na euro nezarobí, jackpot už padol.

Druhé úskalie, ktoré sa s cenovou reguláciu viaže je problém koincidencie faktorov cenového rastu. Ceny sa menia. Menia sa každý deň ako výsledok nekonečného pôsobenia tých najrôznejších faktorov po celej planéte. Nejde tu iba o lacné konštatovanie, že všetko zo všetkým súvisí, ale o pokorné sklonenie sa pred najdômyselnejším vynálezom ľudstva, ktorým je deľba práca. Áno, i cena jedného kusu pečiva v tom najodľahlejšom kúte Slovenska je formovaná nespočítateľným množstvom faktorov pôsobiacich po celej planéte. Je veľmi pravdepodobné, že tieto faktory budú pôsobiť i v prvých dňoch Nového roka. Faktory pôsobiace na rast cien, ktoré však nevedia nič o tom, že sa na Slovensku zavádza euro. Jednoducho sa vyskytnú súbežne so zavedením eura. Vyskytli by s tak či onak bez ohľadu na to v akej mene sú naše ceny vyjadrené. Problém, pred ktorým teraz zákonodarci stoja je teda rovnako zložitý ako určenie miery rastu ceny. Ako izolovať tieto súbežné faktory od tých eurových? Kto sa podujme rozriešiť, či cena jedného pečiva 1. 1. 2009 vzrástla preto, lebo sa zaviedla nová mena, alebo preto, že tam kdesi ďaleko z hranicami Slovenska miestna vláda zvýšila daň na gumové dopravníkové pásy?

Gumové dopravníkové pásy premiestňujúce železnú rudu po povrchovej bani, z ktorej sa následne vyrába oceľ, cena ktorej sa tým zvýšila. Z oceľových kusov sa následne na inom konci planéty vyrábajú sústružené oceľové výrobky, ktoré sa na ďalšom mieste planéty montujú do kombajnov, ktoré sa dovážajú na Slovensko aby tu žali obilie, z ktorého sa pečie pečivo. Pre vyššiu daň na gumové dopravníkové pásy sa zvýši importná cena kombajnov a tým sa zvýši i cena pečiva v tej malej obci na Slovensku. Kto súdny si trúfa rozlíšiť čo je euro faktor a čo iný faktor? Niet jedinej mysle ani počítača, ktorý by dokázal toto rozlíšenie uspokojivo uskutočniť. Ako potom rozhodnúť o vine či nevine obchodníka, ktorí cenu predsa len zvýši? Chce špekulatívne zbohatnúť, či jednoducho reflektuje zmenené nákladové podmienky?

Uvedený okruh problém je určite iba čiastočným a nemá ambíciu byt vyčerpávajúcim výkladom úskalí, ktoré má vláda pred sebou pri regulovaní cien. Som na váhach a myslím, že zákon je možné buď vôbec nepoužiť, alebo nutne zneužiť. Tretiu možnosť nevidím. Ak ho vláda nepoužije, škoda bolo peňazí daňových poplatkov na chod ministerstiev, ktoré produkujú nezmyselné zákony. Ak ho použije, nevyhnutne dôjde k nespravodlivosti a krivde a bezprecedentnému zásahu do slobôd občanov. Schválený, či neschválený, použitý, či nepoužitý, už jeho návrh pôsobí občanom veľmi silné ujmy. Vláda predvádza silu moci a má v tom veľké zaľúbenie. Vysiela signál, že so slobodou občanov sa môže kedykoľvek porátať, že pre ňu neexistujú hranice, ktoré patria už výlučne jednotlivcovi. Ak sa jej zapáči, tak to bude opäť vláda a nie trh kto bude diktovať čo, ako a za akú cenu vyrábať a predávať.

Rozumiem, že partii, ktorá si nevšimla 17. november je ťažké prijať, že existujú limity moci, že vládnutie je službou a nie všade prítomnosťou tyranizujúcich vládnych úradníkov. Uchopiť, že väčšinu životného priestoru si občan riadi sám svojimi rozhodnutiami a vláde zostáva iba zostatok, to čo jej dobrovoľne odstúpi a posledné o čo by sa mala snažiť je rozširovanie tohto priestoru. Cítiť, koľko výkonu vyžaduje udržať si demokratickú tvár aktuálnej vláde, ktorá to snáď robí už iba kvôli zahraničiu. Ľudia, ktorí aktuálne rozhodujú o zákonoch majú iné nastavenie mysle (ide snáď o najlepší preklad anglického mind set), ktoré je ale nekompatibilné so slobodným fungovaním spoločnosti. Ľudia, ktorí by najradšej videli demokraticky zvolenú opozíciu za mrežami, dehonestujú novinárov, vymedzujú si priestor v rozhlase na propagandu svojich činov, neštítia sa habať súkromný majetok proti vôli majiteľa a najnovšie budú diktovať ceny spotrebných statkov.

Pokiaľ som v úvode preskočil romantizovanie, teraz by som sa chcel k nemu vrátiť. Chcel by som vysloviť presvedčenie, že na Slovensku existuje ešte dostatočne veľká skupina ľudí, ktorí si 17. november všimli. Ba viac, dobre si pamätajú dôvody, pre ktoré vymrzli v oných dňoch na námestiach. Ľudia, ktorí hodnoty slobody, spravodlivosti a pravdy nepredajú za vianočný príspevok.

Marek Mičúch

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk