Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Univerzita ako produkt spontánneho poriadku
27-07-2008 / Andrej Beňo / Slobodný trh

K téme systému slovenského vysokého školstva a nevyhnutnosti jeho reformy sa už na Slovensku prelialo hodne atramentu (a na tomto fóre nie menej). Osobne za jediný konzistentný návrh reformy považujem zavedenie trhových prvkov do systém, t.j. keď už nie jeho úplnú privatizáciu, tak aspoň spoplatnenie vysokoškolského štúdia. Verejnosť si mala možnosť k tejto téme vypočuť viaceré argumenty, či už pádne alebo neplatné, či už od liberálov, alebo od socialistov.

Jedným z argumentov, ktorý využíva trhovo orientovaná strana sporu je argument lepšej kontroly vysokoškolského vzdelávania zo strany študentov, ktorý sociálne orientovaná strana skepticky odmieta nič nehovoriacim tvrdením, že tomu predsa liberáli ani sami neveria. Pritom podľa môjho názoru ide o jeden z kľúčových argumentov sporu, totiž za súčasnej situácie, citujúc pravicového publicistu, keď má škola študentov v paži, dochádza k logickej reakcii, totiž že študenti majú školu v paži tiež.

Výsledkom je situácia, v ktorej sú porazené obidve strany. Pritom história nám ponúka príbeh o tom, že to bola práve aktivita študentov, spolu s ekonomickou motiváciou profesorov, ktorá stála v počiatkoch inštitúcie, ktorú dnes nazývame univerzitou.

Organizácia univerzity

Tento príbeh začína tajomne, snáď by to bol dobrý začiatok dobrodružného filmu. Približne okolo roku 1070 v knižnici neznámeho kláštora niekde v Taliansku, neznámy mních po niekoľkých storočiach opätovne objavil rukopis dnes veľmi známeho diela. Ten dobrý muž, ktorého meno si dejiny nezapamätali utrel hrubú vrstvu prachu, ktorá sa na knihe po stáročia hromadila a tým zmenil dejiny západného práva.

Znovu objavil tzv. Justiniánsku kodifikáciu (alebo tiež Corpus Iuris Civilis), zbierku rímskeho práva, vytvorenú právnikmi byzantského cisára Justiniána v rokoch 529-534 n.l. Táto zbierka rímskeho práva sa veľmi skoro zaradila medzi autoritatívne právne texty svojej doby a bola predmetom intenzívneho štúdia v mestských štátoch severného Talianska.

Jeden z vynikajúcich učiteľov tej doby menom Guarnerius, známy tiež pod menom Irnerius, si získal vynikajúcu reputáciu a začali sa k nemu do severotalianskeho mesta Bologna schádzať žiaci z celej kresťanskej Európy (kresťanskej v zmysle kresťanstva západného obradu). Irneriova škola práva prežila aj jeho neskoršiu smrť a tým boli položené základy univerzity v Bologni, najstaršej univerzity v západnej Európe, ktorá svoj vznik datuje do roku 1088.

Študenti sa spolu zhromaždili a na istý čas, zvyčajne na rok si najali učiteľa, s ktorým vytvorili tzv. societas. Jednotlivý študenti sa však z dôvodu štatútu cudzinca nachádzali v komplikovanej právnej situácií, a preto sa združovali podľa svojho etnika, a tak vznikli univerzitné národy – Nemci, Pikardi, Španieli, Angličania, Aragónci a podobne. Celkovo bolo týchto národov v Bologni niečo vyše dvadsať, ktoré napokon spojili do dvoch skupín, v závislosti od toho či išlo o národy na sever od Álp, alebo na juh od nich.

Tieto skupiny si vytvorili tzv. univeristas, dnes by sme povedali právnické osoby a vymohli si od mesta Bologna vydanie výsadnej listiny, ktorá im umožňovala uzatvárať zmluvy s profesormi, stanovovať ceny nájomného za ubytovanie pre študentov, regulovať priebeh výuky a jej dĺžku, či obsah. Privilégium vydané mestom v prospech universitas obsahovalo aj nasledovné povinnosti voči študentom: „podporovať charitu, priateľské vzťahy medzi študentami, starať sa o chorých a chudobných, pochovávať mŕtvych, riešiť vzájomné spory a hádky, a starať sa o duchovné blaho“.

Na druhej strane, profesori vytvorili svoj vlastný spolok, ktorý mal právo skúšať a pripúšťať študentov k záverečným skúškam a samozrejme účtovať si za ne skúšobné poplatky. Úspešným zložením záverečných skúšok študent získal titul, ktorý bol predpokladom na vstup do komunity profesorov. Profesorská komunita si však vyhradila právo určiť, kto sa do nej môže zaradiť. Na druhej strane, keďže profesori boli platení študentmi v hotovosti osobitne za každú lekciu, kontrolu kvality zaručovali samotní študenti.

Lekcie nekvalitných vyučujúcich jednoducho nenavštevovali. A ak profesor nezačal hodinu načas podľa rozpisu, prípadne ju ukončil skôr ako bolo stanovené bol pokutovaný študentskou universitas. Správa univerzity bola zabezpečovaná radou, v ktorej mal každý z univerzitných národov dvoch zástupcov. Najdôležitejšie veci rozhodovalo generálne zhromaždenie študentov, v ktorom mal právo vystúpiť a hlasovať každý študent. Účasť na generálnom zhromaždení bola povinná.

Táto forma samosprávy bola obmedzená poistkou v podobe ustanovenia o nezmeniteľnosti rozhodnutia zhromaždenia počas nasledujúcich 20 rokov, jedine, keby za zmenu hlasovali jednomyseľne všetci študenti spoločne s profesormi. Vo vzťahu k Bologni sila študentov spočívala hlavne v ekonomickom prínose, ktorý predstavovali pre mesto. V prípade ich nespokojnosti sa mohli jednoducho zbaliť a opustiť mesto a keďže študenti de facto živili profesorov títo sa sťahovali spoločne s nimi.

Vzhľadom na to, že najvyššie odhady počtu študentov v Bologni dosahoval počet 10 000, mohol ich odchod spôsobiť mestu vážne ekonomické problémy. Mesto sa postupne snažilo takejto situácií predchádzať tým, že samo začalo platiť profesorov a súčasne ich nútilo k prísahe, že neopustia mesto. Vzťahy s cirkvou ako inštitúciou, ktorá dohliadala na univerzitné vyučovanie boli komplikované. Od roku 1219 na základe pápežského dekrétu nesmel byť nikto ustanovený do učiteľského úradu ak predtým nezískal tzv. licencia docendi.

Jej získanie bolo podmienené ďalším preskúšaním pred komisiou, ktorej predsedal vysoký cirkevný predstaviteľ (v Bologni mestský arcidiakon). Aj napriek takejto nepriamej kontrole zo strany cirkvi (ktorá bola občas príčinou študentskej nespokojnosti) univerzita umožňovala omnoho väčšiu slobodu myslenia ako predchádzajúce katedrálne alebo kláštorné školy, ktoré boli pod priamou kontrolou biskupa alebo opáta.

Podľa ústnej tradície (historicky nedoloženej) bol samotný Irnerius exkomunikovaný za svoju podporu cisárskej strany v spore o investitúru. Takto teda vyzeral spontánne vytvorený bolognský typ stredovekej univerzity, kontrolovanej študentami. Jeho alternatívou bol model, ktorý prezentovala univerzita v Paríži, ktorá bola riadená profesionálne a bola pod väčším vplyvom cirkvi.

Obsah a metódy výuky

Univerzita v Bologni bola primárne založená pre štúdium rímskeho práva v podobe Corpus Iuris Civilis (učivo bolo neskôr doplnené taktiež o novo vyvinutý systém cirkevného práva). Samotné Corpus Iuris Civilis bolo rozdelené na štyri časti, z ktorých najdôležitejšie boli tzv. Digestá (nazývané tiež Pandektá), čo boli zozbierané názory a komentáre význačných rímskych právnikov na jednotlivé právne inštitúty. Pritom je dôležité uvedomiť si jednu podstatnú vec.

Corpus Iuris Civilis nepredstavoval to, čo by sme dnes nazvali „platným“ alebo „pozitívnym právom“. Zbierka bola v čase, keď ju začal Irnerius analyzovať, vyše 500 rokov stará a v samotnej Byzancii prešla niekoľkými podstatnými zmenami. Rímske právo však bolo v porovnaní s vtedajším stredovekým právom kvalitatívne omnoho pokročilejšie, a hoci jeho priama aplikácia nebola vždy možná, predstavovalo autoritatívny právny text.

Nedochádzalo k jednoduchému memorovaniu platného zákona, naopak analyzovaný bol skôr spôsob právneho myslenia. To čo sa dialo v Bologni bola právna veda v tom najčistejšom zmysle slova. Samotný spôsob výuky a jej obsah určoval štatút univerzity. Výuka spočívala v čítaní ustanovení jednotlivých Digest, text ktorých vyučujúci následne korigoval a komentoval. Do dnešných čias sa zachoval text, ktorý opisuje akým spôsobom bude vyučujúci viesť lekciu v nasledovnom znení:

„Za prvé stručne popíšem obsah každého titulu Digest, za druhé sa pokúsim tak jasne a zrozumiteľne ako to len dokážem uviesť príklady jednotlivých práv, o ktorých daný titul hovorí, za tretie stručne zopakujem text aj s jeho korekciami, za štvrté uvediem obsah jednotlivých práv, ktoré sú uvedené v titule, za piate uvediem všetky známe rozporné interpretácie, poukážem na všeobecné princípy, odlišnosti a jednotlivé užitočné prípady tak ako mi to len Božia Prozreteľnosť umožní, a ak si niektoré problematické otázky budú z dôvodu svojej dôležitosti, alebo náročnosti vyžadovať ďalšie opakovanie učiním tak pri večernej lekcii zameranej na opakovanie učiva.“.

Súčasťou výuky bola aj tzv. disputatio, teda výmena názorov na právne otázky medzi študentami a profesorom, alebo medzi študentami navzájom (vtedajšia obdoba dnešných simulovaných súdnych sporov).

Namiesto záveru

Samozrejme horeuvedená história nám nijako nepomáha predvídať budúce správanie sa účastníkov potenciálnych trhov. Ani po prípadnom spoplatnení či privatizácií vysokoškolského vzdelávania nie je možné s istotou povedať, ako sa bude prejavovať vplyv študentov na výučbu. Čo nám však horeuvedená história umožňuje, je možnosť preskúmať motivácie jednotlivcov a následky ich konania.

Prvých Irneriových študentov nezvolala do Bologne žiadna štátna ani verejná autorita. Títo ľudia sa tam spontánne a dobrovoľne sami zišli, pretože si uvedomili hodnotu produktu - vzdelania, ktoré im Irnerius a jeho kolegovia dokázali poskytnúť. Žiadna z centrálnych autorít študentom nevnútila konkrétny model ich štúdia, vznik universitas nikto nenariadil, naopak jednotlivci sami a spontánne objavili optimálnu formu riešenia svojich problémov v cudzom prostredí.

A študenti sami veľmi dobre chápali, že práve ich ekonomická moc vo vzťahu k profesorom a mestu im dáva po prvé, možnosť konkrétne ovplyvniť charakter učiva a spôsob jeho výuky a po druhé, možnosť upraviť svoj vzťah voči mestu Bologna. Univerzita ako inštitúcia je teda výsledkom pôsobenia trhových síl, síl spontánneho poriadku, čo je fakt, na ktorý by sme v diskusii o spoplatnení vysokoškolského vzdelávania nemali zabúdať.

PODĽA DIELA: HAROLD J. BERMAN, LAW AND REVOLUTION – THE FORMATION OF WESTERN LEGAL TRADITION...

Andrej Beňo

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk