Aby sa tieto skutočnosti zakamuflovali, prijali sa v jazykovo krkolomnom texte rôzne „poistky“, ktorých praktické použitie je však číre sci-fi. Napríklad možnosť vystúpenia z EÚ, podanie európskej petície alebo právomoc národného parlamentu vrátiť návrh európskej normy na prepracovanie.

V európskych štruktúrach je veľký tlak na konformitu, aby všetky štáty kráčali v smere filozofie „stále tesnejšej Európy“. Alebo inými slovami, stále centralizovanejšieho a stále byrokratickejšieho superštátu. Že tento nátlak existuje, nepriamo priznali aj koaliční politici, ktorí verejnosti opakovane vysielali signály typu: „čo všetko nám EÚ urobí, ak to neprejde práve kvôli Slovensku“. Inými slovami, darmo zahŕňa Lisabonská zmluva pseudopoistky proti jej zneužitiu, ak sa nenájde nikto, kto by mal odvahu ich použiť. Koniec koncov, aj hlasovanie v parlamente je poistkou – a my dnes vidíme ako sa všetci báli povedať nie.

Nikto sa nezamyslel, prečo sa o zmluve vôbec hlasuje v NR SR, ak výsledok hlasovania nemôže byť iný ako kladný. Potom si teda priznajme, že Európska únia je diktatúra na spôsob Sovietskeho zväzu a čo nám nariadi, to proste u nás bude a nehrajme sa na nejakú demokratickú fasádu. Ďalšie „poistky“ (napríklad petícia milióna občanov z viacerých členských štátov) sú nefunkčné, pretože obsahujú predpoklad, že sa proti škodlivým nápadom Bruselu včas zmobilizuje nejaká nadnárodná občianska záujmová koalícia. A tak by sa dalo dlho pokračovať...

Slota s Csákym si môžu ruky podať

Predseda SNS povedal, že ak Maďari zahlasujú za Lisabon, zmení možno názor na Pála Csákyho a dokonca by si s ním vedel aj podať ruku. Skutočnosť, že za reformnú zmluvu zahlasovali spoločne národniari i SMK, len dokresľuje, na akú frašku sa zmenila slovenská politika.

Niektorí tvrdia, že Európska únia musí byť viac jednotná a vystupovať v medzinárodnom meradle ako superveľmoc. Lenže je násilné snažiť sa o jeden európsky záujem tam, kde je 27 rôznych národných záujmov. Dokázal to aj príklad uznania nezávislého Kosova. Keby skutočne fungovala spoločná európska zahraničná politika, nebola by napríklad SR nútená uznať diplomaticky Kosovo aj proti vôli svojich občanov?

Voliči strán, ktoré Lisabonskú zmluvu podporujú, majú tendenciu opakovať, že „dokument zvyšuje akcieschopnosť EÚ“. To však v prípade Únie neznamená nič iné, len skutočnosť, že jej orgány budú slobodu občanov, rodín a podnikateľov obmedzovať rôznymi reguláciami efektívnejšie ako doteraz. Pre ľudí a prosperitu (najmä malých a stredných) firiem je teda logicky lepšie, keď je Európska únia paralyzovaná a konsenzus sa jej dosahovať nedarí.

Lisabonská zmluva je dôležitá len pre mocibažných politikov, úradníkov a záujmové skupiny, ktoré prostredníctvom EÚ šíria svoju ideologickú agendu. Ak by sa ratifikačný proces zablokoval vďaka Slovensku v celej Európe, nebol by to dôvod na hanbu, ale na hrdosť. Slovensko by totiž zmarením Lisabonskej zmluvy urobilo európskemu kontinentu historickú službu.

Je bizarné, že fakticky zahlasovali za tento dokument ľudia, ktorí majú inak plné ústa „národa“ a sami seba pred očami voličov štylizujú do role najväčších „vlastencov“. Budúcnosť slovenskej štátnosti je dnes paradoxne v rukách Írov a Britov, ktorí si snáď ako poslední ešte vážia svoju slobodu.