Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Trvalo udržateľný rozvoj – mýtus či nevyhnutnosť?
15-10-2007 / Michal Drotován / Slobodný trh

Rúti sa ľudstvo do záhuby a hrozia katastrofálne dôsledky spôsobené činnosťou človeka? Stane sa postupne Zem neobývateľnou planétou s vysokou teplotou a horami odpadkov? Alebo naopak je environmentalizmus novodobou totalitnou ideológiou či panteizmom a Zem by mala ostať modrá a nie zelená, ako tvrdí Václav Klaus? Môže za všetko dobytok a jeho metabolický proces, ako hovorí Chris Goodall? A ako je to s trvalo udržateľným rozvojom? Je to socialistický experiment alebo jediná schodná cesta do budúcnosti?

Globálne otepľovanie sa stalo najväčšou ekologickou hrozbou a opakovane plní predné stránky novín od konca osemdesiatych rokov 20. storočia. Najpopulárnejšia teória o jeho vzniku hovorí o tzv. skleníkovom efekte, ktorý bol prvýkrát objavený francúzskym vedcom Jeanom-Baptistom Fourierom v roku 1827, kvantitatívne ho v roku 1896 definoval švédsky chemik Svante Arrhenius, ktorí odhadol, že zdvojnásobenie množstva CO2 v atmosfére by spôsobilo zvýšenie globálnej teploty o 5 až 6 °C. Zaujímavé je, že jeho odhad je veľmi podobný súčasným odhadom klimatológov.

Na začiatok by som rád upozornil na jednu skutočnosť, ktorá je často prehliadaná. „Až do polovice 70-tých rokov 20. storočia tvorila klimatológia v podstate okrajový odbor vied o atmosfére, ktorá sa zaoberala hlavne rutinným spracovaním klimatických dát. Začiatkom 70-tých rokov, po sérii chladných rokov, poklesla v poľnohospodárskych štátoch USA, ktoré majú tradične silnú lobby vo vláde aj Kongrese, výroba obilia. To bolo vnímané ako nebezpečný politický signál, vyrážajúci Amerike z rúk jednu z veľkých zbraní studenej vojny – pšenicu. Stretnutie prominentných klimatológov varovalo pred príchodom ľadovej doby. Boli toho plné noviny. Politici a ochranári žiadali okamžité kroky k zastaveniu globálneho ochladzovania..“ (Cílek Václav: Spor o skleníkový jev)

Nasledovali nadpriemerne teplé osemdesiate roky a dňa 23. júna 1988, uprostred mimoriadneho tepla a sucha, informuje James Hansen, riaditeľ Goddardovho ústavu pre výskum vesmíru, americký Kongres o otepľovaní planéty. V tom istom roku bol tiež založený IPCC. Agenda sa zmenila a pretrváva až do dnešných dní.

Začiatkom tohoto roka sa konalo stretnutie Medzinárodného panelu pre klimatické zmeny (IPCC- The Intergovernmental Panel on Climate Change), kde poprední klimatológovia vyslovili názor, že súčasné otepľovanie planéty je spôsobené s najväčšou pravdepodobnosťou antropogénnym činiteľom. Vedci tiež na základe zložitých počítačových modelov vyrátali, že priemerná teplota na Zemi vzrastie medzi rokmi 1990 a 2100 o 1,1 až 6,4 °C. Daný interval je iba odhadnutý, nakoľko počasie je samo osebe čiastočne chaotický stav podnebia, záchrancovia planéty samozrejme operujú s najvyššími číslami a najkatastrofickejšími víziami, ktoré im zaručujú predné stránky novín a titulky v televíznych správach.

Pripomína to vyhlásenia Rímskeho klubu, ktorý varoval svojho času pred preľudnením planéty. Titulné stránky tiež striedavo zaberajú a zaberali SARS, BSE, H5N1, Y2K apod. Na Slovensku hlavne Fico a Tomanová.

Na jednej strane je pochopiteľné, že predpovede musia byť katastrofické, aby zasiahli čo možno väčšie množstvo ľudí a tiež aby na ne boli uvoľnené väčšie množstvá tzv. verejných zdrojov. Na druhej strane však často chýba rôznym výskumom kritické zhodnotenie a v podstate na oboch stranách barikád je analýza založená na potvrdzovaní dopredu určených hypotéz a postulátov. Kritické myslenie a seriózny výskum je často prekrytý jednoduchými heslami a riešeniami.

Zlatá stredná cesta

Nedávno rozbúril hladinu člen Strany zelených v Británii Chris Goodall, ktorý tvrdí, že ak človek ide do obchodu pešo ničí tým planétu viac, ako keby išiel autom. Vo svojich výskumoch vychádza z výpočtov spotrebovanej energie a z metabolického procesu trávenia kráv, ktoré ma za následok emisie metánu, ktorý je výrazne škodlivejší ako CO2.

Goodall tiež upozorňuje, že veľké množstvo energie sa spotrebúva pri výrobe a chladení potravín. Navrhuje teda menej pohybu, dlhší pobyt pred televíziou a menej konzumácie (pre menší výdaj energie). Predpokladám však, že uvedená rada by mala za následok maximálne zvýšenie obezity, ktorá je v niektorých krajinách už teraz kritická.

V roku 1992 sa konala v Rio de Janeiro Konferencia o životnom prostredí a rozvoji, ktorej sa zúčastnilo bezprecedentné množstvo najvyšších predstaviteľov štátov celého sveta, bola prijatá mimo iného Agenda 21 a množstvo dokumentov, ktorými sa štáty neformálne zaväzovali na postupné riešenie svetových problémov (dezertifikácia, preľudnenie, choroby, hlad, chudoba, prístup k pitnej vode, znečisťovanie vôd, ovzdušia a pôdy, výrub pralesov, úbytok druhov atď.)

O desať rokov neskôr boli vytlačené ďalšie tisícky strán, ktoré de facto konštatovali na konferencii v Johannesburgu, že daná agenda sa neplní. Arabské štáty však navrhli odhlasovať rezolúciu o apartheide v Izraeli, ktorá bola následne schválená. Táto rezolúcia bola v podstate jediný „výsledok“ konferencie o trvalo udržateľnom rozvoji.

Trvalo udržateľný rozvoj (TUR) predpokladá také využívanie zdrojov, aby zostali využiteľné aj pre ďalšie generácie. Jediným hmatateľným výsledkom sú zatiaľ stohy papierov, noví úradníci a nové inštitúcie platené z daní občanov. TUR dodnes zaplavuje ľudí rôznymi akčnými plánmi rozvoja a peknými ideami. Obávam sa, aby tieto inštitúcie neskončili ako v známej anekdote o potkanoch. Podľa nej sa vo Švajčiarsku v 19. storočí premnožili potkany a kantóny rozmýšľali ako vzniknutú situáciu riešiť. V jednom z nich zriadili Úrad pre boj s potkanmi a daný kantón je jediný, kde majú premnožené potkany dodnes.

Obhajcovia a propagátori TUR, na Slovensku na čele s pánom profesorom M. Hubom, v princípe obhajujú chvályhodné veci. Je však otázne či vydávanie smerníc, nariadení, vyhlásení a deklarácií je tou správnou cestou. V postindustriálnej dobe by kvalita životného prostredia mala byť sama o sebe pridanou hodnotou. Najdrahšie pozemky na svete väčšinou kombinujú blízkosť mesta a kvalitné prostredie. Postupujúca deurbanizácia aj na Slovensku (najmarkantnejšie ju môžeme sledovať v okolí Bratislavy) ukazuje, že ľudia s vysokými príjmami sa začínajú sťahovať na vidiek.

Prináša to však tiež rad negatívnych dopadov na spoločnosť, pretože ak sa oni sami majú lepšie, dochádzkou do práce zaplňujú mestá automobilmi. Niektoré mestá v Európe reagovali na túto skutočnosť tým, že nedovoľujú vstup so súkromným automobilom do centra. Môžeme sa prieť, či ide o socializmus. Laissez-faire prístup vo vzťahu k životnému prostrediu sa neukázal ako najlepší (stačí si spomenúť na Londýn či Manchester v 19. storočí), zároveň však ani socialistický prístup nebol lepší (môžeme tvrdiť, že to bolo ešte výrazne horšie).

Stačí si spomenúť na toxické skládky v Československu, Černobyľ, Aralské jazero a mnoho ďalšieho. Ukazuje sa, že asi najlepšou je akási zlatá stredná cesta, ktorá má však bližšie k voľnému trhu ako k plánovaniu. V súčasnosti za rozvojom a rastom HPD stoja informácie, inovácie, veda a výskum a nie cement, uhlie, kombajny a traktory. Preto budúcnosť netreba vidieť až tak pesimisticky.

Slovensko je v environmentálnom myslení za krajinami ako Rakúsko, Švédsko či Nórsko výrazne pozadu. Teraz nejde o globálne otepľovanie, ktoré nemusí byť vôbec spôsobované človekom či sa vôbec nemusí konať. Plastové tašky z Tesca, tégliky z Mc Donaldu, autá parkujúce na trávnikoch, nedostatok parkov a športových plôch, absentujúce cyklotrasy v Bratislave a mnoho iného je neodškriepiteľnou skutočnosťou.

Oponent by možno namietal, že odpadky v uliciach sú pozitívne, pretože vytvárajú nové pracovné miesta (v komunálnych službách). Postindustriálna doba založená prioritne na informáciách a službách, by mala klásť na podniky aj nárok na akúsi ekologickú zodpovednosť. Je zodpovedný iba zákazník danej firmy, alebo aj firma samotná?

Má ísť vždy iba o zisk (ako v Mc Donalde, kde si zákazník odnesie odpad väčšinou aj sám), alebo existujú aj iné pridané hodnoty? Prečo môže v Londýne existovať Hyde Park a v New Yorku Central Park a v Bratislave vyrastá vysoká veža pri Auparku, tieniac Sad Janka Kráľa? Dá sa vybudovať zodpovedná spoločnosť smernicami, nariadeniami alebo skôr zmenou paradigmy každého z nás? Na tieto otázky si musí zodpovedať každý sám.

Michal Drotován

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk