Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Andrej Mátel: Izrael ako jediné riešenie „židovskej otázky“
12-03-2007 / Matúš Demko / Rozhovory

Blízkovýchodný región patrí v súčasnosti medzi najkonfliktnejšie územia našej planéty. Podľa teológa ANDREJA MÁTELA je zápas o zasľúbenú zem Izrael nielen politickým, ale hlavne duchovným konfliktom.

Ste teológom, ktorý sa vo veľkej miere zaujíma o judaizmus. Môžete to vysvetliť?

Po mojom obrátení v sedemnástich rokoch som začal intenzívne študovať Bibliu. Popri evanjeliách a celom Novom zákone ma nadchla aj prvá časť Biblie, ktorú bežne nazývame „Starý zákon“. Postupne som začal objavovať, že mnohé jeho posolstvá vôbec nie sú staré a že nejde len o zákon. Toto nové poznanie som musel konfrontovať s kázňami a vyučovaniami kňazov, ktoré by sa dali zaradiť do „teológie náhrady“ (cirkev úplne nahradila Izrael).

Zistil som, že v mnohých kresťanoch stále žije množstvo predsudkov voči Židom. Počas štúdie teológie som sa snažil čo najhlbšie preniknúť do tajomstva Izraela. Nádherným objavom bolo pre mňa čítanie v liste Rimanom, kde sa apoštol Pavol obšírne venuje situácii Izraela (kap. 9-11). V závere pojednávania o Izraeli jasne píše: „Božie dary a povolanie sú neodvolateľné.“

Hoci v Katolíckej cirkvi bolo tajomstvo Izraela znovu objavené počas II. Vatikánskeho koncilu (najmä v deklarácii Nostra Aetate), na Slovensku sme, žiaľ, ešte stále veľmi ďaleko od jeho uvedenia do života.

Čo je to „tajomstvo Izraela“ a ako sa na Slovensku neuviedlo do života?

O „novom prebudení tajomstva Izraela“ často hovoril Johannes Oesterreicher – jeden z hlavných redaktorov Nostra Aetate. V štvrtom článku tohto dokumentu je zhrnutých viacero aspektov tohto „tajomstva“, ktoré na dlhý čas zostalo v cirkvi akoby skryté. Medzi kresťanmi a Židmi jestvuje spoločné duchovné dedičstvo (vyvolenie patriarchov a prorokov, zmluvy, zákon, exodus, bohoslužba, prisľúbenia atď.).

Ako kresťania nesmieme zabúdať na Ježišovo židovstvo podľa tela, ako aj skutočnosť, že Panna Mária, apoštoli a väčšina prvých učeníkov boli takisto Židia. My „kresťania z pohanstva“ sme Abrahámovými deťmi podľa viery (por. Gal 3, 7). Izrael nielenže bol vyvoleným ľudom, ale on ním stále je. Ako povedal pápež Ján Pavol II v slávnom prejave k židovskej obci v Maizi (1980): „Izrael je Božím ľudom Starej zmluvy, ktorá nikdy nebola Bohom zrušená“. A preto je v cirkvi potrebné obrátenie a zmena vo vyučovaní a kázaní o židovstve.

Už viac nemožno predstavovať Židov ako zavrhnutých alebo zlorečených. Vylúčené je ich všeobecné obviňovanie z „bohovraždy“. A toto všetko je len časťou z nádherného „tajomstva Izraela“. Ďalšie skutočnosti spoznáme zo samotného Božieho slova a pri osobných stretnutiach s našimi „staršími bratmi a sestrami vo viere“. Na vašu druhá časť otázky odpoviem po židovsky – protiotázkou: „Čo sa ohľadom nového pohľadu na Izrael a judaizmus uviedlo na Slovensku do života?“

V korešpondencii sa zdravíte pozdravom „Šalom“. Prečo?

Ide o biblický pozdrav, ktorý sa dodnes používa medzi Židmi. Zmŕtvychvstalý Ježiš pozdravil apoštolov slovami šalom lachem, čiže „pokoj vám“ (Lk 24,36). Hebrejské slovo šalom neoznačuje len pokoj a mier vo význame neprítomnosti vojny, či negatívnych síl, ale ide o prianie vnútorného pokoja a jednoty so samotným Bohom. Priať niekomu šalom znamená želať mu „nebo na zemi.“

Kam až siaha história konfliktov na Blízkom Východe?

Ja ako kresťan verím, že zápas o Zasľúbenú zem nie je len otázkou politiky, ale v najhlbšom koreni ide o duchovný konflikt. Sám Stvoriteľ neba a zeme daroval Zasľúbenú zem – Kanaán, či súčasným jazykom Izrael, Abrahámovi a jeho potomkom (por. Gn 12,7). Všetky národy vo svete si strážia svoju zem a jej legitímne vlastnenie obhajujú dejinami. Židia vlastnia svoju krajinu takmer štyri tisíc rokov a opierajú sa pritom o Božie slovo. Každý konflikt a zápas o túto zem má potom korene v rešpektovaní alebo nerešpektovaní Božieho slova.

Hoci mnohokrát bol tento maličký národ porazený silnejšími nepriateľmi a mnohí Židia museli žiť v exile, v krajine Izraela vždy žili Židia. A to sa týka aj posledného a najdlhšieho exilu v dejinách. Tento sa začal v roku 70 po Kr., keď rímsky veliteľ Titus dobil a vypálil Jeruzalem. Ukončenie tohto exilu nastalo až 14. mája 1948, keď David Ben Gurion vyhlásil vznik štátu Izrael. Táto udalosť šokovala nielen arabský svet, ale aj množstvo kresťanov, ktorí boli presvedčení, že vyhnanstvo Židov zo Svätej zeme bolo nezrušiteľným dôsledkom ich odmietnutia Ježiša.

Prečo je Blízky Východ taký napätý región?

Deň po vyhlásení štátu Izrael napadli vojská piatich arabských štátov novozrodený štát. Židia v tejto vojne o nezávislosť vedeli, že bojujú o všetko. Mnohí z bojovníkov boli priamo alebo nepriamo zasiahnutých hrôzou holokaustu počas II. svetovej vojny. V samostatnom nezávislom štáte videli jediné riešenie „židovskej otázky“. Hoci v strategickej a vojenskej nevýhode, Židia bojovali a zvíťazili.

Arabské štáty sa však doposiaľ nevzdali. Nasledovala suezská vojna (1956), potom preemptívny úder Izraela v „šestdňovej vojne“ (1967), tuhé boje v „jomkipurovej vojne“ (1973), jedna menšia vojna (1982), dve intifády – palestínske ľudové povstania (1987-1993; 2000-2004). Izrael vo všetkých týchto vojnách zvíťazil. Získal si u svojich protivníkov rešpekt, ale stále zostáva „tŕňom v oku“ arabského a muslimského sveta.

Územie Palestíny (takto premenoval Izrael cisár Hadrián v roku 135 po Kr.) zaujali muslimské vojská v r. 635 po Kr. a v Jeruzaleme na chrámovej hore si postupne postavili dve mešity (Skalný dom a Al-Aksa). Jeruzalem sa stal tretím najposvätnejším miestom islámu. Palestína sa podľa islámskeho zákona stala navždy súčasťou dár al-islám, teda „územia islámu“. Z hľadiska islámu je preto židovský štát „agresiou voči odvekému islámskemu územiu Palestíny“. Voči sebe teda stoja dve veľké náboženstvá a kultúry – judaizmus a islám. Každý má svoju pravdu a bojujú voči nárokom toho druhého.

Ktoré významné konflikty sa tam v súčasnosti odohrávajú? Aká je z nich cesta von?

Súhlasím s názorom Michaela Kruppa, že koreňom konfliktu na Blízkom Východe je neochota arabského sveta akceptovať vo svojom strede židovský štát a nadviazať s ním mierové vzťahy. Súčasné fronty konfliktu spočívajú v boji islámskych fundamentalistických a militantých hnutí proti existencii židovského štátu.

Ktorých?

Na severe je to najmä hnutie Hizballáh, ktorého bojovníci a samovražední atentátnici útočili najmä v Galilei. V júli minulého roku bojovníci Hizballáhu prekročili izraelsko-libanonskú hranicu, zo zálohy prepadli izraelskú posádku, troch vojakov zabili a dvoch uniesli. Izraelu týmto došla trpezlivosť a napadol základne Hizballáhu v Libanone.

Väčšina medzinárodného spoločenstva za tento čin odsúdila Izrael poukazujúc na množstvo civilných strát. Na druhej strane sa príliš nehovorí o tom, že v priebehu jedného mesiaca dopadlo na izraelské územie 4228 rakiet. Milión obyvateľov Izraela žilo viac ako mesiac v protileteckých krytoch, iní boli evakuovaní.

Je ešte niekto ďalší, kto bojuje proti existencii židovského štátu?

Ďalším nepriateľom židovského štátu je militantné hnutie Hamás, ktoré pred rokom vyhralo parlamentné voľby Palestínskej samosprávy. Viete, čo je cieľom Hamásu podľa ich vlastných konštitúcií? Sami seba považujú za „jedinečné palestínske hnutie, ktoré sa snaží, aby bol pozdvihnutý prápor Allahov nad každým štvorcovým metrom palestínskej zeme“ (čl. 6). Otvorene citujú výrok al-Buchariho: „Posledný deň nenastane, kým všetci muslimovia nebudú bojovať proti Židom a kým ich muslimovia nezabijú a pokiaľ sa Židia neskryjú za kameň alebo strom a kým nepovedia: Muslim, služobník Allahov, za mnou sa skrýva iný Žid, poď a zabi ho“ (čl. 7).

Mimo nich operujú v Izraeli ďalšie militantné hnutia, ako je Islámsky džihád, bojovníci Al-Káidy, Brigády mučeníkov Al-Aksa atď. Okrem menovaných hnutí, ďalšími nepriateľmi štátu Izrael sú silne islámske štáty, ako Irán a Sýria. Otázkou je ako môže štát bojovať proti nepriateľom, ktorí nerešpektujú jeho existenciu? Zaiste robia chyby aj predstavitelia Izraela. Ale jestvuje právo súdiť, ak nestojíme pre podobným nebezpečenstvom? Ako by reagovalo Slovensko, ktoré je takmer dvakrát väčšie ako Izrael?

Na ktorej strane je v týchto konfliktoch pravda?

Jestvuje historicko-biblická pravda o Izraeli, pravda Islámu o palestínskom území od 7. stor. po Kr. Pravdou je aj to, že na území Zasľúbenej zeme žijú kresťania a iné náboženské menšiny. Podľa môjho presvedčenia spravodlivý mier nastane jedine vtedy, ak budú vedľa seba jestvovať dva samostatné štáty – Izrael a Palestína, s rešpetovaním existencie a zvrchovanosti toho druhého.

Myslím, že Izrael je pripravený. Odsun z pásma Gazy v roku 2005 bol veľkým krokom v ústrety Palestínčanom. Žiaľ, militantní Palestínci tento krok pochopili ako svoje víťazstvo a pokračujú v útokoch všetkými možnými prostriedkami. Je len a len na nich, aby presvedčili svojich susedov, že sú schopní vzdať sa násilia, prijať existenciu štátu Izrael a v pokoji budovať svoju Palestínu. Len čas ukáže, či takáto cesta je ešte možná. Okrem toho je tu pravda Božieho slova. Veľmi aktuálne proroctvo môžeme čítať v 9. kapitole proroka Zachariáša. Sám Boh vyhlasuje súd nad nepriateľmi svojho ľudu, ktorý je „zreničkou Pánovho oka“ (Zach 2,12). Napríklad o Palestínčanoch – teda tých, ktorí o sebe tvrdia, že sú potomkami Filištíncov sa píše: „vyhubím pýchu Filištíncov. Od úst im odstránim krv, spomedzi zubov ich ohavnosti“ (Zach 9,6).

Správal sa niekedy štát Izrael ako agresor?

Toto je otázka interpretácie. Príkladom je „šesťdňová vojna“ v roku 1967. Proti izraelský Egypt vtedy vytvoril alianciu so Sýriou. Pridali sa k nim aj Jordánsko a Irak. Postupne začal Egypt zvyšovať koncentráciu svojich vojsk na Sinajskom polostrove. Vtedajší generálny náčelník armády Jicchak Rabin a minister obrany Moše Dajan sa preto postavili za preemptívny úder. Bleskovými náletmi zničili veľké časti egyptského, sýrskeho, jordánskeho a irackého letectva. Nasledoval pozemný konflikt s Jordánskom a Egyptom.

Vtedy Izrael zaujal trikrát väčšie územie, než mal predtým. Od tejto udalosti má Izrael nálepku agresora. Nič na tom nezmenila ani skutočnosť, že o šesť rokov neskôr prekvapivo počas sviatku Jom Kipur zaútočili na Izrael vojská Egypta z juhu a Sýria zo severu. Potom, čo sa mierovými dohodami eliminovalo nebezpečie Egypta, Izrael navrátil Sinaj. Gazu opustili Židia dobrovoľne v roku 2005. Otázkou je, aké sú ústretové kroky na druhej strane?

Zhováral sa: Matúš Demko
(vyšlo v týždenníku ZRNO 8/2007)


ANDREJ MÁTEL absolvoval magisterské štúdium teológie v Bratislave a v Nitre. V rámci prvého stupňa doktorandského štúdia – licenciátu – študoval biblickú teológiu v Olomouci. Momentálne ukončuje druhý stupeň doktorandského štúdia teológie a súčasne pracuje ako interný doktorand na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity. Združenie kresťanských spoločenstiev mládeže (ZKSM) vydalo v roku 1999 jeho brožúru Rozhodujúca je láska. Je zostavovateľom teologického zborníku Význam malých spoločenstiev a ich vzťah k farnosti (2005). Popri publikovaní v Katolíckych novinách a v židovských novinách Delet píše aj do časopisov Natanael, Lekno a Duchovný pastier. Má pripravenú monografiu Evanjeliové učeníctvo, ale podľa jeho slov „na Slovensku je veľmi ťažké nájsť vydavateľa, ktorý by vydal exegetickú štúdiu s pastoračnými aplikáciami.“ Web: www.andrejmatel.info, http://matel.blog.sme.sk...

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk