Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Kristus, Keynes a časové preferencie
07-02-2007 / Lukáš Krivošík / Slobodný trh

V pravej časti politického spektra zväčša nachádzame kresťanských konzervatívcov s rezervovanými postojmi k slobodnému trhu a ekonomických liberálov s vlažným vzťahom k organizovanému náboženstvu. Paradoxom je, že konzervatívne odpovede na niektoré kultúrno-etické otázky ležia vo sfére liberálnej ekonómie, kým slobodný trh najlepšie vyrastá z kultúrneho podhubia, ktoré je naklonené jeho kľúčovým prvkom ako súkromné vlastníctvo, úrok, dôvera, záväznosť zmluvných vzťahov, ochota podstupovať riziko a podobne.

Že kultúra (ako súbor spoločnosťou vyznávaných hodnôt) a ekonomická vyspelosť majú niečo spoločné, skonštatoval už Max Weber. Protestantská pracovná etika a najmä „panika zo spásy“ vraj spôsobili, že kapitalizmus sa v 16. a 17. storočí vyvinul práve v krajinách, ako je Veľká Británia, Holandsko alebo Spojené štáty. Katolícka južná Európa a konfuciánska Ázia vraj rozvoju trhovej ekonomiky svojou kultúrou skôr bránili.

Hoci Weber mal v mnohom pravdu, dnes sú závery jeho diela kritizované. Prehliadol totiž katolícke centrá obchodu, výroby a bankovníctva, akými boli severné Taliansko a Burgundsko, ktoré sa vyvinuli už niekedy v 13. a 14. storočí. Korene kapitalizmu teda treba hľadať v renesancii, nie v reformácii.

Navyše, v desaťročiach po druhej svetovej vojne zaznamenávali katolícke oblasti západnej Európy vyšší priemerný hospodársky rast ako protestantské, o nástupe ázijských tigrov ani nehovoriac.

Úroky a viera

Skôr by sa teda mal pohľad uprieť na vyššie vymenované kľúčové inštitúty trhovej ekonomiky a potom analyzovať, ako sa v rôznych kultúrach a v rôznych obdobiach mení ich akceptácia morálnymi autoritami. Veľmi dobrým príkladom je úrok a jeho vnímanie veľkými náboženstvami. Judaizmus, kresťanstvo, budhizmus aj islam minimálne v istých obdobiach zakazovali požičiavanie na úrok ako úžeru.

V katolíckom prostredí ho kritizoval Tomáš Akvinský, ale už jeho žiak Giles Lessines vyvrátil tézu, že ide o bezprácny zisk. Úrok a rozvinutý úverový systém sú dôležitými predpokladmi na rozvoj hospodárstva a na úžeru sa úrok mení len tam, kde je zakazovaný. Dobrým príkladom toho sú aj úrokové sadzby u nás či v západných krajinách v porovnaní s úžerníckymi úrokmi v moslimskom svete, kde dávne argumenty o „bezprácnom zisku“ naďalej ovplyvňujú ekonomicko-politickú realitu.

Trhové hospodárstvo funguje vďaka tomu, že ľudia sporia, a tak koncentrujú kapitál, ktorý môže byť následne požičiavaný podnikateľom na založenie firmy či rozšírenie prevádzky. Úrok tu hrá centrálnu rolu.

Pre rakúskeho ekonóma Eugena von Böhm-Bawerka úrok nebol primárne cenou finančného kapitálu, ako to tvrdila klasická ekonómia. Jeho teória subjektívnych časových preferencií sa zakladá na predpoklade, že ľudia radšej disponujú určitou sumou peňazí dnes ako zajtra. Ak veriteľ požičiava nejaké peniaze, znamená to, že si sumu zvýšenú o dohodnutý úrok a splatnú v budúcnosti cení viac než sumu, ktorú má k dispozícii teraz. Pre dlžníka to platí presne naopak. Pre rozvoj hospodárstva je dôležitý investičný horizont.

Vždy je lepšie, keď sa sporí po dlhú dobu, spotreba sa odkladá a kapitál sa akumuluje. Osoba orientovaná na budúcnosť (s nízkymi časovými preferenciami) je ochotná požičiavať pri relatívne nižších úrokových mierach. Na rozdiel od ľudí, ktorým ide o okamžitú spotrebu aj pri vysokom úroku.

Martin Štefunko v knihe Ekonómia slobody píše o Böhm- Bawerkovom výskume:

„Čím viac naakumulovaného kapitálu má spoločnosť (čím sú časové preferencie nižšie, teda čím menej ľudia preferujú súčasnosť na úkor budúcnosti), tým kapitálovo náročnejšiu štruktúru výroby si môže spoločnosť dovoliť, a tým vyššia je životná úroveň jej členov.“

Čo s tým má spoločné kresťanské náboženstvo? Veľmi veľa. V zásade sa dá povedať, že v uplynulých storočiach, ktoré boli pre rozvoj kapitalizmu v Európe kľúčové, mali vďaka kresťanstvu ľudia oveľa nižšie časové preferencie. Viera v nesmrteľnosť duše, Ježišovo zmŕtvychvstanie a prísľub večného života svojim nasledovníkom rovnako ako snaha zabezpečiť deti a vnúčatá posúvali vo vedomí kritického množstva ľudí investičný horizont ďaleko za hranicu ľudského života.

Henrich Moreplavec

Mohol by som zovšeobecniť príklad môjho pradeda, ktorý za prvej ČSR nakupoval pôdu, aby zabezpečil svoje ovdovené sestry, i to, ako ešte súčasná generácia našej rodiny z jeho investičných rozhodnutí profituje, no v histórii sa dajú nájsť aj veľkolepejšie príklady. Napríklad otec portugalského námorného programu, princ Henrich Moreplavec (1394 – 1460). Išlo o veľmi zbožného veľmajstra Kristovho rádu, ktorý celý život prežil v celibáte. Svoje šľachtické príjmy dokázal skombinovať s investíciami súkromných podnikateľov a využiť ich na podporu moreplavby.

I keď sám žiadne objaviteľské cesty neabsolvoval, založil námornú výskumnú stanicu a naštartoval dlhé desaťročia trvajúci nákup, testovanie a vylepšovanie námorných prístrojov, techník a schopností. Dnes by sme povedali, že princ mal veľmi nízke časové preferencie. Investoval vytrvalo a trpezlivo.

Prieskumné plavby pozdĺž afrického pobrežia priniesli Portugalsku najskôr nové poznatky v oblasti navigácie, kartografie a staviteľstva lodí, neskôr sa táto snaha krajine zúročila v podobe zámorských objavov a vysoko lukratívneho obchodu s Orientom.

Do smrti Henricha Moreplavca preskúmali jeho karavely 2000 námorných míľ afrického pobrežia, no skutočný prielom prišiel až dlhých 38 rokov po jeho smrti, keď Vasco de Gama objavil cestu do Indie. Malé kráľovstvo na najzápadnejšom cípe Európy si vďaka tomu zabezpečilo obchod s korením a definitívne sa stalo európskou veľmocou.

Až teraz sa rozsiahle počiatočné investície začali vracať, no dividendy boli nepredstaviteľne vysoké. Princ Henrich Moreplavec bol človek, ktorý rozmýšľal a investoval nie v horizonte rokov, ale celých generácií.

Jeho konanie viedli nielen obchodné, ale aj hlboko náboženské pohnútky. A podobne ako on rozmýšľalo mnoho ľudí na úsvite novoveku. Prednosť šetrnosti pred okamžitou spotrebou, ktorá bola v katolíckom prostredí zdôrazňovaná ako cnosť, bola protestantmi ďalej vyzdvihnutá. Naakumulované kapitálové statky umožnili napokon v Európe vznik a rozmach priemyselnej revolúcie.

Po nás potopa

V 20. storočí však prišlo k zmene v časových preferenciách kritickej väčšiny ľudí. Došlo k postupnému rozkladu náboženských hodnôt. Investičný horizont sa pre mnohých uzavrel vlastnou smrťou. Heslom dňa sa stalo „žime, potom uvidíme“. Okamžitý konzum nahradil potrebu dlhodobých úspor a investícií. Nie žiť, ale užiť si a keď sa veľká žranica skončí, pokojne môže po nás prísť potopa.

Kým nízke časové preferencie viedli k dlhému investičnému horizontu a rozmachu civilizácie, vysoké časové preferencie vedú stále viac k zadlžovaniu vlád i domácností na úkor budúcnosti. Dôsledkom nevyhnutne bude postupný rozklad západnej spoločnosti.

Na druhej strane, do vákua, ktoré po sebe zanechalo kresťanstvo, nastúpila alternatívna paradigma s opačným znamienkom. Oficiálnym heslom politikov i ekonómov sa stal Keynesov výrok: „Z dlhodobého hľadiska sme všetci mŕtvi.“

Prostredníctvom sociálneho štátu vlády vyvlastňujú ľudí s nízkymi časovými preferenciami (ktorí dlhodobo plánujú) a rozdávajú peniaze ľuďom s vysokými časovými preferenciami, čím ďalej prispievajú k všeobecnému uprednostňovaniu súčasnosti na úkor budúcnosti.

S keynesiánskou doktrínou (veda by bolo asi prisilné slovo) sa všeobecné preferovanie spotreby na úkor úspor stalo jadrom hospodárskej politiky väčšiny vlád.

Na jednej strane vidíme vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorí dlho odkladali ekonomickú aktivitu, investujúc do dosiahnutia kvalitného vzdelania a následného vyššieho príjmu.

Na strane druhej ľudí, ktorí si nevážia vzdelanie a zo školy odišli už veľmi skoro, ktorí hľadajú okamžité uspokojenie svojich potrieb, ktorí nesporia, ale hneď všetko prepijú či prehajdákajú, či dokonca užívajú drogy, ktorí sú promiskuitní bez ohľadu na následky, ktorí páchajú trestnú činnosť, ignorujúc kvôli dnešnému lupu riziko budúceho trestu...

Vlády dnes trestajú zodpovedný, na budúcnosť zameraný životný štýl vysokými, nezriedka progresívnymi daňami a podporujú okamžitú spotrebu tu a teraz. Výsledkom môže byť jedine rozklad poriadku a morálny marazmus. Demokratickí politici, keďže sú volení spravidla na štyri roky (a menej), dávajú tiež zväčša prednosť krátkodobým a povrchným riešeniam pred systematickými a hĺbkovými rezmi.

Veľká žranica

Keď boli ešte v 19. storočí peniaze naviazané na zlato, inflácia takmer neexistovala a človek sa mohol za svojho života posunúť o stupeň vyššie na spoločenskom rebríčku jednoducho len tým, že dostatočne dlho sporil na bankovom účte.

Inflačné politiky centrálnych bánk neskôr priniesli so sebou znehodnotenie úspor stredných vrstiev, čo viedlo k vzostupu extrémnych politických hnutí. Dnes už sa nedá bohatnúť len tým, že si človek drží peniaze na účte. V mnohých krajinách (vrátane Slovenska) má inflácia náskok pred úrokmi, ponúkanými bankou.

V roku 1971 oznámil prezident Nixon, že americký dolár už nebude naviazaný na zlato. Znamenalo to, že veľkosť finančnej zásoby bude možné zvyšovať ľubovoľne. Dolár ako svetová rezervná mena prestal byť krytý obchodnými aktívami. Dnes je krytý dlhom a prísľubom amerických daňových poplatníkov, že tento rastúci dlh raz splatia. A tak sa od 70. rokov všetci zadlžujú. Logika dlhu do toho ženie vlády i domácnosti.

Samozrejme, nie každý dlh je automaticky zlý. Ide o to, či sa využije napríklad na zaplatenie vzdelania, alebo sa prosto preje a prepije. Dôležité tiež je, či sú dlžníci súčasne veriteľmi, či sú schopní dlh splácať, aký je pomer a štruktúra dlhov a pohľadávok, a tak ďalej. Aktuálny vývoj vzbudzuje veľké obavy o finančnom zdraví a osude našej civilizácie.

Vlády západných krajín na čele s USA začínajú pripomínať starobylé impériá, ktoré odvial čas, lebo kapitálové statky naakumulované generáciami premrhali na ideologicky podfarbené vojny v zahraničí a na „chlieb a hry“ pre spodinu doma. Stávajú sa z nás márnotratní dediči, ktorí spravidla v druhej alebo tretej generácii rozhádžu na luxus a záhaľku majetky, ktoré krvopotne nahromadili ich asketickí predkovia.

Lukáš Krivošík
(vyšlo v časopise .týždeň, 5/2007)

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk