Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Málo vody na planéte? Veľa vody v mozgu!
03-11-2006 / Andrej Beňo / Slobodný trh

Svet smeruje do horúcich pekiel, nakúpte posledné dostupné zásoby a pripravte sa na príchod apokalypsy. S pripojenou, ale nahlas nevyslovenou politickou konotáciou – môže za to neľudský kapitalistický systém a slobodné podnikanie.

Naposledy prišiel k podobnému záveru UNICEF ( http://www.unicef.org/wes/index_36021.htm... ) a oznámil nám, že vyše jedna miliarda obyvateľov tejto planéty nemá prístup k pitnej vode a ďalších 2,6 miliardy nemá prístup k sanitárnym zariadeniam. Nuž, nalejme si vo veci čistej vody a pokúsme sa analyzovať príčinu tohto stavu.

Vody je dosť

Základná otázka, ktorá sa nám v súvislosti s opísaným stavom natíska, je, koľko vody máme vlastne k dispozícii? Ak totiž niekto trpí deficitom nejakého statku – v tomto prípade vody, je len prirodzené, že prvá odpoveď, čo nám napadnem bude, že dotyčného statku jednoducho nie je dosť. Chcem však ukázať, že nejde o tento prípad.

Nemám v úmysle unudiť čitateľa na smrť číslami, ale obávam sa, že bude nevyhnutné odprezentovať niekoľko štatistických údajov. Voda zaberá 71 percent zemského povrchu (modrá planéta sic!!!) v celkovom odhadovanom objeme asi 1,37 miliardy kilometrov kubických, čo je v reálne používaných objemových jednotkách asi 1,37 . 1021 litra. Na ilustráciu tohto obrovského množstva, je to kocka s hranou dlhou asi 1110 kilometrov.

Pochopiteľne, väčšina vody sa nachádza v oceánoch, a preto nie je bezprostredne pitná. Sladká voda z tohto ohromného počtu tvorí len asi 2,8 percenta, z čoho je podstatná časť v podobe polárneho ľadu. Naliať si do pohára je možné len asi 0,65 percenta z tohto množstva, z čoho 0,62 percenta sa nachádza v podzemí ako podzemná voda.

Tu je nutné poznamenať, že voda zatiaľ nie je surovinou v klasickom zmysle slova. Hovoriť o vyčerpaní zásob vody v globálnom meradle jednoducho nie je primerané. Pri väčšine ľudských činností, pri ktorých sa voda používa, nedochádza k jej nevratnej zmene. Jednoducho povedané, zásoby vody sa ľudskou činnosťou „neničia“ (teraz nemám na mysli znečistenie). Na druhej strane, toto obrovské množstvo je v neustálom pohybe, ktorým sa naše zásoby dopĺňajú, a to v podobe kolobehu vody v prírode.

V podobe zrážok spadne na zemský povrch približne 113 000 kilometrov kubických. Časť tejto vody sa v krátkom časovom úseku opäť odparí, pričom nám z toho zostane takmer 41 000 kilometrov kubických. V ľudských možnostiach je zachytiť skoro 12 500 kilometrov kubických. Na jedného obyvateľa planéty (pri populácii približne 6 miliárd ľudí) vychádza v prepočte 5700 litrov vody denne. Takéto množstvo vody je dostupné, ale len globálne, regionálne podmienky sa môžu od týchto čísiel značne líšiť.

Z hore uvedeného samozrejme nie je možné odvodiť, že voda „nepodlieha“ ekonomickým zákonom – hlavne zákonu vzácnosti. Práve naopak, v danom čase a na danom mieste je voda vzácna, na určitých miestach planéty môže byť dokonca skutočným meradlom bohatstva. Ako sa pokúsim ukázať ďalej, práve snaha obísť respektíve neaplikovať na vodu ekonomické zákonitosti má za následok jej či už domnelý, alebo skutočný nedostatok.

Vráťme sa však späť k správe UNICEFU o nedostupnosti pitnej vody pre približne 1 miliardu obyvateľov Zeme. S dodatkom, že budeme túto správu považovať za úplne pravdivú. Nebudeme sa teraz zaoberať jemným finesami, ktoré väčšinou nie sú predmetom debát o podobných problémoch. Napríklad problémom definície pojmu pitná voda. Je totiž úplne jasné, že voda, po vypití ktorej Európan skončí s ťažkou dyzentériou alebo gastroenteritídou, nemusí ublížiť napríklad Afričanovi, ktorého imunitný systém je na takúto vodu adaptovaný. Ale to spomínam len na okraj.

Voda ako podnikateľská príležitosť

Prvotnou reakciou väčšiny ľudí je pohoršenie nad tým, ako je len možné, že obrovské množstvo ľudí trpí nedostatkom niečoho takého „banálneho“, ako je pitná voda. Touto prvou fázou etického zhnusenia prejde väčšina populácie. Len veľmi málo ľudí sa však dostane do druhej fázy, v ktorej si uvedomí, že daná situácia predstavuje úžasnú ekonomickú príležitosť.

Voda je pre ľudský organizmus nevyhnutná, je účastníkom mnohých dôležitých metabolických procesov a pri jej úplnej absencii človek umiera v priebehu niekoľkých dní. Na druhej strane, spolu s nutným prísunom vody sa organizmus vystavuje hrozbe rozličných infekcií, ktoré sa prenášajú vo vlhkom prostredí.

Voda ako statok má pre človeka vysokú užitočnosť. Užitočnosť, ako nás učí ekonomická teória, samozrejme nie je možné kvantifikovať. Neslobodno však pochybovať o tom, že ak hovoríme o statku, ktorý je nutným predpokladom ľudského prežitia, tak v drvivej väčšine prípadov bude vode priradená jedna z najvyšších priečok v hierarchii ľudských potrieb, ktoré musia byť uspokojené. Z tohto stavu vyplýva, že dopyt po vode sa bude meniť len veľmi mierne. V priebehu času takmer vôbec.

Zo správy UNICEFU na jednej strane vyplýva, že existujú ohromné rezervy v uspokojovaní dopytu po pitnej vode. Zo štatistických údajov na druhej strane plynie, že statok je v prírode dostupný v značnom množstve, pričom po určitej úprave (napríklad v podobe odsoľovania) je priemerné množstvo vody pripadajúce v danom čase na daného jednotlivca prakticky nespotrebovateľné. Zostáva si zodpovedať už len poslednú otázku – ako je vôbec možné, že podobnú príležitosť ešte nikto neidentifikoval a nevyužil?!

Odpoveď je jednoduchá. Príležitosť samozrejme identifikovaná bola, ale jej skutočnému komerčnému využitiu bolo zákonne znemožnené. Ako príklad nech nám poslúži samotná slovenská legislatíva, ktorá v tomto prípade na počudovanie nie je ani horšia a ani lepšia ako svetový priemer. Na prvý problém natrafíme hneď v predpise najvyššom, Ústave SR. V článku 4 nám zákonodarca oznamuje: „Nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky.“

Argumentom na zavedenie štátneho monopolu na vodné zdroje – bude, ako inak, argument verejného záujmu a strategickej suroviny. Tento názor sa následne prenáša aj do ďalších právnych predpisov, upravujúcich používanie vodných zdrojov.

V ďalšom klenote ekonomického myslenia, a to v zákone o vodách 364/2004 Z.z. sa v časti upravujúcej nakladanie s vodami upravuje nasledovne: „Každý môže na vlastné nebezpečenstvo a bez povolenia alebo súhlasu orgánu štátnej vodnej správy odoberať alebo inak používať povrchové vody alebo podzemné vody na uspokojovanie osobných potrieb domácností, ak sa takýto odber alebo iné používanie vykonáva na mieste, ktoré je na to vhodné, jednoduchým vodným zariadením a spôsobom, ktorý neobmedzí alebo neznemožní rovnaké používanie iným osobám.“

Samozrejme nie je možné odsúdiť celú legislatívu v oblasti vodných zdrojov, len pre niekoľko ustanovení podobného typu. Je však úplne jasné, k čomu podobné predpisy vedú. K dobre známej „tragédií verejnej pastviny“.

Tragédia verejnej pastviny, štátny monopol spolu s absenciou ekonomického myslenia príslušníkov zákonodarných zborov nielen na Slovensku, ale aj inde na svete, vedie k záverom, ku ktorým došiel aj UNICEF. Jedna miliarda ľudí na Zemi nemá prístup k pitnej vode.

Prvým problémom je, že vodou sa nešetrí. Potenciálne úspory v nakladaní s vodou, či už v priemysle, poľnohospodárstve, alebo v preprave vody (netesnosť potrubí) sa odhadujú v desiatkach percent súčasného odberu. Druhým problémom je otázka, ako doviezť vodu do krajiny, ktorá jej nemá dostatok.

Trhové riešenie problému nedostatku vody

Voda nepochybne predstavuje ekonomickú príležitosť, pričom jej nedostatok na takom obrovskom trhu (1 miliarda ľudí) by súkromný kapitál dokázal vyriešiť alebo zmierniť.

Investície do prieskumu zdrojov a vybudovania ťažobnej a dopravnej infraštruktúry by zrejme boli značné, ale vzhľadom na charakter tohto trhu by podobná investícia podliehala minimálnym trhovým rizikám (je nemožné vodu substituovať, nepodlieha zmenám ľudských preferencií a podobne).

Politické riziká takéhoto trhu, by však zrejme naďalej zodpovedali situácii v danej krajine. Domnievam sa preto, že ak by bol súkromný sektor pripustený k vlastníctvu vodných zdrojov (nie v podobe monopolu!!!), bolo by možné skoro očakávať vznik inštitúcií v podobe „vodných“ podielových fondov, investujúcich do akcií spoločností špecializujúcich sa na vyhľadávanie, predaj a distribúciu vody, a to nielen pre potreby domácností, ale aj pre potreby poľnohospodárstva alebo priemyslu.

Podobný typ podnikania ako vodný fond by vzhľadom na nízke riziká predstavoval nový a účinný typ bezpečných – defenzívnych akcií na kapitálovom trhu. Nič také sa však nedeje – z dôvodu štátneho monopolu na vodné zdroje.

Záver? Z dôvodu chybnej legislatívy jednotlivých štátov existuje problém obrovských rozmerov. Chybná a podnikanie znemožňujúca legislatíva je výsledkom súboru omylov. Prvou chybou je vláda ľudí, ktorí vyhlasujú, že im ide len o naše dobro a oháňajú sa pojmami ako národ, štát, verejný záujem a strategický zdroj.

Druhou chybou je, že napriek tomuto skutočnému či domnelému postoju dotyční nedisponujú dostatočnou intelektuálnou kapacitou, aby nám to dobro dokázali poskytnúť, teda milostivo nám dovoliť, aby sme sa o seba postarali sami. Je na škodu, že ešte nikto nespravil prieskum o tom, koľko vody sa nachádza v hydrocefalných mozgoch našich zákonodarcov...

Andrej Beňo

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk