Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Ich bin ein Pressburger
14-10-2006 / Martin Pener / Slovenská otázka

Osem rokov sme mali pokoj od komunistov rekvalifikovaných na nacionalistov. Po parlamentných voľbách pseudovlastenci mocní vyjadreniami, no slabí reálnymi činmi opäť vytŕčajú rožky. V Literárnom týždenníku č.31-32 si na mušku vzali mesto, ktorému mnohí vďačia za kariéru, ktoré ich prijalo – aby sa dočkalo nevďaku a pohŕdania. Tým mestom je Bratislava. Slabá útecha, že sa tak stalo v jednom z tzv. incestných časopisov (čítajú ho iba sami autori, kde jeden druhému píše recenzie), ktorí občania financujú zo svojich daní, no o existencii ktorého už skoro nevedia.

Signatári výzvy (ich zoznam a vzťah k Bratislave je na konci článku) vyzývajú primátora Bratislavy, aby nedopustil odstrániť Štúrovu sochu zo Štúrovho námestia. Vraj dokonca to ani nedovolia, pretože by to bolo nemravné gesto vôči Ľudevítovi a urážka slovenského národa. Naznačujú i možnosť pouličných nepokojov.

Vyhlásenie je vôbec plné akéhosi romantického a idealistického nacionalizmu. Takého, na ktorom Slota zakladá protimaďarskú agendu, ostávajúc slepý vôči nebezpečiu, ktoré národnej suverenite hrozí z Bruselu. A čo je hlavné – je presiaknuté odporom k našej prešporskej histórii, k našim (hovorím za mnohých Bratislavčanov - Prešpurákov) predkom, osobnostiam mesta a nášmu mestu vôbec.

Výzva je tiež demagogická. Autori operujú s imaginárnymi vinníkmi, ba až nepriateľmi a rukopis často prezrádza netoleranciu. Vidno, že mnohí oprášili svoje skúsenosti spred roku 1989. Nechcem však robiť recenziu na neznámy článok a tiež vzhľadom na nebezpečnosť formulácie výzvy budem často citovať.

Vyše trinásť dlhých rokov od vzniku nezávislého štátu (1993) nezišlo nikomu z poslancov mestského zastupiteľstva a, samozrejme, ani jednému z primátorov hlavného mesta na um prísť s iniciatívou, aby Bratislava vzdala úctu osobnostiam Slovenska a ľuďom, ktorí nadobro poznačili jej osud.

Ó áno, najmä v časoch, kedy sa nám Mečiar pomstil za nevolenie HZDS krátením financií a museli sme preto na noc vypínať pouličné osvetlenie, nebolo inej starosti než stavať sochy! Mnoho ľudí zo Slovenska skutočne nadobro poznačilo Bratislavu. Potrebovali by sme Ústav pamäti Bratislavy, aby vyplávali na povrch všetci východniari, horniaci, považania, či stredoslováci, kooptovaní do bratislavských orgánov strany a mesta, čo sa ukájali búraním a komplexy dedinčana liečili devastáciou.

Málo bolo takých ako prvorepublikový architekt Emil Beluš zo Slovenskej Ľupče, ktorý Bratislavu poznačil pozitívne (asi tým, že to bolo za prvej Československej republiky a nie za komunistov).

Ale sochy našich slávnych Pressburgerov naozaj chýbajú. Doteraz v Bratislave chýba socha filantropa baróna von Schulpeho – o.i. staviteľa bytov pre sociálne slabých, ktorý napokon sám skončil zabudnutý v chudobe.

Tiež arcikňažnej Izabely, vďaka ktorej vznikli historicky nesmierne cenné fotografie Pressburgu. A čo niekdajší hlavný mestský inžinier Sendlein? (Projektant detského útulku, či hasičského depa, stál i pri zrode budovy dnešného Národného divadla.) Alebo archivár Batka, mešťanosta Taller... No tieto mená autorom výzvy sotva niečo hovoria.

Zato centrum Starého mesta v Bratislave zaplienili paškvily zízačov (po česky čumilov), paparazzov, socha napoleonského vojaka, pri ktorých sa pristavujú zahraniční turisti a nechávajú sa fotografovať s človekom z kanála ako symbolom hlavného mesta!

Koľko zahraničných turistov sa necháva fotiť s Hviezdoslavom alebo bulharským partizánom? A čo viac poteší detského i dospelého návštevníka mesta – chladní démonickí Štúrovci, alebo z kanála vykukujúci usmiaty Čumil? Práve Schöne Nazi a Paparazzo krášlia naše ulice – nie Štúrovci takmer bez črtov tváre.

Ignorovali ste našu výzvu na pomenovanie Most generála Štefánika a svojvoľne ste zvolili názov Apollo po bývalej uhorskej rafinérii!

Nielen primátor, ale aj väčšina Bratislavčanov si dovolí tú drzosť, že majú odlišný názor ako autori výzvy – takmer všetci prisťahovalci. Navyše je až zábavné, ako národniari zatvárajú oči pred tým, že Štefánik – najslávnejší slovenský slobodomurár – bol v skutočnosti čechoslovakista. Mimochodom aj preto ho mám rád a vážim si ho. Len na okraj – urobil dobre, že zomrel včas, inak by dnes bol nedocenený ako Hodža, či dokonca národniarmi nenávidený ako Beneš.

Pýtame sa však, kedy si hlavné mesto uctí zástoj bernolákovcov, ktorí v generálnom seminári stvorili zázrak prebudenia slovenského národa? A kedy sa na Kollárovom námestí zjaví socha pevca celého Slovanstva Jána Kollára? (...) Potešilo by nás, ak by ste prišli s iniciatívou, aby sa v hlavnom meste zjavili aj sochy kniežaťa Rastislava, ktorý k nám pozval Konštantína a Metoda, alebo kráľa Svätopluka, Antona Bernoláka, či busty Štefana Moysesa, Karola Kuzmányho, prípadne Jozefa Miloslava Hurbana a ďalších historicky významných osobností Slovenska.

Tu naši vyzývatelia ukazujú svoju silnú stránku. Pýtať sa a priať si niečo – to im ide. Zodpovedá to ťapákovskej tradícii Slovákov. Len po nich nechcime, aby vyvíjali reálnu iniciatívu, založili nadáciu či založili zbierku (a dohliadli, aby peniaze niekto predčasne nerozkradol), rokovali s magistrátom, lobovali u investorov, alebo zháňali sponzorov. Vo výzve síce napr. spoločnosti Eurovea a ďalším investorom „otvárajú dvere“. Investor sa však oslovuje celkom iným spôsobom než nenápadnou zmienkou vo výzve v časopise, ktorý si vlastne ani nemá možnosť prečítať.

V čase plnej slobody a demokracie sa opäť raz našla "skupinka obrazoborcov" a ľudí vnútornej nenávisti voči všetkému, čo symbolizuje najlepšie demokratické tradície slovenského národa, aby rozdúchala dobré spolužitie.

Kto rozhodol o zbúrani sochy Márie Terézie (na jej mieste dnes stojí Štúr), boli to prešporskí Rakúšania a Maďari? Kto dal za komunizmu zrútiť sochu Štefánika? Sovietski poradcovia? Všetko to bolo barbarstvo len a len Slovákov, ktorí si prišli privlastniť Prešpork, neskôr Bratislavu. Odstránenie Štúra vytvára predpoklad na odčinenie škôd a „rehabilitáciu“ našej bývalej panovníčky, ktorá Bratislavu zviditeľnila a pozdvihla neporovnateľne viac než Štúrovci. A nacionálna eufória vrcholí v zvolaní:

Pán primátor, odkazujeme vám aj celému mestskému zastupiteľstvu, že sme so Spolkom slovenských spisovateľov, Maticou slovenskou a stovkami vzdelaných a vlastenecky cítiacich Slovákov z Bratislavy aj z celého Slovenska pripravení všetkými prostriedkami zabrániť Vám v tom, aby ste sa opovážili siahnuť na Štúrovu sochu!!! Pre nás symbolizuje slobodu slovenského národa a každé nemravné gesto voči tejto osobnosti považujeme za urážku slovenského národa! Namiesto toho, aby ste sochy stavali, chcete sochy búrať! Neprovokujte Slovákov, aby vyšli do ulíc!

Slováci v uliciach je science-fiction. My nie sme Maďari, ktorí (mimochodom presne 50 rokov po Sovietmi krvavo potlačenom povstaní) išli do ulíc ukázať svojmu premiérovi, že chcú, aby odtiahol. Nie sme ani Poliaci, ktorí na rozdiel od Slovákov za svoju slobodu ustavične bojovali. Na uvedenom citáte je vidno, že národniari - nezriedka bývalí komunisti - sú majstri silných slôv, domýšlajú si názory národa podľa toho, ako im to vyhovuje a riešenia blízke násiliu im nie sú nesympatické.

Navoziť odborárov do Bratislavy, aby si zaprotestovali proti Dzurindovej vláde (paradoxne tej, ktorá ich pozvala do tripartity), to ešte šlo. Odkedy však boli postavené nákupné centrá a hypermarkety aj inde ako v Bratislave, motivácia odborárov terigať sa do Bratislavy revoltovať zakapala.

Bratislava už urobila pre štúrovský odkaz viac než dosť. Jeden príklad za všetky: Barossova ulica bola premenovaná na Štúrovú. Gábor Baross bol uhorský minister dopravy, vďaka ktorému bol postavený dnešný Starý most – na vyše 80 rokov jediný. Ako Prešpurák tvrdím, že urobil pre Bratislavu viac než Štúr. A pretože Štúr má tak v Bratislave nielen ulicu, ale i námestie, patrilo by sa s odstránením sochy premenovať aj Štúrove námestie. Napríklad na námestie T. G. Masaryka, vďaka ktorému slovenský národ celkom nezanikol. A chýba nám tiež ulica či námeste Ronalda Regana, ktorý asi najviac prispel k páde komunizmu vo východnom bloku.

V Bratislave je miesto i pre sochu Štúra. No sochu dôstojnú, nie odstrašujúcu a v inom priestore než pri Redute, ktorý historicky patrí iným osobnostiam – viac než iba úzko národného formátu. A ak chcú vyzývatelia Slovákov v uliciach, nech založia hokejové mužstvo a vyhrajú majstrovstvá. Inej cesty niet.

Potom nebude dôvod, aby sa voči hlavnému mestu po Slovensku šírila nenávisť na bratislavocentrizmus, osobitne však na duchovnú vyprázdnenosť Bratislavy. Zmeňte obraz nehodného hlavného mesta SR a začnite pracovať na takom hlavnom meste, ktoré si je vedomé povinností prvého mesta medzi rovnými voči celému Slovensku.

Zaujímavé, že autori popierajú samých seba, ak hovoria o duchovnej vypráznenosti Bratislavy. Veď koľkí v nej pôsobia? Alebo došli k názoru,že hodnota ich práce je iná, než sa im pôvodne zdalo? Tak či onak - duchovná vyprázdnenosť Bratislavy je lož. A ak by sme sa aj všetci Bratislavčania zložili na monumentálne súsošie všetkých našich buditeľov – zvyšok Slovenska nás bude aj tak neznášať. To je daň, ktorú platíme, aby sa Slovensko načisto nerozvadilo medzi sebou.

Samozrejme, že percento hlupákov a darebákov nemôže byť medzi Bratislavčanmi menšie ako medzi (podľa poradia ľudnatosti našich miest) Košičanmi, Prešovčanmi, Nitrančanmi, Žilinčanmi, Bystričanmi a tak ďalej. Sú to ale aj mimobratislavskí Slováci, kto okolo nás vytvára našu zlú povesť. Mnohí živia fikciu bratislavocentrizmu, pretože ho v regiónoch potrebujú na obhajobu svojich pozícií.

Paradoxne tak činia i tí, ktorí/ktoré sa po doštudovaní v Bratislave držali zubami nechtami, alebo sa sem cielene priženili/privydali. Veď pôvodní Bratislavčania – Prešpuráci nechceli byť centrom slovenskej časti Československa. Boli však pričlenení násilne. Osobne si napríklad myslím, že v r. 1919 sa mal stať centrom Turčiansky Sv. Martin, ktorý bol skutočne aj v hre. Slovensko však potrebuje Bratislavu za hlavné mesto, lebo slúži ako hromozvod, ktorým možno zviesť každý hrom a blesk. V opačnom prípade by sa nedokázalo zhodnúť na náhradnej metropole.

Je však naším plným právom rozhodovať o sochách v našom meste – tak ako sa vonkoncom nestaráme do umeleckého skrášľovania Košíc, Prešova, Nitry, Žiliny, atď.

Pre úplnosť, všimnime si, kto vlastne používa termín „Blavák“? Iba ne-bratislavčania! A že my „blaváci“ sme namyslení? Nuž... máme byť aj na čo. Musím sklamať všetkých, ktorý by chceli moje argumety odbiť, že som iba ďalší namyslený Blavák. Som otvorený príchodu každého, kto bude v Bratislave užitočný. Môj najlepší kamarát je pôvodom zo Starej Ľubovne. Iný veľmi blízky priateľ sa oženil s Spišiačkou – dnes je i ona mojou kamarátkou.

Medzi kamarátmi z redakcie Pravého spektra sú Prievidzčan, Nitrančanka, Trnavčan. Vo viacerých mestách Slovenska mám výborných kamarátov a kamarátky, za ktorými sa rád zastavím. A mohol by som pokračovať ešte dlho.

Ak majú autori výzvy problém s Bratislavou, prečo tu žijú? Na snenie o slnečnom štáte slovenskom budú mať iste ideálne podmienky vo svojich rodných vieskach po celom Slovensku. (Dá sa to. Dokázali to napríklad spisovatelia ako Ivan Kadlečík a Hana Ponická, vyhnaní na dediny. Mimochodom v čase, kedy podaktorí z podpísaných sedeli v Bratislave v komunistických funkciách.)

Odkaz platí pre všetkých prisťahovalcov, ktorý nadávajú na Bratislavu napriek tomu, že im Bratislava dala vysokoškolské tituly, pracovné miesta, lukratívne funkcie, za totality byty, dnes služobné autá a mobily.

Martin P. Pener (ein Pressburger)

Rodisko Vincenta Šabíka a Jozefa Zavarského sa mi nepodarilo zistiť, jediným preukázateľným Bratislavčanom je Pavol Janík.

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk