Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Nietzcheovská lekcia z politológie
09-10-2006 / Marián Šarkőzy / Ideológia

Mám rád Nietzcheov spôsob pohľadu na históriu skrz vlastné vnútro. Alebo Dostojevského. Históriu ako druh introspekcie. Príbeh „psychologického románu“ za dejinami. Myslím, že obidva extrémne typy, ktoré sa tu snažím spodobiť, obsahuje v tej, či onej miere každý z nás. Aj boj medzi nimi.

Príliš hrubý

Ako charakter vládnucej morálky určuje povahu mocibažných? Čo dnes civilizácia žiada? Jemnosť, empatiu, súcit, silné svedomie. Predstavme si inteligentnú, zdravú a mocichtivú povahu, ktorej tieto ingrediencie v neobvykle veľkej miere chýbajú. Prirodzenejšiu, civilizačne staršiu, ktorou prehovára minulosť.

Taká povaha si (z mocenských dôvodov) absenciu uctievaných morálnych vlastností nebude môcť dovoliť priznať – ani sama pred sebou. Hlavne nie sama pred sebou. Bude sa klamať. Bude sa báť tejto vlastnej odlišnosti, pokiaľ bude aspoň natoľko vnímavá, aby si ju všimla a bola ňou zasiahnutá. Taký typ nakoniec zamení pravidelne pociťovaný strach z vlastnej inakosti za morálku samu, pretože všade, kde sa bude od neho požadovať morálne cítenie, bude on cítiť práve tento strach. Taký typ človeka sa už v detstve stane rodeným demokratom, keďže mu bude chýbať vlastný morálny kompas, ktorý by mu ukázal „cestu“ (čo v jeho ponímaní znamená jedine cestu k náčelníctvu kmeňa Apačov).

Neustálym cvikom sa u neho vyvinie schopnosť odhadovať, čo väčšina kolektívu, v ktorom sa práve nachádza, považuje za vhodné. Z núdze sa stane psychológom davu, často bez toho, aby o svojom „talente“ mal potuchy, a to do tej miery, že časom ani vôbec nedokáže povedať, ba dokonca ani si myslieť niečo iné, než si myslia „všetci“. Vždy bude uznávať, či už vedome, alebo nie počet rovnako zmýšľajúcich ako prvoradý argument najvyššej váhy – ako dôkaz pravdy. Povedzme si otvorene, že tak uvažuje každý – moja pravda je tam, kde je moja moc – to je ľudské.

Jeden flagrantný prípad – Stalin predniesol v roku 1937 medzi „priateľmi“ v Kremli pozoruhodnú reč, v ktorej vysvetľuje, čím sa on a ostatní úspešní súdruhovia odlišujú od popredných revolucionárov Leninovej éry (v tom čase už vyvraždených): „Ako sme nad touto skupinou vyhrali? ...ľud samotný umožňuje postup tým, ktorí ho vedú k víťazstvu ..ľud zostáva a nikdy sa nemýli ...Osobnosť nie je rozhodujúca, to nie je jadro problému. Je veľmi ťažké povedať, kto ma vychovával. Vy mňa alebo ja vás? Ty hovoríš, že som vynikajúci muž. Nie je to tak. Ušľachtilý strach (strach blagodarnyj), že sklamete dôveru, ktorú do vás masy vložili – ten sa ukázal rozhodujúci, strach z neúspechu a my sme z toho všetkého vyšli ako vodcovia.“ Tu sa tento typ svojím zvláštnym spôsobom dostáva kdesi na hranicu možnej sebareflexie. Odhaľuje pozoruhodnú ľahkosť, s akou chápe svedomie – ako strach z neúspechu. Vskutku ušľachtilý strach. Samozrejme, nemôžu inak, ani keby chceli.

Nemožno poprieť, že takýto typ má v demokracii navrch. Príklad, ako sa nedostatok môže za priaznivých okolností stať talentom. Ani nemusia byť zrovna teroristami, seminaristami a revolucionármi v jednej osobe ako náš klasický prípad. V tom podstatnom však predstavujú typ povahy, ktorá je v demokratickom systéme ľudovej samovlády osudovo priťahovaná politikou a až príliš často slávi úspech. Často triumfuje nielen nad politickými oponentmi, ale nad civilizáciou samotnou.

Príliš jemný

A teraz si predstavme povahu opačnú. Takú, ktorá je plodom a uskutočnením dlhodobého samošľachtenia kresťanskej civilizácie. Povaha nadmieru empatická, nadmieru svedomitá, nadmieru súcitná – príliš jemná, „ako z ruského románu“. Táto si sebareflexiu nielenže môže dovoliť, ale ju potrebuje v pude sebazáchovy rovnako, ako sa tá prvá potrebuje klamať. Aj tu je príkladov more, ale v najgrandióznejšej forme tento typ stelesnil Nietzche – samopsychológ par excelence.

Pozrime, čo hovorí o sebe (som si istý, že ako vždy aj tu hovorí v prvom rade o sebe): „Poznáme stav chorobnej dráždivosti hmatu pri dotyku, ktorý sa prejavuje tak, že je odporné dotknúť sa pevného predmetu. Inštinktívna nenávisť proti skutočnosti – dôsledok extrémnej schopnosti trpieť a dráždivosti, ktorá absolútne odmieta každý „dotyk“, pretože každé dotknutie prežíva príliš intenzívne...“ Jakob Burckhardt to zhrnul lapidárnejšie: „Nietzche, ten si nevie ani poriadne odprdnúť.“ Taký typ pociťuje prevládajúcu kresťanskú morálku súcitu ako niečo vražedné. Jeho samoliečba a sebaobrana si vynucuje záľubu v cynizme, v odmietnutí „kresťanských hodnôt“, v „dekadentnom umení“, v „amoralite“, v odpore voči „stádnemu inštinktu“. Taký typ vcelku oprávnene zo svojho hľadiska potrebuje cynizmus ako druh sebaobranného humoru, ako ho poznáme napríklad z prostredia chirurgickej sály.

Čo sa stane, keď sa stretnú

Prvý, ktorý žije v strachu z vlastného naturálneho cynizmu, a tento strach považuje za zdroj všetkého dobra. Druhý, ktorý cynizmus potrebuje ako liek. Na začiatku to bude príťažlivosť dvoch cynizmov, ale vzápätí pochopenie, že tu niečo nesedí, že tu niečo nesedí stále viac a viac. Také rovnaké slová, a predsa – u jedného ako nechcené prerieknutie, ako priznanie – u druhého ako niečo cudzie, vlastne nepredstaviteľné, nemožné, exotické. Nesmejeme sa na rovnakých vtipoch– tu niekde začne klíčiť prvé podozrenie. Ten, ktorého som nazval príliš hrubým, pocíti hlbokú nenávisť, hneď ako bude postavený zoči-voči faktu vlastnej bezmocnosti – tu nebudú jeho formulky a zaklínadlá na ovládnutie „ľudu“ fungovať – tu budú skôr vyvolávať smiech. Bude mávať svojím magickým prútikom, ale rešpekt sa nedostaví. Ak bude môcť, pomstí sa, a bude dokonca svoju pomstu celkom vážne považovať za víťazstvo dobra alebo (priznajme, že aj celkom oprávnene) za víťazstvo „pracujúceho ľudu“, eventuálne „národa“ a nebude v tom vidieť rozdiel.

Vidím to tak, že tieto dva psychologické typy v rôznych obmenách, vo všetkých stupňoch i tóninách určovali hlavnú story európskej histórie, od kedy sa nazýva modernou. Obidvaja vnímajú svoj protiklad ako nepriateľa civilizácie a ľudstva. Obidvaja vedú svoj boj za svoju „civilizáciu“ a svoj „pokrok“. Často sa dokonca ocitnú pod jednou vlajkou, pod jedným transparentom, ktorý hlása, povedzme, „slobodu a rovnosť“ alebo „národ“, a predsa si každý z nich predstavuje pod tými pojmami presný opak ideálov toho druhého. Parádny zmätok a kuriózne divadlo plné až neuveriteľného nepochopenia.

Keď si človek predstaví, čo si taký Hitler zobral z Nietzcheových spisov, ak ich vôbec čítal – ako poučenie pre seba. Alebo opačný prípad: Bol to, myslím, Zinovjev, kto poslal z cely smrti svojmu vrahovi lístok: „Prečo Koba? Prečo?“ (ešte aj vtedy nežne oslovuje Stalina „Koba“ – prezývka vyhradená pre najlepších priateľov.) Múdrejší lístok z nacistickej cely smrti poslal filozof, na ktorého meno si nespomeniem – zhrnul v nej zásadné poučenie dnešného postmoderného konzervativizmu: „Úspech je morálnou kategóriou.“ Snáď najmúdrejšia veta, akú kto v 20. storočí a o 20. storočí povedal.

Prečo židia?

Stačí krátko. Pôsobili tu iste aj klasické poučky o hľadaní obete a zjednocovaní voči spoločnému nepriateľovi. Hľadanie slabého. No významne pôsobilo aj to, že židia predstavujú v neobyčajnej miere národ jemných a civilizovaných, zatiaľ čo nacionalistická čvarga presný opak. Úprimne povedané – keby nacisti naozaj chceli očistiť nemeckú rasu v duchu Nietzcheho teórie, museli by okamžite spáchať hromadnú samovraždu.

Čo je kresťanské?

Ako náš príliš jemný, tak aj ten druhý sú dedičmi kresťanstva v tom zmysle, že si z kresťanskej morálky berú to, čo sú práve oni schopní si z nej zobrať. Sú tu dve kresťanské tradície. Prvá je tradíciou intelektuálneho svedomia. Druhá tradíciou resentimentu. Oba prípady popísal Nietzche ako svoje dobro a zlo, ale len ten druhý nakoniec veľmi zlovoľne pomenoval kresťanstvom: „Netvrďte mi, že Michelangelo bol kresťan – ten mal život rád.“

Sám tak reprezentuje jeden zo spôsobov, ako sa intelektuáli pripájajú k rôznym deštruktívnym hnutiam. V tomto prípade prehovorila potreba byť zrozumiteľný aj ľuďom, ktorí mu rozumieť nemôžu, v čom sa prejavil nedostatok onoho intelektuálneho svedomia, ktoré nám tak rád práve on zvykol trieskať o hlavu.

Typický omyl

Iným dôvodom, prečo sa jemný človek môže stať a aj stáva socialistom (a prečo teda Roman Joch nemá pravdu) je, že si zvykne v spoločenských úvahách zamieňať jemu vzdialené povahy hrubých za svoju vlastnú. On sám nepotrebuje bič, aby sa správal jemne a súcitne. Pre neho nie je morálka žalárom. Zmýšľa asi takto: „Aj keby spoločnosť morálne správanie odsudzovala, aj keby som bol nútený vonkajšími okolnosťami konať inak, vždy by som cítil to, čo slobodne cítim a vyznávam teraz.“ Následne si položí otázku, čo vedie iných tak nekonať.

Čo vedie ľudí k skazenosti? Tu príde ku slovu nejaká naivná odpoveď typu: „Pretože im spoločnosť neumožňuje správať sa slobodne.“ Že sa slobodný človek môže správať aj nechutne, a že sa pre väčšinu vízia slobody spája s váľaním sa v bahne, to on z vlastnej skúsenosti prosto nevie a ani nemôže vedieť, a ak to náhodou vie, kresťanská láska mu povinne zavrie oči (v tom mal Nietzche pravdu).

Ešte jeden typický omyl

Ako vníma jemný človek krásu? Ako niečo, čím nie je a čo nemá, ale čo napriek tomu bez závisti a nenávisti s láskou obdivuje. Krása je darom „objektívneho“ pohľadu. Divochovi je také ponímanie cudzie. Chce krásu zvliecť z kože a obliecť sa do nej, alebo vypchávať si byt gýčom ako „podnikatelia-Mečiarovci“.

Toto je to barbarské vo vlastnení, čo napríklad Ericha Froma priviedlo k marxizmu a nenávisti k vlastníctvu, ktorú vyjadril v nelogickej agitačnej formulke „Mať alebo byť“. Celkovo možno socialistický omyl a naivitu v sociologickom skúmaní gentlemana zhrnúť do formulky: Keby na svete nebolo toho či onoho (neslobody, vlastníctva, alkoholizmu, kapitalizmu, morálky...), boli by všetci ako ja.

Toto je prapôvod najnebezpečnejšieho typu lacných receptov. Že sú si ľudia rovní pred Bohom, ešte nemusí znamenať, že sú rovnakí ako my. Prenechajme radšej tento problém Tomu, komu patrí.

Marián Šarkőzy

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk