Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Zálešák verzus Frišo: polemika o konzervativizme a demokracii
11-07-2006 / Peter Frišo, Tomáš Zálešák / Ideológia

ÚVAHY O TOTALITARIZME PO SLOVENSKY

„Naše umenie, naša literatúra a ešte toľko ďalších vecí by vyzeralo celkom inak, keby sa gnostická zvesť presadila.“

--Hans Jonas

Občas sa dejú malé zázraky. Pre slovenskú politologickú scénu je takým malým zázrakom nová knižka Tomáša Zálešáka Diablova práca – úvahy o totalitarizme. V krajine, kde je uznávaným politológom Miroslav Kusý, to vôbec nie je málo.

V takejto krajine to naozaj možno nazvať zázrakom aj napriek tomu, že táto knižka má predsa len ďaleko od brilantného diela Ria Preisnera a jeho hlbokých analýz totalitarizmu. Budem možno k autorovi veľmi kritický, to však nijako nemení môj názor, že ide o na slovenské pomery naozaj neuveriteľne dobrú knihu.

Štúdium totalitarizmu nie je podľa autora samoúčelné. A to je aj posolstvo jeho knihy – poznať totalitarizmus (aj to, ako sa prejavil v minulosti) je výsostne dôležité, pretože dnešná spoločnosť znovu vytvára predpoklady na jeho návrat (totalitu volonté générale moderných demokracií si autor nevšíma).

Základným východiskom sa Tomášovi Zálešákovi pritom stalo dielo politologického génia 20. storočia Erica Voegelina, čo je už samo osebe v slovenských pomeroch viac ako záslužné. Tomáš Zálešák akceptuje Voegelinovo vysvetlenie pôvodu totalitarizmu v gnosticizme, definíciu totalitarizmu ako náhradného náboženstva (Ersatzreligion), ktoré prijíma vykorenený a odcudzený človek zväčša v rámci radikálnej masy v modernej spoločnosti, ktorá prežíva krízu.

Smerom k totalitarizmu

Totalitarizmus je nový jav, ktorý prišiel v 20. storočí. Naznačujú to aj prvky, ktoré ho tvoria. Zálešák veľmi správne rozlišuje medzi demokraciou, tradičnou formou monarchistickej vlády (ktorá nie je totalitná ani v prípade absolutizmu!), tyraniou a totalitarizmom. Poukazuje pritom na ich odlišné štruktúry, ako ich nájdeme u Hannah Arendtovej, a na rozdiely v jednotlivých formách vlády, ako ich definovali ďalší politológovia.

V totalitnom štáte pritom totalitné hnutie stojí nad štátom a „inštitúcia štátu stelesňuje vôľu strany“. Nestačí však zameranie sa na štruktúru „totalitára“, treba sa tiež sústrediť na cieľ, ktorý sa sleduje. Práve tomuto cieľu totiž všetko ustupuje, dokonca i samotný štát „ako inštitúcia, ktorá má svoju legitimitu a svoj účel“ (Alex Inkels).

Zálešák konštatuje, že „jediné pravidlo pre stúpenca totalitného hnutia spočíva v princípe: všetkými silami pracovať a obetovať sa za uskutočnenie nového sveta a nového človeka“. Práve Rio Preisner, ktorý dokonale rozobral ideálneho komunistického človeka, pritom výborne postrehol, ako sa táto idea nachádza vo všetkých prúdoch, ktoré dnes dominujú v politike. Cieľ „totalitára“ sa totiž nachádza za hranicami reálne existujúcich pomerov. Zálešák zastáva názor, že v praxi tento prúd dominuje minimálne od francúzskej revolúcie, oveľa pravdepodobnejšie bol však prítomný už v predchádzajúcich revolúciách.

K samotným udalostiam pritom viedli oveľa staršie idey, ktorých hlbšej analýze sa Zálešák, žiaľ, nevenuje, a ktoré získali dostatočnú oporu potrebnú na frontálny útok s cieľom získať vplyv postupným oslabovaním pápežskej moci, najmä však v súvislosti so vznikom protestantizmu a s jeho dieťaťom zvaným liberalizmus. Tieto spustili „revoltu proti skutočnosti a rozumu“ (Voegelin) vlastnú gnostickým hnutiam a vychádzajúcu z gnosticizmu. V tomto prípade tak nemožno inak než súhlasiť s Arendtovou, ktorá hovorí o rímskej triáde „náboženstvo – autorita – tradícia“ ako o základe stabilnej politickej kultúry.

Náboženská podstata

„Presvedčenie, že svet možno zmeniť – nie čiastočne a nedokonale, ale naopak: od základu, v jeho totalite, teda v jeho celistvosti a v úplnosti – je základom sústavy presvedčení, ktoré možno nazvať krédom totalitarizmu,“ – tak otvára Tomáš Zálešák kapitolu venujúcu sa náboženskej podstate totalitných hnutí. Túto vetu však treba naozaj pochopiť, ak nemá vyústiť do absurdity. Ide o gnostickú predstavu sveta, predstavu, že svet nie je dobre usporiadaný už v základoch, tak ako je, vo svojej prirodzenosti.

Príkladov je nespočetne veľa a nielen v totalitných hnutiach (napokon aj Voegelin hovorí o gnosticizme ako základe modernity a nielen totalitarizmu). Spoločná je aj iná predstava, ktorú

Zálešák spomína vo vzťahu k totalitným režimom a hnutiam: „Vylučuje sa aj tradičná predstava, že tento svet nie je konečným cieľom ľudských snažení.“ Transcendentné musí prísť už tu na zemi – to nazýva imanentizácia. So starou epochou a ancien regime sa musí tvrdo zúčtovať, lebo je prekážkou. Tradičné usporiadanie spoločnosti musí byť rozbité na kusy a anihilované.

Cieľom (nielen totalitarizmu) je „totálna zmena človeka“. To tiež patrí do totalitného kréda. Pri jeho opise sa Zálešák venuje aj pojmu „heréza“ – tá je jeho ďalším prvkom. Je tiež ďalším dôkazom náboženskej, teda gnostickej a navyše v modernej spoločnosti zmutovanej podstaty totalitarizmu.

Gnosticizmus samotný však nie je znakom len totalitarizmu, ako sme ho poznali. Napokon, z vyššie uvedeného je to zrejmé. Ešte jasnejšie to vyčnieva z Voegelinových slov: „Pod gnostickými hnutiami rozumieme také hnutia ako progresivizmus, pozitivizmus, marxizmus, psychoanalýza, komunizmus, fašizmus a nacionálny socializmus. Preto vo všetkých uvedených prípadoch nemáme dočinenia s politickými masovými hnutiami. Niektoré by mohli byť skôr charakterizované ako intelektuálne hnutia“ (Voegelin, Eric: Modernity without restraint, 2000, s. 295).

V tejto súvislosti bola zaujímavá diskusia medzi Ericom Voegelinom a Hannah Arendtovou.

Arendtová síce uznávala určitú spojitosť medzi ateizmom a totalitarizmom, a priznáva, že „z kresťana sa nemôže stať stúpenec Hitera alebo Stalina“ a „kedykoľvek sa spochybní viera v Boha, ktorý nám uložil Desatoro, je tým ohrozená morálka ako taká“, akoby parafrázovala prorocké slová T. S. Eliota. Mýli sa však v tom, že neuznala Voegelinovu koncepciu Ersatzreligion ako podstatu totalitarizmu. Jej námietky Eric Voegelin vyvrátil vo svojej odpovedi (celá korešpondencia je súčasťou knihy Kouzlo extrému) a niektorým medzerám argumentácie Arendtovej sa venuje aj Tomáš Zálešák.

Problém masy

„Masový človek, osamelý a anonymný príslušník anonymného množstva, je akoby tieňovým dvojníkom sebavedomého indivídua epochy osvietenstva. Charakteristika, ktorú indivíduu prisúdila osvietenská filozofia, akoby sa v ňom ,obrátila naruby‘.

Osvietenský jednotlivec má pririeknutú nenahraditeľnú hodnotu a úzkostlivo si stráži svoju autonómiu, masový človek svoju hodnotu ochotne obetuje heteronómnym cieľom. Obaja sú však jednotlivci, ktorí sú, hoci v rôznej miere, odcudzení tradícii, autorite a etablovanému náboženstvu,“ píše Tomáš Zálešák.

Hranica medzi osvietencom a masovým človekom nie je preto až natoľko jasne vymedzená. Nielenže sú obaja rovnako oprostení od tradície, autority a etablovaného náboženstva, ale aj rozdiel v pohľade na človeka je skôr rozdielom medzi gnostickou elitou a gnostickou masou. Nie náhodou možno hľadať prvé vystúpenia totalitnej masy už v buržoáznych revolúciách a zvlášť v tej francúzskej, ktorej základy položili práve osvietenci.

Tomáš Zálešák určuje modernú masu, potenciálnu živnú pôdu na vytvorenie totalitarizmu, ako dav, ktorého vznik je viazaný na špecifické „odcudzujúce“ procesy v modernizujúcej sa spoločnosti.

Jeho počet príslušníkov prekročil hranicu, pod akou je aspoň teoreticky možné, aby sa jej členovia navzájom poznali. Moderný štát s obrovským množstvom obyvateľstva rôzne takéto masy generuje. Zálešák si tiež všíma, ako moderný štát rozširuje svoju moc a uzurpuje si právo zasahovať tam, kde mu to neprislúcha, čo nazýva etatizmom.

Vykorenenú masu tak vidí ako produkt toho, že sa odobralo rozhodovanie o jednotlivostiach biskupom, kniežatám, stavom, cechom, reholiam, čím zanikli staré zväzky lojality a transcendentne odôvodnené puto, ktoré ľudí k nim viazalo. A Tomáš Zálešák dodáva: „Masový človek je nielen vykorenený, ale zároveň nivelizovaný – všetky rozdiely vyplývajúce z nezameniteľnej identity v rámci stredovekej plurality inštitúcií sa strácajú v homogenizovanej mase, ktorej príslušníci sú navzájom nerozoznateľní a zameniteľní“.

Po analýze modernej masy ako jedného z prvkov dôležitého na vznik totalitarizmu prechádza Zálešák k stanoveniu jeho vývojových fáz, ako sa odohrali v dejinách: 1. práca intelektuálov, 2. indoktrinácia masy, 3. myšlienky, sny a predstavy sa pretavujú do činov (Voegelinovými slovami ide o konkretizáciu utópie) – v tejto fáze vrcholí „diablova práca“ (termín Rogera Scrutona, podľa ktorého Zálešák pomenoval svoju knihu). Autorovými slovami: „Vodcovia mobilizujúci masy sa pokúšajú prerobiť svet na obraz vlastného zúfalstva, ktoré stotožňujú so zúfalstvom más.“

Záver knihy, záver úvah

Základom pre vznik totalitarizmu je podľa Zálešáka kríza modernity. Táto kríza nielen narúša inštitúcie tradičnej spoločnosti, ale vytvára aj zmeny v zmýšľaní a správaní ľudí na pozadí premien v náboženskom myslení, na prechode od ortodoxie k heréze – ku gnosticizmu.

Zálešák si uvedomuje jeho prítomnosť v modernej spoločnosti a rovnako tu vidí tri fenomény, ktoré vedú ku vzniku totalitarizmu: fenomén modernej masy, fenomén revolučného vodcu a fenomén náhradného náboženstva.

Neupozorňuje však na totalitárne prvky, ktoré sa v modernej demokracii presadzujú, ani na permanentne gnostickú podstatu dnešnej politiky. Kritika Tomáša Zálešáka sa koncentruje len na totalitarizmus, ako bol zadefinovaný v súvislosti s komunizmom a nacizmom a ich odrodami, a keď analyzuje nebezpečenstvá, ktoré z toho vyplývajú pre dnešnú spoločnosť, drží sa tohto modelu a kritiku neprehlbuje.

V tom sa napríklad líši od Ria Preisnera, ktorý začal so svojou kritikou totalitarizmu v čase, keď polovicu sveta ovládal komunizmus. Preisner odhalil skutočnosť bez prifarbení snovým svetom gnostikov. Zálešákova kniha sa tak ďaleko nedostáva a napriek tomu, že je tým najlepším, čo zo slovenskej politologickej scény dosiaľ vyšlo, nepúšťa sa do kritiky, ktorá by autorovi privodila obvinenie z extrémizmu. Chybou knihy, ktorá pripúšťa kritiku demokracie, sa tak stáva to, že ona sama ju odmieta kritizovať.

Peter Frišo
(vyšlo v časopise .týždeň, 46/2005)


NA OBRANU DEMOKRACIE

Keď som publikoval knižku Diablova práca, uložil som si zásadu neodpovedať aspoň v úvodnej fáze na recenzie (ak, pravda, nejaké budú).

Určité naliehavé témy, ktoré naznačil recenzný článok Petra Friša v .týždni 46/2005, ma však primäli porušiť svoj záväzok aspoň v obmedzenej miere. Znamená to, že chcem namiesto súhrnnej odpovede uviesť niekoľko bezprostredne dôležitých bodov, ktoré by s časovým odstupom mohli zapadnúť.

Autor ma, po odzbrojujúcom úvodnom pochválení, upozornil, že som sa dopustil nedôslednosti. Nebol som ochotný spojiť jasnejšou čiarou protestantov, osvietencov, liberálov, socialistov, komunistov, fašistov a nacistov, odmietol som rysovať dostatočne jasné prepojenie medzi javmi osvietenstva, francúzskej revolúcie, Osvienčimu a gulagu. A najmä: nedotiahol som svoju kritiku moderných nešvárov tam, kde som mal zaveliť „bajonet auf“ proti demokracii.

Chcem zdôrazniť, že to, čo autor recenzie pokladá za opomenutie, je z mojej strany vedomý zámer. Netreba ma tľapkať po pleci za to, že som to „dobre myslel“, iba nedotiahol. Myslel som to tak, ako som to povedal.

Teraz však mienim ísť ďalej: budem vystupovať ako obhajca liberálnej demokracie; nie ako abstraktného modelu, ale ako celkom konkrétneho, časom a priestorom vymedzeného politického systému, v ktorom sa nachádzame v tomto okamihu. Nie je to jediný systém, ktorý si možno predstaviť.

A je nedokonalý, všeličo v ňom škrípe a smrdí. Je to však prijateľný systém pre nás a tu. Nie je to priama demokracia. Nie je to iba systém, v ktorom smieme voliť nejakú stranu. Je to aj systém, v ktorom pri vniknutí na svoj majetok voláme policajtov a so žalobou sa obraciame na súd.

Mnohé inštitúcie, ktoré zastrešuje, našťastie nikdy demokratické neboli a ak by sa stali predmetom hlasovania, zahynuli by a spolu s nimi aj celá „demokratická“ ústava. To je, koniec koncov, smrteľným nebezpečenstvom pre naše zriadenie a nespomínam si, že by som to niekedy zamlčiaval. Určite tak nerobím z konformistických dôvodov, aby som sa vraj vyhol obvineniu z extrémizmu, ako píše Peter Frišo.

Neplodnosť kultúrneho pesimizmu

Rozchádzam sa – a to celkom vedome – s tradíciou radikálneho kultúrneho pesimizmu. Do tejto tradície patria rôznorodé pramene. Napríklad aj Spenglerov Zánik Západu, Buchananova Smrť Západu či Preisnerove úvahy Oživote a smrti konzervatizmu.

Aj poslední dvaja džentlmeni – súčasníci (alebo je džentlmen len druhý z nich?) nám všetkým zvestujú hororovú správu: sme mŕtvi, len nám to ešte nedošlo. Vyzývajú nás na nasledovanie až do horkého konca, snívajúc o návrate v štýle salto mortale do čias, ktoré v skutočnosti nikdy neexistovali, a podľa ich apokalyptických kritérií by sa na zozname „liberálov“ ocitli nielen takí konzervatívci ako Churchill, Burke, Thatcherová, Kohl, Adenauer, de Gaulle, G. W. Bush či Ronald Reagan; ale podľa všetkého aj pápež Ján Pavol II, o ostatných pápežoch, kardináloch a teológoch 20. storočia ani nehovoriac.

Takýto prístup odmietam, lebo: 1) predstavuje evidentne chybný pohľad; 2) je politicky nemohúci – žiadna politika, ani tá konzervatívna, sa z neho nezrodí; 3) práve pre svoju politickú neplodnosť môže poslúžiť ako manuál pre deštruktívnych revolucionárov, hoci „pravicových“.

Z radikálneho pesimizmu nikdy nevznikne skutočná politika, deštrukcia však z neho vzniknúť môže. To nie je len teória. Je za tým skúsenosť. To, čo nazývam „liberálnou demokraciou“, teda nie je stelesnením „demokratického ideálu“ – a to je na nej správne.

Je to zmiešaný systém a len dovtedy, kým je zmiešaný, je aj životaschopný. Možnože jej vlastné krízové javy, ktoré pociťujeme, nakoniec spôsobia jej kolaps. Ten už v dejinách nastal a nebolo to dávno. Ale prostá skutočnosť, že tento systém sa vyznačuje rozpormi, nie je dôvod na jeho zatracovanie. Dovolím si to povedať tvrdo: dovtedy, kým pociťujeme problémy a rozpory, dovtedy žijeme. Až sa jedného dňa prebudíme s tým, že nás už nič nebolí, pravdepodobne sme mŕtvi. Podobne je to aj s liberálnou demokraciou.

Choď a konaj podobne!

Nakoniec: autor recenzie ma v úvode vyzdvihol na politologickej scéne Slovenska, kde vraj vládne profesor Kusý – ako jeho svetlý protipól. Táto pririeknutá rola vo mne budí rozpaky. Profesor Kusý môže vyslovovať názory, ktoré nezdieľam. Jeho ideový základ vychádza z marxizmu a nikdy sa tým netajil.

Môžeme spolu vecne polemizovať. Môžeme sa aj do krvi pohádať. Ale aj keby som nemal úctu k nikoho šedinám, Miroslav Kusý pre mňa vždy bol a zostáva mužom, ktorý sa vzoprel komunistickému režimu v čase, keď iní čušali, lebo to bolo výhodné. Zachoval sa ako chlap tam, kde sa iní zachovali ako sraľovia. Isteže, nebol jediný, kto sa vzoprel. Ale ako taký požíva moju úctu – v mene toho, čo je podstatné.

Je dobré pripomenúť si z času na čas, že naša skutočná povaha sa vyjavuje v čase kríz. Ale ako často tu zlyhávame! Utiekame sa k infantilným dišputám o tom, kto je pravovernejší konzervatívec, neraz len preto, aby sme unikli pred prostými a bezprostrednými povinnosťami. Tieto povinnosti evanjelium zhrnulo do jedinej vety: „Choď a konaj podobne!“.

Nie náhodou tento Ježišov výrok smeroval proti náboženským profesionálom, ktorí sa domnievali, že sú vyšší druh než „nejaký samaritán“ („protestant“, „liberál“, dosaďte si, čo chcete) a z tohto dôvodu mali tú bezočivosť pýtať sa „Kto je môj blížny?“.

A dovolím si povedať aj to, že každá skutočná politika musí začať akceptáciou blížneho, ako služba blížnemu. Eric Voegelin, ktorého meno tu visí medzi riadkami, hoci doteraz som ho ešte nespomenul, to nepriamo parafrázuje: „Ježiš neprišiel ku kresťanom, ale k ľuďom. A to, že sme kresťania, nás nezbavuje povinnosti byť ľuďmi.“

Konkrétne sa tu vyjadril na tému cirkvi v Nemecku – protestantskej aj katolíckej – ktorá bola podľa neho napadnutá jedom odcudzenia. Ale platí to pre nás všetkých. Platí to dovtedy, kým trvá tento svet, ktorý Boh napriek jeho pádom milostivo udržiava aj s jeho hriešnymi a smrteľnými inštitúciami; ľudský svet, ku ktorému sme povinní cez všetky jeho chyby a katastrofy, krehkosť a smrteľnosť pristupovať s láskyplnou, ošetrujúcou pozornosťou. Platí to aj pre náš vzťah k inštitúciám.

Tie nie sú dokonalé a neboli dokonalé ani v čase, ktorý nazývame „kresťanský stredovek“. Aj ten bol plný bojov, rozkolov a napätí – a, ako všetci vieme, nakoniec im podľahol. Môžeme tento zánik ľutovať, ale nemôžeme dva razy vstúpiť do tej istej rieky, ani vrátiť sa do detstva. Rieka, ktorá netečie, nie je rieka. A tradícia, ktorá už netrpí rozpormi, nerieši otázky a neadaptuje sa na nepredvídateľné, môže byť iba mŕtva tradícia.

Cena honby za abstrakciou

Systém, v ktorom žijeme, nevznikol preto, že by ho niekto konšpiratívne na nás uvalil. Môžeme a vlastne ho musíme kritizovať – je to naša bytostná potreba. To by nám však nemalo brániť uvedomiť si, za čo všetko mu (popri našich neurózach) vďačíme.

Uvedomovali si to aj veľkí konzervatívni kritici demokratických ideálov, tí, ktorí vedeli, že stávajúce inštitúcie si zaslúžia našu kritickú podporu tak, aby sme nezničili to, vďaka čomu môžeme zmysluplne existovať. Vedeli, prečo sa oplatí chrániť aj „demokratickú“ konštitúciu, hoci len pred jej vlastnými samovražednými sklonmi.

Vedel to Voegelin, vedel to Leo Strauss, vedel to de Tocqueville, vedel to Oakeshott, hoci dnešní, najmä mladí „jedinekonzervatívci“ to ignorujú, alebo v tom vidia odpadnutie od pravej doktríny.

Hovorili to na obranu toho prirodzeného prostredia, mimo ktorého (ako vedel aj Aristoteles a jeho stredovekí interpreti) dokáže žiť iba zviera alebo božstvo, ale nie človek. Je to prostredie politické, rozumej prostredie, kde dochádza k uzmierovaniu protichodných záujmov.

Toto prostredie môže mať zriadenie rôzne, veľmi rôzne. My však máme k dispozícii väčšinou jednu konkrétnu podobu a aj tá je výslednicou rôznych tlakov a nutností, nielen plánov a zámerov. Je napríklad určitou zábezpekou pred tým, aby sme si neporoztĺkali hlavy v dôsledku rôznosti názorov či náboženských vyznaní, a táto rôznosť je faktom, či nám to vyhovuje alebo nie. Iba konkrétna politická ústava sa stáva predmetom našej plnohodnotnej lojality alebo nášho skutočného odporu. Náš vzťah k niečomu, čo je iba možné, je vždy podmienečný a akosi abstraktne bezkrvný.

To isté sa týka aj idylických, rustikálnych obrazov idealizovaného stredoveku. Honba za takouto abstrakciou je politicky neplodná a môže sa stať deštruktívnou pre skutočné vzťahy medzi ľuďmi a inštitúciami – rovnako ako honba za „beztriednou spoločnosťou“ či „sociálnou spravodlivosťou“.

Ak niekto náhodou ešte stále pochybuje o nejednoznačnosti našej pozemskej kondície, nech si prečíta List Rimanom, kapitolu 13. o vzťahu kresťana k entite dnes nazývanej „štát“. Túto kapitolu nepísal apoštol pre poddaných Habsburgovcov, ale v čase, keď nad kresťanmi vládli pohania, pre všetky budúce časy a kultúry, v ktorých kresťania musia žiť a správať sa zodpovedne. Ten istý apoštol sa pri prenasledovaní odvolával pred pohanskými úradmi na to, že je rímsky občan. Nedáva nám právo zaútočiť na základy inštitúcií len preto, že nie sú „kresťanské“ či „katolícke“. Áno, zodpovednosť môže v krajných prípadoch znamenať povinnosť vzoprieť sa – nemožno ju škrtnúť ani zo zoznamu kresťanských povinností.

To je však posledné slovo v konkrétnej situácii a nie apriórny univerzálny predpoklad nášho správania voči okoliu. Ak toto posledné slovo vyslovíme predčasne, vyslovíme tým rozsudok – nie nad svetom, nie nad demokraciou, ale nad vlastnou politickou a morálnou spôsobilosťou amožno aj nad našou ľudskosťou. Varujem vás. Je to vysoká cena.

Tomáš Zálešák
(vyšlo v časopise .týždeň, 49/2005)


KEĎ NETREBA BAJONETY

Keď som si prečítal článok Tomáša Zálešáka v .týždni 49/2005, musel som skonštatovať, že autorov výklad môjho článku sa dá celkom dobre posúdiť ako nedostatočné posúdenie skutkového stavu, a preto som sa rozhodol použiť opravný prostriedok, ktorým je táto reakcia.

Najprv je nutné osvetliť hlavné nedorozumenie, ktoré prišlo v Zálešákovej odpovedi. Vraj v úvahe nad jeho knihou prichádzam k záveru, že autor to dobre myslel, ale nedotiahol.

To je však mojej úvahe na hony vzdialené, nikdy som neočakával, že sa vyrúti s bajonetom proti demokracii, veď žiadne militantné a zrejme nekonzervatívne „bajonet auf“ sa v mojom článku nekonalo, a to dokonca – čuduj sa svete – ani proti demokracii.

Veta „chybou knihy, ktorá pripúšťa kritiku demokracie sa tak stáva to, že ona sama ju odmieta kritizovať“ je na bajonety predsa len trošku málo, tobôž na rozsiahly článok založený na tomto tvrdení.

Rovnako tak sa nedopúšťam omylu, ktorý mi Zálešák vytýka, naopak, v celom článku som bol presvedčený, že to myslel tak, ako to povedal, teda ako obhajca liberálnej demokracie, veď práve to je dôvodom, že to nedotiahol ďalej. Narazil na vlastné demokraciu obhajujúce limity, ktoré za jej kritikou – alebo, ak chcete, presnejšie za tvrdením, že kritika totalitarizmu (presnejšie – postihnutie skúmaného predmetu, ktorým je totalitarizmus) je nedostatočná bez kritiky demokracie – vidia hneď bajonety.

Niet sa potom čomu čudovať, keď nasleduje apriórne tvrdenie, že demokracia – aj s hekatombami zavraždených neviniatok v novom holokauste, ktoré sa nevyhnú demokratickému posúdeniu, či sú vôbec životom – je systém tu pre nás prijateľný. A systém, pri ktorom smieme volať policajtov, keď nám niekto siahne na majetok. Obe tvrdenia sú pekné, dovolím si však minimálne domnienku, že iný politický systém, ktorý vymedzuje Zálešák do patričných medzí predstáv, môže byť rovnako prijateľný, i poskytovať mnohé časné výhody, nielen ochranu majetku, rovnako dobre alebo ešte lepšie ako demokracia, obzvlášť liberálna. To však nie je podstatné, podstatné je, že sa opiera o nespochybniteľný transcendentný poriadok vymedzujúci ľudu telos.

A bez mučenia priznávam, neobvinil som Tomáša Zálešáka, že vo svojej knihe nekritizuje demokraciu zo strachu pred obvinením z extrémizmu, iba som lakonicky skonštatoval, že keby sa tak udialo, privodilo by mu to toto obvinenie.

Ešte v jednej veci sa Tomáš Zálešák mýli, keď hovorí, že to, čo tu máme, nie je priama demokracia (presnejšie by bolo povedané: nielen priama demokracia, keďže podľa Ústavy SR rozhodujú občania buď priamo, alebo prostredníctvom zvolených zástupcov) a máme orgány, ktoré nikdy demokratické neboli. Je to však skutočne tak, ako píše? Pretože pravdou je, že nie je nič, o čom by sa skutočne nemohlo demokraticky rozhodovať, aj to, čo zdanlivo nezmeniteľne z demokratického rozhodovania vylučujú ústavy, môže byť demokraticky zmenené, a aj inštitúcie, ktoré nemajú byť demokratické, sú demokraticky kontrolované, ergo neunikajú z dozoru demokracie, hoci aj môžeme pripočítať demokracii k dobru, že to podmieňuje istými brzdami.

Kultúrny pesimizmus a jeho konečný optimizmus

Áno, zoznam kultúrnych pesimistov je rôznorodý a široký. Zálešákov zoznam možno doplniť o Edmunda Burkea, T.S.Eliota, Russella Kirka. Nezmieňuje ich snáď Zálešák medzi kultúrnymi pesimistami zámerne? V tom prípade by totiž už paradigmu neplodnosti kultúrneho pesimizmu nehájil, veď Burkea, ktorý v závere života hovoril o nadchádzajúcom temnom veku a nechal sa pochovať tak, aby jeho hrob víťazní jakobíni nenašli, už o pár riadkov vychvaľuje ako presný opak Preisnera a Buchanana.

A len tak mimochodom Rio Preisner – budem sa vyjadrovať k nemu, keďže sa necítim byť nasledovníkom Pata Buchanana – netvrdí, že sme mŕtvi, mŕtvy je konzervativizmus (inak presne vysvetľuje, čo ma týmto na mysli, takže nehodno klásť rovnatko medzi smrť človeka a konzervativizmu), pretože už niet čo konzervovať, niet toho poriadku, ktorý tmelil základy západnej kultúry.

A k čomu nás Preisner vyzýva? Áno, odpoveď je – k nasledovaniu, ale k nasledovaniu Krista alebo, ako píše krásne na inom mieste, k absolútnej vztiahnutosti odvodenej z intertrinitárneho vzťahu. A v žiadnom prípade do nejakého horkého konca, tým „horkým“ koncom je totiž spása.

Tá je síce individuálna, ale politické zriadenie obdobný koniec, ktorý by sme nazvali horkým nemá, ibaže by sme imanentizovali eschaton. Tak je kultúrny pesimizmus v konečnom dôsledku nekonečným optimizmom, nepochybujúcim o konečnom víťazstve dobra.

Rovnako tak nepozýva do niečoho, čo nikdy neexistovalo, napokon kniha O životě a smrti konservativismu sa začína opisom reálnej udalosti, ktorá sa stala, a odvodzuje z nej určitý esenciálny základ usporiadania spoločnosti, nie ideálne konkrétnosti, o ktorých naozaj môžeme vyhlásiť, že svetu poškodenému dedičným hriechom sú nedostupné. Takže ako sa nekonali bajonety, nekoná sa ani salto mortale. Keby sa konalo, nevyhlásil by onen kultúrny pesimista smrť konzervativizmu, ale naopak jeho návrat jediným ladným skokom – ktorý by bol skokom do ničoty. Alebo, ako sám Preisner píše, empedoklesovským skokom do Vezuvu.

V súčte nepresností však absolútne dominuje jedna úplná nepravda. Vraj u týchto kultúrnych pesimistov by bol podľa všetkého liberálom aj Ján Pavol II. Nuž, nielenže toto Preisner úplne výslovne odmietol, ale popri mnohých pozitívnych zmienkach napísal o minulom pápežovi aj slová, ku ktorým netreba nič dodávať: „Tento pápež vôbec nie je gnostik: proti gnóze sa otužil všetkým, čo prežil v Poľsku za okupácie oboch socializmov“.

A v súvislosti s poslednou námietkou v odseku o kultúrnom pesimizme len dodám, že problémom súčasnej liberálnej demokracie nie je, že je zatratená, ako po línii začínajúcej pri bajonetoch Zálešák píše, ale že nie je najlepším možným (sic!) politickým systémom, bez toho, aby som sa zastavil pri prídomku liberálna.

Kto je môj Boh?

Veľmi pekne a horlivo sa Tomáš Zálešák rozpísal o vzťahu k blížnemu a neostáva mi, než dať mu za pravdu. Naozaj katolík nie je vyšší druh ako protestant, moslim či ktokoľvek. Ľudská dôstojnosť sa vzťahuje ku každému človeku, rovnako ako príkaz lásky.

Prečo však Tomáš Zálešák odkrýva len jednu stranu mince? Ježiš prišiel k ľuďom, presne, ale podstatné je tam nielen ľuďom, ale predovšetkým Ježiš. Milovať budeš svojho blížneho totiž nasleduje až po Milovať budeš svojho Boha nadovšetko. A to môžeš len vtedy, ak vieš, Komu si uveril. Nie je tu len otázka „Kto je môj blížny?“, ale aj otázka „Kto je môj Boh?“.

A napriek Jeho neobsiahnuteľnosti, nemôže sa rozplynúť v tisícich interpretáciách už len preto, že je Pravdou a Sám v sebe nie je kontradiktórny! A najväčšia služba všetkým blížnym, teda všetkým ľuďom, je privádzať ich k tejto Pravde, prameňu, z ktorého, ak sa napijú, viac nebudú smädní.

Tak aj inštitúcie, podobne ako človek, neboli dokonalé nikdy. Neboli však hodnotnejšie, ak uznali, odkiaľ skutočne pochádza ich moc, ak ho nachádzali práve v onom prameni? Nie je lepšie, ak je ideálom vládca cnostný pred vládcom zabezpečujúcim len časné dobrá? Na to predsa netreba cestovať v čase do kresťanského stredoveku. Skôr je lepšie vrátiť sa k tomuto poňatiu časnej vlády.

Pútnik sa neženie

Rio Preisner označil dnešného konzervatívca za pútnika. A pútnik sa neženie, ale viac kontempluje. Aj preto je Preisnerov postoj vystavaný na metafyzických základoch, ktoré okrem iného našiel u tomistu G. Siegwertha. Postoj, ku ktorému sa hlásim a ku ktorému sa nutne musí hlásiť konzervativizmus, odmieta revolúciu a radikálne zmeny.

Hoci demokraciu nepokladá za najlepší politický režim, nechce ju hneď na druhý deň roztrhať v zuboch a nahradiť niečím iným, ba dokonca v súčasnosti má tento postoj oveľa väčšiu tendenciu znova obnovovať všeobecné vedomie transcendentného poriadku a metafyzických základov, z ktorých vyviera, ako vážne zasahovať do politického usporiadania. V samotnej demokracii potom hľadá v dnešnej dobe rozhodnutia, ktoré sú bližšie všeobecnému dobru.

Čiže to neúmorné hnanie sa za abstrakciou alebo na tvrdo implicitné obvinenie z politickej gnózy nemá žiadne opodstatnenie, pútnik kráča k cieľu isto, ale pomaly.

Samotné teoretické hodnotenie jednotlivých politických zriadení, ako ho robili Platón, Aristoteles či svätý Tomáš Akvinský však netreba zmietnuť zo stola len preto, že v súčasnosti vládne práve jedno také zriadenie a tvári sa nespochybniteľne. Nehovorím, že to Tomáš Zálešák robí, tým, že ma kritizuje za svoje mylné vysvetlenie mojich názorov.

Tým vôbec netvrdím, že sa toto nedá z toho, čo som napísal vyvodiť, ale len, že je toto vyvodenie nesprávne aj keď z dôvodu neznalosti zvyšných názorov, ktoré mi autor akosi apriórne pririekol – za jeden taký vtipný názor pokladám rozprávky o stredoveku, ktoré podľa Tomáša Zálešáka nikdy neboli skutočnosťou (keďže neviem, čo má konkrétne na mysli, neviem sa k tomu vyjadriť) a niekedy mám dojem, že ma moji kritici považujú za hlupáka a myslia si, že chcem vrátiť stredovek.

Horšie je, že tým diskvalifikujú sami seba, keďže stredovek nie je nič iné ako približne tisíc rokov trvajúce historické obdobie – netajím sa, že ho pokladám za mravný zenit v dejinách ľudstva – a na cestovanie v čase som ochotný veriť len v prípade, že čítam C. S. Lewisovu Narniu.

Na demokraciu tak netreba v žiadnom prípade bajonety, ani ju netreba násilne rúcať a búriť sa proti jej vrchnosti, tobôž nie vyvolávať revolúciu. Dokonca som ochotný uznať prednosti demokracie i že demokracia môže byť veľmi dobrým zriadením v určitom prípade, v prípade, o ktorom hovorí svätý Augustín v De libero arbitrio 1,6, ako o nej hovoria i pápežské encykliky. Takáto demokracia v štátnom celku však nikdy nenastala, tobôž nie v modernom veku, keď sú demokracie príkrom rozpore s požiadavkami pápežských encyklík.

Nasledovaním konzervatívneho postoja však môže v budúcnosti prísť iný a aj lepší systém ako liberálna demokracia, ktorý opäť uzná, že všetka moc pochádza od Boha, a nie od ľudí a že nad všetkým je jeho poriadok. Myslím, že svätý Pavol by nenamietal.

Dodatok – alebo pár slov ku konzervativizmu

Tomáš Zálešák tiež vo svojom článku píše: „Utiekame sa k infantilným dišputám o tom, kto je pravovernejší konzervatívec, neraz len preto, aby sme unikli pred prostými a bezprostrednými povinnosťami. Tieto povinnosti evanjelium zhrnulo do jedinej vety: „Choď a konaj podobne!“. V podobnom duchu na inom mieste hovorí o „jedine-konzervatívcoch“.

Považujem tieto slová len za navonok dobre znejúcu rétoriku. Rovnako tak by mohol napríklad riaditeľ hospicu povedať, že politológ – teda napríklad Tomáš Zálešák – denne nekoná podobne, ale venuje sa infantilnej zábavke svojej vedy, a nie nejakým skutočne potrebným veciam ako staraniu sa o smrteľne choré deti alebo bezdomovcov.

Osobne som si istý, že starostlivosť o bezdomovcov je činnosť oveľa vznešenejšia ako politológia. Zároveň sa musím zastať aj Tomáša Zálešáka, pretože politológia je dôležitá veda – predovšetkým, ak na ňu pozeráme očami Aristotela, Tomáša Akvinského či dnes Erica Voegelina. A každý máme podľa evanjelia iné talenty.

Tomáš Zálešák zrejme na politológiu a nepochybujem, že aj cez ňu môže prinášať a prináša mnohé dobrá – minimálne určitou snahou o vnášanie mravnosti do politiky – preto by mi ani nenapadlo nazvať Zálešakovú činnosť infantilnou a mentorovať ho: „Konaj aj Ty podobne!“.

Napokon si neodpustím malú poznámočku, ak platila oná veta z článku na mňa, že Tomáš Zálešák napokon vôbec nevie, ako v skutočnosti konám a keďže toto nevie, nemôže to ani posudzovať, aj keby som teda infantilne o čomkoľvek diskutoval, Tomáš Zálešák nemôže vedieť, ako konám.

Nehovoriac o tom, že Písmo Sväté má moc vykladať predovšetkým Cirkevná autorita a neviem, nakoľko je napríklad liberálna demokracia v súlade s jej učením. Myslím, že s veľkou časťou je v úplnom kontraste – napríklad Immortale Dei Leva XIII. z roku 1885. A hoci sa autor môže odvolať na umiernenejšie encykliky trebárs Jána Pavla II., ani tu nenájde skutočné schválenie princípov liberálnej demokracie.

Dokonca Alcide de Gasperi, sám kresťanský demokrat, sa v liste Piovi XII. vyjadril o kresťanskej demokracii poriadne skepticky. Vráťme sa však ku konzervativizmu. Osobne si myslím, že má význam diskutovať, čo konzervativizmus je, zvlášť v dobe, ktorá je v skutočnosti neuveriteľne prepolitizovaná v takom zmysle, že sa na politiku kladú neúmerné gnostické, ergo utopické požiadavky.

Politika má riešiť, po čom je dopyt občanov – a, samozrejme, dopyt občanov ani tá najlepšia politika uspokojiť nedokáže. Dopyt občanov je podstatný najviac v demokracii. Preto Leo Strauss – na ktorého sa paradoxne proti mne odvoláva, hoci ja som k demokracii podľa môjho názoru umiernenejší ako Strauss – v jednej pasáži o Platónovi píše o demokracii – „A nikto, kto je pri zmysloch, by si neprial žiť pod takou vládou.“ (Leo Strauss: Eseje o politické filosofii, Praha 1995, s.34).

Moja téza je jednoduchá – konzervativizmus musí konzervovať stále tu istú pravdu, iba tak môže mať zmysel, hoci v jednotlivostiach môže prijať v zmysle učenia svätého Tomáša Akvinského (či v zmysle viet z nedávneho varovania pred zneužitím II. vatikánskeho koncilu Benediktom XVI.) určité zmeny.

Tomášovu nedôveru aj voči týmto zmenám podčiarkujem! V každom prípade, konzervativizmus nemôže obsahovať učenie revolučné, čo je druhá časť onej tézy. Inak sa mení na „konzervativizmus ad hoc“, čo je podľa mňa aj problém Edmunda Burka – ktorého si inak vážim a mnohé jeho slová považujem za všeobecne platné pre každého konzervatívca – ktorého si rôzni „konzervatívci“ ad hoc zvolili za zakladateľa konzervativizmu.

Napriek všetkej úcte k Burkovi a jeho nasledovníkovi Russellovi Kirkovi, považujem tento „konzervativizmus“ za vnútorne revolučný, viď Burkova oslava Slávnej revolúcie. Čo je ešte horšie a čo predkladám na potenciálnu diskusiu, takýmto konzervatívcom – teda tým, čo sa rozhodne konzervovať akúkoľvek jednotlivosť alebo viac jednotlivostí – sú podľa mňa aj mnohí boľševici, ktorí napríklad konzervujú ešte aj dnes Leninovo pomýlené učenie.

Potešil by ma argument, ktorým by mi Tomáš Zálešák alebo ktokoľvek – čím vyzývam na onú infantilnú diskusiu, aj keď dúfam, že nepríde k rezignácii na „Choď a konaj podobne!“, Pravé Spektrum poskytne na ňu určite priestor – predniesol, čo bráni tomu, aby podľa ich vymedzenia konzervativizmu neboli konzervatívcamia aj ajatoláhovia, boľševici a africkí kmeňoví náčelníci.

Takýto konzervativizmus sa totiž stáva bezcenný a hlavný dôvod, prečo sa mi oná diskusia nezdá infantilnou, je, že znamená všeobecný ústup z morálnych pozícií KONZERVATIVIZMU, veľmi neblahé dôsledky v politike na zmätenie zmysluplného významu tohto označenia a všeobecný vstup gnózy pod baldachýn konzervativizmu.

Preto som ochotný pre objasnenie reálneho významu konzervativizmu zniesť aj posmešky o jedine konzervatívcovi či nesúhlas a antipatie zo strany mnohých mojich priateľov, ktorí dávajú prednosť priateľskej zmierlivosti, aj keby sa dalo konzervovať čokoľvek. Ja si však myslím – a použijem príhodné prirovnanie, že minimálne rozumní ľudia konzervujú len ovocie, ktoré na konzerváciu vhodné je, a nie aj ovocie, čo je tri roky v mrazničke, alebo leží zhnité na zemi v záhrade.

V každom prípade sa teším na prípadnú diskusiu, nie som neprístupný tomu, aby ma moji oponenti prinútili korigovať moje stanovisko. Napokon, sám som odstúpil od priameho nasledovania džentlmena Edmunda Burka a prijal som niektoré výhrady napríklad Romana Jocha.

Ešte si však neodpustím Zálešákov demonštratívny výpočet konzervatívcov: Churchill, Burke, Thatcherová, Kohl, Adenauer, de Gaulle, G. W. Bush či Ronald Reagan. Čiže skratkovito sa na nich pozrime Churchill – človek o ktorom sa mnohí historici zhodujú, že v 20. rokoch 20.storočia mal názory podobné ako Oswald Mosley, niekedy sebastredný hazardér, ale čo je horšie, niesol zodpovednosť za mnohé ukrutnosti 2. svetovej vojny – Drážďany, jeho osobné nie príliš humánne vystupovanie v koloniálnych vojnách – India, búrske vojny, sám bol viktoriánskym imperialistom, ktorý sa v ničom nezmenil oproti tomu, čím bol ako autor knihy Moje životné začiatky, pragmaticky vystriedal konzervatívcov za liberálov a naopak a ktorý napriek svojim vtipným rečiam o demokracii demokratom nikdy nebol.

Keby som chcel byť vtipný, poznamenám, že za to schytal od surfražetiek niekoľkokrát paradajky. Oveľa horšie však boli výsledky konferencie v Jalte – ktoré však ide pričítať skôr bolševickému duu Stalin-Roosevelt – a ešte horšie pragmatické dohody so Stalinom o Grécku a Juhoslávii. Churchillov konzervativizmus, aj po preštudovaní niekoľkých jeho diel a asi cez tucta biografií – Martinom Gilbertom počnúc a Cliveom Pontingom končiac – je pre mňa veľkou záhadou.

Napriek tomu, Churchilla nepokladám ani za liberála, presnejšie to bol nedemokratický vysoko pragmatický imperialista, ktorý musel svoju politickú kariéru prispôsobiť „požiadavkám doby“ . Mnohé by sa dalo vyčítať tvrdému nacionalistovi De Gaullovi, o ktorom sa niekde dokonca dozviete, že bol slobodomurár.

O konzervativizme Margaret Thatcherovej sa dá tiež úspešne pochybovať, nehovoriac o Reaganovi, ktorý ako guvernér podpísal aborčný zákon, hoci aj nepoprieme jeho zásadnú zásluhu na páde komunizmu. A, samozrejme, nezabudnime na konzervatívca par excellence Georgea W. Busha, ktorého výrok, ktorý svietil na www.gopusa.com, o tom, že človek môže dosiahnuť, čo si vysníva, je natoľko gnostický, že k nemu netreba ani prečítať Nástin gnostické theologie.

Úcta k šedinám Miroslava Kusého

Nečakane som dostal pohlavok aj za kritiku Miroslava Kusého. Skôr ako sa vyjadrím k textu Tomáša Zálešáka, musím sa vyjadriť, že autor zrejme nečítal celý článok, ale len jeho skrátenú verziu, ktorá sa vošla do .týždňa (tým nespochybňujem, že rovnako ja som čítal len skrátenú verziu toho, čo Tomáš Zálešák napísal), inak by možno vedel, prečo som si dovolil takú kritiku.

O Kusého názoroch by sa dalo dlho hovoriť, pobavilo ma však odvolávanie sa na jeho šediny. Ale v skutočnosti to nie je až také smiešne. Mladý Miroslav Kusý totiž nič nedbal na šediny iných – na šediny starých otcov, zväčša katolíkov, ktorí v žiadnom prípade nemohli súhlasiť s jeho svetonázorom – brať ohľad na šediny a skúsenosti minulosti, brať ohľad na tradíciu je vôbec proti ideologickým východiskám Miroslava Kusého, takže tento nemá žiadne právo dovolávať sa svojich šedín.

Naopak, ja by som spreneveril oveľa starším šedinám, ak by som nekritizoval to, čo Miroslav Kusý prezentuje – a to nie sú len názory, ako píše Tomáš Zálešák, pretože on sám veľmi dobre vie – ak myslel svoju knihu vážne – aké môžu mať tieto – konkrétnejšie marxistické – názory dôsledky.

A vzopretie sa proti komunistickému režimu? No neviem, má Tomáš Zálešák úctu aj k L.D.Trockému? Lebo aj ten sa vzoprel. K Bucharinovi, Zinovievovi, Kamenevovi? A ešte ku ktorým, ktorí sa vzopreli komunizmu, ale zastávali názory takmer rovnako nebezpečné?

A prečo vôbec pripomína Tomáš Zálešák niečo, za čo som Kusého nekritizoval. To mi mohol rovnako dobre predhodiť, že Miroslav Kusý je dobrý otec – čo neviem, či je. Uisťujem však Tomáša Zálešáka, že ak to tak je, budem si isto za to Miroslava Kusého vážiť.

Peter Frišo

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk