Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Je dovolené brániť inkvizíciu?
19-03-2006 / Peter Frišo / Kultúrna vojna

Téma inkvizície je zväčša spracovávaná z odsudzujúceho hľadiska. Je však oprávnená otázka, ako to skutočne bolo a či nie je dôvod tento pohľad prehodnotiť ako neobjektívny. Aj preto je dobré preto a preto má význam prečítať si malú publikáciu s titulom Je dovoleno bránit inkvizici? od českého historika Radomíra Malého, v ktorej sa autor pokúsil korektne s inkvizíciou vysporiadať a poukázať na to, že odsudzujúci pohľad na inkvizíciu môže byť vcelku veľmi mylnou paradigmou.

Staroveká a stredoveká Christianitas pred vznikom inkvizície

Autor začína svoje skúmanie problému inkvizície tým, ako sa kresťanské spoločenstvo pôvodne vyrovnávalo s herézou. Genéza bludných učení sa totiž črtá už v listoch sv.Jána, ktorý varuje pred falošnými bratmi. Podobne sa musela proti omylom brániť prvotná Cirkev, ktorej cirkevní otcovia dôrazne žiadali vylúčenie bludárov z cirkevnej obce.

Situácia sa pravdaže zmenila, keď sa od čias cisára Konštantína stávalo kresťanstvo pomaly štátnym náboženstvom. Situácia však ani vtedy nebola jednoduchá, dokonca mnohí cisári boli Ariánmi. Táto heréza bola pritom paradigmatická, odhalila starovekým katolíkom, že bludári sa nikdy neuspokoja, kým nezničia samotnú Cirkev, samozrejme, za pomoci teroru a násilia.

To, prirodzene, vyvolalo reakciu, a tak v roku 384 bol heretik Priscilián sťatý mečom, na príkaz cisára Maxima. Aká však bola reakcia cirkevných predstaviteľov? Sv.Martin i sv.Ambróz považovali tento druh trestu za vraždu a sv.Ján Zlatoústy sa vyslovil: „Poprava kacíra je neospravedlniteľný zločin.“

Tak ostal Priscilián až do hlbokého stredoveku jediným popraveným heretikom. Napriek vážnej nebezpečnosti heréz, nielen pre Cirkev, ale často aj pre životy každého, kto sa ku heréze nepridal, až do 11.storočia boli reakcie vždy mierne a vychádzali z iniciatívy svetskej moci. Až v roku 1022 dal Róbert II. upáliť niekoľko kacírov, pretože ohrozovali bezpečnosť spoločnosti.

K inkvizícii

Od 11. storočia sa opäť vo veľkom začínajú šíriť heretické hnutia. Cirkev v tomto čase stále odmieta trest smrti pre kacírov, pokiaľ sa nedopustili kriminálnych deliktov. A Cirkev často dokonca chráni heretikov pred lynčovaním, v mnohých prípadoch sa dokonca postavila aj proti trestu smrti pre kacírov zo strany svetskej moci. Veľkí svätci, ako Bernard z Clairvaux, či Norbert z Xantes, ktorí bojovali proti herézam, neposlali na smrť žiadneho heretika.

Zvláštnym prípadom sa stala heréza tzv. albigénskych. Tí opäť, ako už pred nimi iní heretici, rozpútali krvavý teror a mali na svedomí mnoho ľudských životov. Ich heréza bola natoľko nebezpečná, že sa ňou musel zaoberať koncil, ktorý žiadal o pomoc svetských panovníkov. Avšak veľký pápež Innocent III. sa pokúsil o zmier, no jeho posla bez vyjednávania brutálne zavraždili. Zákonite musela nasledovať oprávnená trestná výprava. Radomír Malý pritom vôbec nezamlčiava krutosť Šimona z Montfortu, vedúceho výpravy, s ktorou však nesúhlasila ani vtedajšia Cirkev, napr. sv. Dominik.

Dôsledkom katarského teroru však bolo, že Fridrich II. uzákonil pre heretikov trest smrti upálením. Radomír Malý pritom rozlišuje a píše takto: „Upaľovanie kacírov iba pre ich presvedčenie bolo objektívne nesprávne,“ na druhej strane je tu subjektívna stránka a: „… zotrvávanie v heréze /ale spojené s podkopávaním verejnej morálky a terorizovaním veriacich/ bolo už samo o sebe ťažkým zločinom, lebo ospravedlňovalo zločin plienenia a zabíjania,“ a to, podľa jeho názoru, ospravedlňuje taký tvrdý postoj voči heretikom.

Tretím Lateránskym koncilom v roku 1179 fakticky nastupuje inkvizícia ako vyhľadávanie kacírov. V Toulouse roku 1229 potom oficiálne zriadili súd, aby heretikov trestala svetská moc, o treste smrti však nehovorí. Pápež Gregor IX. doplnil o dva roky rozhodnutie synody, aby inkvizíciu viedli len osoby s najvyšším právnickým a teologickým vzdelaním; pre tú úlohu boli najlepšie vybavení dominikáni. Takto dostala inkvizícia svoj právny poriadok, čo opäť len zachránilo mnohé životy. Vznikol tribunál, ktorého úlohou bolo skôr viesť k lepšiemu životu než trestať.

Inkvizícia a inkvizítori

Inkvizícia tak nebola nástrojom totalitnej vlády, ale ochranným nástrojom spoločenského poriadku. Bolo by osožné poukázať na niektoré procesné pravidlá ako to robí historik Malý. Nikdy nesúdil jeden inkvizítor, ale tribúnal, ktorý sa snažil o čo najširšiu objektivitu. Na vyšetrovanie pritom nestačilo udanie od jednej osoby, ale prinajmenej od dvoch, ktoré navyše nesmeli byť v úzkom styku. Aj potom mohol obžalovaný vysvetliť obvinenie a ak bol usvedčený z bludu, mohol blud jednoducho odvolať. Inkvizítori sa snažili, aby ho nemuseli predať svetskému súdu. Kto odvolal, nesmel byť popravený.

Iným problémom bola otázka tortúry. Radomír Malý pritom upozorňuje: „Užívanie tortúry (mučenia) bolo skutočne veľkou chybou a nešťastím. Odporuje to tiež tradícii Cirkvi, keďže v 9. storočí pápež Mikuláš I. zakazuje používanie tortúry ako nekresťanský spôsob.“ Malý teda uznáva, že to bol omyl a chyba prikláňať sa k spôsobom pohanským, nie kresťanským. Aj mučenie však bolo procesne upravené, mohlo sa použiť len pri takmer istej vine, so súhlasom biskupa a tak, aby pri ňom neprišlo k zohaveniu, či k usmrteniu a nesmelo sa opakovať.

Malý argumentuje číslami a faktami. Užívanie tortúry (v 1-11% prípadov) bolo tiež vzápätí zakazované; v Aragónii napríklad už v nasledujúcom, 14.storočí, v strednej Európe pod vplyvom sv. Jána Kapistránskeho v 15. storočí. Veľmi málo vyšetrovaných bolo tiež inkvizíciou popravených, asi tak 1 – 2%. Tvrdí inkvizítori boli odvolávaní, či dokonca skončili vo väzení. Samozrejme, inkvizítori boli len ľudia, a tak sa akiste dopustili aj chýb, a to zväčša opäť pod vplyvom svetskej moci – upálenie sv.Jany z Arcu, či Jakuba Molaya.

Inak však boli väčšinou inkvizítori mierni, čo autor dokladá demonštratívnym príkladom svätcov v ich radoch: Peter Veronský, Peter z Ruffi, Bartolomej z Cervere (títo inkvizítori nevydali na smrť ani jediného heretika, naopak všetci boli heretikmi zavraždení), či významní svätci sv. Rajmund z Peňafortu, sv. Ján Kapistránsky a svätý pápež Pius V., z ktorých len posledne menovaný vydal dvoch heretikov plameňom, avšak tu išlo predovšetkým o vrahov.

V roku 1542 sa inkvizícia za Pavla III. centralizuje, na konci 16.storočia sa stáva Kongregáciou. Innocent XI. Upravil navyše čoskoro použitie trestu smrti tak, že sa viac neuplatňoval, rovnako ako tortúra. Zákonník Pia VII. už trest smrti za kacírstvo ani neuvádza.

Omieľané témy

Radomír Malý vyhradil špeciálnu časť svojej knižky pre „tzv. „večné témy“, ktoré proticirkevná propaganda neustále omieľa“. Ide o španielsku inkvizíciu, čarodejnice a kauzu Galileo.

Španielsku inkvizíciu zriadil Ferdinand Aragónsky, aj s určitými politickými cieľmi. Prvým generálnym inkvizítorom sa stal Tomás de Torquemada, obeť krvavej legendy. V skutočnosti však tento inkvizítor vyvinul maximálne úsilie proti jej zneužitiu. Napriek tomu Radomír Malý, neskĺza do apológie a priznáva: „Avšak nedá sa poprieť, že v prvom štvrťročí španielskej inkvizície sa ocitlo na hranici mnoho nevinných ľudí len na základe priznania vynúteného útrpným právom.“

Vyšetrovaniu sa nevyhli dokonca ani príslušníci kléru, vrátane kardinála. Po zásahu pápeža sa ale podarilo odstrániť aj chyby španielskej inkvizície, na ktorú mala Cirkev všeobecne menší vplyv.

Čo sa týka čarodejníc, Radomír Malý poznamenáva: „Táto povera bola kresťanstvu cudzia a Cirkev ju od počiaktu odmietala ako pohanskú.“ Až vplyvom Orientu sa v 14. storočí postoj opäť priklonil k nekatolíckemu pohľadu. V 15. a 16.storočí sa k tomu pridalo rozšírenie satanistických siekt, ktoré vyrábali tieto čarodejnice. Najväčšie protičarodejnícke besnenie pritom prebehlo nie v katolíckych, ale v protestantských krajinách. Sv. Pius V. naopak procesy proti čarodejniciam zakázal.

Poslednou veľkou proticirkevnou témou, ktorou sa autor zaoberá, je Galileov proces, ktorý patrí medzi najpoužívanejšie mýty vôbec. Dodnes mnohí veria, že Galileo bol upálený, a pritom v skutočnosti Galileo nebol ani len mučený. Keďže Galileo zastával mnoho vedecky mylných názorov, bol požiadaný, aby heliocentrizmus, ktorý nevedel dokázať, používal len ako teóriu, a nie jasne preukázanú pravdu, čo sprvu odmietol, pred inkvizičnou komisiou, ale nakoniec odvolal a podriadil sa Cirkvi. Ako dodáva historik Malý: „Žiadne a predsa sa točí sa nekonalo“.

Záver

Radomír Malý ponúka vo svojej útlej knižke iný pohľad na inkvizíciu než je všeobecne pertraktovaný. Inkvizícia podľa neho nebola nijakým krvavým nástrojom v rukách Katolíckej cirkvi. Práve naopak, chránila spoločnosť pred nebezpečenstvom a pred herézami, ktoré by boli pre svoju spoločenskú nebezpečnosť prenasledované aj dnes. Nebola bez chýb a bez omylov, jednoducho preto, že ju vykonávali omylní ľudia, zároveň však často aj ľudia svätí a cnostní. Oplatí sa prečítať a vziať do úvahy aj argumenty uvedené v tejto knižke, ktoré sa opierajú o uvedenú literatúru.

Peter Frišo
(vyšlo v revue Impulz, www.ImpulzRevue.sk)


Je dovolené brániť inkvizíciu?
MALÝ, Radomír: Je dovoleno bránit inkvizici?
Nakladateľstvo Michael S. A.
Frýdek-Místek 2005, 160 s.

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk