Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

O ľuďoch a túlavých psoch
22-02-2006 / Branislav Jáger / Kultúrna vojna

Už to tak býva: v čase Vianoc sme na chvíľku všetci milší, ohľaduplnejší, viac naklonení urobiť niečo dobré. Radosť z príchodu Spasiteľa zrejme obmäkčila srdce aj redaktora Tribulu, ktorého špecialitou je vydolovať maximum z akéhokoľvek ľudského nešťastia. A tak pre nás v Prvý sviatok vianočný pripravil reportáž zo zvieracieho útulku. Na pozadí spomalených záberov roztomilých šteniatok a dojímavej hudby sme sa dozvedeli, že úbohé zvieratká tu „nežijú v žiadnom luxuse“, často sa musia tlačiť viaceré v kotercoch a vraj potrebujú akútnu pomoc verejnosti. Nechýbala informácia, ako a kde je možné prispieť. Podobných reportáži som počas Vianoc videl niekoľko. Nevidel som však žiadnu o hladujúcich deťoch na druhej strane zemegule. Táto absurdita mi pripomenula inú zvrhlosť, s ktorou som sa stretol nedávno v jednom veľkom obchode. Na pulte stáli dve veľké priehľadné pokladničky na príspevky od darcov. Jedna bola určená na pomoc sirotám z detského domova, druhá opusteným psom vo zvieracom útulku. Stáli tam bok po boku, ako dve veže, či skôr dva majáky, ale iba jeden z nich bol pravý. Druhý, naoko rovnaký maják zvádzal do plytčiny sebaklamu a falošnej dobročinnosti – úspešne! K úplnému zavŕšeniu tejto nechutnej a nanajvýš trápnej scény už totiž čitateľovi chýba iba posledná informácia – v pokladni pre opustených psov bol vyzbieraný dvojnásobok peňazí.

Postavenie útulku pre opustené a nechcené zvieratá zrejme v blízkej budúcnosti postihne aj mesto Trnava. Súdiac podľa zanietenosti jeho duchovných otcov, s ktorých názormi a žiadosťami o podporu som bol v poslednej dobe neustále konfrontovaný, akokoľvek dôsledne som sa im snažil vyhnúť. A tak som zistil, že právo na život bez krutosti majú všetky živé tvory, čo ma – mierne povedané – desí, nakoľko som si uvedomil, že som masový vrah. A v takom prípade je namieste priznanie. Takže, mojou rukou (prípadne nohou) zahynulo nespočetné množstvo múch, dážďoviek, cvrčkov ... V prípade, že medzi „tvorov“ patria aj rastliny – a myslím, že by sme im toto právo v 21. storočí nemali upierať – počet mojich zločinov sa rozrastá do obludných rozmerov. Môžeme dokonca hovoriť o genocíde, áno o genocíde, pretože niektoré rastliny som najskôr verejne označil za „škodnú“, „burinu“, či „pliagu“ a odvtedy ich systematicky vyhladzujem kdekoľvek ich v záhrade objavím. A to zvlášť brutálnym spôsobom – hádžem ich na kopu a pálim, ako dajakých netvorov. Jednou z mojich najcennejších trofejí, na ulovenie ktorej som bol až do toho strašného zistenia náležite hrdý, bola myš. Z ohľadu na čitateľov so slabšími žalúdkami a tiež z priestorových dôvodov upúšťam od podrobného vykreslenia ďalších vrážd. Navyše – snáď pre otupenosť svedomia – si na okolnosti väčšiny zločinov ani nespomínam. Pre túto chvíľu snáď postačí, že zločiny som páchal zväčša sám, bez komplicov. Tak, a mám to za sebou.

Ako som už spomenul, aj v našom meste sú ľudia, ktorí sa (na rozdiel odo mňa) odmietli prispôsobiť dnešnej po krvi bažiacej dobe a zachovali si čisté svedomie, hoci ich to iste stálo mnoho obetí. Preto si dovolím nazdávať sa, že šľachetné aktivity oného hrdinského združenia sa postavením útulku nemusia vyčerpať. Ambíciou jeho členov je „aktívne pôsobiť za práva zvierat.“ Takže je namieste predpokladať, že ak im hviezdy zachovajú svoju priazeň, budú raz Trnavčania prispievať na operu pre šváby či slimačie fitnes centrum. Ako to už býva, zlovestný autor tohto textu, nechápajúc smer globálnych svetových trendov a neuvedomujúc si historickú nevyhnutnosť príchodu zvieracej revolúcie, sa opäť raz ukáže v pravom svetle a pozdvihne pero, chrliac oheň a síru na tieto ušľachtilé plány. Nakoniec však bude opäť porazený. Je totiž jasné, že niektoré zvieratá (pardon všetky zvieratá) majú nespochybniteľné právo na vlastnú operu, pokiaľ je pravda, že majú právo na svoj vlastný útulok.

Teraz vážne. Zdá sa, že sa nevyhneme krátkemu zastaveniu pri slove charita. Tento pojem je úzko spätý so skutkami telesného milosrdenstva, ktoré zaujímajú v živote kresťana výsadné postavenie. V podobenstve o poslednom súde zasadne Syn človeka na trón svojej slávy a oddelí spravodlivých od zlorečených, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Spravodlivých pozýva do svojho kráľovstva s odôvodnením: „bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma...“. Zlorečených naopak zatracuje do večného ohňa, pretože takto konať odmietli. Na prekvapené otázky všetkých, kedy sa všetko toto udialo odpovedá: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“.

Charitou je nielen konanie skutkov telesného milosrdenstva, ale aj akákoľvek podpora týchto aktivít. Charitou však určite nie je odovzdávanie peňazí komukoľvek, kto o to požiada. Spadajú do kategórie najmenších bratov z podobenstva aj túlavé psy? Pomýlení obrancovia zvieracích práv o tom zrejme nepochybujú. Svoj diel viny na tejto zmätenosti majú iste aj zákonodarcovia. Príspevok z dane, poukázaný pre zvierací útulok má v našej legislatíve rovnakú cenu ako príspevok pre hladujúce deti. Toto gesto je rovnako zvrhlé, ako postaviť vedľa seba dve rovnaké pokladnice – jednu pre psy, druhú pre siroty.

Každý rozumne uvažujúci človek (aj napriek zákonodarcom) hádam dokáže rozlišovať medzi človekom a zvieraťom. Zatiaľ čo založenie sirotinca, nemocnice, hospicu či školy všade tam, kde nie sú, je humánne a chvályhodné; založenie zvieracieho útulku je antihumánne a odsúdeniahodné. Prečo? Pretože odčerpáva sily a finančné prostriedky všetkých pomýlených. Za antihumánnu považujem aj finančnú podporu zvieracieho útulku. Každá koruna, poukázaná na tento účel, je totiž korunou, ktorá mohla alternatívne nasýtiť hladujúce dieťa napríklad v Kigali (hlavné mesto Rwandy). Namiesto toho nasýti túlavého psa, trebárs v Trnave. Aj zdanlivo bezvýznamné rozhodnutie komu poukázať dve percentá svojej dane je teda morálnou voľbou par excellence. Ak sa totiž hladujúce dieťa (kdekoľvek) nenasýti po dobu niekoľkých týždňov, zomrie od hladu – a denne ich od hladu zomiera asi 11 000. Smrť nevinných ľudských životov tak nepriamo dolieha aj na plecia dobrodincov zvieracích útulkov.

V dvadsiatom prvom storočí trpí hladom osemstopäťdesiat miliónov ľudí. Tri zo štyroch obetí hladu sú deti do päť rokov. Aj počas vianočných sviatkov ich pochovali desaťtisíce. Zvieratá v útulku mali v tieto dni bohatšie menu ...

Braňo Jáger


Vážení priatelia, dovoľujem si dať Vám do pozornosti piate číslo časopisu Don Quichotte, konzervatívny hlas z Trnavy, ktoré prináša tieto články:

Amir Taheri: Prečo horel Paríž?

Jeffrey T.Kuhner: Čierny deň pre Chorvátsko

Jaroslav Bublinec: Eurovlak sa rúti – s rušňovodičkou

Pat Buchanan: Uctievači demokracie

Peter Frišo: John Ronald Tolkien - neprekonaný majster imaginácie

Peter Frišo: A Tolkien stvoril mýtus

Igor Skúpy: Ako ubrániť západnú civilizáciu?

Roger Scruton: Všetko je dnes postavené na hlavu

Peter Frišo: Je to ľahšie ako LÁSKA

Podivuhodné príhody Sancha Panzu

Viac informácii ako sa dostať k časopisu získate na www.donquichotte.sk

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk