Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Návrat kráľa
12-02-2006 / Peter Frišo / Ideológia

„Nie som demokrat už preto, že pokora a rovnosť sú duchovné princípy nakazené snahou uplatňovať ich mechanicky a formálne, takže výsledkom nie je všeobecná skromnosť a pokora, ale všeobecná nadutosť a pýcha, pokiaľ sa nejaký škriatok nezmocní prsteňa moci – a potom budeme mať a máme otroctvo“.

J.R.R.Tolkien

„Pretože teda vládu jedného treba uprednostniť – lebo je najlepšia – a stáva sa, že sa zvrhne na tyraniu, ktorá je najhoršia – ako je jasné z toho, čo sa povedalo – treba sa usilovne snažiť zaistiť skupine kráľa tak, aby sa neocitla v tyranii.“

Sv.Tomáš Akvinský

„Kde sú ľudia zbavení úcty ku kráľovi, uctievajú milionárov, filmové “hviezdy“ a atlétov namiesto nich, dokonca prostitútky a zločincov. Pre duchovnú prirodzenosť ako i telesnú prirodzenosť platí: zamietnite jej jedlo a bude hltať jed“.

C.S.Lewis

K tomuto článku ma inšpirovala jedna poznámka Romana Jocha, na tradičnom stretnutí organizovanom „Občanským institutem“ v Krkonošiach. Osobne mám Romanovu ironickú rétoriku veľmi rád, vtedy však ma jeho poznámka, ktorú myslel ironicky, veľmi potešila, lebo podľa mňa vyslovil jednu z tých právd, ku ktorým človek prirodzenie prilnieva, ale ktoré sa dnes už pomaly nesmú ani myslieť, nie to ešte vysloviť – príklad sodomitských pseudozväzkov sa mi zdá byť signifikatný.

Roman Joch totiž povedal asi toto: „Všetci by sme chceli žiť pod panstvom dobrého kráľa Aragorna“. Nemohol som nepookriať, nielen ako monarchista, ale aj ako priaznivec Tolkiena, ktorý ako katolícky monarchista nepovažoval evidentne Aragorna, ktorého sám „stvoril“ za natoľko „rozprávkovú“ bytosť ako konštitucionalista Joch.

Všetky modernistické sily spoločne nenávidia inštitúciu kráľa. Najväčším previnením kráľa pritom je, že mu patrí hierarchicky najvyššie postavenie v „systéme“ spoločenských inštitúcií a výsadné postavenie zvrchovaného vládcu nad krajinou. Pre všetkých modernistov, od demokratických šamanov vôle ľudu až po totalitárnych kápov snažiacich sa zasahovať do najmenších detailov ľudských životov, je inštitúcia kráľa previnením sa proti ich utopickým konceptom spoločnosti.

Rovnako tak pre mnohých „konzervatívcov“, hájacich liberálnu demokraciu a neschopných nájsť autoritu, ktorou by svoj pseudokonzervativizmus zaštítili. Týchto všetkých nazývam v tomto článku demo-liberálmi pre ich názor, že moc pochádza od občanov a tí majú právo kreovať ju na základe pravidelných volieb.

A samozrejme každý z našich modernistov túži, aby politici, ktorých si volia, napĺňali ich - často podivné - chúťky za neprehlušitelného povyku demo-liberálnych ideológov predhadzujúcich za to ľudu ohlodanú kosť volebného práva, ktorá im dáva podiel na moci.

Samozrejme, všetci sú potom sklamaní: keď nie je práve pri moci ich favorit, alebo ak sa nespráva tak, ako to oni, ktorí ho predsa dostali k moci, od neho očakávali a ako to on sľuboval. Nie je ani nijako výnimkou absolútna znechutenosť a sklamanie, keď sa stane, že už neveria nikomu, keďže všetci im nasľubovali hory-doly a nič z toho nesplnili.

A demokratický politik – tak znie nepopierateľný slogan demo-liberálnych ideológov – je služobníkom ľudu a má plniť jeho vôľu. Aj keby tá vôľa bola samovražedná, dodávam. Skutočný vzťah a lojalita k demokratickým vládcom je nulová, aj keď prázdne reči o občanovi na prvom mieste ostávajú. Veru tak, a priori dobrý volič sa nikdy nemýli! A ak sa nebodaj aj pomýlil, nie je to jeho vina, pretože moc pochádza od neho a zlí sú len tí politici, ktorých volí a ktorí ho oklamali.

A samozrejme, nezabudnime na to najdôležitejšie: každý občan má „právo“ voliť si svojich vládcov. Síce mi príde nejasné, kde sa mu toto oprávnenie vzalo a či sa s ním už narodil, alebo mu ho darovala neomylná inštancia demo-liberálnej Múdrosti, ale musíme ho akceptovať, inak nás demo-liberáli obvinia z útoku na ľudskú dôstojnosť, ľudské práva, označia nás za fašistov, komunistov, klerikálov a ktovie čo ešte všetko, a to samozrejme jedným výdychom s nonšalantným úsmevom na perách, za potlesku svojich ideologických familiárov.

Zároveň neopomenú kritizovať to, kto všetko sa do tej politiky ich demokratickým výberom dostal – zvlášť to platí pre „fundamentalistov“ typu Vladimír Palko – ktorí podľa nich v politike síce nemajú čo robiť, ale keďže sú demokraticky zvolení…ťažká to dilema, nájdu si iný dôvod. Pretože, keď si vymysleli právo, nemôžu kritizovať.

A uplatňovať akékoľvek právo, ktoré bolo vymyslené, je predsa sväté. Samozrejme, predovšetkým sekulárni demo-liberáli vám nikdy nevysvetlia, ako môže byť u nich niečo sväté, ale na nezmyselné sekularizované obsahy slov ako „ľudské práva“, „krst“, „sväté“, a tak ďalej, sme si už zvykli. Eduard Chmelár – inak nepochybne jeden z najlepších a nedocenených slovenských humoristov – tak napríklad v jednom článku na svojom SMEblogu nedokáže prežuť, že niekto jednoducho neuznáva za ľudské práva akýkoľvek nezmysel liberálnych a ľavicových utopistov. A tak ľudské právo na demokratickú voľbu vládcov musí byť ešte hlbšie a rozšírenejšie – pripomína to sice nejakú seansu, ale ezoterický slovník u demo-liberálov nikdy neprekvapuje.

Ako sa žiadna heretická a tobôž nie sekulárna predstava o človeku vo svojej veľkosti a nádhere nevyrovnala katolíckemu poňatiu, tak sa ani demo-liberálne poňatie nikdy nemôže vyrovnať ideám dobre usporiadanej monarchie. V takej monarchii vládne panovník, ktorého hlavným záujmom je všeobecné dobro obyvateľov svojej krajiny, panovník ktorý dbá na ciele svetskej vlády a rozoznáva ich v rámci hierarchie, v ktorej sa nachádzajú. O to krajšia je ešte idea KATOLÍCKEJ monarchie, ktorá poskytuje tie najlepšie záruky pre to, aby sa panovník nezvrhol na tyrana.

Prirodzene, v praxi bola naplnená len výnimočne, práve preto, že panovníci ponímali svoju vládu zlým spôsobom, priečiacim sa základnému princípu katolíckeho monarchizmu.

Práve takáto monarchia však poskytuje najlepšie možnosti pre ľud kráčajúci za svojim panovníkom, pretože vie, že panovník koná s ohľadom na ich záujmy, ako sa len dajú v rámci celej spoločnosti uspokojiť. Koná v záujme ľudu i vtedy, keď ľud sám by sa vydal zlým smerom. A dobrý kráľ absolútne podriaďuje potenciálne osobné záujmy všeobecnej potrebe spoločnosti. Nerobil tak len Aragorn, kráľ, ktorý vzbudzuje i dnes, v dobe všeobecnej nenávisti k hierarchii a ku kráľovi, úctu a obdiv, ktorá je človeku prirodzená.

Robili tak aj mnohí králi, spomeniem len blahoslaveného Karola I., ktorý bol panovníkom aj na našom území. Pretože kráľ v dobre usporiadanej monarchistickej spoločnosti je vzorom pre ľud a robí politiku vecou cnosti, namiesto onej špinavej politiky, ktorú vždy predvádzali demokratickí politici, aj napriek tomu, že i v demokracii, sa v politike objavilo niekoľko cnostných ľudí.

Aragorn – pod ktorého vládou by sme, aj podľa Romana Jocha, všetci radi žili – sa stal obnoviteľom Impéria. Jeho ľud ho miloval ako by nikdy nedokázal milovať demokratickú vládu, avšak to je ešte stále menej dôležité ako jeho činy. Činy toho, ktorého nikto nezvolil, avšak nikto jeho vládu nepokladal za uzurpáciu. Pravda, ľud Gondoru netrpí mylnou ilúziou, že ak si bude voliť svojho panovníka podľa svojej chuti, bude sa mať, ako sa mu zažiada.

Dúfajme, že raz bude tá správna doba pre návrat kráľovského majestátu, že ľud pochopí, že slúžiť kráľovi prináša väčší osoh, ako podriaďovať sa rozhodnutiam inštitúcií, ktorým nikdy nebude patriť ich srdce. Pochopí, že „žiť pod vládou dobrého kráľa Aragorna“ nemusí byť len zbožným prianím či ironickou poznámkou. A že tieto slová Tolkienovho príbehu nebudú platné len pre vymyslenú postavu Aragorna:

„Aragorn si kľakol a Gandalf (zosobňuje pápeža) mu nasadil korunu na hlavu“.

„Prichádzajú dni kráľov a nech sú požehnané, kým budú stáť tróny Valov!“

Keď Aragorn vstal, všetci na neho hľadeli mlčky, lebo mali dojem, že sa im ukázal prvý raz. Čnel nad všetkými, vysoký ako dávni morskí králi. Zdal sa starý a predsa v rozkvete mužnosti. Na čele mu sídlila múdrosť, v rukách mal silu a moc uzdravovania (tu by som rád upozornil na vieru v uzdravujúcu moc kráľov v stredoveku, ako aj na to, že bez kráľa zem upadá, najkrajšie to hádam vyjadril T.S.Eliot vo Waste Land) a okolo neho sa vznášalo svetlo. Faramir zvolal:

„Vidíte kráľa!“

V tej chvíli zaduli všetky trúby a kráľ Elassar vykročil k závore. …Na najvyššej vežičke citadely zaviala zástava Stromu a hviezd a začalo sa panovanie kráľa Elessara, ktoré ospievali mnohé piesne“.

Peter Frišo

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk