Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Vyhlásenie biskupov o ekonomickej situácii v súvislostiach
15-01-2006 / Tomáš Krištofóry / Komentáre

Úvod

V interdependenci řádů nehraje roli pouze vztah státu a trhu,ale svou roli tu hraje i společnost. Svoboda musí být lidmi obecně akceptována a sebevědomě prožívána, jinak bude ohrožena. … Jde o to, aby občané pociťovali daleko větší odpovědnost, byli pyšní na své vlastní výkony a aby nemohli své problémy přesunout na abstraktum nazývající se společnost.“1

Erhardovým cílem nebylo, aby „bohatí byli ještě bohatší a chudí ještě chudší“, nýbrž usiloval o přesný opak, o bohatství pro všechny lidi národního hospodářství.“2

Bohatí sa stávajú čoraz bohatšími, chudobní stále chudobnejšími.“3

Vyhlásenie Konferencie biskupov Slovenska k sociálno-ekonomickej situácii bolo vystavené pretriasaniu z rôznych pozícií. Má teda reálne súvislosti, ktoré analyzujem v nasledujúcom texte. Reálne, praktické reakcie na vyhlásenie biskupov prebiehali v špecifickom intelektuálnom prostredí. Preto je možné tvrdiť, že vyhlásenie biskupov malo a má okrem reálnych súvislostí aj svoje intelektuálne, teoretické súvislosti. V tomto texte sa venujem obom pohľadom - reálnej situácii, v ktorej bolo oznámené vyhlásenie biskupov i teoretickým postojom, ktoré považujem za najvhodnejšie pre objasnenie myšlienkového pozadia vyhlásenia biskupov, ako i reakcií naň.

Tento text je, prirodzene, mojou reakciou na udalosti späté s vyhlásením biskupov. V prvej časti textu sa zaoberám praktickými súvislosťami vyhlásenia biskupov, teda vyhláseniam politikov. V teoretickej časti zasadzujem vyhlásenie biskupov do ich teologického myslenia a hľadám platformu, na základe ktorej je možná spolupráca teológov a ekonómov. Z textu, ako dúfam, dostatočne jasne vyplynie, prečo som zvolil interdisciplinárny prístup. Myšlienkový most tvorí z jednej strany systémové nahliadnutie vecných súvislostí spoločenských udalostí ekonómov Waltera Euckena a Ludwiga Erharda a z druhej strany typicky katolícky personalizmus. Verím, že z textu dostatočne jasne vyplynie aj komplementarita týchto teoretických prístupov, ktorá vyústi do jedného komplexného personalistického prístupu. Text ukáže, že tento prístup je prinajmenšom mimoriadne inšpiratívny pre normovanie spoločenských udalostí – a to nielen na Slovensku.

Prečo sa mám zaujímať o názory biskupov?

Je aspoň pozoruhodný rozsah, v akom sa rozchádzajú ekonómovia a cirkevní hodnostári v hodnotení ekonomickej situácie ktorejkoľvek krajiny. Prečo sa k ekonomickým a politickým problémom vyjadrujú klerici, ktorí neštudovali ani ekonómiu, ani politické vedy? Majú výroky biskupov čím prispieť k blahu jednotlivcov?

Každý rozumný človek uzná, že reformy ašpirujú na zmenu každej oblasti spoločenského života. Jedná sa o zmeny v systéme politickom, ekonomickom, ale i morálne-kultúrnom. Politické a ekonomické zmeny možno iniciovať nastavením vhodných podmienok „zhora“. Zmena zažitých pravidiel správania, prevládajúcich názorov, postojov a morálne-kultúrnych preferencií je v istom zmysle oveľa náročnejšou zmenou, než sú zmeny politického a ekonomického systému.

Politické a ekonomické zmeny je totiž možné (a nutné) zakotviť v zákone, zatiaľ čo na zmeny v morálke a kultúre zákon nemá4 a nesmie mať žiaden vplyv: „Říkáte: „Existují lidé, kterým se nedostává morálky či náboženství“ a obracíte se na zákon. Ale zákon je moc. A musím zdůrazňovat, jak násilné a bezvýznamné je úsilí používat moc ve věcech morálky a náboženství?“5 Už pred Bastiatom John Locke v Liste o tolerancii vedel, že na vierovyznanie nemá zákon žiaden vplyv, pretože viera vychádza z vnútra človeka a vieru ani morálku človeku nemožno vtlačiť „zvonku“ – zákonným donútením.

Aj zmena zákona týkajúceho sa politického či ekonomického systému môže byť zdĺhavá, a to zvlášť v našich krehkých parlamentných väčšinách. Zmena morálky a kultúry je v istom zmysle náročnejšia, pretože nemôže a nesmie byť vyvolaná zákonom, musí vzniknúť zdola. Myslím, že každý uzná, že demokratický kapitalizmus potrebuje podporu zo strany neštátneho sektora, otvorenej spoločnosti, v ktorej hrajú významnú úlohu výskumné a osvetové inštitúcie, ale tiež subjekty, ktoré majú vplyv na kultúru a morálku spoločnosti, teda aj náboženstvá.

Je určite pravda, že „náboženství je přirozenou součástí společnosti a ovlivňuje i veřejný život. To, že se křesťané angažují v různých politických stranách, je také samozřejmé. když se však k politickým záležitostem vyjadřuje církev jako instituce, je to ožehavější, protože to může některé lidi (včetně věřících) odradit.“6 Rozumiem českému prezidentovi, pánovi profesorovi Klausovi, že reaguje na niektoré neadekvátne ambície klerikov. Významný ordoliberál Walter Eucken podporí a rozšíri toto tvrdenie pána prezidenta Klausa o legitimitu niektorých vyjadrení klerikov: „I keď sa cirkvi zo svojej podstaty musia držať stranou od zápasu politických strán, nemôže im na druhej strane byť ľahostajné, v akých systémoch ľudia, ktorí im boli zverení, žijú. Tam, kde tieto systémy ohrozujú podmienky mravnej a náboženskej existencie, sa nutne povolá cirkev.“7

Obavy pána prezidenta z prílišného tlačenia sa do politiky zo strany biskupov sú plne oprávnené. Biskupi príležitostne vydávajú politizujúce pastierske listy či vyhlásenia. Príjemnou novinkou je však posledné vyhlásenie Konferencie biskupov Slovenska k sociálno-ekonomickej situácii na Slovensku z 9. 11. 2005. Pokrok tohto vyhlásenia je v tom, že slovenskí biskupi sa vyjadrili k ekonomickej situácii na Slovensku nepoliticky a pokúsili sa byť otvorení. Bohužiaľ však nedostali adekvátnu spätnú väzbu od ekonómov, ktorí by ich poučili vo vyjadrovaní sa k ekonomickým problémom.

Mlčanlivosť ekonómov sa javí ako chyba v dobe, o ktorej vyhlásil člen spoločnosti Mont Pélerin Lord Harris: „na rozdíl od ignorantských sloganů protikapitalistických demonstrantů nemá kapitalismus dobré „oddělení styků s veřejností.“8 A je to chyba pre obe strany. Cirkvi totiž nerozumejú ekonómii. Mravný účel cirkví však nie je možné dosiahnuť, ak sa zanedbá vecná zákonitosť.9

Každý prieskum verejnej mienky na Slovensku v poslednom čase znázorňuje veľkú nespokojnosť s ekonomickou situáciou. 17. 11. sa dokonca 40% opýtaných vyjadrilo, že im bolo lepšie za socializmu. Vláda Mikuláša Dzurindu zlyháva v predávaní reformných politík verejnosti. Cieľom tohto textu nie je diskutovať o prínosoch a negatívach reforiem. Na tomto mieste len krátko konštatujem, že reformy mohli byť vykonané s menšími negatívami.

V tomto texte nahliadnem do slovenskej ekonomickej situácie vo vzájomnej komplementarite pohľadu ekonomického a teologického, ktorý vyjadrili katolícki biskupi. Jedným myšlienkovým nosným základom textu je pohľad Waltera Euckena na spoločnosť ako systém, v ktorom medzi sebou interagujú a sú na sebe navzájom závislé systém ekonomický, systém politický a systém morálky a kultúry, ktorý tvoria subjekty otvorenej spoločnosti. A druhý myšlienkový pilier textu je personalistický prístup katolíckych teológov.

Interdependencia systémov podľa Waltera Euckena

Meno Walter Eucken môže byť mnohým neznáme. Preto na tomto mieste priblížim Euckenove základné myšlienky. Eucken rozpoznáva 3 subsystémy v spoločnosti – politický, ekonomický a etický. Každá dvojica týchto subsystémov má vzájomné vecné vzťahy a vlastnú dynamiku. Eucken hovorí o niekoľkých systémotvorných silách spoločnosti. Svoju úlohu tu hrá štát, ktorý má byť zárukou panstva práva a ktorý nie je predmetom neustálych súbojov zájmových skupín. Systémotvornú úlohu Eucken pripisuje tiež ekonómii ako vede, ktorá má bojovať proti ekonomickým teóriám, ktoré ospravedlňujú lobbyistické záujmy rôznych skupín. A nakoniec považuje Eucken za systémotvorný prvok cirkvi a v tej dobe (koncom 40. rokov 20. storočia) konštatoval, že napríklad náuka rímskokatolíckej cirkvi zdôrazňuje princíp subsidiarity, ktorý je zlúčiteľný s demokratickým kapitalizmom (Eucken preň používal termín súťažný systém), ale i myšlienky korporativizmu, ktoré nie sú zlúčiteľné so súťažným systémom. Dostávame sa k dôležitej Euckenovej myšlienke: buď budú systémotvorné sily pôsobiť spolu a spoločnosť bude v tom prípade prosperovať udržateľným spôsobom, alebo môžu nespolupracovať, a vtedy, chtiac-nechtiac, stavajú proti sebe jednotlivé zložky spoločnosti a vytvárajú zbytočné konflikty.

Tomuto tvrdeniu napomáha aj teória cirkvi ako formy spoločenského kapitálu vo forme, ako ju podáva Gary Becker: „ Existují závažné empirické důkazy, že účast na životě církve koreluje se společensky odpovědným chováním. Např. u mládeže častěji se účastnící církevního života je menší pravděpodobnost trestní činnosti, zvláště tehdy, když žije v sousedství s mnoha věřícími (viz Stark, 1994). Greeley (1995) podává empirické důkazy, že věřící lidé jsou, kromě jiného, čestnější při výkonu správy a projevují větší účast chudým a dalším lidem, od nichž se odvrátilo štěstí.“10 Walter Eucken tieto myšlienky veľmi rád podporí: „Často a právem se říká, že řešení sociální otázky je otázkou sociální morálky... Nestačí ale, že se to jen říká, a přitom se zanedbává problém řádu.“11 A na inom mieste k tomu ešte dodáva: „Tu a všude jinde se nerozpoznalo, že každodenné hospodáření, které se odehrává v jednotlivých řádech, má věcnou logiku. ... Etické polepšení člověka nemůže odstranit škody systému, ani rozpad práva, který je spjatý s centrálně administrativním hospodářským řádem. To platí analogicky pro systémy jiného typu. Všechno závisí na základním rozhodnutí. Celkový řád by měl být takový, aby lidem umožnil život podle etických principů.“12

Pohľadom tohto analytického inštrumentária sa teraz môžeme pozrieť na interakciu ekonomického a etického systému v prípade politicko-ekonomických reforiem na Slovensku.


Biskupi Slovenska, tí ostatní a naša sociálno-ekonomická situácia

Pred časom (9. 11.) bolo publikované Vyhlásenie Konferencie biskupov Slovenska k sociálno – ekonomickej situácii na Slovensku.13 Ako študent ekonómie so záujmom o dianie v cirkvi ho vrelo vítam. S napätím som očakával reakcie na vyhlásenie biskupov. Som sklamaný z toho, že až do reakcie Imricha Gazdu 5. 12. reagovali iba politické subjekty. Jeho článok je v niečom blízky môjmu článku, ale môj článok prekračuje rámec jeho článku neutrálnou analýzou vyhlásenia biskupov. Je pochopiteľné, avšak vecne neodôvodnené, že sa vyhlásenia biskupov chopili strany Smer a KSS. I keď sa Fico snažil presvedčiť (13. 11. 2005 v relácii V politike televízie TA3), že "ja z toho nechcem vytĺcť politický kapitál", sám sa usvedčil z opaku.

Fico vs. vyhlásenie biskupov

Pred analýzou vyhlásenia biskupov, musím najprv zamedziť politickým skresleniam obsahu vyhlásenia biskupov. Je známe, že sa vyhlásenia biskupov chopil Robert Fico. Ten tvrdí, že biskupi podporili jeho názor, "že nie je možné zavádzať istý trhový mechanizmus do oblasti zdravotníctva, vzdelávania, kultúry a sociálnej starostlivosti. Aj v tomto smere nachádza Smer podporu vo vyhlásení Konferencie biskupov, v ktorom sa konštatuje: "Ak sa tieto oblasti stávajú sférou privátneho podnikania, prinesie to dlhodobé následky morálneho a kultúrneho úpadku." To však nie je pravda. Biskupi v skutočnosti tvrdili niečo úplne iné: "Ak sa neinvestuje do vzdelania, výchovy, kultúry, zdravotníctva a sociálnej starostlivosti – ak sa aj tieto oblasti stávajú sférou privátneho podnikania – prinesie to dlhodobé následky morálneho a kultúrneho úpadku, ktorý je v konečnom dôsledku pre spoločnosť aj obrovskou finančnou záťažou." Biskupi sa v tomto obozretne nepriklonili k žiadnemu politickému názoru. Netvrdili, že tieto sféry má spravovať štát, netvrdili ani to, že by tieto sféry mali byť doménou trhu.

Pozreli sa na situáciu z nadhľadu a tvrdili, že nemožno zabúdať na investície do týchto oblastí, a to bez ohľadu na to, či sú tieto sféry v rukách štátu, alebo v nich pôsobia neosobné sily trhu. Fico sa sám usvedčil z toho, že chce z tejto situácie vytĺcť politický kapitál. A to najhrubším možným spôsobom. Na jednej strane vyjadril nádej, že koaličné strany budú mať úctu pred KBS: "SMER – sociálna demokracia vyslovuje presvedčenie, že Konferencia biskupov Slovenska požíva v očiach KDH, SDKÚ a SMK aspoň takú úctu a autoritu, že ich za uvedené vyhlásenie neoznačia za populistov, klamárov a demagógov, ako to s radosťou robia na adresu SMERU – sociálna demokracia za také isté hodnotenia." No na druhej strane Fico sám podsunul biskupom niečo, čo nenapísali a takto prejavil svoju "úctu" voči KBS a svoje "nepolitické ciele". Lživo dezinterpretoval tvrdenie biskupov tak, aby to vyhovovalo jeho politickej kampani. Stačilo mu na to vynechať jedno jediné slovíčko vo vyhlásení biskupov - obsahovo dôležitú spojku aj.

Vyhlásenie biskupov bolo nepolitické

K tomuto tvrdeniu prispieva aj fakt, že už na prvú reakciu Smeru a KSS (obe z 11. 11.) na vyhlásenie biskupov reagoval ešte v ten istý deň  Marián Gavenda, hovorca Konferencie biskupov Slovenska: "Konferencia biskupov Slovenska (KBS) svojím vyhlásením k sociálno-ekonomickej situácii podľa jej hovorcu Mariána Gavendu nesledovala politické, ale ekonomické súvislosti. Globalizáciu treba vyvážiť solidaritou, povedal dnes pre agentúru SITA Gavenda. Zároveň zdôraznil, že výzva cirkvi nesmeruje len k politikom, aby sledovali dobro väčšiny obyvateľov a nie elitných skupín či krátkodobých politických zoskupení, ale aj k podnikateľom, aby nemysleli len na zisk." Biskupi sa vyjadrili nepoliticky k problémom, na ktoré má politika istý vplyv. Navyše, biskupi odporúčajú viac solidarity v protiklade jednak k "neľútostnému pragmatickému kapitalizmu“, ale i v protiklade k "sociálnemu štátu". Ficov ideál českého sociálneho štátu vyhlásením biskupov nebol podporený. Navyše si Fico privlastnil pojem biskupov - solidarita a tá môže znamenať aj niečo iné, než čo Fico hlása. Vyhlásenie biskupov preto nemožno automaticky rozumieť ako podporu Ficových názorov.

Vystrašená koalícia

Pre objektívnosť je však nutné dodať, že koaličné strany na vyhlásenie KBS reagovali nedostatočne a majú podiel zodpovednosti na situácii, o ktorej vydali biskupi svedectvo. Na Ficove výroky navyše koaličné strany reagovali absolútne neadekvátne. V diskusii v relácii V Politike na TA3 pôsobil Pavol Hrušovský veľmi neisto v konfrontácii s Ficom na túto tému. Hrušovský to zavŕšil útokom na rozsah Ficovho majetku. Hrušovský pripomenul, že podľa biskupov by sa malo vlastníctvo využiť sociálne, a to podľa neho Fico nerobí. Týmto spôsobom politického boja zdiskreditoval seba a svoju stranu, ale aj samotnú KBS. Pomohol divákom nadobudnúť falošný dojem, že vyhlásenie KBS bolo namierené proti súčasnej koalícii v prospech Fica. Lenže pozorný čitateľ vyhlásenia KBS si určite všimne, že sa biskupi dôsledne vyhli zaujatiu akéhokoľvek politického stanoviska.

Pasívny tretí sektor nepoložil kľúčovú otázku - aký je cieľ Cirkvi?

Jednu vec som objasnil - vyhlásenie biskupov nebolo politickým vyhlásením. Čím teda bolo? Obávam sa, že ani sami biskupi by nevedeli podať uspokojivú odpoveď na túto otázku. Sú v zásade tri možnosti, ako možno chápať vyhlásenie KBS. Buď to bola (ekonomická) analýza alebo teologická reflexia našej sociálno-ekonomickej situácie či pokus o syntézu oboch pohľadov na spoločnosť. I keď sa to niekomu nemusí páčiť, oba uhly pohľadu sú legitímnymi v skúmaní spoločnosti. To je prvá vec, ktorú si musíme uvedomiť v snahe pochopiť obsah a význam vyhlásenia biskupov. Ďalej si uvedomme, sa jedná o dva osobitné, svojské pohľady. Nemali by sme si ich pliesť. Ich spolupráca je napriek rozdielnosti možná pod podmienkou, že sa budú vzájomne rešpektovať. Musia však prejaviť záujem obe strany diskusie. Ekonomická obec - a vôbec -  jeden jediný nepolitický subjekt reagoval na vyhlásenie biskupov. Imrich Gazda však vo svojom príspevku "nediskutuje" s biskupmi, píše proti Ficovskému vykladaniu vyhlásenia biskupov a načrtáva možnosť prokapitalistického výkladu vyhlásenia biskupov. Biskupi však neštudovali ekonómiu. Ich pohľad na spoločnosť je vytvorený sociálnou náukou cirkvi a vlastnými životnými skúsenosťami. To je jeden náznak správnosti názoru, že vyhlásenie biskupov a diskusia o ňom obsahuje nedostatky ekonomickej reflexie našej situácie. Zároveň tým naznačujem, že vyhlásenie biskupov bolo pokusom o syntézu teologického a ekonomického pohľadu na spoločnosť.


Aby som posunul diskusiu od náznakov k hlbšiemu pochopeniu, skúsim sa vžiť do situácie biskupov. Spomenul som, že reakcie politikov boli nedostatočné. Jeden pohľad nám však priblíži myslenie biskupov. Béla Bugár správne postrehol charakter vyhlásenia biskupov: "cirkev sa drží sociálnej náuky cirkvi a poukazuje na to, čo vníma ako najväčší problém." Viem, že biskupi spomínali najmä nedostatok solidarity, ale skúsme ísť ďalej. Po otázke - Čo je podľa cirkvi najväčším problémom slovenskej ekonomiky a slovenskej spoločnosti? - si položme otázku: Čo je v reálnom svete najväčším problémom cirkvi? To je otázka, ktorá smeruje na pozadie vyhlásenia o bohatších bohatých a chudobnejších chudobných. Je to kľúčová otázka k pochopeniu úmyslu biskupov a postrehnutiu obsahu ich slov, pretože v teológii sú lepší než v ekonómii. A tú otázku si politici nepoložili. Som z toho sklamaný. Oveľa viac som však sklamaný z toho, že si túto otázku nepoložili ani veriaci ekonómovia a ľudia dobrej vôle z výskumných či neziskových organizácií. Ak sa každá otázka v spoločnosti ihneď politizuje a výhradne politizuje, svedčí to o biednej úrovni našej "otvorenej spoločnosti". Neaktivita tretieho sektoru je tiež dôvod, prečo si ja dovoľujem vyjadriť sa k tejto téme.

Cieľ cirkvi je všestranný rozvoj človeka - osoby v jeho/jej plnej dôstojnosti

Pripomeňme si teraz najväčší problém cirkvi na tomto svete, teda cieľ cirkvi pre ekonomicko-sociálnu oblasť. Najlepšie je vyjadrený v dokumente Pastoračný a evanjelizačný plán katolíckej cirkvi na Slovensku 2001 - 2006 (bod 1.2.1. A): "Cestou Cirkvi je človek v celej jeho bytostnej štruktúre. Popri starostlivosti o duchovné dobrá Cirkev nikdy nezabúdala ani na sociálno-materiálne položenie človeka. Tieto dve skutočnosti sú navzájom prepojené." Odborný výraz pre tento prístup je personalizmus alebo tiež antropologický personalizmus. Cirkvi ide o všestranný rozvoj človeka - osoby, a to v jeho/jej plnej dôstojnosti. Tohto cieľa si je cirkev veľmi dobre vedomá. Špecifický - personalistický - pohľad cirkvi na problémy ľudstva predpokladá špecifické prostriedky na dosiahnutie jej personalistických cieľov. Prostriedky, akými by sa malo dôjsť k rozvoju človeka v celej jeho bytostnej štruktúre, formuluje cirkev v neustále sa vyvíjajúcej sociálnej náuke v pápežských encyklikách.

Cieľ cirkvi je jasný, prostriedky sociálnej náuky cirkvi sú menej známe

Prečo píšem o prostriedkoch, aké cirkev používa, aby pomáhala ľuďom byť šťastnejšími? V už spomenutom Pastoračnom a evanjelizačnom pláne cirkev poukazuje (v bode 1.2.1 G) pozoruhodne úprimným spôsobom na vlastné nedostatky v oblasti sociálnej náuky: "Negatívom je aj slabá angažovanosť kresťanov v otázkach sociálneho učenia Cirkvi. Absentuje tu formácia veriacich cez príhovory, stretnutia, prednášky v rámci farností – takmer akoby sa duchovenstvo vyhýbalo týmto problémom. Dôvodom tejto skutočnosti je zrejme aj slabý rozhľad väčšiny kňazov v oblasti sociálneho učenia Cirkvi, ktoré sa začalo na slovenských teologických fakultách vyučovať pred necelými 10 rokmi, čo znamená, že len posledné generácie mladých kňazov dostali aké - také základy v tejto oblasti. Mlčanlivosť v sociálnych otázkach, ako aj životný štandard duchovenstva vytvára priepasť medzi klérom a veriacimi. Veriaci zaraďujú klérus k mocným a majetným tohoto sveta, ktorí majú len malý záujem o sociálne položenie jednoduchých ľudí." Cirkev na Slovensku má na poli sociálneho učenia rezervy vo vlastných radoch, čo potvrdzuje aj moja skúsenosť s niekoľkými kňazmi.

Môže ekonómia nejako prispieť teológii?

Bohužiaľ však rezervy v sociálnej náuke cirkvi na Slovensku nie sú jediným problémom v interpretácii ekonomických problémov a normovaní sociálno-ekonomickej situácie. Ako už možno mnohí tušia, idem apelovať za ekonómiu. Ekonómia má čo povedať k sociálnym a ekonomickým problémom spoločnosti. Ani cirkev nemôže stáť bokom pokroku v ekonomickej vede. Biskupi majú nejeden mimoriadne inšpiratívny príklad: Napríklad Ján Pavol II. v encyklike Laborem exercens (hl. 12) píše, že "všetko, [...] v celom diele ekonomickej produkcie pochádza od človeka, tak práca, ako aj súhrn výrobných prostriedkov a s nimi spojená technika (čiže schopnosť používať tieto prostriedky v práci)." Podľa Laborem exercens je zdrojom bohatstva práca. O 10 rokov neskôr však v encyklike Centesimus Annus pápež názor na zdroj bohatsva zmenil: "Kým kedysi rozhodujúcim činiteľom produkcie bola zem a neskôr kapitál, chápaný ako súhrn strojov a výrobných prostriedkov, dnes je čoraz viac rozhodujúcim činiteľom sám človek, konkrétne jeho poznávacia schopnosť, ktorá sa prejavuje vo forme vedeckého poznania, organizačná schopnosť utvárať spoločenstvá, ako aj schopnosť vnímať a uspokojovať potreby iných." Najprv Ján Pavol II. tvrdil, že zdrojom bohatstva je práca a nie kapitál, potom však pochopil, že zdrojom bohatstva je najmä kapitál, a dnes hlavne inovatívny ľudský kapitál. Poznanie ekonómie prispelo k mravnej úlohe katolíckeho sociálneho myslenia v podaní Jána Pavla II.

Ekonómia inšpirovala personalistický pokrok katolíckeho sociálneho myslenia

Ako som už spomenul, personalistický názor je pre cirkev základný. Je obsiahnutý tak v Laborem exercens ako i v Centesimus annus (a tiež v Sollicitudo rei socialis). Pápež Ján Pavol II. však zmenil názor na spôsob, akým by sa mal realizovať rozvoj človeka. Personalistický cieľ zostal, na adekvátne prostriedky sa cirkev nazerá novým spôsobom. Najotvorenejší a najtvorivejší systém, aký ľudstvo pozná, je kapitalizmus. Od vydania Centesimus annus sa teológovia nemusia hanbiť za kapitalizmus. Teda za podmienky, že podnecuje a vyžaduje tvorivosť, a to tvorivosť všetkých a pre všetkých a buduje ľudskú osobnosť aj v mravnej a duchovnej oblasti. Michael Novak je právom považovaný za hlavný intelektuálny zdroj zmeny pápežových názorov na ekonomiku. (Preukáže to aj porovnanie odstavcov 15 a 38 Sollicitudo rei socialis (z 30. 12. 1987) a odstavcov 31-32 a 48 Centesimus annus (z 1. 5. 1991) s komentárom Michaela Novaka o personalizme za kapitalizmu v knihe Katolické sociální myšlení a liberální instituce, str. 206-219 (z roku 1984) a ich personalistický pokrok voči odstavcom 5-7, 10, 12-13 Laborem exercens (z 15. 9. 1981). Postupnú zmenu názoru Jána Pavla II. na ekonómiu potvrdzuje aj George Weigel v najznámejšom životopise Jána Pavla II. s názvom Svedok nádeje.)

Novak následne píše: "príčina bohatstva bývala väčšinou vysvetľovaná v materiálnych pojmoch. Najprv predstavovala hlavnú formu bohatstva pôda, neskôr, najmä v marxistickom myslení, to bol kapitál, chápaný ako ohromné inertné investície d otární a obrovských strojov. V našej dobe však ekonómovia tvrdia, že kľúčová príčina bohatstva národov nemá vôbec materiálnu povahu, ale spočíva v znalostiach, schopnostiach a know-how. Stručne povedané v tých aktoch a návykoch objavovania, vynaliezavosti, organizovanosti a prezieravosti, ktoré ekonómovia popisujú termínom "ľudský kapitál" - kapitál umiestnený v ľudskom duchu a vytvorený duchovnými aktivitami vzdelávania."14 Slovenská ekonomická obec prejavila veľkú spoločenskú nezodpovednosť. Biskupi a kňazi na Slovenskuj sa neučili ekonómiu, na rozdiel od Jána Pavla II. či Benedikta XVI. Biskupi správne cítili potrebu vyjadriť sa k ekonomickej situácii na Slovensku. Nakoniec, Ján Pavol II. žiadal biskupov, aby sledovali najnovšie udalosti dejín za účelom spoznania nových potrieb pastorácie (viď Centesimus annus 3).

Komplementarita prístupu cirkvi a ekonómov myslením blízkych Walterovi Euckenovi podčiarkuje aj fakt, na ktorý upozorňuje známy profesor ekonómie, Robert Holman, že „pro sociálně tržní hospodářství je zásadní jeho antropocentrická orientace: středem pozornosti není kolektiv, národ nebo fiktivní obecné blaho, nýbrž člověk jako individuum. Princip osobnosti je zde tudíž hodnotou základní. Z tohoto hlediska je třeba formulovat všechny rámcové podmínky společenského řádu. Politický a hospodářský řád musí poskytovat individuální svobodu.“15 Priestor pre spoluprácu ekonómie a morálnej teológie tak evidentne existuje, a to tak na strane teológov, ako aj na strane ekonómov.

Nezodpovednosť slovenských ekonómov

Vyjadrenia biskupov sú legitímne, lenže ich potenciál pre neustále iniciovanie vzniku čoraz slobodnejšej a cnostnejšej spoločnosti nebude plne využitý, ak ekonómovia nebudú z ekonomického hľadiska reflektovať obsah vyhlásení biskupov. To, že biskupi málo rozumejú ekonómii, potvrdzuje význam slov Michaela Novaka: "Pretože náboženskí vodcovia činia čoraz viac prehlásení o ekonomických záležitostiach, musia dostať pohotovú a účinnú väzbu. Inak získajú nesproblematizované tvrdenia váhu všeobecne platnej múdrosti a oficiálnej tradície. Keď sa robia chyby, musia sa napraviť skôr, než sa upevnia. Cirkvi sú totiž nielen legitímnou, ale tiež významnou inštitucionálnou silou v rámci demokratických spoločností. Ekonomické a náboženské elity majú závažnú zodpovednosť voči sebe navzájom."16 Keďže sa tejto úlohy dlhú dobu nechopil žiaden ekonóm, pokúsim sa o to ja, študent ekonómie. graf

Analýza vyhlásenia biskupov: sme národ s najvyššou mierou rovnosti rozdelenia príjmov

Najodvážnejšie tvrdenie biskupov je tvdenie biskupov o bohatnutí bohatých a chudobnutí chudobných.
Ekonómovia a štatistici majú ukazovatele, ktorými odhadujú podobné ukazovatele. Štúdia UNDP (Rozvojový program Organizácie spojených národov) na základe údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky ukazuje, že od 1996 do roku 2003 sa znížil pomer príjmov 20 % najbohatších domácností k príjmom 20 % najchudobnejších domácností z hodnoty pomeru 3,43 na 2,74. Použité boli údaje z mikrocenzov 1996 a 2003 a boli indexované podľa legendy v obrázku. Niektoré údaje z mikrocenzu 2003 sú dostupné na webe. Aj podľa údajov UNDP (Rozvojový program OSN) sme dlhodobo v prvej desiatke v miere rovnosti rozdelenia príjmov, ktorý sa meria tzv. giniho koeficientom. Bez indexovania (na webe Štatistického úradu nie sú všetky údaje potrebné pre indexovanie) mi pomer príjmov 20 % najbohatších k 20 % najchudobnejších podľa mikrocenzu 2003 Štatistického úradu vyšiel 3,66 a aj s touto nadhodnotenou úrovňou by sme boli na popredných svetových miestach v miere rovnosti rozdelenia príjmov. Podľa údajov o najbohatších a údajov o najchudobnejších pre rok 2002 z údajov Svetovej banky, som pre rok 2002 zostavil tabuľku a dopočítal pomery 20 % najbohatších a 20 % najchudobnejších v tabuľke 1 s prekvapivým výsledkom - Slovensko bolo 1. na svete a malo teda najrovnejšie rozdelenie príjmov. Nemyslím si, že je to dôvod k jasaniu, pretože to je len čiastkový ukazovateľ. Je pozoruhodné, že údaje o miere rovnosti príjmov u nás sa od roku 1989 zmenili len nepatrne (podľa vyššie uvedenej databázy UNDP). Hodnotenie biskupov teda zjavne nestojí na faktoch, i keď od posledných údajov na Slovensku nastali reformy, a údaje sa tak, vzhľadom na nedokonalosti reforiem, pravdepodobne zmenia v prospech tvrdenia biskupov, a to tak, že bude pribúdať podiel bohatých a menej razantne pribúdať aj podiel chudobných.

Tabuľka 1: Miera rovnosti rozdelenia príjmov (rok 2002; dopočet na základe údajov Svetovej banky)

poradie na svete

krajina

podiel príjmov 20% najchudobnejších na celkových príjmoch

Podiel príjmov 20% najbohatších na celkových príjmoch

podiel príjmov 20% najbohatších k príjmom 20% najchudobnejších

1.

Slovakia

11,9

31,4

2,64

2.

Belarus

11,4

33,3

2,92

3.

Japan

10,6

35,6

3,36

4.

Hungary

10,0

34,4

3,44

5.

Czech Republic

10,3

35,9

3,49

6.

Finland

10,0

35,8

3,58

7.

Denmark

9,6

34,5

3,59

8.

Sweden

9,6

34,5

3,59

9.

Bulgaria

10,1

36,8

3,64

10.

Norway

9,7

35,8

3,69

11.

Luxembourg

9,4

36,5

3,88

12.

Egypt

9,8

39,0

3,98

13.

Rwanda

9,7

39,1

4,03

14.

Slovenia

9,1

37,7

4,14

15.

Italy

8,7

36,3

4,17

16.

Ukraine

8,8

37,8

4,30

17.

Croatia

8,8

38,0

4,32

18.

Pakistan

9,4

41,1

4,37

19.

Belgium

8,3

37,3

4,49

20.

Indonesia

9,0

41,1

4,57

21.

Germany

8,2

38,5

4,70

22.

Bangladesh

8,7

42,8

4,92

23.

Romania

8,0

39,4

4,93

24.

Tajikistan

8,0

40,0

5,00

25.

Poland

7,8

39,7

5,09



Klasický liberál (alebo starý katolícky whig, ak chcete), akým sa cítim byť ja, určite nebude velebiť ukazovateľ znázorňujúci extrémnu rovnosť. Čiastočne však tento ukazovateľ neutralizuje nepriaznivé ukazovatele našej chudoby, ktorá je definovaná ako príjem menší než 60 % mediánového príjmu. Nižší podiel príjmov bohatých, vyšší podiel príjmov chudobných a rovnomernejšie rozdelenie príjmových skupín spôsobuje, že príjem nižší než 60 % mediánového príjmu má viac Slovákov ako je tomu v iných krajinách. Ukazuje sa teda, že ukazovateľ chudoby (menej než 60% mediánového príjmu) nie je dostatočný ukazovateľ, podľa ktorého by bolo možné hodnotiť sociálnu situáciu, ako sa o to pokúsil Braňo Ondruš.

O akomkoľvek údaji a o jeho význame je možné diskutovať, ale je zrejmé, že biskupi nehodnotili údaje tohto typu. Vyjadrili sa, že zatiaľ nie je súlad medzi pozitívnym vývojom makroekonomických ukazovateľov a "údajmi o spokojnosti obyvateľov našej krajiny". Naozaj mnohí sú nespokojní. A nie vždy z nich hovorí závisť, ako by vyjadrili ľudia blízki dnešnej koalícii. Cirkev správne poznala, že sa k tomuto stavu musí vyjadriť. Väčšina vyjadrení vyhlásenia biskupov si nárokujú byť reflexiami ekonomickej situácie. Ako som sa pokúsil ukázať, nie je vecne podložené tvrdenie o bohatších bohatých a o nedostatku solidarity, keďže je stále takmer taká, ako bola za socializmu. Biskupi odvážne podstúpili riziko ekonomických omylov vo svojom vyhlásení. Vzhľadom na oprávnenie vyjadrovať sa k ekonomickej situácii a na fakt, že ekonómovia s teológmi nespolupracujú, je tento stav pochopiteľný, i keď nie uspokojivý.

Pokračujúca namyslenosť ekonómov...

Nie je to prvýkrát v histórii, čo ekonómovia ignorovali teológiu, a s ňou i niektoré ekonomické problémy týkajúce sa ľudí. Podobne odvážne vyjadril svoj názor na veci verejné pápež Lev XIII. v prvej pápežskej sociálnej encyklike Rerum novarum. Iste, Lev XIII. odsúdil tak socializmus, ako aj liberalizmus a razil niečo, čo bolo neskôr nazvané „pozitívna akcia“, a čo bolo zneužité pre rôzne hnutia 3. cesty v 20. storočí. Pochopenie súvislostí izolovaného vývoja katolíckeho sociálneho myslenia a izolovaného vývoja ekonomickej vedy sa snáď skrýva aj v tomto citáte F. A. Hayeka z roku 1944: „Zasituace, kdy pokrok směrem k něčěmu, co se nazývá „pozitivní“ akce, byl nezbytně pomalý a kdy liberalismus musel ve věci zlepšení poměrů většinou spolehnout na postupné zvětšování všeobecného bohatství způsobené svobodou, musel liberalismus nepřetržitě bojovat proti názorům, které tento růst ohrožovali. Začal být považován za negativní krédo, neboť nemohl nespokojeným lidem nabídnout o mnoho víc než podíl na všeobecném pokroku – pokroku, který začal být stále více považován za samozřejmost a nebyl již nadále považován za důsledek svobody. Dá se říci, že právě úspěch liberalismu se stal příčinou jeho úpadku. Vzhledem k úspěchu, jehož bylo dosaženo, byl člověk stále méňe ochoten tolerovat různá zla, která se ještě vyskytovala a která se nyní zdála nejen nesnesitelná, ale i zcela neodůvodnitelná.“17 Je myslím pozoruhodné porovnať Hayekove postrehy s dnešnou situáciou, keď pravicové strany všeobecne majú problém presvedčiť voličov o priaznivosti vytvorenia makroekonomických podmienok a mikroekonomických motivácií pre hospodársky rast. V tejto súvislosti možno citovať aj českého prezidenta, profesora Klausa o situácii v Československu po roku 1989: „Lidé se chtěli mít lépe rovnou, mysleli si, že odstraňení různých omezení a iracionalit „take-off“ odstartuje samo o sobě. Jinak řečeno, domnívali se, že jsou transformační náklady nulové. Po většinu devadesátých let, s výjimkou jejich počátku, proto narůstala nebezpečná mezera mezi očekávaním a realitou.“18 V jazyku ekonómov jednoducho TASTAAFL – there ain’t such thing as a free lunch. Nič nie je zadarmo. Ani Ficove sociálne, zdravotné a školské systémy nebudú zadarmo.

Dôvod, v prospech ktorého sa vtedy Lev XIII. vyjadril, bol personalistický. Išlo o ľudskú dôstojnosť, najmä o dôstojnosť ľudskej práce. Tým jednoznačne prispel k "ľudskejšiemu" vývoju kapitalizmu. To, čím neprispel spoločnosti konca 19. storočia liberalizmus – pozitívnou akciou, ktorú pápež šíril proti socializmu a proti zlám, ktoré liberalizmus dovtedy nestihol odstraniť. V jeho tradícii pokračujú pápeži dodnes. Podľa Centesimus annus (hl. 3) v ňom majú pokračovať aj biskupi: "Pastorálna staroslivosť nás však pohla aj k tomu, aby sme predložili analýzu niektorých udalostí z najnovších dejín. Netreba zdôrazňovať, že povinnosťou biskupov je pozorne sledovať beh udalostí, aby spoznali požiadavky novej evanjelizácie." Naši biskupi prejavili, že majú záujem pokračovať v tejto tradícii. Aby bolo možné spoločne pôsobiť pre dobro celej spoločnosti, mali by s biskupmi spolupracovať ekonómovia. Biskupi si tak nebudú robiť ašpirácie na ekonomickú analýzu, v ktorej neobstoja. Nech biskupi reflektujú situáciu spoločnosti zo svojho morálno-teologického, teda personalistického hľadiska a nech túto reflexiu ponúknu ekonómom.

...a z nej vzniknuvšia nesociálna sociálna politika

Ale ekonómovia sa tu musia chopiť morálno-teologických reflexií situácie spoločnosti a dodať k týmto reflexiám vedeckú analýzu. Biskupi napríklad správne pochopili personalistický problém nezamestnanosti: "Vnímame ako krivdu páchanú na značnej časti obyvateľstva, ak sa odmietanie zodpovednosti spoločnosti za jednotlivca najčastejšie zdôvodňuje poukazovaním na sociálne skupiny s trvalo stratenými návykmi pracovať. Popri nich tu je veľká skupina ľudí s ochotou pracovať, ktorá nenachádza možnosti. Neraz však súčasná situácia spôsobuje, že je výhodnejšie byť nezamestnaný (nedostatok spojov, cena cestovného atď.)." Tento výrok, ako i ďalšie, potrebujú dodatočnú vedeckú analýzu a návrh riešenia problému. Prispelo by to aj k pochopeniu toho, ako si biskupi predstavujú solidaritu v praxi. Solidarita môže byť aj osobná, aktívna zodpovednosť za iných. Napríklad Michael Novak vidí globálnu solidaritu takto. Zrušenie poľnohospodárskej politiky EÚ a odstránenie prekážok obchodu by umožnilo širšie pôsobenie takto chápanej globálnej solidarity. Štátna - vynútená - solidarita niečo stojí.

Inštitút minimálnej mzdy a sociálne dávky nesú nielen finančné náklady, ale aj náklady v podobe nerozvinutia talentov ľudí - osôb. To sú snáď najvyššie náklady obetovanej príležitosti politiky nútenej solidarity, akú máme v obrovskej miere a akú sa Fico snaží presadiť v ešte väčšej miere. Naskytá sa tu otázka, či možno takúto sociálnu politiku ešte nazývať sociálnou. Ak bola určená pre zachránenie ľudskej dôstojnosti najpotrebnejších a ak im k ľudskej dôstojnosti nepomohla, je zjavne neefektívna v dosahovaní vznešeného cieľa, ktorý si zaumienila. Ak by biskupi mali takúto spätnú väzbu od ekonómov, mohli by tak fundovanejšie uvažovať o personalistických problémoch, ktoré evidentne ľudí trápia. Veď práve o nespokojnosti ľudí - osôb - vydali biskupi svedectvo.

Nespolupráca ekonómie a teológie opakovane vedie k rozpadu spoločnosti

Ekonómovia mlčia, a tak sa nie je čo diviť, že biskupi často vidia jediné riešenie skrze štát. Okrem toho sa v takom prípade ekonómovia spreneverujú svojej úlohe - úlohe, ktorú uznávajú aj anarchokapitalisti (najradikálnejší liberáli) - úlohe tvorby systému. Tak, ako nás poučil Walter Eucken, v spoločnosti existuje niekoľko systémotvorných síl. Patria medzi ne okrem štátu aj ekonómia a cirkvi. Ekonómovia sa už neraz sprevenerili tomuto svojmu poslaniu a určite dôležitým zlyhaním bola nespolupráca s rodiacim sa katolíckym sociálnym myslením koncom 19. storočia. Viedlo to k tomu, že príliš dlho mali pápeži tendenciu hľadať a normovať nereálnu tretiu cestu medzi kapitalizmom a socializmom. Eucken bol "duchovným otcom" nemeckého ordoliberalizmu, ktorý je v súčasnosti všeobecne pokladaný za najlepší ekonomický základ katolíckeho sociálneho myslenia (porovnaj texty autorov Wolfgang Oeckenfels, Karl-Heinz Peschke, Hans Tietmeyer). A Eucken tvrdí: "Mravný účel cirkví však nie je možné dosiahnuť, ak sa zanedbá vecná zákonitosť."19 Výroky biskupov, ktoré sa priamo netýkali ekonómie, boli evidentne personalistické. Odsúdili množiace sa pohostinstvá v chudobných oblastiach, zamorovanie morálneho priestoru tým, čo nazývajú kultúra smrti. Ak sa z personalistických pozícií budú vyjadrovať aj k ekonomickým otázkam, ekonómovia by to mali prijať kvôli dobru spoločnosti.

Ak by koncom 19. storočia ekonómovia spolupracovali so vznikajúcou katolíckou sociálnou náukou, možno sa ľudstvo mohlo vyhnúť tragickým politickým experimentom 20. storočia. Personalizmus a ekonomický rozvoj sa dopĺňajú a sú na sebe navzájom závislé. Ekonómia a teológia majú spoločné poslanie - rozvoj ľudí. Ak však nespolupracujú, je pravdepodobné, že budú pôsobiť proti sebe. Teológovia sa zasadzujú o dôstojnosť práce a ekonómovia o efektivitu a niektorí i o efektivitu v rozdeľovaní. To sú najmä Keynesovci, tí, ktorí sa zasadzujú o dôstojnosť práce z utilitaristických, teda materialistických pozícií. V tomto sa vmiešali do poľa skúmania teológie, ale materialistickým spôsobom. Ekonómovia musia zostať ekonómami a teológovia teológmi a ak potom budú spolupracovať, môžu slúžiť spoločnému cieľu - rozvoju človeka. Ak zostanú v súčasnej pozícii, keď si neuvedomujú oprávnené hranice pôsobnosti svojho odboru a ak nebudú spolupracovať, budú pretrvávať zbytočné rozpory medzi prácou a kapitálom. Rozpor medzi prácou a kapitálom, objasnený v Rerum novarum v roku 1891, zďaleka nie je prekonaný ani na Slovensku 21. storočia. Za tento stav nesieme zodpovednosť. A máme možnosť ho zmeniť. Nesmieme nechať všetku zodpovednosť na "spoločnosti". Musíme prevziať aspoň časť zodpovednosti do vlastných rúk.

Antipersonalistický Fico, antipersonalistický Dzurinda

Na Slovensku sú v súčasnosti dva hlavné spôsoby nazerania na politiku. Politické zmeny robia s ohľadom na ekonomickú efektivitu alebo na druhej strane najmä prostredníctvom štátnu - vynútenú solidaritu. Žiaden z nich však neberie do úvahy personalistické náklady týchto zmien a javov v spoločnosti. Ani KDH nedospelo k myšlienke, že k personalizmu v ekonomickej oblasti má čo povedať aj Cirkev a neštátne inštitúcie. Ján Pavol II. hovorí o nenahraditeľnej úlohe neštátnych spoločenstiev: "Podľa Rerum novarum a celého sociálneho učenia Cirkvi spoločenská povaha človeka sa nevyčerpáva v štáte, ale sa realizuje v rôznych stredných združeniach, začínajúc rodinou až po ekonomické, sociálne, politické a kultúrne združenia, ktoré ako prejav tej istej ľudskej prirodzenosti tešia sa vždy pri rešpektovaní spoločného dobra svojej vlastnej samostatnosti. A to je to, čo sme nazvali "subjektivitou" spoločnosti, a tú spolu so subjektivitou jednotlivca "reálny socializmus" zničil." (Centesimus annus, 13) Pokiaľ bude jednou alternatívou "neľútostný pragmatický kapitalizmus" a druhou a zároveň poslednou "sociálny štát", rozvoj ľudských bytostí bude stagnovať. Snáď toto mali biskupi na mysli poukázaním na nedostatok solidarity. Pretože solidarita môže znamenať aj to, zahrnúť najbiednejších do kruhu rozvoja tým, že im pomôžeme v ich zapojení do globálnej deľby práce. Michael Novak poznamenáva: "Bez solidarity degeneruje subjektivita do bezbrehého individualizmu. Bez subjektivity solidarita degeneruje do rozpadávajúceho sa tupého kolektivizmu."20 I antikatolícky či antinábožensky naladení čitatelia snáď teraz už chápu, že teológia má svojím personalistickým prístupom čím prispieť k budovaniu ľudskejšej spoločnosti. Existenciu týchto tendencií v praxi potvrdil aj hodnotovo neutrálny ekonóm Gary Becker.

Prekonanie rozporu medzi prácou a kapitálom je možné

Kým na Slovensku zostanú dvomi alternatívami "neľútostný pragmatický kapitalizmus" a "sociálny štát", je to z personalistického hľadiska takmer jedno. Súčasná vláda bez účinnej podpory ľudskej kreativity vytvára nespokojnú náladu v spoločnosti, ktorú zneužíva pán, ktorý by bol veľmi rád premiérom. Politika a ekonomika nie sú jedinými zložkami spoločnosti. Je tu ešte kultúra. A tá má, ako sa ukazuje, väčšiu dôležitosť, než si mnohí z nás mysleli. A ani cirkev nemusí len pomáhať prostredníctvom charity "zmierňovať najvypuklejšie nedostatky". Je tak ťažké predstaviť si v praxi na Slovensku posun úlohy cirkvi k nápadu Michaela Novaka? "potrebujeme prinútiť bohatých ľudí, aby pomáhali chudobným. Cestou, ako to dosiahnuť, je zmena zákonov. Je potrebné vytvoriť také zákony, ktoré budú priaznivé pre podnikanie. Musíme tiež podporovať kňazov a učiteľov, aby vyhľadávali ľudí s talentom pre podnikanie, prinútiť cirkvi a ďalšie súkromné organizácie, aby vytvárali inštitúcie požičiavajúce peniaze chudobným ľuďom. Títo ľudia by ich využili, vytvorili bohatstvo, pôžičky splatili a umožnili tak dodržiavať ďalší kolobeh. Arcibiskup McGrath v Paname dostal od jednej bohatej ženy zo Švajčiarska milión dolárov na poskytovanie drobných úverov. Požičal desať tisíc dolárov istému mužovi z dediny na kúpu nákladného auta. Ten potom s jeho pomocou mohol dopravovať tovar z dediny na trh. Celá dedina získava prospech a muž spláca zapožičaných desať tisíc dolárov z peňazí, ktoré každý deň za dopravu tovarov do Panama City zarobí. Arcibiskup potom požičia peniaze niekomu inému a celá dedina sa zatiaľ vzmáha."21 Dnes je to možno pre Slovensko nereálny nápad, veď kňazi a biskupi rozumejú ekonómii len málo a médiá podkopávajú dôveru verejnosti voči cirkvi. Bolo by tiež nutné vykonať isté zmeny v cirkevnom zákone.

Záver

Je naozaj pozoruhodná plodnosť teoretického prístupu Waltera Euckena zo 40. rokov minulého storočia k praxi dnešných postkomunistických ekonomík: „Hospodářskopolitická praxe mnoha zemí je dnes ovládána pokusy o izolovaná řešení hospodářskopolitických otázek. Zde, v izolovaném myšlení, vězí snad největší síla zatemňující problém hospodářskopolitického řádu.22 Presvedčivo som v tomto texte ukázal, že politici majú veľký sklon k vytlačovaniu súkromných aktivít a k potláčaniu neštátneho sektora. Ekonómovia nazývajú tento jav termínom crowding-out effect.

Potvrdenie tendencie vytláčania morálne-kultúrneho neštátneho sektoru vyjadril dokonca politik, od ktorého by sme to čakali najmenej. Pavol Hrušovský v už spomenutej relácii V politike televízie TA3 na Ficove námietky voči nedostatku solidarity reagoval okrem iného tvrdením, že KDH pripravuje dodatočnú korekciu reforiem. Jednalo sa samozrejme o návrh na zvýšenie niektorých dávok, teda o ústupok Ficovmu chápaniu solidarity. Myšlienka nahradenia neefektívneho, núteného a ľahko zneužiteľného štátneho „sociálneho“ systému, degenerujúceho ľudí ako osoby, systémom dobrovoľnej solidarity, v ktorom by mohli hrať významnú rolu cirkvi, mu zjavne príliš nevoňala.

Zúfalú potrebu textu ako je tento podčiarkuje aj fakt, že sa pastiersky list biskupov Slovenska na 4. adventnú nedeľu opäť nekriticky spoliehal na štátnu, teda nútenú solidaritu. Novoročný príhovor údajne nadstraníckeho prezidenta, pána Gašparoviča, sa niesol v tom istom duchu. Akosi symbolicky na slávnostnej svätej omši na nový rok bol Gašparovič na záver svätej omše pozvaný do slávnostného liturgického sprievodu okolo kostola. Biskupi a všetci ostatní ľudia by si konečne mali uvedomiť, že v budovaní spoločnosti nestačí mať dobré úmysly. Je potrebné rešpektovať ekonomické a iné spoločenské zákony. V opačnom prípade naše dobré úmysly stroskotajú.

Benedikt XVI. verí - a ja s ním - že nie človek sa má podriadiť prírodným a spoločenským zákonom, ale že tieto zákony sú poznateľné a využiteľné pre všestranný rozvoj ľudí. Preto prírodné a spoločenské zákony sú tu pre človeka, a nie človek pre nich. Preto pápež Benedikt XVI. v Urbi et orbi 25. 12. 2005 vyhlásil, že svetový spoločenský poriadok má byť podriadený spravodlivým, etickým a ekonomickým zákonom. Pápež zvolil správnu postupnosť od väčšieho k menšiemu: spravodlivé -> etické -> ekonomické a nie naopak. Na jednej strane nestačí mať dobré úmysly pri ignorácii ekonomických zákonov, no na druhej strane je nutné dobrými úmyslami podriadiť ekonomické zákony dobru všetkých ľudí. V žiadnom prípade sa tak táto myšlienka nespolieha - a nemôže spoliehať - na dobré úmysly „štedrého“ „sociálneho“ štátu. Človek – vládca, úradník - sa v takom prípade opovážlivo stavia do role Boha, ktorý stvoril spoločenské zákony, a ktoré sa takýto človek snaží nahradiť svojou vôľou. To je to isté, akoby sme sa hodili zo skaly v zarputilom presvedčení, že gravitačný zákon nefunguje.

Má to znamenať, že človek má byť pasívny prijímateľ ekonomických zákonov? Nie! Človek má svoju dôstojnú úlohu; nie je vystavený napospas ekonomickým zákonom. Človek môže a má ekonomické zákony doplniť a rozšíriť dobrými úmyslami solidarity. Štát bude buď nočný strážnik, alebo nočná mora. Buď pozorný nočný strážnik, alebo obludná, kvázisociálna nočná mora. Pretože, ako katolíkov poučil Ján Pavol II., spoločenská podstata človeka sa nevyčerpáva v štáte, ale sa plne realizuje aj v rôznych dobrovoľných združeniach, tieto organizácie sú povolané a povinné nahradiť štát v aktivitách, ktoré dnes vykonáva neproduktívne.

„Sociálny“ štát myšlienke komplexného personalistického prístupu z princípu odporuje, pretože deformuje ľudí ako osobnosti, základnú hodnotu personalistov – tak teológov, ktorí veria, že dôstojnosť osoby pramení z jej pôvodu; že človek je imago Dei, ako aj ordoliberálov Euckena či Erharda. Tento komplexný personalistický prístup ma fascinuje svojou triezvosťou a zároveň vznešenosťou. S triezvosťou starého whiga si však uvedomujem, že tento prístup narazí na Slovensku na tuposť mnohých.

Na rozdiel od komplexného personalistického pohľadu, hľadajúceho všestranné dobro pre všetkých sme na Slovensku svedkami zaslepeného, izolovaného myslenia o spoločenských problémoch. Izolované myslenie o spoločenských problémoch podporilo aj mlčanie slovenských ekonómov a hospodárskych politikov. To isté izolované nazeranie na spoločenské problémy som znázornil na prístupe slovenských biskupov. Napriek situácii vzájomnej izolácie, a možno práve ňou vyprovokovaný, pokúsil som sa nájsť platformu, na základe ktorej by sa doteraz izolované systémotvorné sily – štát, ekonómia a cirkvi - mohli spojiť a aby mohli pôsobiť pre všestranný rozvoj slovenskej spoločnosti. Na základe komplexného personalistického prístupu som vyjadril praktický nápad Michaela Novaka. Realizácia jeho nápadu by rozhodne prispela k všestranne ľudskejšiemu životu Slovákov. Stojí totiž na spolupráci personalizmu a chápania ekonómie. Nádej Leva XIII. v prekonanie robotníckej otázky - teda rozporu medzi prácou a kapitálom - sa ukazuje byť reálnou, i keď iným spôsobom, než si on predstavoval. Kapituláciu socializmu bude nasledovať kapitulácia jeho zakrpateného brata – tretej cesty. Bude to ďalekosiahla kapitulácia – „sociálny“ – antipersonalistický - je aj prístup dnešnej vlády. Ešte maličkosť – „sociálny“ prístup dnes podporujú aj slovenskí biskupi...

Tomáš Krištofóry
kristofory.blog.sme.sk


1 Otto Lambsdorff: Sociálně tržní hospodářství a stát blahobytu. In Zdeňka Talábová (ed.): Reforma a transformace, str. 11. Liberální institut, Praha 2003

2 Lüder Gerken: Blahobyt pro všechny. In Zdeňka Talábová (ed.): Reforma a transformace, str. 13. Liberální institut, Praha 2003

3 Vyhlásenie Konferencie biskupov Slovenska k sociálno-ekonomickej situácii; 9. 11. 2005. Zdroj: http://www.kbs.sk/?cid=1131539149

4 výnimkou je vecný účinok zákona na častosť morálnych vlastností ako šetrnosť, podnikavosť, alebo naopak na spoliehanie sa na štátny paternalizmus či lobbyistické snahy

5 Fréderic Bastiat: Zákon, str. 29. Academia, Praha 1991.

6 Václav Klaus: Předmluva k sborníku Vztah církví a státu; str. 7. CEP, 2004

7 Walter Eucken: : Zásady hospodářského řádu, str. 441. Liberální institut 2004

8 Lord Hartus: Adam Smith – revolucionář pro třetí tisíciletí? In. Josef Šíma (ed.): Adam Smith semper virus; str. 23. Liberální institut 2001

9 porovnaj Walter Eucken: Zásady hospodářského řádu, str. 444

10 Gary Becker: Teorie preferencí, str. 297. Liberální institut, 1997.

11 Walter Eucken; Zásady hospodářského řádu, str. 415. Liberální institut 2004

12 Walter Eucken; Zásady hospodářského řádu, str. 273. Liberální institut 2004

13 Vyhlásenie biskupov je v prílohe tejto príce

14 Jiří Schwarz (ed.): Křesťanský ekonom a filosof Michael Novak, str. 47. Liberální institut 2001

15 Robert Holman: Dějiny ekonomického myšlení, str. 352. C. H. Beck, 2. vydanie, 2001.

16 Michael Novak: Katolické sociální myšlení a liberální instituce, str. 39. Praha 1999.

17 F. A. Hayek: Cesta k nevolnictví, str. 10. Občanský institut, 1991.

18 Václav Klaus: Poznámky k vystoupení na kolokviu „Reforma a transformace“. In. Zdeňka Talábová: Reforma a transformace, str. 25. Liberální institut 2003.

19 Walter Eucken: Zásady hospodářského řádu, str. 444. Praha 2004.

20 Jiří Schwarz (ed.): Křesťanský ekonom a filosof Michael Novak, str. 55. Liberální institut, Praha 2001.

21 Jiří Schwarz (ed.): Křesťanský ekonom a filosof Michael Novak, str. 26. Liberální institut, Praha 2001.

22 Walter Eucken: Zásady hospodářského řádu, str. 13

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk