Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Menová (ne)stabilita Eurozóny
12-01-2006 / Jozef Filko / EUtópia

BRATISLAVA (17.12.2005) - Slovenská koruna je od piatku naviazaná na euro. O vyše pol roka skôr oproti plánu totiž vstúpila do devízového režimu ERM II, ktorý je označovaný za akúsi čakáreň na jednotnú európsku menu. V nej musí štát zotrvať aspoň dva roky, kým euro zavedie - je to jedno z Maastrichtských kritérií.

Takto nejako nudne znela správa v SME po oznámení Ministra financií Ivana Mikloša o vstupe Slovenska do ERM 2 (druhého stupňa mechanizmus výmenných kurzov EU).

Čo to však vlastne znamená?

Slovenská koruna sa naviazala kurzom 38,455 na euro s toleranciou ±15% (v ERM 1 to bolo ±2,25%). Dá sa však predpokladať zasahovanie euro úradníkov už pri zmene kurzu o -2,25% +15% (respektíve -2,25% a 5–6%).

Dohoda s Európskou centrálnou bankou bola natoľko tajná, že o jej príprave na Slovensku vedelo pravdepodobne len 8 ľudí. Ani časť členov bankovej rady NBS o nej pravdepodobne netušila. Slovenskú pozíciu pri rokovaniach iste posilnilo plnenie väčšiny kritérií, stabilná menová politika a aj 1,1% rast slovenskej koruny v predchádzajúcom týždni.

Pripomeniem, že vstup bol plánovaný na polovicu roka 2006. Z tohto pohľadu je zrejmé, že utajený vstup mal byť „pozitívnou správou pre kapitál“ a potvrdením známych makroekonomických ukazovateľov SR.

Je to naozaj pozitívna správa?

Na prvý pohľad moja laická odpoveď znie „asi áno“, ale po zrelej úvahe dodávam „nie“. Najprv skúsim rozobrať prečo „áno“. Je jasné, že vstupom do eurozóny (ktorý má nastať najskôr o 2 roky) sa zjednoduší cestovanie, pohyb kapitálu a pracovnej sily, zmizne riziko straty spojené s kurzovým rozdielom, znížia sa transakčné náklady a banky si môžu regulovať kurzové riziko v rámci stanovených „mantinelov“, ako sú hraničné pásmo pre pohyb kurzu SKK/EUR, miera inflácie, deficit rozpočtu ako aj úrokové riziko.

Rovnako sa situácia zjednoduší firmám obchodujúcim so zahraničím (krajinami EU). Podnikatelia a korporátna klientela je na tom z pohľadu Eura lepšie. Jeden účet znamená mať partnerov na Slovensku aj v EU a nie je nutné zbytočne platiť za viac účtov. Momentálne sú sadzby komerčných bánk definované na REPO* alebo BRIBOR* sadzbu. Po vstupe do EÚ všetky úrokové sadzby nadefinuje banka na LIBOR*, čo pre klientov znamená hlavne zníženie úrokových sadzieb.

Ľahšie sa budú porovnávať ceny, náklady, dane atď. To všetko je výhodou trhu s jednou menou. Ale všetko má dve strany mince a aj euro má svoju odvrátenú tvár – tvár ekonomickej stagnácie. Znie to možno tvrdo, no pokúsim sa vysvetliť moje „nie“ pre euro.

Makroekonomická prax sa dnes opiera o tri piliere. Prvým je voľný kapitál (nepopierateľne), druhým nezávislá menová politika a tretím viazaný menový kurz. Pokiaľ prvý pilier je platný stále (a nepredpokladám, že by sa to niekedy zmenilo), druhý a tretí pilier sú diskutabilné. Preto od nepamäti prebieha diskusia medzi ekonómami, ktorý z uvedených dvoch pilierov je výhodnejší pre ekonomiku. Tak ako sa menia argumenty, mení sa aj názor. A posledných povedzme 50 rokov sa väčšina ekonómov prikláňa na stranu nezávislej menovej politiky, ktorú zosobňujú, do istej miery nezávislé, centrálne banky.

Tie sú emitentmi vlastných mien a je ich úlohou starať sa o stabilitu meny, nízku mieru inflácie, teda nárastu spotrebiteľských cien v domácej ekonomike a podobne. Z rôznych dôvodov preto dnes už nepoznáme meny „kryté“ komoditami ako zlato. Len okrajom pripomeniem, že žiadnej centrálnej banke sa dodnes nepodarilo udržať hodnotu svojej meny, väčšina svoju menu permanentne znehodnocovala.

Pri návrhu jednotnej európskej meny, sa však z pravdepodobne čisto politických dôvodov rozhodlo, že dovtedy nezávislé národné meny sa naviažu pevným kurzom na nové euro (teda sa vlastne aplikuje spomenutý tretí pilier). Znamená to, že pôvodné meny sa úplne nahradia novým eurom bez princípu konkurencie. Vychádzajúc zo slov väčšiny vrcholných predstaviteľov EU a jej členských štátov (EU 15), považujú euro nie „len“ za zjednotenie menové, ale predovšetkým za zjednotenie politické. Preto stojí za uváženie, či je euro logickým pokračovaním zjednocovania ekonomík alebo len „umelým“ politickým nástrojom. Respektíve či je menová únia cieľom alebo len prostriedkom.

Zavedením eura vznikol trh vytvorený z rôznorodých, nesúladných ekonomík. Ako hovorí William A. Niskanen (predseda Cato Institute):

„Primárny problém Európskej menovej únie (EMÚ) je ten, že nemá žiaden z atribútov dobre fungujúcej menovej únie: 1. ekonomiky a hospodárska politika krajín EMÚ sú príliš rôznorodé na to, aby nepodliehali veľkému asymetrickému šoku, 2. medzi krajinami EMÚ je veľmi nízka mobilita pracovnej sily, 3. medzi krajinami EMÚ je veľmi nízka miera fiškálneho prerozdeľovania, ktorá je funkciou zmien príslušných mier nezamestnanosti.“

Dá sa to dokumentovať napríklad na kolapse mechanizmu výmenných kurzov EMR v polovici roku 1992 (následne v roku 1993 je rast eurozóny -1%). Pri tvorbe eura sa o jeho stabilitu mala starať Európska centrálna banka (ECB – so sídlom vo Frankfurte) a jej prvoradým cieľom je udržanie 2 % inflačného pásma. Keďže z dlhodobého hľadiska najlepšie dokázala zvládnuť infláciu nemecká Bundesbanka (v 70. rokoch bola inflácia v Nemecku na úrovni 6 %, v 90. na úrovni 2 %), kurzové pásma jednotlivých národných mien sa určovali s ohľadom na nemeckú marku.

Po zjednotení Nemecka sa presunulo prerozdelenie najmä do východnej časti a masívne sa zvýšili vládne výdavky. Pretože Bundesbanka sa vždy najviac obávala vysokej miery inflácie, výrazne zvýšila úrokové sadzby. Tie spôsobili prílev peňazí z ostatných štátov ERM, ktoré sa snažili reagovať neúspešným zvýšením vlastných úrokových sadzieb. Španielsko spolu s Portugalskom devalvovali svoje meny a Veľká Británia spolu s Talianskom z ERM vystúpili.

Potvrdzuje to aj názor W. A. Niskanena:

„... v septembri 1992 ... bolo najväčším asymetrickým šokom opätovné zjednotenie Nemecka, ktoré presmerovalo čistý vývoz kapitálu zo Západného Nemecka na obnovu Východného Nemecka. V dôsledku toho meny všetkých krajín Európy od Fínska po Grécko značne devalvovali ... voči nemeckej marke, v dôsledku čoho v niektorých krajinách nasledoval výrazný nárast úrokov alebo väčšie zapojenie devízových rezerv do márnych pokusov o udržanie úrovne ich výmenných kurzov. V tom čase som predpovedal, že miera nezamestnanosti v tých krajinách, ktoré devalvovali voči marke, poklesne v porovnaní s nezamestnanosťou v tých krajinách, ktoré si zachovali svoj výmenný kurz voči nej, a skutočne sa potvrdilo, že to bolo tak. Navyše ma trochu prekvapilo, že v tých krajinách, ktoré devalvovali voči marke, sa výraznejšie nezvýšila inflácia.“

Teda krajiny ktoré sa rozhodli nedržať pevný kurz, ale devalvovali svoju menu, sa vyhli problémom s rastom inflácie a vysokou mierou nezamestnanosti! Na tomto príklade môžeme jasne vidieť nebezpečenstvo asymetrického trhu (v prípade viazaných kurzov).

Optimálna veľkosť menového trhu

Povedzme si však niečo o princípe rozširovania menového trhu. Ak napríklad vytvorím svoju vlastnú súkromnú menu, nebudú z nej plynúť výhody, pokiaľ ju budem používať sám. Takže rozšírením počtu ľudí, ktorý moju menu používajú o jedného znamená zdvojnásobenie trhu, z čoho pre oboch plynú výhody ako zrušenie kurzového rizika, zníženie transakčných nákladov.

Ak potom rozšírim trh o ďalších dvoch, znova dosiahnem rozšírenie o dvojnásobok (podobne ďalej o 4, 8, 16 ...). A, samozrejme, s tým sú znova spojené spomenuté výhody. Toto rozširovanie však nie je možné donekonečna (teda prínos z rozširovania nemôže byť konštantný).

Ak rozširujem trh dajme tomu miliónu ľudí o ďalších tisíc, je rozsah výhod z toho plynúci zanedbateľný. Preto existuje čosi ako optimálna veľkosť trhu. Toto sa však dá dosiahnuť iba prirodzenou konkurenciou mien. Kde trhy sa rozširujú (resp. zužujú) pokiaľ to má ekonomický prínos. Z toho pramení moja ďalšia skepsa voči politickému rozširovaniu eura.

Riziká eurozóny

Nezanedbateľným prvkom je pracovná mobilita, ktorá tak veľmi chýba v EU a ktorú nutne potrebujeme na ekonomický rast. Medzi základné problémy, ktoré bránia pracovnej mobilite, patria okrem jazykovej rozličnosti hlavne vynútené prechodné obdobia, neochota Európanov meniť doterajšie návyky, rovnako nepružnosť trhu s bytmi či v neposlednom rade aj socialistické ponímanie štátu (štát sa má o mňa v prvom rade starať!). To všetko ešte podporuje skostnatené pracovné právo, zložitosť odchodu alebo prepustenia z práce či príliš silné a nekontrolované odbory. Bez mobility pracovných síl sa asymetrický šok len posilňuje.

Ďalším významným problémom je fiškálna nezodpovednosť väčšiny štátov EU. V zoskupení, akým je EMU, má vláda štátu dve možnosti. Buď dodržiava záväzky z tohto zväzku plynúce a riskuje nezodpovedné správanie iných. Alebo sa správa nezodpovedne a nedodržiava pravidlá. Prijatím tejto logiky zistíme, že hlavne veľké štáty, ktoré podporovali zavedenie eura, nedodržiavajú podmienky na udržanie menovej stability (Pakt stability).

Napríklad Francúzsko má pomer štátneho dlhu voči HDP 123,1 %, v absolútnych číslach to je dva bilióny eur (je 7. najzadlženejší štát na svete a prvý v rámci EU). Francúzska vláda konfiškuje takmer 45 % HDP svojej ekonomiky (tieto peniaze zákonite chýbajú podnikom pri investíciách). Ďalej má zadlžený dôchodkový systém a zakrýva to pomocou „off-balance-sheet“ (teda zdroj financovania, ktorý sa neuvádza v bilancii hospodárenia).

Iba pripomeniem, že i vďaka tejto metóde došlo ku krachu Enronu. De facto i de jure tak podvádza svojich akcionárov, v tomto prípade občanov, a to bez akýchkoľvek obáv pred zodpovednosťou. Zároveň má jedny z najvyšších a najneprehľadnejších daní v Európe (najvyššia sadzba dane z príjmu je 49,6%). Podobne by som mohol menovať Taliansko či Grécko, ktoré falšovali svoje účtovníctvo, aby naoko splnili podmienky stanovené členstvom v EMU.

Rovnako ani Nemecko už niekoľko rokov po sebe neplní požadované kritéria. I niektoré severské štáty, pomocou zvláštnych štatistík, zakrývajú skutočnú nezamestnanosť, ktorá sa pohybuje okolo 20 %. Najhorší je však fakt, že došlo k uvoľneniu podmienok Paktu stability a naopak nevynucujú sa žiadne nápravné opatreniam či tresty za porušenie. Nebezpečenstvo tkvie aj v príliš veľkých emisiách peňazí, respektíve v „inflačnej politike“ (čo je de facto ďalšie zdanenie), pomocou ktorých niektoré vlády financujú svoje rozpočtové deficity.

To, samozrejme, spôsobuje ďalšie znehodnocovanie meny a v konečnom dôsledku okráda ľudí, ktorí danú menu používajú. Teda správanie sa „čiernej ovce“ je v EU všeobecne tolerované, vypláca sa (minimálne na prvý pohľad) a nikto zaň nenesie zodpovednosť.

Ale nielen menované štáty sa správajú ako čierna ovca. Aj samotné inštitúcie EU sa bez prílišných okolkov dajú nazvať čiernou ovcou. S rozpočtom vo výške 105 miliárd eur, príspevkami členských štátov v hodnote 1,3 % HDP eurozóny, už 11 rokov (slovom jedenásť rokov)neprešlo účtovníctvo EU auditom! Samotný európsky účtovný dvor každoročne upozorňuje, že pri dnešnom spôsobe vedenia účtovníctva nemôže jeho výsledky odobriť (skrátka je plné dier, v ktorých miznú peniaze nevedno kam).

Skvostným príkladom je poľnohospodárstvo (s objemom prostriedkov 43,6 miliárd eur), v ktorom väčšina štátov tuneluje rozpočet EU fiktívnymi požiadavkami (na olivy, ktoré sa nikdy nedopestujú, na pastviny, ktoré neexistujú, a podobne). Po takýchto informáciách sa len musím pousmiať nad požiadavkami zvýšiť rozpočet EU na 20 % HDP eurozóny. Veď načo si potom platíme národné vlády, ktoré i tak spotrebujú od 20 do 50 % HDP danej krajiny?

Pokúsme sa predstaviť si budúcnosť eurozóny

Pravdepodobne najhoršie sú rozdiely v dôchodkových a zdravotných systémoch. Napríklad český penzijný systém má vnútorný dlh približne 280 % HDP. Dnes dvaja pracujúci financujú penziu jednému dôchodcovi. Pri dnešnej demografickej krivke a predlžovaní stredného veku života, o tridsať rokov bude pripadať jeden pracujúci na dvoch dôchodcov.

Nesmieme zabúdať na takzvanú generáciu „baby-boom“. Ide o silné populačné ročníky, ktoré sa narodili tesne po druhej svetovej vojne. Okolo roku 2010 dosiahnu vek odchodu do dôchodku a budú znamenať enormné zvýšenie zaťaženia, beztak zlyhávajúcich penzijných, ale i zdravotných systémov.

Krajiny, ktoré majú zavedený penzijný systém „pay as you go“ (priebežný), budú mať len dve východiská, pokiaľ neuskutočnia reformu systému. Buď budú musieť zvýšiť odvody do systému, alebo plošne znížiť garantované dôchodky. Pripomenie povrchný pokus o reformu podpory v nezamestnanosti v Nemecku. Zavedením programu Hartz (podľa prijatých zákonov č. 1 až 4) malo prísť k zníženiu nezamestnanosti a zároveň aj nákladov. Napokon došlo k takmer zdvojnásobeniu výdajov zo štátneho rozpočtu, zvýšeniu nezamestnanosti, počtu úradov práce i úradníkov a nahradenie mnohých bežných pracovných miest za takzvané „ein euro job“.

Nesúrodosť ekonomík silne postihne najmä menšie otvorené ekonomiky, aké majú aj novo pristupujúce krajiny. Vzdaním sa nástroja, akým je menová politika a Centrálna banka, vláda štátu stratí možnosť regulovať infláciu a depreciáciu (strata hodnoty). Menová politika ECB vo Frankfurte logicky nemôže vyhovovať žiadnej krajine, tobôž nie krajinám ako Slovensko či Česko.

ECB bude upravovať svoju politiku na základe makroekonomických ukazovateľov celej eurozóny, nie konkrétnej krajiny. Štát ako Slovensko by musel vytvoriť symetriu medzi cyklami svojej ekonomiky a cyklom ekonomiky celej eurozóny, čo je však zhola nemožné. Napríklad dôsledkom rozdielu ekonomického rastu (SR 5-6 % oproti EU 1-2 %) dôjde k prelivu kapitálu do Slovenskej ekonomiky. Tým však vzniknú inflačné tlaky, ktoré Slovenská vláda nebude mať ako riešiť.

Mnohí renomovaní ekonómovia predpovedajú krach európskeho projektu zvaného euro v horizonte 10 rokov. Nie som si istý, či takáto prognóza je úplne správna. Skôr cítim v EU akýsi pomýlený pragmatizmus, ktorý v momente tesne pred krízou prevládne a prinesie kvázireformy. Na čas sa tým pravdepodobne problém stratí z dohľadu a mylná politika sociálneho štátu bude pokračovať.

Aké je riešenie?

Nuž, nájsť ideálne riešenie nie je ľahké. Pre Slovensko by v dnešnej situácií bolo vhodné zostať pri ERM 2 čo najdlhšie, aby sme získali lepšiu predstavu o fungovaní EMU. A v prípade, že by sme i tak chceli vstúpiť do EMU, je vhodné zaviesť menovú konkurenciu, čo v praxi znamená používanie dvoch mien – eura a koruny.

Iste, už počujem reakcie, ktoré hovoria o vysokých nákladoch spojených s dvomi menami (paradoxne najmä od NBS). Pripomeniem, že vo svete vôbec nie je neobvyklé používanie dvoch a viacerých mien v jednej krajine. Bežne po ňom štáty siahajú v momente, keď potrebujú stabilizovať ekonomiku, alebo ak to je výhodné vzhľadom na zahraničný obchod.

Od Afganistanu, Čiernu horu až po Argentínu, by sme mohli nájsť veľa príkladov (i so štyrmi či piatimi menami). Ale i v histórií sa dá nájsť množstvo vzorov. Ako príklad uvediem Škótsko, kde od roku 1845 fungoval systém súkromných bánk s navzájom voľne zameniteľnými peniazmi. Zároveň z porovnania nákladov spojených s vedením dvoch mien (nesú ho najmä banky a väčšina súkromných spoločností), s nákladmi vzniknutými vďaka asymetrickému šoku (plošné postihnutie všetkých firiem a ľudí), je iste výhodnejšie znášať tie, spojené s dvomi menami. Na záver zacitujem Martina Štefunka z Inštitútu pre slobodnú spoločnosť:

„... konkurencia vo sfére peňažnej emisie by umožňovala voľbu neinflačných peňazí, teda ochranu ľudí útekom od zlých k dobrým peniazom. To je dôvod, prečo skutočne trhovo orientovaní ekonómovia zavrhujú tak model Európskej menovej únie s jednou európskou superbankou zbavujúcou občanov slobody voľby medzi rôznymi menami, a tým možnosti chrániť sa pred škodlivými efektmi inflačnej politiky a svojvoľnosti štátnych byrokratov, ako i model supernadnárodnej menovej inštitúcie vo forme Medzinárodného menového fondu, snažiaceho sa o koordináciu menových politík (rozumej inflačných menových politík) jednotlivých centrálnych bánk.“

Odpoveďou na problémy spojené s Európskou menovou úniou je konkurencia, konkurencia a ešte raz konkurencia! Veď napokon, ako inak to môže fungovať v trhovej ekonomike, že?

Jozef Filko

* Sadzby centrálnych bánk, REPO – základná sadzba NBS, BRIBOR – vedľajšia sadzba NBS, LIBOR – základná sadzba ECB

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk