Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Nezabíjajte ma, prosím
10-12-2005 / Martin Hanus / Kultúrna vojna

Holandská vláda predložila zákon, ktorý umožňuje eutanáziu nevyliečiteľne chorých detí do dvanásť rokov so súhlasom rodičov. Krajina tolerancie, ktorá je pre mnohých vzorom a západným predvojom nových etických prístupov, tak prelamuje poslednú hrádzu. Kam smeruje postkresťanská civilizácia?

Pripravovaný zákon Holanďanov priveľmi nešokuje, lebo už len legalizuje tolerovanú realitu. Zabíjanie najmenších, smrteľne chorých detí bolo síce doteraz zakázané z dôvodu, že nemôžu prejaviť vlastnú vôľu, ale podľa oficiálnych údajov holandských detských lekárov sa ročne usmrtilo 15 ťažko postihnutých novorodeniat s odôvodnením, že trpia neznesiteľne a sú bez nádeje. Lekári už nebudú musieť ohlasovať podobné prípady prokuratúre, ale komisii zloženej z ich kolegov a sudcov.

Cesta k novému zákonu bola teda logická, i keď v niektorých významných nuansách je predsa revolučná. Holandsko doteraz pred svetom aspoň predstieralo, že tzv. aktívna eutanázia je určená najmä pre starých ľudí, ktorí sa pre neznesiteľné utrpenie v poslednej fáze života rozhodnú nechať usmrtiť lekárom. Dobrovoľne, s výslovným súhlasom, pri plnom vedomí. V apríli 2002 vstúpil v Holandsku do platnosti prvý zákon v Európe, ktorý túto filozofiu potvrdzoval.

O smrť však môžu požiadať aj pacienti počnúc šestnástym rokom života, pôvodne zamýšľaná hranica 12 rokov napokon neprešla, medzi 12. a 16. rokom sa vyžaduje aj súhlas rodičov. Argumentom v prospech zákona bola ochrana pred zneužitím: pre splnenie želania umierajúceho sa oficiálne vyžaduje súhlas dvoch lekárov a vykonanú eutanáziu musia nahlásiť regionálnej komisii.

Zákonodarci, ktorí zákon prijali veľkou väčšinou, sú dnes zrejme spokojní – minulý rok bolo zadokumentovaných 1886 prípadov eutanázie, komisia v štyroch prípadoch (uznáte sami, že je to zanedbateľný počet) rozhodla, že pacienti boli zabití protiprávne.

Jack Kevorkian, americký „Doktor smrť“, ktorý pomohol na druhý svet 130 pacientom a vpichnutie smrteľnej injekcie Thomasovi Youkovi si nahral na video, odmietal pochopiť, prečo mú hrozí dlhé väzenie: „V spoločnosti, ktorá sa pokladá za osvietenú, by to nikdy nemohol byť zločin“. V osvietenom Holandsku by bol Kevorkian dobrým primárom detského onkologického oddelenia.

Právo na smrť

Temnú prax, ktorá v Holandsku, Belgicku či vo Švajčiarsku už aj v podobe paragrafov postupne mení tradičné chápanie lekárskeho poslania, uviedli do života myšlienky. Kniha „Lekárska moc a lekárska etika“ Jana Hendrika van den Berga sa pred 35 rokmi stala v Holandsku bestsellerom. Autor v nej predstavil koncept svojej „novej etiky“: tá je vraj potrebná, aby sa predišlo problémom modernej medicíny, ktorá používa na liečenie pacientov drahé a bezvýchodiskové postupy.

Van den Berga netrápila ani otázka dobrovoľného a vedomého súhlasu s asistovanou samovraždou – podporil zabíjanie starých ľudí s demenciou a postihnutých detí. Nová etika však podľa humanistov nemá byť etikou nacistov, ktorí si eutanáziu vyskúšali na tisícoch duševne chorých a detí. Nacistická propaganda Nemcom oznamovala, koľko mariek ich stojí vyživovanie tohto ľudského odpadu. Podľa jedného plagátu z roku 1938 s nápisom „Nový národ“ to bolo 60 tisíc ríšskych mariek.

V novej etike však stojí na prvom mieste súcit s trpiacim, ktorého život stratil hodnotu a eutanázia sa tak stáva „smrťou z milosrdenstva“. Už osvietený mysliteľ Jean-Jacques Rousseau schvaľoval samovraždu ako „jasný a evidentný princíp“, dnešnými prívržencami eutanázie obhajované „právo na smrť“ už teda veľkým filozofickým posunom nie je. Posúvajú sa však hranice medicíny. Pôvodné chápanie súcitu znamenalo zmiernenie utrpenia: lekár, ktorý nevedel vyliečiť, sa tak stal sprievodcom umierajúceho, čím sa stal okrem iného aj pomocníkom rodiny a príbuzných. Lekár teda nebol iba utilitaristickým technokratom, ktorého funkcia sa meria iba úspechom liečby.

Aj preto je paradox, že práve v čase kvalitnej paliatívnej medicíny, liekov a nástrojov ako utíšiť bolesť, o ktorých sa pred desaťročiami nikomu nesnívalo, prichádza agenda eutanázie. Jej obhajcovia sa bránia tým, že otázku eutanázie nastolila práve moderná medicína, ktorá je schopná umelo a úplne zbytočne predlžovať živorenie trápiaceho sa. Lenže nikdy sa nespochybňovalo, že by nebolo morálne vysadiť liečbu, ak je neúčinná alebo veľmi zaťažujúca.

V hmle slov o právach pacienta a o súcite celkom zanikla podstata: je rozdiel medzi tým, keď lekár nechá niekoho zomrieť a tým, keď niekoho s úmyslom a aktívne konajúc zabije. Je rozdiel medzi nemocnicou, ktorá nemá prostriedky na udržiavanie komatického pacienta a odpojí ho od finančne náročných prístrojov, a medzi nemocnicou, ktorá odpojila Terri Schiavo od vyživovacej trubice.

Keď človek nie je človek

Za novou etikou sa viac než súcit skrýva nová kvalifikácia života – podľa nej nie je hodnota života jedinečná, ale závislá od jeho kvality. A tú posudzujú slepé paragrafy, komisie či súdy. Pred vyše dvomi rokmi prisúdil holandský súd odškodné matke, ktorej sa narodilo hedikepované dieťa. Matka namietala, že mala právo sa o tom dozvedieť pred pôrodom, pretože by inak išla na potrat. Súd uznal, že jej dcéra Kelly sa nemala narodiť a rozhodol, že nemocnica musí matku vyplatiť. Právo na život tak nahradilo „právo na zdravé dieťa“.

Holandský filozof Alexander von Schmid vtedy českým Hospodárskym novinám povedal: „Keď sa človek nedostane z dôvodu poškodenia tela a duše do kontaktu s inými ľuďmi, nestal sa ľudskou bytosťou“. Čo tým chcel povedať? Je podľa jeho definície ľudskou bytosťou aj čerstvo narodené a zdravé dieťa, ktoré prostredie vníma menej než akýkoľvek duševne postihnutý dospelý človek? Ak sa arbitrom hodnoty ľudského života stanú filozofi ako Rousseau a Schmid alebo pacienti-samosudcovia, dovolené je všetko.

Odhady z konca 90. rokov hovorili, že až v prípade 40 percent duševne chorých pacientov, ktorí každoročne v Holandsku zomrú, ich smrť privodí aktívne lekár. Aké osudy sa za touto cifrou môžu skrývať? Akou slobodnou vôľou títo pacienti disponovali? Koľkí z nich s usmrtením súhlasili? Presné odpovede sa v tejto sivej zóne nikdy nenájdu.

Pred dvanástimi rokmi tamojší Najvyšší súd oslobodil psychiatra Boudewijna Chabota, ktorý podal smrteľnú dávku liekov svojej 50-ročnej pacientke. Požiadala ho o ňu, pretože po tragickej strate dvoch synov trpela depresiami. Súcitiaci Chabot ju neliečil, ale splnil jej aktuálnu túžbu.

V Holandsku už chcú aktivisti presadiť, aby pre vykonanie eutanázie nebolo potrebné „iba“ diagnostikovanie duševnej choroby, ale aj pocit „únavy zo života“. Niektorí sudcovia sa už podľa tohto zatiaľ vrcholného čísla novej etiky riadia: pred siedmimi rokmi bol, podobne ako Chabot, oslobodený lekár, ktorý zabil bývalého senátora, 86-ročného Edwarda Brongersmu. Ten nemal nijakú závažnú diagnózu, len už nechcel žiť. Súd vtedy vyriekol, že by sa zabil sám, pociťoval svoj život ako neznesiteľný a každým dňom čelil pocitu prázdneho a osamelého života. Vyššia súdna inštancia Brongersmovho „osloboditeľa“ síce uznala vinným, neuložila však nijaký trest.

Za oponou

V takto nastavenej morálke holandskej spoločnosti je preto pochopiteľné, že sa masovo obchádzajú obe hlavné kritériá, ktoré mali eutanáziu ospravedlniť: neznesiteľnosť a bezvýchodiskovosť choroby a slobodná vôľa pacienta. Podľa oficiálnych údajov v roku 2000 o eutanáziu požiadalo 2123 Holanďanov, v roku 2003, teda po prijatí zákona, 1815 ľudí. Pritom sa predpokladalo, že so zákonom sa vytratí sivá zóna neevidovaných prípadov eutanázie, a teda ich oficiálny počet stúpne. Zákon, ktorý legalizoval zabíjanie s pomocou bielych plášťov, tak nesplnil zrejme ani svoju úžitkovú hodnotu pre štatistikov. Naďalej sa odhaduje, že skutočných prípadov dobrovoľnej, ale najmä nedobrovoľnej eutanázie je niekoľkonásobne viac.

Podľa často citovanej štúdie Národnej komisie pod vedením profesora van der Maasa sa v roku 1991 odhadovalo, že ročne zomrie 1,8 percenta pacientov v dôsledku dobrovoľnej a 0,8 percenta v dôsledku nedobrovoľnej eutanázie. To je asi tisíc prípadov, pričom ich vraj môže byť podstatne viac.

Fakty z Maasovej štúdie upozornili, že aj konsenzuálne prijímaná dobrovoľnosť eutanázie je z pohľadu rozhodnutia pacienta pochybná: v takmer polovici prípadov zabitie nasledovalo týždeň po vyjadrení želania, niekedy sa tak stalo aj v ten istý deň. Trpiaci ľudia často podliehajú premenlivým náladám, ktoré sú navyše vynútené často aj inými okolnosťami, než je ich neznesiteľný zdravotný stav.

Jasne to pomenovali nemeckí lekári na svojom sneme v roku 1996, keď tvrdo kritizovali holandskú prax: „...skúsenosti z hospicov dokazujú, že pacientove želanie umrieť vo vysokej miere ovplyvňuje ľudský kontakt ako aj adekvátne lekárska opatera“ a hlavné dôvody pre rozhodnutie zomrieť „nespočívajú v neznesiteľných bolestiach, ale najmä v strachu pred závislosťou, znetvorením či stratou dôstojnosti – teda z dôvodov, ktoré sa týkajú interpersonálneho vzťahu umierajúceho k svojmu okoliu.“ Prežijeme naše „právo“?

Nočná mora smrti v bielych plášťoch sa už vznáša aj nad Českom, kde sa k zvláštnemu druhu súcitu prihlásil premiér Jiří Paroubek a jeho vláda predkladá zákon, ktorý síce ponecháva eutanáziu mimo zákona, zároveň umožňuje, aby ju sudcovia netrestali. Po prijatí zákona sa teda aj naši susedia môžu dočkať stavu, keď si pacienti, tak ako v Holandsku, budú radšej spisovať testamenty, v ktorých odmietnu eutanáziu.

Niet lepšieho dôkazu hrôzostrašnosti liberálne pôsobiaceho práva na smrť: krajinou, ktorá v jeho duchu emancipovala pacienta, sa rozlieha tichučké „nezabíjajte nás, prosím“. V dôsledku novej etiky, stúpajúcich výdavkov na zdravotníctvo a starnutia populácie, by to mohol byť výkrik čoraz naliehavejší.

Martin Hanus
(článok vyšiel v časopise .týždeň)

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk