Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Irán, Irak a západný svet
19-11-2005 / Dušan Mihálik / Komentáre

„Izrael treba vymazať z mapy“ vyhlásil iránsky prezident Mahmúd Ahmádinisžád a rozpútal diplomatickú prestrelku rôznych vyhlásení a protestov. Iránsky režim vládne už vyše štvrť storočia. Rád by som upozornil na niektoré veci pri vzniku a upevnení dnešného režimu v Teheráne, ktoré nenájdete v oficiálnych materiáloch.

Do roku 1979 vládol Iránu šach Mohammed Reza Pahlavi, ktorý s podporou USA a ostatných západných štátov vládol s pomocou armády a bezpečnostných zložiek. Odpor islamských radikálov bol síce značný, ale režim, ktorý ovládal jednu z najväčších a najsilnejších ozbrojených síl na svete, sa zdal neotrasiteľný. USA mu značne dôverovali, a i preto dodali letectvu Iránu takmer stovku najmodernejších stíhačiek F-14A „Tomcat“, ktoré s raketami AIM-54 „Phoenix“ predstavovali v tom čase najvýkonnejší zbraňový systém vzdušného boja na svete. Spolu s lietadlami F-4 a F-5, anglickými tankami Chieftain, protilietadlovými systémami MIM-23 „Hawk“ a inými západnými zbraňovými systémami predstavovalo neskutočnú vojenskú silu. Ani tá však neochránila svojho vládcu pred zvrhnutím, ktoré prišlo z vnútra.

Islamská revolúcia pod vedením ajatoláha Chomejního v rokoch 1979/80 rozleptala šáhov režim a islamský radikáli sa dostali na čelo štátu. Vo víre revolučného nadšenia začali čistky v štátnom aparáte, bezpečnostných zložkách a samozrejme v armáde. Veľa dôstojníkov bolo uväznených a niektorí i popravení. Týkalo sa to hlavne letectva, kde takmer každý pilot bol dôstojníkom.

Vtedy Saddám Husajn spozornel a i keď jeho armáda zďaleka nedosahovala počtu a hlavne kvality protivníka, začal sa, s veľkou nádejou na krátky konflikt, obzerať po iránskych ropných poliach. Nejaké zámienky samozrejme boli a i okolité arabské štáty mu vyjadrili podporu a hlavne pustili nejaké tie petrodoláre v strachu pred šírením iránskej revolúcie.

Západný svet videl v Saddámovi menší problém ako v revolučnej soldateske v Iráne a vzal začatie vojny zo strany Iraku v celku s pochopením. Hlavnými dodávateľmi zbraní pre Irak bol bývalý ZSSR. Na rozdiel od USA dodával svoje zbrane vo verziách nižšej kvality, ktoré zďaleka nedosahovali kvalitu rovnakých zbraní z výzbroje ZSSR.

Vojnu začal masívny útok irackého letectva na iránske vojenské letectvo. Výsledok bol katastrofálny – nie však pre Irán, ale pre Irak. Irackí piloti zošnurovaní sovietskymi doktrínami (bez vlastnej iniciatívy) netrafili takmer nič a niekoľko iránskych stíhačiek im spôsobilo ťažké straty. Bol to jeden z najhoršie vykonaných leteckých útokov v histórii – presný opak úspešného izraelského preventívneho útoku na arabských susedov v roku 1967.

Napriek tomu však vojna vypukla v plnej sile a v pozemných silách mal Irak predsa len navrch. Bez skúsených dôstojníkov, uväznených revolúciou, sa nedarilo pozemným silám príval irackých vojsk zastaviť. Novopečení revoluční „tankisti“ len bezradne „civeli“ na balistické počítače tankov Chieftain s nejasnou predstavou, o čom tie krabičky vlastne sú.

Zdemoralizovaní Iránci nakoniec len s pomocou letectva horko-ťažko zastavili postup Iračanov. Umožnil to návrat štipky zdravého rozumu do revolučných hláv, ktoré pochopili, že revolučné nadšenie je úplne nanič pri pilotovaní stíhačiek a prepustili pilotov (ktorí boli ochotní bojovať za vlasť - bola ich väčšina) naspäť k svojim jednotkám. Len ich chladná hlava a kvalitný „západný“ výcvik pilotov zastavili postup irackých vojsk v prvých týždňoch vojny.

Po zastavení irackého postupu sa začal rysovať ďalší závažný problém nového iránskeho režimu. Všetky tie moderné zbrane potrebovali nielen špecialistov, ktorí sa postupne vracali z väzení, ale i náhradné diely a muníciu. A keďže výrobcovia boli zo západných krajín - ideologických nepriateľov, nastal problém, ako ich získať. Pod pláštikom slovného odsudzovania „satanov a večného boja“ sa začala tajná iránsky diplomacia. „Využil“ sa i mediálne známy prípad únosu amerických rukojemníkov.

Po neúspešnej vojenskej operácii ozbrojených síl USA na vyslobodenie rukojemníkov nastalo tajné rokovanie s iránskou stranou. USA začali obchodovať s Iránom a dodávali pre režim hlavne náhradné diely pre stíhačky F-14, ktoré sa ukázali mimoriadne účinné a irackí piloti mali rozkaz vyhýbať sa im. Rozsah dodávok náhradných dielov bol taký značný, že tichomorská flotila USA mala dokonca problémy s operačným výcvikom svojich pilotov na strojoch F-14 z dôvodu nedostatku náhradných dielov. Celé sa to prevalilo známou aférou Irangate. Rukojemníkom to však evidentne pomohlo a vrátili sa domov.

Vzhľadom na rozsah vojenských operácií boli i tieto dodávky nedostatočné a Iránci hľadali zdroje aj inde. O tom, že ich našli, svedčí hlavne skutočnosť, že pri analýze zostrelených iránskych strojov F-4 (ako i lietadiel zbehov, ktorí využili nadzvukové „taxi“ na únik pred revolučným nadšením) sa zistilo, že náhradné diely pochádzajú zo skladov armád prakticky všetkých užívateľov stíhačiek F-4 (Grécko, Španielsko, Turecko, Nemecko, Južná Kórea a tiež Izrael).

Jednoznačne najviac dielov dodal Izrael. Ako druhý najväčší užívateľ stíhačiek F-4 (po USA) mal dosť náhradných dielov, ktoré dodával Iránu. Dodávky obsahovali i ostatné zbraňové systémy, hlavne protilietadlové. Nebolo to však nejaké ideologické zbližovanie. Iránci platili niekoľkonásobne viac, ako boli katalógové ceny, a pre Izrael to bol dobrý biznis. Záruky samozrejme neboli žiadne a sem tam poslali židovskí obchodníci i nejaký ten dobre zaplatený šrot. Týkalo sa to hlavne protilietadlových rakiet pre systém MIM-23 „Hawk“, ktoré boli vo výzbroji oboch armád. Niektoré rakety nefungovali a len neriadene poletovali nad Iránom.

Boli však i spoločné záujmy Izraela a Iránu. Bol to hlavne iracký jadrový program, ktorý nedal spať niektorým ľuďom v Teheráne a Tel Avive. Dodávku francúzskych jadrových technológií zlikvidovala izraelská tajná služba ešte na pôde Francúzka. Stalo sa to v prístave La Seyne sur Mer v marci 1979. To však iracký jadrový program nezastavilo a Irak už v roku 1981 staval reaktor na výrobu štiepnych produktov v Osiraku. Po niekoľkých viac-menej neúspešných náletoch Iráncov na reaktor (bol zasiahnutý, ale nie zničený) na začiatku konfliktu ho konečne „nediplomaticky“ zlikvidovali izraelské bombardéry v rámci operácie „Mitzva Opera“ 7.6.1981, a vyriešili tak iránsky (i svetový) problém.

Ďalším významným dodávateľom zbraní v tomto konflikte bola Čína. Tá si nerobila problémy s nejakými ideológiami a keďže nemala v regióne žiadne priame záujmy, veselo dodávala zbrane obom stranám. Iraku hlavne tanky T-59 a protilodné strely „Silkworm“ (kópie ruských striel SS-N-2). Strely boli pomerne primitívne, ale na útoky na tankery bohato stačili. Iránu predávali čínski komunisti hlavne protilietadlové systémy a balistické rakety (čínske kópie legendárnych ruských SCUD-ov).

Čína dodávala Iránu rakety i s nechceným „balíčkom“. K dodávke pribalili i svoje stíhačky F-7 (čínska verzia legendárneho ruského MiG-u 21). Tie boli síce beznádejne zastaralé, ale ak chceli Iránci rakety, museli si kúpiť i stíhačky (zákony trhu pri zbraniach neplatia). Balistické rakety Irán potreboval na tzv. vojnu miest – ostreľovanie a bombardovanie protivníkových veľkých miest. Obe strany sa snažili zlomiť druhý režim útokmi na mestá, ale jediným výsledkom bolo iba utrpenie civilistov.

Väčšina ľudí si pamätá tento konflikt z obrázkov horiacich tankerov. Bola to tzv. vojna tankerov, keď obe stany chránili tankery so svojou ropou a snažili sa zničiť tankery s protivníkovou ropou – hlavným zdrojom financovania konfliktu. Tu však nastal problém globálny – dodávky ropy bolo potrebné zaistiť pre celý západný svet. Pri vojne tankerov už „Západ“ stál jednotne za Irakom. USA monitorovali družicami Irán a zasielali informácie Iraku. Dokonca i vojensky zasiahli a v podstate vyhladili iránske námorníctvo.

Do boja na strane Iraku sa zapojili i viaceré iné štáty. Egyptské stroje Mirage 5 sa zúčastňovali niektorých náletov pre zabezpečenie rádioelektronického boja (nie veľmi úspešne). Francúzko svojimi masívnymi dodávkami zbraní (hlavne stíhačiek Mirage F-1 a protilodnými strelami Exocet) a prácou svojich špecialistov priamo v Iraku udržiavali iracký vojnový stroj hlavne pri „vojne tankerov“. Saudská Arábia a USA svojimi lietadlami AWACS sledovali priestor nad Perzským zálivom a okamžite predávali informácie Iraku.

Ďalšími symbolmi tejto vojny boli „živé vlny“ a chemické zbrane. Irán mal obrovskú prevahu v počte obyvateľov (v roku 1970 39 miliónov oproti 13 miliónom Iračanov), a tak islamskí revolucionári vynašli „živé vlny“. Boli to slabo vycvičení, ale vynikajúco revolučne naladení bojovníci, ktorí sa vo veľkých počtoch, vo „vlnách“ vrhali na iracké pozície. Boli to hlavne mladí ľudia. Celé skupiny mladíkov sa hlásili priamo z univerzít do „svätej“ vojny. Vďaka mizernému výcviku bola výsledkom ich útoku väčšinou len kopa mŕtvol pred irackými líniami.

Najhanebnejšou časťou tohto samovražebného experimentu bolo hromadné nasadenie detí do boja. V jednom prípade sa malí „boží bojovníci“ neusporiadane blížili k irackým stanovištiam a spôsobili záchvaty smiechu u irackých vojakov, ktorí ani nevedeli čo majú s tou „detskou škôlkou“ vlastne robiť. Keď však deti zdvihli zbrane, irackí vojaci okamžite zareagovali a deti skosili paľbou pechotných zbraní.

Na iránsku „živú“ silu zareagovali Irak i nasadením chemických zbraní. Tie boli na slabo vycvičených vojakov mimoriadne účinné. Pomocou nich Saddám „riešil“ i problémy s kurdským odporom na severe Iraku, čo podporoval aj Irán. Technológie dodali firmy prakticky z celého západného sveta. Maskovanie prebiehalo hlavne pod pláštikom výroby umelých hnojív. „Poľnohospodárstvu“ sa počas vojny evidentne darilo. Irak nakúpil viac ako 100 „práškovacích“ vrtuľníkov B-105 a BK-117 z Nemecka. Po dodaní do Iraku boli vyzbrojené protitankovými strelami HOT a určite sa stali postrachom irackého hmyzu, hlavne takého, ktorý lietal okolo iránskych vojakov.

Po získaní prevahy nad Iránom (po vojenskom vyčerpaní Iránu i napriek masívnemu pašovaniu zbraní) však USA zasiahli a „dokopali“ Saddáma k mieru v roku 1988. V záujme západného sveta nebola výhra (a posilnenie) ani jednej bojujúcej strany.

Priamo či nepriamo sa tejto vojny zúčastnil celý svet (i ČSSR na strane Iraku) a celý svet mal zodpovednosť za tento konflikt. Hľadať nejaké morálne zásady v tejto vojne by bolo veľmi ťažké. Celý konflikt bol len zmesou záujmov bezohľadného diktátora, fanatických náboženských extrémistov, ostatných krajín a rôznych firiem. Izrael bol, paradoxne, počas tohto konfliktu, ktorý rozhodoval o udržaní dnešného islamského režimu, jedným z najspoľahlivejších veľkých dodávateľov zbraní, a preto je smiešna rétorika dnešného iránskeho prezidenta o štáte, ktorý mu de facto umožnil takéto táranie.

Ale dnešný prezident sa asi nepoučil, že je v záujme vlastného režimu mať odborníkov na správnych miestach. Dnes vymieňa diplomatov. Asi prídu väčší revolucionári. Ale komu niet rady, tomu niet pomoci a Iránci svoju voľbu zrejme ešte trpko oľutujú. Dúfajme, že sa to obíde bez strát na životoch a zbytočného utrpenie ľudí v Iráne či inde na svete.

Dušan Mihálik

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk