Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Vždy sa postarať, nikdy nezabiť: Deklarácia o eutanázii
03-10-2005 / Matúš Demko / Kultúrna vojna

Nasledujúcu deklaráciu vydalo Ramseyho kolokvium na Institute on Religion and Public Life v New York City. Kolokvium je skupina židovských a kresťanských teológov, etikov, filozofov a vedcov, ktorá sa stretáva pravidelne, aby uvažovala o otázkach etiky, náboženstva a verejného života. Je pomenovaná po Paulovi Ramseyovi (1913-1988), vynikajúcom metodistickom etikovi, ktorý bol priekopníkom na poli súčasných lekárskych odborov. Skrátená verzia deklarácie sa objavila vo Wall Street Journal 27.novembra 1991.

Sme vďační, že obyvatelia štátu Washington zvrátili opatrenie, ktoré by rozšírilo povolenie zabíjať, ale vieme, že týmto sa celá záležitosť nekončí. Američania sa musia teraz pripraviť na to, že sa stretnú s podobnými návrhmi na legálne schválenú eutanáziu. Ponúkame toto vysvetlenie, prečo eutanázia protirečí židovskej a kresťanskej viere, prečo je založená na vážnom morálnom omyle, prečo porušuje našu politickú tradíciu a podkopáva integritu lekárskej profesie.

Pri chorých, trpiacich, nespôsobilých, postihnutých a zomierajúcich sa musíme opäť učiť múdrosti, ktorá nám káže vždy sa starať, nikdy nezabiť. Hoci zabitie niekedy môže vyzerať ako akt súcitu, nie je nikdy humánne.

Dobre organizovaná kampaň za legalizáciu eutanázie kruto zneužíva strach z utrpenia a frustrácie pociťovanej vtedy, keď nemôžeme navrátiť zdravie ľuďom, ktorých milujeme. Takýto strach a frustrácia sú prirodzené a hlboko pociťované, najmä v prípade starnutia. Ale riešiť bolesť odstránením tých, ktorí trpia, je útekom od morálnej povinnosti a veľkou chybou.

Rozdiel medzi ponechaním zomrieť na jednej strane a zabitím na strane druhej je v našich morálnych a lekárskych tradíciách hlboko zakorenený. Na tento rozdiel sa momentálne útočí a musíme ho chrániť všetkými možnými prostriedkami. Je dovolené odmietnuť alebo odoprieť lekársku starostlivosť a akceptovať smrť, ak sa pokračuje v starostlivosti o chorého. No je vždy zakázané vykonať čin, ktorého cieľom je smrť iných ľudí alebo naša vlastná.

Liečba môže byť odmietnutá alebo odopretá, ak je buď márna alebo neprimerane zaťažujúca. Nikto by nemal byť vystavený márnej liečbe, nikto nemusí prijať všetky možné život zachraňujúce postupy, nech sú akokoľvek ťažké. Pri takýchto rozhodnutiach ide o to, či sa oplatí liečba, nie život. Keď sa pýtame, či je liečba márna, otázka znie: „Bude táto liečba pre pacienta užitočná, prospeje jeho životu?“ Keď sa pýtame, či je liečenie zaťažujúce, otázka znie: „Je táto liečba priveľmi ťaživá pre život pacienta?“ Otázka nestojí, či je život márny alebo ťažký. Naše rozhodnutia v prospech konkrétnej liečby alebo proti nej musia slúžiť životu. Môžeme a mali by sme dovoliť umierajúcim zomrieť; no nikdy nesmieme mať v úmysle a želať si smrť živých. Môžeme odmietnuť liečbu; no nikdy nesmieme odmietnuť život.

Ak raz prekročíme hranicu medzi zabitím a nechaním zomrieť, nebude už cesty späť. Súčasné návrhy by legalizovali eutanáziu jedine pre chorých v poslednom štádiu ochorenia. Ale logika tohto argumentu – a jeho praktické dôsledky – nás nevyhnutne posunú ďalej. Argumenty v prospech eutanázie sa zvyčajne odvolávajú na našu údajnú slobodnú vôľu a na túžbu utíšiť bolesť. Ak právo na eutanáziu vyplýva zo slobodnej vôle, logicky nemôže byť obmedzené len na smrteľne chorých. Ak majú ľudia právo zomrieť, prečo musia čakať, až kým nezačnú skutočne umierať, aby mohli toto právo uplatniť? Podobne, ak je ospravedlnením eutanázie tíšenie bolesti, prečo by sme mali tíšiť bolesť len tým, ktorí sú svojprávni a kompetentní dať svoj súhlas? Prečo nie eutanázia pre trpiacich, ktorí už viac nemôžu hovoriť sami za seba? Aby sme mohli odpovedať na tieto otázky, treba odhaliť logickú nekonzistentnosť a krehkú svojvôľu navrhovaných „limitov“ v návrhoch na legalizáciu eutanázie.

Nič si nenahovárajme. Eutanázia je rozšírením licencie zabíjať. Bude neobyčajne zložité – v logike, práve a praxi – efektívne obmedziť povolenie zabíjať, ak prekročíme a zmažeme hranicu medzi zabitím a ponechaním zomrieť. Ak už nepôjde o to, či sa oplatí konkrétna liečba, ale či sa oplatí konkrétny život, naše domovy dôchodcov a ostatné inštitúcie nám ponúknu nespočetné množstvo adeptov na odstránenie, ktorým by bolo lepšie, keby boli mŕtvi.

Tvárou v tvár takémuto smrteľnému nebezpečenstvu, by sme mali pozornosť verejnosti upriamiť na štyri pramene múdrosti votkané do nášho kultúrneho dedičstva, ktoré nás môžu opäť naučiť starať sa a nikdy nezabíjať.

Náboženská múdrosť

Ako kresťania a židia sme sa naučili považovať ľudský život – život náš i život iných ľudí – za dar a zodpovednosť. Boli sme zverení jeden druhému, aby sme sa navzájom o seba starali. Neboli sme oprávnení porovnávať hodnotu životov alebo skracovať Bohom pridelené roky. Sme tu na tíšenie bolesti, keď sa dá, a keď je to nemožné, máme podopierať tých, ktorí trpia a pomáhať im niesť ich bolesť. Problém utrpenia nikdy „nevyriešime“ tak, že odstránime trpiacich. Ak sa raz eutanázia uzákoní ako jedna z možností, bude nás nevyhnutne zvádzať na opustenie trpiacich. Najmä vtedy, ak sa necháme presvedčiť, že ich životy sú bremenom pre nás alebo pre nich samých. Biblická tradícia nás núti hľadať a uplatňovať lepšie spôsoby starostlivosti. Môžeme si myslieť, že sa staráme, keď zabíjame, no zabíjanie nie je nikdy starostlivosťou. Môžeme sa odvolávať na akékoľvek dobré zámery, aby sme to vykonali, zabitie je porušením Božieho príkazu starať sa a odmietnutím Jeho pomoci v staraní sa.

Morálna múdrosť

V živote môžeme vlastniť veľa dobrých vecí. Hoci z týchto dobier máme úžitok, nepredstavujú naše samotné bytie. Ak chceme, môžeme sa týchto dobier zriecť alebo ich zveriť niekomu inému. Život ale nie je len „dobrom“, ktoré vlastníme. Sme živé bytosti. Náš život, to sme my. Je celkom neľudské zaobchádzať s naším životom ako s vecou, ktorú môže ukončiť nami určený zmocnenec. Eutanázia, hoci požadovaná spôsobilým človekom, nikdy nemôže byť humánnym činom. Ľudia nie sú veci, čo môžeme odhodiť, keď sa už nezdajú byť užitočné.

Môžeme položiť náš život za iných, avšak nemôžeme dať definitívnu právomoc nad naším životom niekomu inému. Bolestne naučená morálna múdrosť nášho dedičstva je, že ľudia nemôžu „vlastniť“ iných ľudí. Rozhodnutie pre eutanáziu nie je uplatnením ľudskej slobody, ale jej porušením. Pokus zmeniť čísi život na objekt, ktorý je konečným vlastníctvom ďalšieho človeka, znamená stať sa menej než človekom, pretože druhého to stavia do pozície nadčloveka – pána nad životom a smrťou, vlastníkom osobnosti druhých.

Ľudská spoločnosť a celá civilizácia je založená na vzťahu medzi morálnymi požiadavkami a povinnosťami medzi ľuďmi. Osobnosť nemá význam mimo života. Ak je život vecou, ktorej je možné sa zrieknuť alebo ju odobrať podľa chuti, morálna štruktúra ľudskej spoločnosti, chápanej ako spoločnosti osôb, je roztrieštená. Nech sú úmysly jej zástancov akékoľvek, návrhy na legalizáciu eutanázie musíme vnímať nie ako riešenie na nesúvisiace problémy, ale ako ostrý útok na základné idey podporujúce možnosť morálneho poriadku. Alternatívou k morálnemu poriadku je smrteľný neporiadok krásneho nového sveta, v ktorom sa zabíjanie považuje za starostlivosť, život je nepriateľom a na smrť sa pozerá ako na dobročinnosť.

Politická múdrosť

„Zastávame tieto pravdy,“ vyhlásili zakladatelia našej politickej spoločnosti a medzi pravdami, o ktoré sa naša spoločnosť zasadzuje, je „nescudziteľné“ právo na život. Všetky ľudské bytosti majú rovnaké právo na život, ktoré pochádza od „Prírody a Boha“. Vláda toto právo neudeľuje, musí ho len uznávať a rešpektovať.

Toto nescudziteľné právo stanovuje jasnú hranicu moci štátu. S výnimkou situácie, keď si vláda koná svoju povinnosť ochraňovať občanov pred násilím a nespravodlivosťou, alebo keď trestá zločincov, nemala by moc nad ľudským životom zneužívať pre seba. Ak vyhlásime, že štát – odhliadnuc od týchto výnimiek, má právo zabíjať ľudí, hoci s ich súhlasom, dáme štátu moc, v našej politickej tradícii neslýchanú. Ešte raz, legálna eutanázia je bezprecedentným rozšírením povolenia zabíjať. V mene individuálnych práv podkopáva ich základy. Tak ako nescudziteľné právo nemôže byť odcudzené, nemôžeme sa ho ani zbaviť. Naša politická tradícia rozumne uznala, že vláda nemôže schváliť odcudzenie práva, ktoré predtým neudelila.

Inštitucionálna múdrosť

Legalizovaná eutanázia by nevyhnute vyžadovala spoluvinu lekárov. Od príslušníkov lekárskej profesie sa vyžaduje znejasnenie alebo zmazanie hranice medzi liečbou a zabíjaním. V našej spoločnosti lekári pochopili ako svoje poslanie toto: liečiť, keď je to možné, vždy sa starať a nikdy zabiť. Legalizovaná eutanázia by znamenala úplnú zmenu zmyslu medicíny.

V čase, keď je profesia lekára vystavená stále väčšej kritike, keď sa mnohí ľudia cítia byť zraniteľnými voči lekárskym technológiám a postupom, bolo by pre našu spoločnosť riskantné umožniť lekárom zabíjať. Eutanázia nie je odpoveďou na oprávnený strach z lekárskej technológie a postupov. Je nehanebné a neslýchané, že zástancovia eutanázie tento strach zneužívajú. Takýto strach sa dá zvládnuť a prekonať tak, že jasne potvrdíme hranicu medzi zabitím a ponechaním zomrieť – vysvetlením, že márnu a veľmi ťažkú liečbu je možné odmietnuť.

Záver

Túto štvornásobnú múdrosť môžeme odmietnuť jedine na našu vlastnú morálnu zodpovednosť. Ak budeme vzhliadať k týmto zdrojom múdrosti, môžeme nájsť cestu späť k lepšiemu pochopeniu hraníc ľudskej zodpovednosti a k imperatívu súcitne prijať tých, ktorí sú chorí a majú strach zo smrti. Vedený touto múdrosťou, neodvážime sa odstrániť blížneho, ani sa nebudeme musieť báť, že zostaneme v našom utrpení opustení. Spojenie práv, povinností a vzájomnej dôvery, ktoré vytvára ľudskú spoločnosť, závisí od toho, či budeme dodržiavať pravidlo vždy sa starať a nikdy nezabiť.

HADLEY ARKES, Amherst College

MATTHEW BERKE, First Things

MIDGE DECTER, Institute on Religion and Public Life

RABBI MARC GELLMAN, Hebrew Union College

ROBERT GEORGE, Princeton University

PASTOR PAUL HINLICKY, Lutheran Forum

RUSSELL HITTINGER, Catholic University of America

THE REV. ROBERT JENSON, St. Olaf College

GILBERT MEILAENDER, Oberlin College

FATHER RICHARD JOHN NEUHAUS, Institute on Religion and Public Life

RABBI DAVID NOVAK, University of Virginia

JAMES NUECHTERLEIN, First Things

MAX STACKHOUSE, Andover Newton Theological School

zdroj: First Things, www.firstthings.com
preklad: Matúš Demko

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk