Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Stredoeurópsky hospodársky model
09-08-2005 / Lukáš Krivošík / Slobodný trh

Róbert Fico často a rád opakuje frázu o „ultrapravicovej“ vláde, ktorá na Slovensku údajne zavádza pre nás vraj atypický „anglosaský konkurenčný model“ na úkor „európskeho sociálneho modelu“. Je to naozaj tak?

Je pravdou, že Spojené štáty a Veľká Británia boli už v 19. storočí príkladom slobodných spoločností, vyznávajúcich princípy čo najmenšieho zasahovania štátu do ekonomiky. No odklon k socializmu v mnohom nastal aj u nich. V USA sa odklon doľava udial najmä počas prezidentovania F. D. Roosevelta.

V Británii sa základný kameň pozvoľného úpadku bývalej najväčšej priemyselnej veľmoci položil v roku 1906 v podobe zákona o odborových spolkoch. Definitívny prechod krajiny k socializmu sa udial bezprostredne po druhej svetovej vojne za vlády Atleeho labouristov. Angličanom priniesol welfare state len zrýchlenie úpadku, nezvládnuteľnú infláciu, vysoké dane a vysoké úrokové miery. Kríza anglosaského štátu blahobytu sa naplno prejavila v 70. rokoch.

Ťažké sociálne nepokoje napokon vyniesli do kresla konzervatívne reformné vlády na čele s Reaganom a Thatcherovou, ktoré totálne zvrátili povojnový vývoj. Znížením daní sa naštartovalo investovanie, ktoré postupne prekročilo hranice štátov a víťazstvo Západu v studenej vojne uvoľnilo pôvodne vojenské technológie ako internet pre širokú verejnosť. Globálna informačná éra 21. storočia má pôvod v konzervatívnych revolúciách osemdesiatych rokov.

Rakúska škola ekonómie

Zmena, ktorú uskutočnili konzervatívni politici, by sa nikdy nebola odohrala bez intelektuálneho zázemia, ktoré jej zabezpečili ekonómovia stredoeurópskeho pôvodu, čo pred nástupom nacizmu a komunizmu emigrovali do USA a Británie.

Išlo najmä o rakúsku školu ekonómie, ktorú reprezentujú Carl Menger, Eugen von Böhm-Bawerk, Joseph Schumpeter, Friedrich August von Hayek a Ludwig von Mises. Odkiaľ pochádzajú najprominentnejší zástancovia voľného trhu a slobodného obchodu? Mises sa narodil v poľskom Ľvove, Hayek pochádza zo starej moravskej šľachtickej rodiny. Z Moravy pochádza aj Joseph Schumpeter, rodičia Miltona Friedmana (aj keď ide o ekonóma chicagskej školy) odišli do USA z Podkarpatskej Rusi a starí rodičia Michaela Novaka sú zo Spiša.

Práve tento katolícky teológ často porovnáva východ Slovenska, kde akoby zastal čas, s osudom Slovákov v Amerike, kde začínali v absolútnej biede, ale v priebehu jednej dvoch generácií sa z väčšiny stali prosperujúci členovia strednej triedy.

Novak, ktorý sa k slovenskému pôvodu vždy hrdo hlásil, nikdy nezabudne zdôrazniť, že je to výsledok kontrastu medzi slobodným režimom v Amerike a neslobodnými režimami, ktorými muselo prejsť Slovensko. To, čo Fico nazýva „neoliberálnym modelom Ameriky“, pochádza doslova „spoza humien“.

Historik Ľubomír Lipták často vo svojich knihách spomínal zaostávanie strednej Európy za západnou. Toto zaostávanie sa začalo naplno prejavovať koncom 18. storočia a jeho dôvodom bola najmä nesloboda (nevoľníctvo, poddanstvo), byrokracia, etatizmus a absencia komplexnej ochrany majetkových práv, čo bol hlavný dôvod zaostávania zvlášť Uhorska a dodnes zostáva najväčším problémom krajín tretieho sveta.

Ak totiž nie sú vyjasnené majetkové práva k výrobným prostriedkom, obchod sa obmedzuje len na úzku skupinu podnikateľov, ktorí sa medzi sebou dobre poznajú a dôverujú si. Pre väčšinu ľudí je tak nemožné premeniť svoje aktíva na kapitál. Vzniká fenomén, ktorý poznáme z latinsko-amerických telenoviel, kde vidíme úzku vrstvu neuveriteľných boháčov a potom už len masu biednych vidiečanov a mestského „lumpenproletariátu“.

Mnohým sa zdá, že sa k takému modelu približujeme aj my a že to je dôsledok kapitalizmu, ekonomického liberalizmu a reforiem súčasnej vlády. Nie je to tak. Ako tvrdí Ludwig von Mises, základným stavebným kameňom klasického liberalizmu je súkromné vlastníctvo. Od neho sa odvíja všetko v hospodárskom živote krajiny. Nanešťastie, právny štát je u nás v dôsledku 40 rokov komunizmu rozvrátený a vynútiteľnosť práva a ochrana súkromného vlastníctva nefungujú ideálne.

Ministerstvá vnútra a spravodlivosti sa tak stávajú najdôležitejšími ekonomickými rezortmi. Či bude Slovensko prosperovať, nezávisí ani tak od rovnej dane (aj keď rozhodne nie je na škodu) ako od spoľahlivého fungovania právneho štátu. Pozitívne zmeny, ktoré presadzujú ministri Palko a Lipšic, nadobúdajú účinnosť len postupne a narážajú na silný protitlak. Je paradoxné, že konzervatívni ministri za KDH presadzujú agendu v duchu klasického liberalizmu oveľa ráznejšie ako pseudoliberál Pavol Rusko. Netreba sa teda diviť, že tento politický smer u nás nie je populárny, ak ho diskreditujú strany ako je ANO.

Po odbúraní feudálnych prvkov v polovici 19. storočia sa Rakúsko-Uhorsko vydalo cestou pomerne liberálnej hospodárskej politiky, ktorá priniesla v rokoch 1870 až 1913 monarchii najvyšší hospodársky rast v Európe. Monarchia, samozrejme, mala čo robiť, aby sa vyhrabala z ohromnej zaostalosti. Slováci na tú dobu nespomínajú pre národnostný útlak v dobrom, ale práve ku koncu 19. storočia sa začala industrializácia Slovenska a popri Budapešti sa naše územie stalo najpriemyselnejšou časťou Uhorska.

Carl Menger

Myšlienky škótskych morálnych filozofov, Adama Smitha, Davida Huma a Adama Fergusona sa v priebehu 19. storočia rozšírili po západnej Európe. Nástup kapitalizmu zmenil rozsiahle oblasti starého kontinentu, ale vývoj ekonómie bol v tom čase v kríze. Mnohé teoretické otázky, ktoré nastolil Smith, zostali nedoriešené.

V osobách Davida Ricarda a Johna Stuarta Milla sa začal odklon samotného liberalizmu doľava. Dnes sa vo svete pod pojmom „liberalizmus“ rozumie najmä ten ľavicový, ktorý sa o ekonomiku veľmi nezaujíma a prejavuje sa najmä cez otázky, ako sú interrupcie, pozitívna diskriminácia, politická korektnosť, homosobáše a podobne. S klasickým liberalizmom má spoločné máločo a ľudia ako Hayek alebo Mises sa od neho vždy dištancovali.

Rakúska škola ekonómie, počnúc Mengerovým dielom Princípy náuky o národohospodárstve z roku 1871, tvorivo vyriešila mnohé z otázok starších ekonómov a stala sa záchrankyňou i dôstojnou pokračovateľkou klasického liberalizmu. Menger zodpovedal otázku, ako je možné, že diamant je o toľko drahší ako voda, keď voda je pritom oveľa užitočnejšia. V skutočnosti neexistuje nič také ako objektívna hodnota nejakej veci. Túto nadobúda vec až v mysli človeka. Hodnota je teda subjektívna. Ani pracovná doba alebo produkčné náklady nie sú mierkou hodnoty. Tou mierkou je konzument, ktorý rozhoduje, čo, kedy, kde, ako a v akom množstve sa bude vyrábať.

Na tieto skutočnosti poukázali už stredovekí scholastici a, ako neskôr napísal Hayek, kapitalizmus neobjavili protestanti (ako tvrdil Max Weber), ale de facto katolíci. Rozmach severotalianskych mestských štátov počas renesancie bol výsledkom aplikácie scholastických náhľadov na ekonomiku. Myšlienka, že hodnota je subjektívna, nie je celkom po vôli modernej mainstreamovej ekonómii, ktorá sa preteká sama so sebou v matematickej virtuozite abstraktných modelov, ktoré majú často len minimálny vzťah k realite. Ak by sa priznalo, že hodnota je subjektívna, mnohé z týchto modelov by sa zrútili...

Menger tiež objavil hraničné náklady a hraničný úžitok, ktoré sa neskôr stali základom mikroekonómie. Ak by sa rakúska škola národohospodárstva presadila v habsburskej monarchii, stáročná zaostalosť sa mohla postupne prekonať. Viacerí z predstaviteľov tohto smeru sa uplatnili v hospodárskych funkciách Rakúsko-Uhorska.

Napríklad Carl Menger bol od roku 1876 jedným z učiteľov a blízkych priateľov korunného princa Rudolfa. Programom liberalizmu boli vtedy ústavné reformy. Menger s Rudolfom v roku 1878 zverejnili radikálny pamflet, v ktorom kritizovali skostnatenú rakúsku šľachtu. Toto priateľstvo trvalo až do Rudolfovej tajomnej samovraždy na zámku Mayerling v roku 1889.

Presvedčení etatisti

Ak dnes Fico volá po tom, aby sme prevzali západoeurópsky sociálny model, nie je prvý. V 70. rokoch 19. storočia sa do strednej Európy začalo šíriť učenie nemeckých katedrových socialistov. Išlo o skupinu akademikov, ktorí sami seba považovali za „intelektuálnu ochranku dynastie Hohenzollernovcov“ a úplne otrávili myšlienkové ovzdušie v Nemecku. Spájala ich nenávisť k slobodnému obchodu a vzývanie štátu; socializmus chápali ako stelesnenie prušiactva.

V roku 1888 zomrel na rakovinu hrtana po troch týždňoch na tróne nemecký cisár Friedrich III., ktorý sa chcel zbaviť Bismarcka a premeniť Nemecko na liberálnu konštitučnú monarchiu podľa britského vzoru. Nástup veľkohubého militaristu Wilhelma II. potom spečatil osud Európy i sveta v 20. storočí. Nemecký kasárenský školský systém plný katedrových socialistov vyrábal ako na bežiacom páse presvedčených etatistov, čo postupne nakazili myšlienkové ovzdušie po celej Európe a dokonca aj v Anglicku a USA.

Hoci Menger našiel ideových nástupcov svojich názorov v Böhm-Bawerkovi a Misesovi, na sklonku života upadol do depresií. Ako človeku, ktorý rozumel zákonitostiam ekonomiky, mu bolo jasné, čo spôsobilo masové, štátom zabezpečované vzdelávanie v Nemecku. Po zmene intelektuálnej klímy nastal odklon od liberalizmu k socializmu aj v politike. Slobodný obchod nahradzoval pozvoľna protekcionizmus a každý bol zrazu vyznávačom nejakej názorovej podmnožiny socializmu, nezriedka zmiešanej s nacionalizmom.

Menger vedel, že vývoj vyústi do katastrofy. A naozaj, prvá svetová vojna sa dodnes považuje za koniec starého sveta a nástup utopických ideológií. „Austrians“ dlhé desaťročia existovali na okraji vedy a ich priaznivci sa neskôr museli presunúť do Anglicka a Ameriky, aby rozdúchali tlejúce plamienky slobody v mocný plameň, ktorý sa naplno rozhorel v 80. rokoch.

Po páde komunizmu sa zaostávanie strednej Európy za Západom ukázalo v plnej nahote. Aplikácia myšlienok slobodného trhu môže viesť k postupnému prekonaniu tejto priepasti. Ale treba sa najskôr ubrániť prijatiu pre nás absolútne nevhodného nemecko-francúzskeho sociálneho modelu, ktorý je nám nanucovaný aj prostredníctvom EÚ a Fica.

Ultrapravica?

Súčasná slovenská vláda ozdravila ekonomiku a postavila ju na racionálne základy. Ale o žiadnu „ultrapravicovú“ vládu nejde. To skôr predseda Smeru a jeho strana sú príliš vľavo. Ivan Mikloš nie je žiadny pravicový fanatik, ale pragmatický centristický ekonóm. Na Slovensku je miera prerozdeľovania stále takmer 50 % HDP. To znamená, že aj po troch rokoch vlády „krajnej pravice“ sme príkladom extrémne zmiešanej, sociálno-trhovej ekonomiky. Rozhodne nie sme príkladom trhovej ekonomiky bez prívlastkov, po akej volal Václav Klaus. Ideálna by pritom bola miera prerozdeľovania 22-35 %.

Dôsledkom neschopnosti vlády dramaticky znížiť verejné výdavky sú mnohé negatívne javy, ktoré pramenia z prílišného vplyvu štátu, ale väčšina občanov ich vníma ako dôsledok „nespútaného trhu“, ktorý u nás údajne vládne. Ľuďom nikdy nikto zákony ekonómie nevysvetlil, a preto sú náchylní načúvať zjednodušeniam či vyloženým klamstvám ľavicových populistov. Ak po voľbách 2006 nastúpi ľavicová vláda, bude to len a len výsledkom nedôslednosti pravice.

Najhoršie je, že veľké investície sa naplno rozbehnú až v roku 2007 a podobne ľudia naplno pocítia aj iné opatrenia súčasnej garnitúry. No premiérom bude (asi) Fico, a tak sa ľuďom naozaj bude zdať, že tento demagóg má zázračný recept na všetko. Nie je vylúčené, že vďaka dnešnému (ne)konaniu stredopravicovej vlády vyhrá aj ďalšie voľby.

Lukáš Krivošík
(vyšlo v časopise .týždeň, 31/2005)

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk