Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Hodnoty v EÚ nehľadajme
22-06-2005 / Lukáš Krivošík / EUtópia

Je Európska únia hodnotovým spoločenstvom? Bola ním niekedy? Mali by sme sa vôbec snažiť hľadať a pomenúvať „spoločné“ európske hodnoty?

Spoločnou črtou dominantných politických prúdov v dnešnej Európe je tvrdenie, že EÚ nesmie byť len ekonomickým spolkom či zónou voľného obchodu. Únia má vraj budúcnosť len vtedy, keď bude „hodnotovým spoločenstvom“. A tak každý hľadá akési celoeurópske hodnoty, ktoré majú byť vlastné každému európskemu národu a každému európskemu občanovi. Ľudovci a kresťanskí demokrati vidia európsku minulosť a hovoria o „kresťanskej Európe“. Liberáli vyzdvihujú osvietenstvo a hovoria o tolerantnej „liberálnej Európe“. Socialisti vidia vysokú mieru prerozdeľovania a hovoria o „unikátnom európskom sociálnom modeli“...

V skutočnosti nič také, ako je zdieľaná európska identita, európska kultúra alebo európske hodnoty, neexistuje. Rovnako ako neexistuje európsky národ či európska verejná mienka. Existuje len pestrá paleta kultúrno- hodnotových identít európskych občanov a ich národných štátov.

Základná téza tohto textu je nielen iná, ale presne opačná ako dominantný názor súčasných európskych elít: nielenže žiadne spoločné hodnoty Európanov neexistujú, ale je tiež pochabé a nebezpečné snažiť sa takéto spoločné hodnoty pomenovať.

Únii nebude hroziť rozpad, keď bude len pragmatickým ekonomickým združením, ktoré bude mať za cieľ najmä odstraňovanie bariér medzi ľuďmi a podnikateľmi. EÚ začala byť nestabilná, až keď sa pokúsila byť čímsi viac než len priestorom slobodného pohybu kapitálu, tovarov, služieb a pracovných síl.

EÚ kontra Západ

K mylnému volaniu po hľadaní spoločných európskych hodnôt zvádza už letmý pohľad na európske mestá. Od Lisabonu po Užhorod je možné vidieť budovy v jednotných architektonických slohoch: gotika, renesancia, baroko, klasicizmus, atď. Mnohí by tiež povedali, že Európa stojí na hodnotách Sinaja, Akropoly a rímskeho Fóra. No toto nie sú primárne európske črty, ale naopak spoločné znaky celej západnej civilizácie.

Barokové katedrály nájdeme v indickej Goe aj v krajinách Latinskej Ameriky. V klasicizme nie je postavených len mnoho slovenských kaštieľov, ale aj koloniálne mestečko Williamsburg v USA.

Samuel Huntington označuje pojmom „Západ“ krajiny západnej a strednej Európy a severnej Ameriky. Ide o krajiny s istou tradíciou kresťanstva, charakterizovanou princípom „dvoch mečov“, ktoré navyše boli zasiahnuté vplyvom reformácie. Nepatrí sem ani pravoslávne Rusko s dlhou tradíciou cézaropapizmu ani indiánsko-katolícka latinská Amerika.

No patria sem napríklad Španielsko či Taliansko, v ktorých síce reformácia priamo neprebehla, no v tom istom čase tu vznikli prúdy, vedúce k obrode katolíckej cirkvi (škola zo Salamanky, tridentský koncil a podobne).

Východnou hranicou Západu je náboženská hranica medzi grécko-katolíckou a pravoslávnou časťou Ukrajiny a Bieloruska, takže napríklad civilizačná príslušnosť Slovenska je z pozície jeho histórie nespochybniteľná.

Krajiny západnej civilizácie spája okrem kresťanstva a reformácie aj spoločná tradícia trhovej ekonomiky, osvietenstva a kombinácia demokracie a právneho štátu, ktoré majú svoj pôvod v rímskom práve a vo zvykovom práve barbarských kmeňov. Táto platforma je spoločná so Severnou Amerikou, preto je nezmyselné snažiť sa z nej vydestilovať nejakú rýdzo európsku identitu.

Navyše, v Európe sa vplyv vyššie zmienených civilizačných tradícií dramaticky oslabil po prvej svetovej vojne a najneskôr po tej druhej bolo civilizačné ťažisko Západu definitívne posunuté smerom k Spojeným štátom americkým.

Mnohí publicisti a akademici dokonca dnes začínajú spochybňovať príslušnosť západnej Európy k západnej civilizácii. Dôvodom je rozklad civilizačných hodnôt Západu najmä zo strany rôznych ľavicových politických smerov.

Politickému diskurzu v Európe stále viac dominujú zástupné ideológie, ktoré sa pre ľudí so sklonom k utopizmu stávajú náhradou za neúspešné totalitné ideológie 20. storočia. Ide najmä o rôzne enviromentálne, či anti- a alterglobalistické iniciatívy. Ale aj o ideológiu ľudských práv druhej a tretej generácie, antiamerikanizmus či feminizmus.

Aká je Európa?

Keďže dnešné politické spektrum v západnej Európe splynulo do bezpohlavného kresťansko-sociálno-liberálneho „stredu“, niektorí euroideológovia tvrdia, že spoločnými hodnotami Európy je všetko dohromady. No nesvedčí skutočnosť, že každý si za pojem „spoločné európske hodnoty“ dosadí, čo sa mu zapáči, naopak o tom, že žiadne zdieľané hodnoty v Európe neexistujú? Nie je „Európa“ len prázdnym zaklínadlom, ktorým sa oháňa kadekto? Už Bismarck vravieval, že slovom „Európa“ sa oháňali najmä štátnici tých krajín, ktorí si len v jej mene trúfli od iných národov pýtať to, na čo nemali dosť bezočivosti vypýtať si v mene vlastnom.

Je Európa sociálna? Pre Francúzov málo, pre Britov a Stredoeurópanov až príliš. Je EÚ liberálna? S predstavou o liberalizme, ako ho chápe napríklad Holandsko (s eutanáziou a benevolentnou drogovou politikou) by mala väčšina európskych národov problém. No aj napriek tomu sa tento (ľavicový) liberalizmus prostredníctvom Bruselu a rôznych „van der tajtrlíkov“ vnucuje aj krajinám, ktoré majú úplne inú tradíciu.

Avšak najsmutnejší je pohľad na kresťanských politikov, ktorí sa neustále pokúšajú projektu európskej integrácie prisudzovať kresťanské hodnoty, aj keď tie sú už, bohu- žiaľ, dávno minulosťou. Kde je tá kresťanská Európa? V prázdnych nemeckých kostoloch alebo v preplnených francúzskych mešitách? Zmení sa niečo na náboženskej vlažnosti Európanov, ak Boha vpašujeme do rôznych európskych dokumentov? Ak by sme aj zadefinovali Európu ako kresťanskú, Francúzi by s tým mali rovnaký problém, ako majú napríklad Poliaci problém dnes, keď sa EÚ definuje ako sekulárny až antikresťanský spolok.

Dnes si aj Vatikán uvedomuje, ako bol v súvislosti s integráciou vodený europeistami za nos. Svätá stolica si sadla za stôl so socialistami a liberálmi v domnienke, že výmenou za podporu Únie a ústavnej zmluvy jej euroverchuška dovolí hľadať v projekte integrácie kresťanské hodnoty.

Neochotu dať do preambuly zmienku o Bohu, odmietnutie Rocca Buttiglioneho len pre jeho vierovyznanie, či každodennú agendu rôznych „ľudskoprávnych“ a feministických výborov možno chápať ako dôkazy necitlivosti EÚ k potrebám miliónov európskych kresťanov.

Subsidiarita znamenala v katolíckej spoločenskej náuke, že na vyššiu úroveň sa malo preniesť len to, čo nemožno lepšie urobiť na nižšej. V prostredí EÚ znamená „subsidiarita“, že na čom sa nedohodneme my hore, hodíme na krk tým dole.

Ak sa doteraz dala aspoň liberálna demokracia považovať za spoločnú európsku hodnotu, dnes už ani toto neplatí. Z liberálnej demokracie sa dnes stáva ľavicovo-liberálna „demokracia“. Inými slovami, kým v liberálnej demokracii je možné vysloviť bez obáv z perzekúcie všetky názory, v ľavicovo-liberálnej „demokracii“ už za niektoré názory (napríklad tie kresťanské) môžete byť postihovaný.

Cez politickú korektnosť sa presadzuje nová cenzúra. Cez pozitívnu diskrimináciu je zase narúšaná rovnosť pred zákonom v mene nových rovností, napríklad „rovnosti šancí“ alebo „rovnosti vo výsledkoch“.

E pluribus unum

Snaha zadefinovať spoločné európske hodnoty zaváňa praktikami minulých „zjednotiteľov“, ako bol Napoleon či Adolf Hitler. Naopak, pre Európu bola vždy v minulosti požehnaním rôznosť a pestrosť. Na pomerne malom priestore sa odohrávala súťaž ekonomických, právnych, kultúrnych, filozofických či sociálnych systémov. Táto pestrosť náš kontinent poháňala dopredu a počas tristo rokov od narodenia Vasca da Gamu európskym krajinám zabezpečovala prevahu nad okolitým svetom.

Problémy nastali, keď sa nejaký európsky národ snažil svoju cestu nanútiť všetkým ostatným namiesto toho, aby ich presvedčil svojimi úspechmi. Toto sa však deje aj dnes, keď sa skupina politikov a úradníkov snaží nanútiť celému kontinentu jedinú správnu ideológiu, ktorá Úniu mení skôr na novodobú RVHP. Snaha o spoločnú definíciu hodnôt a cieľov, záväzných pre každého občana a každý európsky národ, podrýva predpoklady európskej dynamiky.

Euroelity si musia uvedomiť, že nositeľmi hodnôt sú občania jednotlivých krajín. A tieto hodnoty nikto nenadelil zhora. V rámci rôznych národov sa postupným vývojom vykryštalizovali kritické väčšiny, ktoré svoj názor vtlačili zákonodarstvu svojej krajiny.

Euroelity to zrejme aj chápu, a preto sa pokúsili zadefinovať Európu negatívne (na antiamerikanizme), keď už ju nemohli zadefinovať na pozitívnych hodnotách. Nevôľa k Spojeným štátom je však príliš nedostatočným spojivom pre vznikajúci superštát. Príkladom nepochopenia európskej reality je aj návrh „Zmluvy o ústave pre Európu“.

Jej preambula sa o definíciu európskych hodnôt pokúsila a dostalo sa tam skutočne všeličo. Ak by sa autori poučili z európskej minulosti, musela by namiesto preambuly byť uvedená skôr deklarácia NR SR o zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach. Svoje hodnoty a z nich vyplývajúci dosah na ekonomicko-právny rámec by si mal každý národ vyriešiť sám. Hodnoty by nemali byť diktované okľukou cez Brusel, či už tie kresťanské alebo tie ľavicovo-liberálne.

EÚ by dnes pomohol návrat k presadzovaniu štyroch základných slobôd, ako to už dávnejšie navrhoval predseda NR SR Pavol Hrušovský. Únia by si mala stanoviť cieľ byť predbežne najmä zónou slobody, voľného obchodu a odstraňovania bariér pre pohyb svojich obyvateľov.

Nechajme národy, aby si na seba navykli. Časom sa Európania možno vrátia k prirodzenej multilingválnosti dávnych nadnárodných ríš. Potom možno vzíde objednávka po hlbšej politickej integrácií zdola. Takéto spájanie sa by bolo oveľa organickejšie a prirodzenejšie, než dnešné násilné glajchšaltovanie. Nebolo by lepšie po fiasku ústavných referend ubrať plyn a vzdať sa cieľa definovať spoločné hodnoty tam, kde žiadne nie sú a kde možno ani nie je žiaduce, aby nejaké boli?

Lukáš Krivošík
(vyšlo v časopise .týždeň)

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk