Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Kultúra - odpoveď na slovenskú otázku
05-06-2005 / Lukáš Krivošík / Slovenská otázka

Slovo „kultúra“ je v posledných dňoch skloňované vo všetkých pádoch. Bývalé tváre Slovenskej televízie sa spojili do „Iniciatívy za verejnoprávnosť“ a nekultúrnosť slovenského národa zhodili na plecia jediného muža: Richarda Rybníčka.

Múmie sa vracajú

Štvrtkové vydanie relácie Pod lampou bolo skutočne zaujímavé. Milan Markovič veľmi sklamal. Pôsobil ako zranené zviera, zahnané do kúta, ktoré sa preto musí brániť osobnými invektívami. Na Mariána Slováka bol ešte zúfalejší pohľad. Prázdne frázy podané bombastickým štýlom. Mohol by sa volať Marián Francúz, nie Marián Slovák.

Týždeň pred tým tam bol Andy Hryc a prejavil sa ako človek nekultúrny, ktorý sklapol zobák až keď mu zástupca STV dokázal, koľko dokumentov vyrobila a odvysielala televízia za uplynulý rok. V iniciatíve je okrem Zuzany Martinákovej, Dušana Jarjabka a nacionálneho socialistu Čaploviča aj humorista Štefan Skrúcaný, ktorý so svojimi kolegami stratil zmysel pre humor v momente, keď padol Vladimír Mečiar. Je paradoxné, že po kultúrnosti a umeleckom vkuse volá ten istý Skrúcaný, ktorý si kariéru postavil na napodobňovaní ožranov. Pominuli sa časy Dvaja z jedného cesta, Approppo TV, či Telecvokingu. Po roku 1998 to s úrovňou tandemu Noga – Skrúcaný išlo dolu vodou a na ich humore sa mohol skutočne zasmiať už len volič SDKÚ.

V piatok sme v Správach STV videli zase vyhodenú redaktorku spravodajstva, ktorá sršala nadšením, že ju prijal prezident republiky. Na otázku novinára, či jej snaženie nie je motivované osobnými dôvodmi odvetila, že nie, ale vraj jej nie je jedno ako televízia vychováva jej deti! Asi som vo svojom konzervativizme beznádejne staromódny, ale vždy som sa domnieval, že deti vychovávajú rodičia, nie televízia.

Lopta na strane STV

Samozrejme, skupinkári a slobodní fóristi z denníka SME si neodpustili kopnutie do moderátorov relácie. Hríb a Kušnierik boli vraj neobjektívni a kládli účelové otázky. Čo je účelové na otázke, či sa Slovenská televízia pod Rybníčkom neposunula ďalej? Drvivá väčšina občanov je dnes na strane riaditeľa STV, pretože konečne urobil túto televíziu pozerateľnú. A pokiaľ ide o zaujatosť Štefana Hríba, v nedeľu vysiela STV diskusnú reláciu O 5 minút 12. Redaktor je ultrakorektný a superobjektívny. Bohužiaľ, celá tá relácia je zároveň ultranudná.

Na strane druhej, celkom bezchyby nie je ani manažment a vedenie Slovenskej televízie. Na legitímne otázky často odpovedá arogantne a mnoho ľudí má dojem, že Rybníček je príliš suverénny. Otázne tiež je, či honoráre, ponúknuté napr. Robovi Miklovi za moderovanie hitparády XXL sú tou najlepšou investíciou do rozvoja televízie. Ale je nutné uznať, že ide o rozhodnutie vedenia, ktoré sa za svoje rozhodnutia zodpovedá. Rybníček a spol. sú nepochybne pod silným mediálnym tlakom, nielen zo strany umelcov, ale aj zo strany konkurenčných televízií. Je jasné, že stále otrasnejšia a úbohejšia Markíza by sa potešila, keby mohla zhrabnúť celý reklamný koláč pre seba, k čomu smeruje názor, aby STV nesmela mať reklamu.

Meditovanie nad tým, že Večerníček má dvojpercentnú sledovanosť a že o pol siedmej bežia Simpsonovci je zvláštne. Ešte pred mnohými rokmi dostal vtedajší riaditeľ Markízy Pavol Rusko otázku, či jeho televízia nebude vysielať Simpsonovcov. „Liberál“ Rusko urazene a energicky divákom odkázal, že tak hlboko by Markíza nikdy neklesla, aby vysielal taký úbohý a nízky seriál. Dnes vysiela Mojsejovcov. Patrím k fanúšikom Simpsonovcov už od začiatku 90tych rokov. Ide o jeden z najinteligentnejších seriálov, ktoré vôbec v našich televíziách bežia a na rozdiel od Maťka a Kubka, pointa príbehov nezostane utajená len tvorcovi seriálu. Navyše sa na tom seriáli dá aj zasmiať, čo sa nedá povedať o rôznych uragánoch alebo o scénkach Nogu a Skrúcaného z ich maturitného večierku.

Ostatne, keby bol Matt Groening zo Slovenska, zrejme by už sparodoval celú tú podivuhodnú Iniciatívu za verejnoprávnosť. Skutočnosť, že „liberál“ Rusko sa nad Simpsonovcami pohoršoval a kresťan Rybníček ich dal na svoju obrazovku, svedčí v prospech riaditeľa STV a potvrdzuje môj dávny názor, že skutoční kresťania sú cool!

STV by tiež mohla vysielať viac kresťanských rodinných seriálov, akých sa mnoho točí práve v Amerike. A pod pojmom „kresťanský rodinný seriál“ nemám nutne namysli V siedmom nebi. Tu sa ale dostávame k základnému problému celej debaty o verejnoprávnej televízii. Čo je to vlastne tá verejnoprávnosť? Každý z nás je koncesionár a každý by tam chcel vidieť niečo iné.

Verejnoprávnosť – prázdne slovo

Markovičova predstava o verejnoprávnosti je skutočne rozporuplná: nie je nutné, aby verejnoprávnu televíziu niekto pozeral, ale súčasne má vychovávať národ. Ale koho bude vychovávať, ak ju nebude nikto pozerať? A prečo je vôbec nutné, aby štátna televízia vychovávala občana? To zaváňa totalitou.

Ak nemáme verejnoprávny denník, ani verejnoprávny týždenník, akú legitimitu má verejnoprávny rozhlas a televízia? Prečo sa Iniciatíva za verejnoprávnosť nezaoberá aj situáciou v Slovenskom rozhlase. Vždy, keď zapnem SRo neomylne zacítim pachuť mečiarovských čias. Je to náhoda alebo úmysel, že do diskusných relácií SRo (ako minulý týždeň s Róbertom Ficom) volajú len evidentní blázni a/alebo komunisti?

Úpadok vkusu?

Už roky sa tu narieka, že vkus diváka upadá a ako dôkaz môžu slúžiť relácie ako Mojsejovci alebo Drišlakoviny. Mojsejovci by sa mohli premenovať na „Ako vlastenci prichádzajú o ilúzie“. Priznám sa, že si nedám ujsť žiadny diel tejto reality show. Nora Mojsejová sa pri podávaní rúk nepozerá ľuďom do očí. Jej muž Braňo pri podávaní rúk dáme nezdvihne zadok zo svojho pseudobarokového gýčového kresla. A stále sa nájde dosť hlupákov, ktorí napriek medializovaným správam o machináciách v pozadí hlasovania usilovne posielajú esemesky. Súťažiaci sú väčšinou rôzne pofidérne živly, atď. Kontrast medzi Mojsojovcami a SuperStar veľmi dobre ilustruje rozdiel medzi vkusom mediálno-politického impéria Pavla Ruska a vkusom Richarda Rybníčka.

Úpadok vkusu a kultúrnosti je do istej miery prirodzený. Musíme si uvedomiť, že ľudstvo sa vždy delilo na širokú vrstvu plytkých a plochých ľudí, bez hlbších záujmov a koníčkov. Na strane druhej tu bola úzka vrstva ľudí s vkusom pre umenie a kultúru s vyberanými spôsobmi správania sa. Už v starom Ríme bola trieda, ktorá pestovala filozofiu, učila sa po grécky a naspamäť recitovala Vergília a Ovídia a potom lumpenproletariát, ktorému išlo len o chlieb (chlieb a olej zadarmo ako rímska obdoba moderného štátu blahobytu) a hry. V 19. storočí sa v západnej Európe stavali operné haly pre najvyššiu vrstvu, zatiačo široké masy fandili operete. U nás v tej istej dobe tancovala šľachta valčík, kým sedliaci z Horných Uhier si v piatok išli na zábavu zatancovať ľudové tance, ktoré sa dnes považujú za vysoké umenie.

Takýmto delením ľudí na „lepších“ a „horších“ nechcem samozrejme poprieť, že z človeka pocházdajúceho z biednych pomerov sa môže stať kultivovaná osobnosť alebo že niekto, kto sa narodil so zlatou lyžicou v ústach, nemôže zdegenerovať späť na hovado. Toto všetko sa často deje a druhá možnosť je dokonca častejšia, než prvá.

Jednoducho ľudská nerovnosť je nielen prirodzená, ale súčasne aj žiadúca. Vždy tu bola a vždy tu bude. Ľavicoví politici sa mýlia ak pranierujú rastúcu nerovnosť v spoločnosti. Ešte stále jej nie je dosť. Slovenská spoločnosť potrebuje viac nerovnosti, nie menej. Jediná rovnosť, o ktorú by sme sa mali usilovať je rovnosť pred zákonom. Len za komunizmu sa rovnosť prejavovala aj v kultúrnosti a to tak, že v kotolni si čítali Ferlinghettiho, zatiaľčo vedenie štátu bežne vulgárne nadávalo. To je aj dilema Slovenskej televízie. Vysielať pre horných desaťtisíc kultivovaných alebo pre plebs? Keďže každý platí koncesionársky poplatok rovnako, skôr je namieste dať prednosť sledovanosti pred vysokými kritériami umenia. Rybníčkovi sa však zatiaľ darí medzi týmito dvomi mlynskými kameňmi celkom dobre balansovať.

Kríza kultúry a kultúrnosti

Ale treba uznať, že kríza kultúry v širšom zmysle slova (kultúrnosť, resp. kultivovanosť) na Slovensku naozaj existuje. Ako na esenciálny problém slovenského národa aj v porovnaní s okolitými národmi s podobnou minulosťou, naň veľakrát poukázal Peter Zajac. Tento literárny kritik je spolu s Františkom Mikloškom niečo ako znalec duše slovenského človeka. Obaja sa vynikajúco dopĺňajú. To, čo Mikloško vycíti inštinktívne, vie Peter Zajac odôvodniť ako intelektuál. Slováci skutočne prežívajú krízu kultúrnosti, najmä medziľudských vzťahov, čo sa následne premieta aj do politiky a ekonomiky. Nie je náhoda, že medzi voličmi víťazí Mečiar s Ficom a medzi divákmi Robo Mikla a Džony Mečoch.

Hovorí sa, že populisti sú populárni najmä u menej kultúrnych národov. Ale čo je to tá kultúra vlastne? Nie je to kultúra ako umenie, ale kultúra v širšom zmysle ako to, čo nás odlišuje od zvierat. V poslednom čísle časopisu .týždeň veľmi dobre vyjadril odpoveď na slovenskú otázku protestantský kazateľ Daniel Pastirčák. Po jeho odpovedi môžeme našu rubriku „Slovenská otázka“ zrušiť, pretože odpoveďou na slovenskú otázku je kultúrnosť. Pastirčák hovorí, že „kultúra“ pochádza od slova „kult“. Ľudia vždy potrebovali niečo, čo ich presahovalo. Nejaký dokonalý vzťažný bod, ku ktorému by sa mali snažiť vzhliadať a naťahovať sa za ním, ku ktorému by mohli upierať svoj pohľad. To je zdroj všetkej kultúry.

Unikátne kultúry Európy vznikli lebo pre minulé generácie Európanov bol týmto vzťažným bodom Ježiš Kristus. „Ja som cesta, pravda a život“, vraví Spasiteľ. Cesta nasledovania Krista nie je ľahká, ale dôležitý je tento ideál dokonalosti, ktorým pre mnohé generácie bol Boží syn. Úpadok viery a kresťanstva spôsobil aj úpadok kultúrnosti. Dobre to vidieť aj na Rómoch, ktorí sú cudzorodým civilizačným prvkom (nepatria do židovsko-kresťanskej západnej civilizácie) a nemajú mať preto odkiaľ sprostredkovanú úctu k súkromnému vlastníctvu alebo odpor k incestu. Rómovia sú príkladom toho, kam až môže vyústiť rozklad kultúrnosti v spoločnosti.

Tri riešenia pre kultúru

Problém uznať tieto skutočnosti by nemali mať ani ateisti, rovnaký záver totiž vyplíva aj z Hayekovej teórie kultúrnej evolúcie. Čo teda robiť? Ako riešiť krízu kultúrnosti u nás? Navrhujem tri riešenia:

-Viac spoločenskej nerovnosti. Na Slovensku je v móde rovnostárstvo. No my potrebujeme naopak viac majetkovej nerovnosti a vytvorenie stabilnej elity, ku ktorej budú ostatní vzhliadať a ktorá si bude vedomá svojej spoločenskej zodpovednosti.

Slováci si vždy boli rovní vo svojej chudobe. My sme žili v tých chalúpkach so šindlovými strechami a vedeli sme, že s tými v tých hradoch a kaštieloch máme spoločné len málo. Možno tiež máte tú skúsenosť, ale keď sa rozprávate s Maďarom máte pocit, že ten človek má úroveň a noblesu. Možno je to preto, že v Maďarsku bolo kedysi najviac šľachticov na počet obyvateľov a ľudia k svojej šľachte vzhliadali a snažili sa napodobňovať jej odvahu a vyberané spôsoby.

Nenechajme sa pomýliť tým, že dnešní slovenskí novozbohatlíci sa obklopujú gýčovým nábytkom a ani drahé autá nezakryjú sedliacky charakter týchto osôb. Trvá niekoľko generácií, kým vidlák vymení kroj za sako a naozaj sa s touto zmenou stotožní. Potrebujeme elitu a ona si časom svoju zodpovednosť uvedomí. Práve ona by mala financovať kultúru. Čo najväčšia ekonomická sloboda je cestou k žiadúcim spoločenským rozdielom. A tu sa dostávame k druhému návrhu:

-Zrušiť čo najskôr Slovenskú televíziu a zrušiť tiež Ministerstvo kultúry! Čas ukázal, že Slováci vlastne štátnu televíziu nepotrebujú. Keď pred rokom 2002 bola Slovenská televízia zadĺžená a nikto ju nepozeral, bolo to zlé. Dnes je finančne ozdravená a relatívne pozerateľná a podľa niektorých, je to stále zlé. Musí dôjsť k dôslednému oddeleniu kultúry od štátu.

Ludwig von Mises vo svojej knihe Socializmus, píše ako vôbec došlo k neblahému spojeniu štátu a kultúry. Za maďarskej republiky rád predstúpil potenciálny umelec pred štátnu komisiu, čosi zarecitoval alebo zahral na hudobný nástroj a keď komisia usúdila, že ide o umelca, priznala mu apanáž. Mises to v roku 1922 uvádza ako samozrejmú absurdnosť. Nám by to nepripadalo zvláštne. Takto predsa funguje ministerstvo kultúry u nás.

Oddelenie kultúry od štátu povedie k tomu, že elity si už čoskoro uvedomia, že ak kultúru nezafinancujú oni, nebude ju mať financovať kto. Mnohí mecéni vezmú financovanie kultúry ako čestnú úlohu a výhodnú metódu sebaprezentácie.

A nakoniec:

-Je nutné zastaviť úpadok kresťanstva na Slovensku. Formálne chodenie do kostola treba naplniť obsahom. Cirkvi by mali volať po elementárnej slušnosti v politike a v medziľudských vzťahoch. Ak chceme viac kultúrnosti, potrebujeme obnoviť postavenie Ježiša Krista v srdciach ľudí. Je na kresťanoch, aby ich bolo počuť. Je na nich, aby boli soľou zeme. Tento posledný bod je najdôležitejším predpokladom pre skultúrnenie slovenského národa. Bez neho môžeme robiť čokoľvek a cieľ sa naplniť nepodarí. S ním však nemôžeme zlyhať.

No stále musíme mať napamäti, že istá časť ľudí nejaví a nikdy javiť o kultúru záujem nebude. Obraz, kniha alebo film môžu byť len také hlboké ako ich konzument.

Odporcovia

Tieto tri recepty, ktoré majú smerovať k skultúrneniu Slovákov samozrejme ihneď narazia na odpor troch skupín. Jednak sekulárnych fanatikov, ktorí sa vyhádžu vyrážkami okamžite ako sa spomenie slovo kresťanstvo. Ďalšími, kto nebude súhlasiť sú štátom vydržiavní umelci, ktorí u nás začali pôsobiť za socializmu. A vôbec, „štátny umelec“ – nie je to náhodou oxymoron?

Tretím odporcom bude ľavica. Odporcovia kapitalizmu dnes bohužiaľ ovládajú aj hollywoodske štúdiá a usilovne deštruujú kultúru. Vezmime si len seriál Dallas a postavu J. R. Ewinga. Televízia robí z bohatých ľudí zloduchov. Ak ale akceptujeme takýto pohľad na bohatých, oni sa takými naozaj stanú, resp. takýmito nikdy neprestanú byť. Na bohatých ľudí treba mať isté nároky. Je nevyhnutné pripomínať lepším vrstvám ich zodpovednosť za spoločnosť.

Lukáš Krivošík

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk