Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

"Die Kapitalismusdebatte"
21-05-2005 / Lukáš Krivošík / EUtópia

V Nemecku sa v týchto týždňoch vedie zásadná debata o povahe trhovej ekonomiky. Ak sa to vôbec dá nazvať debatou. Predstavitelia hlavných strán sa totiž hlavne predbiehajú v tom, kto povie väčšiu hlúposť o "sprisahaní nadnárodného kapitálu".

Jud Süss

Jud Süss je starý čiernobiely nacistický film. Jeho hlavným hrdinom je skorumpovaný politik, ktorý neustále zadlžuje svoju krajinu a keďže nie je schopný splácať vysoké úroky, medzinárodný kapitál ho donúti vymenovať žida Süssa Openheimera ako svojho poradcu. Ten prehovorí politika, aby otvoril krajinu zahraničným investorom. Nasleduje "výpredaj domoviny" a obyvatelia krajiny sa búria proti zbedačovaniu. Konajú sa demonštrácie s heslami "Ľudia, nie zisky!" a židovský poradca poradí politikovi, aby demokraciu nahradil autoritárnou formou vlády. Demonštrácie sú rozháňané a opozícia prenasledovaná. Avšak príbeh končí "happyendom": Skorumpovaný politik skoná na infarkt, jeho židovského poradcu namosúrený ľud v spravodlivom hneve obesí a nadnárodný kapitál je vypudený z krajiny. Sociálna spravodlivosť zase raz zvíťazila...

Hoci nemeckým žiakom sa dnes na výstrahu premieta druho- a treťotriedna nacistická propaganda, film Jud Süss je na indexe. Je to preto, lebo jeho dramaturgia a dej kráčajú až príliš ruka v ruke s antitrhovou kritikov rôznych moderných antiglobalistických a zelených alternatív a tak má film aj po šesťdesiatich rokoch potenciál presvedčiť. Navyše, ako ukazuje prebiehajúca Kapitalismusdebatte, argumenty filmu pomaly začínajú korelovať aj s názormi hlavných nemeckých politikov.

Münteho kobylky

Vládnuca SPD je v problémoch. Prehráva jedny krajinské voľby za druhými a nezamestnanosť je najvyššia od vzniku Spolkovej republiky. Tento vývoj je dôsledok skostnateného štátu blahobytu, socialistického riadenia krajiny a absentujúcej politickej vôle k nevyhnutným reformám najmä na trhu práce. Aby sociálno-demokratická špička odlákala pozornosť od vlastnej neschopnosti, zaútočila na predákov priemyslu a najmä na zahraničných investorov.

Predseda SPD Franz Müntefering obvinil súkromné podniky, že im ide iba o zisk! To je síce prirodzené, ale ak sa to povie s dostatočnou razanciou, navyše s pocitom pobúrenia v hlase, má to u voličov odozvu. Navyše, keď sa k tomu primiešajú frázy o "špekulantoch, ktorí sa ako kobylky vrhli na nemecké firmy", úspech je zaručený. O nemeckých politikoch netreba mať ilúzie. Väčšina z nich sú kariérni úradníci, ktorí pre súkromné spoločnosti nikdy nepracovali, nieto ešte aby nejakú riadili. Preto sa im zdá nenormálne, že súkromným podnikateľom ide v prvom rade o zisk. V očiach nemeckých politikov je totiž hlavným účelom podnikania platiť dane, ktoré potom osvietená politická elita prerozdelí.

Müntefering prirovnal manažérov a zahraničných investorov ku kobylkám preto, lebo mu vadí, že firmy prepúšťajú pod tlakom akcionárov a burzy svojich zamestnancov, čím vraj práve oni spôsobujú astronomickú nezamestnanosť. Podnikatelia sú vraj "nevlasteneckí" (za Hitlera sa hovorilo "nenemeckí"), lebo v Nemecku ich firmy vyrástli a dnes odchádzajú do zahraničia, najmä do krajín "novej Európy", ktoré ich lákajú "daňovým a sociálnym dumpingom". Samozrejme, ten si môžu dovoliť len vďaka fondom EÚ...

V skutočnosti demagógia najhrubšieho zrna. Eurofondy sú z hľadiska národných rozpočtov nových členov EÚ marginálne a skôr posilňujú korupčné prostredie v týchto krajinách. Pokiaľ ide o dane, Slovensko so svojou devätnásťpercentnou rovnou daňou vyberie vyššie percento HDP, než Nemecko s dvojnásobne vysokou progresívnou daňou s mnohými výnimkami a odpočítateľnými položkami. Zaujímavé tiež je, že nemecké podniky neutekajú ani tak na Slovensko ako do Rakúska. Keď Slovensko spustilo zavedením rovnej dane daňové preteky v strednej Európe, Schüsselova stredo-pravá vláda vo Viedni sa prispôsobila a tiež uskutočnila daňovú reformu. Vďaka nej zostalo Rakúsko konkurencieschopné.

V Nemecku sa dnes neprepúšťa kvôli "chamtivým kobylkám z Wall Street", ale kvôli vysokému odvodovému zaťaženiu. V Nemecku je jednoducho príliš nákladné zamestnávať ľudí. Na strane druhej, pri rigidnom pracovnom práve si každý podnikateľ dobre rozmyslí, či niekoho zamestná.

Münteho bludy

Zaujímavý je tiež schizofrenický postoj sociálnej demokracie k downsizingu, teda prepúšťaniu za účelom lepšej konkurencieschopnosti firiem. V 20. storočí vznikli veľké nadnárodné korporácie, ktoré sa ihneď stali terčom ľavicovej kritiky pre ich veľkosť, moc a občasné zneužívanie svojho postavenia. Pritom tieto korporácie nevyprodukoval kapitalizmus ako tvrdil Marx vo svojej teórii o neustálej monopolizácii. Väčšina z týchto korporácii vyrástla do obludných rozmerov ako výsledok protekcionizmu, teda ochranárstva zo strany štátu, po ktorom volajú práve ľudia ako Müntefering.

Práve dnes v čase ostrej konkurencie na otvorenom celosvetovom trhu sú veľké, hierarchicky usporiadané korporácie nútené sústrediť sa na svoj "core" biznis, zoštíhlovať a transformovať svoju štruktúru z vertikálnej do horizontálnej podoby. Práve globalizácia a konkurencia sú najlepšou zárukou proti prílišnej moci korporácií.

Müntefering kritizoval aj zväz zamestnávateľov, ktorý vraj každý problém hneď rieši prepúšťaním a presúvaním výroby do zahraničia: "Toto vedenie zamestnávatelov prejavuje najmenšiu dávku fantázie za posledných päťdesiat rokov." Je to príklad mentality sociálnej demokracie: ľudia, ktorí vytvárajú pracovné miesta sú vlastne cvičené cirkusové zvieratá, ktoré musia neustále preskakovať prekážky, ktoré im do cesty postavili politici.

Nemeckým manažérom sa však podarilo nemožné. Aj za doslova bojových podmienok, ktoré pre fungovanie biznisu vytvára štát, mnohé firmy udržujú zamestnanosť alebo zamestnávajú ľudí nad päťdesiat rokov, aby ukázali svoju spoločenskú zodpovednosť. Politickým demagógom to však nestačí.

Niektoré média tiež priniesli správu, že SPD vypracovala zoznam "nevlasteneckých" firiem, ktorým najviac vyčíta, že profitujú na úkor svojich zamestnancov. SPD tieto správy odmietla s tým, že v skutočnosti vypracovala "len" zoznam investorov, zväčša z USA a Veľkej Británie, ktorí "vstúpili do nemeckých firiem, rozložili ich a následne časti firiem so ziskom predali".

V skutočnosti ide o normálny proces ozdravenia, bez ktorého by mnohé firmy už dávno skrachovali. Navyše pre nejednu firmu hľadali investorov práve sociálno-demokratické krajinské vlády. Anglo-americký rizikový kapitál je skutočne všadeprítomný. To však nie je výsledok nejakého medzinárodného sprisahania. Jednoducho USA a Británia dodnes profitujú z konzervatívnej revolúcie 80. rokov, kedy sa vďaka reformám uvoľnili obrovské investičné prostriedky.

Tento kapitál priniesol do mnohých kútov sveta aj anglosaské štandardy správania sa. Napr. v nemeckých bankách bolo korumpovanie politikov až do polovice 90. rokov bežnou súčasťou firemnej kultúry. Firmy mali zriadené osobitné fondy, ktoré sa používali na podplácanie verejných činitelov, rozhodujúcich o verejných zakázkach. Práve anglosaskí investori pretlačili zmenu firemnej kultúry, ktorá s takýmito praktikami skoncovala.

Preteky v demagógii

Jeden z priamych spoluzodpovedných z hospodárskeho úpadku Nemecka, Münteferingov stranícky kolega Oskar Lafontain vyslovil zaujímavú perlu ducha: "Veriť, že viac pracovať prinesie viac blahobytu, to je ekonómia Harryho Pottera." Východiskom je zrejme pracovať menej a pečené holuby potom poletia priamo ľuďom do úst. To je ekonómia Oskara Lafontaina!

SPD v jej demagogickej kritike kapitalizmu nenechala osamote ani opozičná CDU. Angela Merkel a jej spolupracovníci pripravili najnevyhnutnejšie reformy, ktoré síce vyzerajú v porovnaní so slovenskými ako kozmetické úpravy, ale nemeckej ekonomike skutočne môžu uľahčiť. Avšak ľavému krídlu nemeckých kresťanských demokratov sa aj tieto zdajú "príliš neoliberálne". Sociálno-politický expert CDU, Heiner Geissler prirovnal nadnárodný kapitál k mafii, drogovým dílerom a teroristom, s odôvodnením, že "aj títo operujú medzinárodne". Správnym riešením má vraj byť "riadená konkurencia" a "riadený trh".

Geissler očividne spadol z Marsu. Tieto veci totiž (ne)fungovali vo východnej časti jeho domoviny štyridsať rokov. Kritika špekulatívneho kapitálu zo strany CDU je tiež úplne zavádzajúca. Jeho stimulácia je pre naštartovanie ekonomiky akejkoľvek krajiny absolútne nevyhnutná.

Mnohí politici CDU tvrdia, že sa treba odvrátiť od "anarchokapitalizmu" a oprášiť kresťanskú sociálnu náuku. Tvrdia to práve tí istí politici, ktorí z programu CDU vytlačili akúkoľvek kresťanskú agendu od odmietnutia interrupcii až po homosobáše. Je očividné, že čím viac strácajú tieto osoby vieru v Boha, tým viac si zbožšťujú spoločnosť.

Je absurdné ospravedlňovať antikapitalistické výroky kresťanskou sociálnou náukou. Ak medzi svetovými médiami niekto vyjadril nefalšovanú radosť nad zvolením kardinála Ratzingera za pápeža, tak to boli práve libertariánske internetové blogy. "Pápež slobody", ako ho nazvali, je priaznivo naklonený slobodnej trhovej ekonomike. Benedikt XVI. sa viackrát obdivne vyjadril o klasickom liberálovi Alexisovi de Tocquevillovi a je okrem iného autorom aj tohto výroku: "Kresťanská viera zničila mýtus zbožšteného štátu, mýtus štátu ako raja na zemi". Ide o mýtus, ktorého sa nemecká politika dodnes nezbavila.

Cesta do pekla

Vyše dve tretiny Nemcov považujú podľa prieskumov kritiku kapitalizmu za oprávnenú, ale na preferenciách SPD sa to zatiaľ neprejavilo. Nemci totiž došli akousi zvrátenou logikou k zvláštnemu záveru: sociálna demokracia vraj nadnárodnému kapitálu svojím konaním v skutočnosti napomáha!

Vedenie priemyslu je vo svojich vyjadreniach zatiaľ opatrné, aby ešte viac nevyhrotilo atmosféru v krajine. Skúsenosť vraví, že antitrhové psychózy často predchádzajú antitrhovým činom. Hlavné nemecké strany sa obávajú malých extrémistických straničiek, pritom však sami oprašujú tradičné argumenty nacionálnych socialistov. A socializmus je nacionalistický vždy. Ak proti krajine zavedie iný štát blokádu, považuje sa to za vojnový čin.

No aký je rozdiel medzi blokádou a ochrannými clami? Ak hranice nebudú prekračovať tovary, budú ich prekračovať armády. Za mizériu nemeckej ekonomiky nemôžu ani investori, ani východoeurópske reformy, ani údajná chamtivosť manažérov. Môže za ňu zaopatrovací nemecký štát, ktorého aparát pomaly a nerušene rastie už od sedemdesiatych rokov.

Jeden z mála nemeckých politikov, ktorý o situácií v krajine povedal pravdu, je predseda FDP, Guido Westerwelle. - Odborárski bossovia a ich moc sú skutočnou pliagou a mali by byť zbavení svojich mimoriadne nadštandardných privilégií. A to aj za cenu, že do ulíc privedú milióny protestujúcich. SPD na Westerwelleho výroky reagovala vyjadrením, že takýmto ľuďom by malo byť zakázané pôsobenie vo verejných funkciách. Kam smeruje Nemecko, ktoré chce politikom zakazovať nepohodlné vyjadrenia?

Nemecko, ak sa jeho smerovanie po budúcich voľbách nezmení, je na najlepšej ceste do nevoľníctva ako ju opísal Friedrich August von Hayek v rovnomennej knihe. Dnes, šesdesiat rokov po vojne to môže znieť kuriózne.

Nemecko sa síce denacifikovalo, ale hlavná príčina, prečo vôbec Nemci túto ideológiu prijali, je zakorenená priamo v nemeckom srdci. Je to ich kolektivistická mentalita, prehnaný rešpekt voči vrchnosti a absolútne nekritická poslušnosť voči autoritám. Nemci sú národ, ktorý ešte aj keď sa zabáva, má potrebu disciplinovane sa zoradiť do zástupu.

A Nemci o tejto svojej črte vedia. Nemeckí intelektuáli a politici práve preto presadzujú silnú a centralizovanú Európsku úniu. Chcú sa spútať európskymi reťazami, ktoré by udržali ich temnú stránku pod kontrolou. No nevedomky tak vytvárajú reťaze pre všetky ostatné európske národy.

Nástup nacizmu v 30. rokoch nebol reakciou na zlyhania kapitalizmu. V Nemecku panovala dlhá etatistická tradícia, zosobnená najskôr pruským militarizmom, neskôr vládou silných odborov a sociálnej demokracie za weimarskej republiky. Vtedajší vývoj, spolu s dnešnou Kapitalismusdebatte sú príkladom toho ako štátna regulácia trhu najprv vedie k problémom, ktoré sú mylne pripísané trhu a nie štátu, čo teda vedie k ďalším štátnym reguláciám a ďalším problémom.

Margaret Thatcherová, ktorá začiatkom 90. rokov ostro nesúhlasila so zjednotením Nemecka vtedy povedala: "Nemci! V štyridsiatompiatom sme ich porazili, teraz ich tu máme opäť". Napĺňa sa dnes azda prorocká predpoveď železnej lady?

Niektorí nemeckí historici kritizovali Münteferinga, že jeho slová pripomínajú nacionálno-socialistickú propagandu. "Ako kobylky prichádzajú do našej krajiny", hovorí sa v jednej replike filmu Jud Süss. Myslení sú samozrejme židovskí kapitalisti.

Lukáš Krivošík
(vyšlo v časopise .týždeň)

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk