Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Ľudové povery o ekonómii
06-05-2005 / Lukáš Krivošík / Slovenská otázka

Stretávame sa s ním v autobuse, v čakárni u lekára alebo na ulici. Ekonomický analfabetizmus! Ide o isté klamlivé predstavy o tom, ako funguje trhová ekonomika, ktoré, bohužiaľ, ovládajú kritické množstvo našich spoluobčanov.

Tieto povery, zdedené z čias socializmu, deformujú nielen vlastnú ekonomickú aktivitu občanov. Sú navyše zodpovedné aj za vysoké percentá pre sociálnych demagógov a ľavicových populistov. Ešte v polovici 70-tych rokov čelila podobnému problému (a z toho vyplývajúcej ťažkej hospodárskej kríze) aj Veľká Británia. Ľudia ako Margaret Thatcher, či Keith Joseph založili ekonomický think-tank, ktorý šíril osvetu, organizoval semináre pre mienkotvorcov (novinári, akademici, kňazi) a rozdával kopy publikácií o trhovej ekonomike, s Hayekovou Cestou do nevoľníctva na samom vrchu. Nakoniec sa im podarilo dosiahnuť aj „reformu zmýšľania“, zmenu ďaleko náročnejšiu než penzijná či iná štrukturálna reforma. Podarí sa to aj u nás?

Byť – robiť – mať

Profesionálny basketbalový klub dostal nového trénera. Na úvodnom tréningu oznámil hráčom svoje predstavy. Svoj preslov zakončil výhražne: „A pamätajte, odteraz budete hrať ako v Amerike“. Keďže klub mal finančné problémy, jeden z hráčov sa postavil a vmietol trénerovi do tváre: „Vieš čo, daj mi najskôr tie prachy, čo majú hráči v Amerike a ja potom budem pre teba hrať ako v Amerike!“ Hráč následne demonštratívne odišiel z tréningu. Ide o príklad povier, ktoré opantali mnohých z nás.

Logika toho hráča bola totiž chybná. Z USA sa nestala basketbalová veľmoc, lebo tam hráči mali najlepšie platy. Tie vysoké platy tam basketbalisti majú preto, lebo sa tam hrá najlepší basket, ktorý pritiahne mnoho divákov, a predovšetkým preto, lebo to umožnil trh. Na Slovensku je vo vedomí ľudí vzťah medzi prácou a plácou úplne prevrátený. Správna postupnosť je BYŤ – ROBIŤ – MAŤ, nie naopak. Najskôr človek musí BYŤ športovcom telom i dušou. Potom bude hrať (ROBIŤ) ako hviezda a napokon bude zarábať (MAŤ) ako hviezda. Poradie nikdy nebude iné a platí to pre väčšinu povolaní.

Tento príbeh by nestál za reč, keby aj čoraz viac učiteľov na školách nevypúšťalo z úst vetu: „Ja sa nato kašlem, budem sa namáhať len do výšky svojho platu!“ Netreba sa čudovať. Platy stagnujú, žiaci sú čoraz drzejší. Ak však učitelia rezignujú,výsledkom bude ďalšia devalvácia učiteľského povolania v očiach verejnosti. Postoj učiteľov je však pragmatický. Mohli by sa v práci pretrhnúť, no tabuľkové platy nepustia. Práve v zrušení tarifných miezd a spružnení ich vymeriavania je možné východisko.

„Budem sa namáhať len do výšky svojho platu!“ Predstavte si, že by si to povedal váš lekár. Ich odbory proti zrušeniu tabuľkových platov protestovali 15. marca. Ak výška mzdy nebude závisieť od výkonu, čoskoro sa môže stať, že „pragmatický“ postoj preberú aj lekári. Zachovanie tabuľkových platov spôsobí len to, že zlým lekárom platy neklesnú a dobrým nestúpnu. Takže tí lepší buď odídu do zahraničia, alebo úplne opustia zdravotníctvo.

Stredná cesta ako jednosmerka

Ďalší v populácií rozšírený názor tvrdí, že: „robme reformy, ale až keď sa trochu zlepší životná úroveň obyvateľstva“. Opäť ide o zapriahanie voza pred koňa.

Trhové reformy majú viesť k zlepšeniu ekonomickej situácie ľudí tak, aby naozaj záviselo len od našej šikovnosti a aktivity, aký status na spoločenskom rebríčku obsadíme. Ako každá zmena vytvárajú aj reformy „víťazov“ a „porazených“. Preto je k nim taký odpor. Z dlhodobého hľadiska však znamenajú kvalitatívny posun pre celú krajinu. Ficov Smer tiež sľubuje reformy, ale také, ktoré nikto nepocíti. Ak dostane šancu na svoje „sociálne únosné reformy“, zrejme ich naozaj nikto nepocíti, lebo pôjde len o kozmetické úpravy.

Artikulovaním „sociálne únosných reforiem“ apeluje na jednu našu nepríjemnú národnú črtu – priveľa ľudí chce kráčať „zlatou strednou“ alebo „treťou cestou“. Na tejto národnej črte parazitoval Dubček („demokratický socializmus“), Mečiar (populizmus stredu) i Fico („tretia cesta“). Kde sa berie celonárodná posadnutosť zlatým stredom?

My Slováci si, bohužiaľ, naivne myslíme, že je možné vydestilovať pozitíva dvoch protichodných prístupov a žiadne z ich negatív. Inými slovami: panuje presvedčenie, že sa dá skrížiť kura so stonožkou a že z toho ešte aj vzíde kura so sto stehienkami. Hoci je oveľa pravdepodobnejšie, že výsledkom tohto frankensteinovského experimentu bude stonožka s kurími okami na nohách.

Mečiarizmus je, mimochodom, modelový príklad toho, čo môže priniesť omyl „strednej cesty“. Mečiar svojou politikou spojil to najhoršie zo socializmu (nedemokratické praktiky, existencia štátohnutia a medzinárodná izolácia s vášnivým pomerom k Rusku) i kapitalizmu (mafie, tunelovanie a rýchlokvasení zbohatlíci).

Z grafov sa nenajeme

Z úst politikov Smeru často počuť, že „z čísel sa nenajeme“, odmietajúc tak dobré makroekonomické ukazovatele vlády. Pritom práve úspech Smeru je založený na vyhodnocovaní čísel z prieskumov verejnej mienky. Smer za celé obdobie svojej existencie NIKDY nešiel proti názoru, ktorý bol väčšinový.

Kto tvrdí, že z čísel sa nedá najesť, riskuje, že zostane hladný celý život. Investorský guru Warren Buffet si len na základe svojej schopnosti čítať makroekonomické ukazovatele a finančné výkazy firiem spočítal, že internetový boom 90-tych rokov spľasne ako bublina. Iste, čísla sa dajú zneužiť, preto vždy treba hľadieť aj na metodiku a sledovať, čo štatistika pomenovala a čo nie.

Hovorí sa tiež, že „rast HDP človeka neurobí šťastným, a preto treba vymyslieť niečo lepšie“. Ale šťastie nemusí závisieť od materiálnych statkov. Človek môže byť bohatý ako Tutanchamon a aj tak byť nešťastný. Na druhej strane, chorí, či chudobní ľudia sa často vedia tešiť aj z maličkostí. Šťastie musí každý hľadať v živote sám. Nedá sa nastoliť politickou cestou, o čom svedčia aj tragické dejiny 20. storočia. Skôr sa zdá, že najľahšou cestou ako uškodiť dospelému svojprávnemu človeku je chcieť mu dobre proti jeho vôli. Ak chcú naozaj politici ľuďom dobre, nech umožnia každému hľadať a napĺňať v živote vlastnú predstavu o šťastí.

Hra s nulovým súčtom

Najhorší a najrozšírenejší mýtus si už medzi ľuďmi žije vlastným životom. Ide o tvrdenie, že „bohatí bohatnú vďaka vykorisťovaniu chudobných“. Dokonca existuje verzia o krajinách, ktorých bohatstvo je založené na biede iných krajín.

Tieto predstavy vychádzajú zo zdania, že ekonomika je uzavretý systém, kde ak jeden získa, musí druhý stratiť. No majetní ľudia (ak nejde o zlodejov) majú peniaze preto, že poskytujú tovary a služby spotrebiteľom. Sú chvíle, keď dokonca každý z nás niečo predáva (napr. svoju prácu zamestnávateľovi) a niečo iné kupuje.

Skúste si spomenúť, ako ste si v stánku kúpili tento časopis. Nijaký iný človek vás do kúpy nenútil, dobrovoľnosť je základom obchodu. Dali ste predavačovi 29 Sk a dostali ste od neho tento výtlačok .týždňa. Uskutočnením obchodu ste zbohatli obaja. Keby obchod nebol výhodný pre oboch, neuskutočnil by sa.

A to je len o časopise, ktorý prečítate a odložíte. No predstavte si publicistu, ktorý namáhavo všetky svoje príspevky píše na písacom stroji, niekoľkokrát musí text prepisovať a dávať pozor na preklepy. Tento publicista si teraz kúpi počítač za 30-tisíc a podľa ľudových pseudoekonómov Bill Gates zbohatol a publicista schudobnel. Lenže v skutočnosti zbohatol aj novinár. Môže teraz napísať viac príspevkov v kratšom čase a zarobiť viac peňazí. Takto obchod robí všetkých bohatšími a podporuje technologický rozvoj.

Trhové hospodárstvo nie je uzavretý systém, kde ak niekto zbohatne, iní musia zákonite stratiť. Sklon vidieť výlučného nositeľa hodnoty v peniazoch mal merkantilizmus v 18. storočí, na chybnom úsudku založená ekonomická teória, ktorú vyvrátil Adam Smith. Hodnota je čosi, čo nie je a priori vlastné peniazom, tovarom či službám. Tieto statky ju nadobúdajú výlučne v ľudskej mysli. Na dne mora alebo hlboko vo vesmíre nemá zlatá tehlička žiadnu cenu, nie sú tam totiž žiadni ľudia, ktorí by jej nejakú hodnotu prisúdili.

Navyše, každý človek má rozličné potreby a rôznym statkom prikladá rôznu hodnotu. Trhový mechanizmus ako jemný, neosobný nervový systém kombinuje tieto komplexné údaje do podoby trhových cien.

Ďalšie mýty

Zoznam ekonomických mýtov je nevyčerpateľný: „Štátne podniky by mohli efektívne fungovať aj bez privatizácie, keby sa našli POCTIVÍ ĽUDIA do riadiacich funkcií“. Ľavica vždy hľadala „poctivého človeka“, no práve ľavicoví politici nám už veľakrát ukázali, že málokto si neukradne zo „spoločného majetku“ (teda zmajetku nikoho), ak sa nikto nepozerá.

Alebo: „Ľudia kradnú zo sociálnych dôvodov“. Veľmi nebezpečná povera! Ak prijmeme logiku, že zločinci sú obeťou spoločnosti a nie spoločnosť obeťou zločincov, môže si každý ospravedlniť hocičo svojou (ne)majetnosťou. Neposúvajme túto morálnu otázku do roviny materiálnej.

Hovorí sa tiež, že „nerovnosti, spôsobené trhovou ekonomikou, povedú k väčšej závisti medzi ľuďmi“. Ale na rovnostárskom Slovensku bola závisť vždy prítomnejšia ako v stratifikovaných spoločnostiach, napr. v USA, či Anglicku. Má to svoju logiku. Tam, kde je majetková nerovnosť akceptovaná ako normálna, vnímajú ľudia bohatstvo druhých skôr ako výzvu pre vlastnú aktivitu. Naopak, v spoločnosti, kde sú si všetci rovní vo svojej biede, každý žiarlivo dbá o to, aby nikto nemal viac.

Iné: lekári, študenti, poľnohospodári či divadelníci často tvrdia, že „zdravie, vzdelanie, potraviny, atď. nie sú trhové statky“. Trh má platiť len pre tých druhých a na vyššie zmienené, udajné netrhové statky sa majú všetci skladať na daniach. Naposledy sa takto sťažoval Martin Porubjak v denníku SME.

No dnes je to zväčša štát, kto všetky tieto služby financuje a málokto je s ich úrovňou spokojný. Nedávajme teda trhu za vinu to, čo je spôsobené neschopnosťou štátu.

Naše ekonomické problémy nás veľmi trápia a so závisťou hľadíme na životnú úroveň Rakúšanov. No najväčšou brzdou pre zaceľovanie tejto priepasti sú klamlivé predstavy v našich hlavách, ktoré nás opakovane zvádzajú voliť populistov. Od roku 1990 sa potrebné bolestivé zmeny diali nie s podporou, ale napriek odporu kritickej väčšiny národa. Kým si neuvedomíme, že pravda je často nielen iná, ale presne opačná, než nám nahovára zdedený komunistický stereotyp, dovtedy budeme národ nespokojných sťažovateľov.

Lukáš Krivošík
(vyšlo v časopise .týždeň)

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk