Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Demagóga poznáš po reči
13-11-2004 / Lukáš Krivošík / Ficoviny

„Mocní ťa klamú. Ak by sme boli na ich mieste, zahrnieme ťa aj blahobytom, aj ťa oslobodíme od daní“

Fréderic Bastiat o tzv. kurtizánach popularity

„Keď liberál varuje pred istými populistickými opatreniami, lebo od nich očakáva škodlivé následky, obviňujú ho ako nepriateľa ľudu. A naopak, je chválený demagóg, ktorý odporúča, čo sa v tomto okamihu javí užitočným, bez ohľadu na neskoršie škodlivé následky (...) Vystupuje proti liberálovi, ktorý vyžaduje dočasnú, zdanlivú obeť. Vyčíta mu, že nemá srdce (...) Dojíma poslucháčov k slzám tým, že odporúča svoje návrhy poukazovaním na biedu a núdzu“

Ludwig von Mises takto predpovedal príchod R. Fica

Ficov newspeak

V eseji Základy novoreči George Orwell ozrejmuje princípy a konečný stav, ku ktorému má jeho fiktívny jazyk z románu 1984 smerovať. Hovorová reč sa má stále viac zjednodušovať, má byť primitívnejšia a primitívnejšia. Cieľovým stavom má byť situácia, kedy sa človek na straníckej schôdzi postaví a začne energicky bľabotať. Má ísť o neartikulované zvuky, ktoré však majú byť prednesené s o to väčšou zanietenosťou.

Kto v poslednej dobe sleduje výstupy Róberta Fica v diskusných reláciách, musí prísť k zaujímavému, hoci pochopiteľnému záveru. Predseda Smeru zredukoval svoj jazykový prejav na hlásanie niekoľkých jednoduchých slovných spojení, ktoré do nemoty opakuje stále znova a znova. Neustálym omieľaním chce dané heslá dostať do mysle svojich voličov a vystavať na nich akési snové vnímanie reality, ktoré nezodpovedá skutočnosti.

Je smutné, že rétoricky neschopní koaliční politici nevedia túto agresívnu demagógiu v diskusii zotrieť. O scestnosti plánov Fica pritom svedčí aj jeho rozhovor pre denník SME z 12. novembra 2004. Predseda Smeru tu tvrdí, že zavedie viaceré nové sociálne programy, medzitým napr. minimálny dôchodok 4800 Sk. A vôbec chce všetkým dôchodcom prilepšiť. Tvrdí, že náklady na štátny rozpočet neprevýšia 25 miliónov korún. Z tejto sumy môže zvýšiť tak 25 tisícom dôchodcov penziu o tisícku. Lenže dôchodcov je asi pol milióna. Čo je to za zvrátenú matematiku? Podobne sa dajú vyvracať aj jeho heslá a frázy:

„krajne pravicová (neokonzervatívna resp. neoliberálna) vláda“

Je scestné, označovať súčasnú centristickú vládnu koalíciu s miernym sklonom doprava za „krajne pravicovú“. Problém ani tak nie je v tom, žeby vláda bola príliš vpravo, to skôr Fico je príliš vľavo a tak všetko, čo nezdieľa jeho pohľad na svet, označuje za „krajne pravicové“.

Prekvapujúce je aj využívanie slov ako „neoliberáli“ alebo „neokonzervatívci“ v súvislosti s touto vládou. Vo vládnych stranách by sme asi dlho hľadali filozofických nástupcov Leo Straussa. Neokoni sú bývalí americkí ľavičiari, ktorí v 70tych rokoch zmenili strany a za Ronalda Reagana silne ovplyvňovali americkú politiku najmä smerom k Sovietskemu zväzu. No mimo Ameriky dáva toto označenie sotva zmysel.

Pokiaľ ide o neoliberalizmus, toto je termín, využívaný najmä socialistami, keď chcú pranierovať tých, čo odpadli od ľavej viery. Napr. nemecká Strana demokratického socializmu a ľavé krídlo sociálnej demokracie kritizujú Gerhardta Schrödera ako „neoliberála“, lebo kancelár sa rozhodol nečakať len tak so založenými rukami, kým mu sociálny štát nepadne na hlavu. Jeho reformy sú síce len kozmetické, ale to už v jeho strane stačí na jeho ostrakizovanie ako „neoliberála“.

Niektorí francúzski socialisti zase odmietajú európsku ústavnú zmluvu s odôvodnením, že je príliš „neoliberálna“ a z Únie „robí len zónu voľného obchodu“! Ak sú SPD a euroústava neoliberálne, potom je „neoliberalizmus“ synonymom pre socializmus. Potom ale slovné spojenie „krajne pravicová neoliberálna vláda“ nedáva žiadny zmysel...

„pravicové experimenty na občanoch“

No toto! Vždy platilo, že je to práve ľavica, kto ľudskú spoločnosť používa ako laboratórium výskumného ústavu na zlepšovanie zemegule. Samozrejme, pravda je nielen inde, ona je presne opačná k výroku Róberta Fica. To, čo sa u nás deje nie sú experimenty na občanoch, ale naopak snaha, odstrániť trpké dedičstvo spoločenských experimentov, ktoré tu štyridsať rokov páchala komunistická strana.

Tejto snahe sa dá vyčítať jedine to, že nepostupuje dostatočne rýchlo a razantne. Nie je nič experimentálne na stavaní spoločnosti z hlavy na nohy. Je prirodzené, že spoločnosť je stratifikovaná a že ľudia nie sú rovnakí. Je normálne, že každý má predovšetkým právo sledovať v živote vlastnú predstavu o šťastí. Nie odložiť ich do ústrania a nezištne pracovať na celospoločenských cieľoch, ktoré určí Fico alebo nejaká jeho plánovacia komisia.

Je prirodzené, že predpokladom solidarity musí byť dobrovoľnosť, inak ide o štátnym donútením realizované násilie. Je prirodzené, že ľudia nie sú dokonalí a že nikdy žiadna dokonalá utópia nevznikne. Je prirodzené, že na vyváženie hriešnej ľudskej podstaty sú potrebné morálne a náboženské hodnoty. Ich zničenie nás nepriblíži k „novému človeku“ bez predsudkov, naopak, vráti nás späť do doby barbarstva. Je to totiž kultúrnosť, čo nás delí od zvierat. A náboženstvo, s komplexnosťou s akou dáva odpovede na všestranné ľudské potreby je najsamozrejmejším prejavom kultúrnosti.

Všetko, čo sa tejto prirodzenej podstate človeka a ľudskej spoločnosti prieči je experimentovanie na ľuďoch. A Fico sa tomu prieči ako každý socialista. On nechce experiment zmariť, on ho chce zmraziť. Chce konzervovať výsledky štyridsiatich rokov komunizmu, ktoré nás priviedli na psí tridsiatok.

„silné sociálne programy“

Logicky je tu možná len jediná otázka: koľko newtonov na silometri musí utiahnuť jeden sociálny program, aby mohol byť Smerom označený za „silný sociálny program“? Úloha ako vystrihnutá z učebnice fyziky pre šieste ročníky základných škôl. Fico nechce len tak nejaké „sociálne programy“, on chce „silné sociálne programy“. No nevolili by ste takého silného politika?

Problém Smeru a socialistov ako takých je v tom, že požadujú altruizmus za cudzie. Radi by chudákom rozdelili aj posledný halier – z vrecka všetkých ostatných.

„sociálne únosné reformy“

Toto je asi Ficova najprefíkanejšia fráza. Predseda Smeru jasne vybadal dominantnú črtu Slovákov, ktorá spočíva v ilúzii, že je možné „byť trochu tehotným“. Pre Slovákov je typické, že boli aj za federáciu aj za samostatnosť, najradšej by chceli naďalej socialisticky pracovať, ale s kapitalistickou životnou úrovňou a nezabúdajme, že je tu presne rovnaké percento deklarovaných kresťanov i zástancov interrupcií.

Neustále hľadáme rôzne zlaté stredné a tretie cesty. Niekedy sa však treba rozhodnúť, či vykročíme naľavo alebo napravo a žiadna stredná cesta neexistuje.

Ľudia inštinktívne cítia, že starý systém nefunguje a že ho treba zmeniť, len nechcú niesť dočasné náklady nevyhnutných zmien. Fico im musí pripadať ako spasiteľ. Sľubuje reformy, ale také, ktoré ľudia nepocítia. A oni ich naozaj nepocítia. Pretože Ficove reformy budú len kozmetické a v podstate sa na nefungujúcich systémoch nič nezmení.

Väčšina občanov tvrdí, že reformy mali byť postupné a rozložené na dlhší čas. To je však hlboké nedorozumenie. Systémové zmeny totiž musia prebiehať metódou šokovej terapie. Ak sa s nimi postupuje príliš pomaly, stihnú sa zmobilizovať rôzne záujmové skupiny, ktorým predchádzajúci bordel vyhovoval. Tie potom reformy zmaria alebo tak otupia, že výsledný stav je ešte horší ako ten pred „reformou“.

„energetická kríza“

Na konci 70tych rokov strašili zelení Ameriku, že ak sa niečo nepodnikne, tak do desiatich rokov príde veľká energetická kríza. Terčom bol práve Ronald Reagan, lebo to vychádzalo tak, že energetická apokalypsa nastane na konci jeho druhého výkonného obdobia. Ach, bolo to vtedy kriku v médiách. Nakoniec sa nič nestalo...

Vyvolanie paniky z hroziaceho konca sveta sú osvedčenými zbraňami energetickej loby. V nadväznosti na „energetickú krízu“ hovorí Fico ešte o „boji o energie“. A to v súvislosti s vojnou v Iraku. „Boj o energie“ pripomína ten známy román Boj o oheň, kde prehistorickí ľudia bojujú o svetlo a teplo.

„európsky sociálny model“

O novembri 1989 raz Fico prehlásil, že ho ani veľmi nevnímal, lebo sa vtedy pripravoval na služobnú cestu. Teraz mu opäť hrozí, že zaspí dobu. Treba sa prebrať, európsky sociálny model je minulosťou. Nemci a Francúzi ho ešte úporne bránia, no tvárou v tvár dnešnému svetu je model masívneho opatrovacieho štátu, ktorý od kolísky až po hrob hýčka svojich občanov, akoby boli nesvojprávni, minulosťou.

Kým pravica primárne berie občana ako daňového poplatníka, socialisti v ňom vidia klienta sociálneho štátu. Následky týchto dvoch náhľadov sú diametrálne odlišné. Ak sa občan berie ako daňový poplatník, znamená to, že práve on celý ten cirkus financuje a politik si tak musí neustále klásť otázku ako ušetriť občanove peniaze. Socialista, ktorý občana považuje za svojho klienta zase rozmýšľa, ako by rozšíril závislosť občana na štáte. Jeho myslenie zamestnáva najmä otázka, ako minúť viac občanových peňazí.

Róbert Fico ešte nezistil, že aj západoeurópske štáty mali bezprostredne po vojne najskôr obdobie, kedy u nich vládli kresťanskodemokratické vlády, ktoré sledovali relatívne liberálnu hospodársku politiku. Vtedy sa naakumulovalo bohatstvo, na ktorom sa priživuje ešte dnešná generácia ľavicových politikov. U nás bol posledné polstoročie socializmus a nielenže sa nič nenaakumulovalo, ono sa ešte prejedala aj budúcnosť. Ako chce Fico prerozdeľovať nulu je zatiaľ záhadou.

„ostrov amerického vplyvu“

Ak je Slovensko ostrovom amerického vplyvu, potom ním je ešte viac Poľsko, ČR, Maďarsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Rumunsko, Bulharsko, atď. Nuž, vydá to na celé súostrovie. A to majú mnohé „ostrovy“ socialistické vlády.

Orientácia stredoeurópskych štátov na USA je prirodzená. Ležíme v nemecko-ruskom obkľúčení a anglosaské veľmoci sú pre západných Slovanov prirodzeným východiskom z tohto obkľúčenia. Ide o skutočnosť, ktorej sú si veľmi dobre vedomí Poliaci aj Česi. Len Fico je schopný naraz vláde vyčítať, že sa na jednej strane príliš pchá do útrob Washingtonu a na druhej strane primálo Parížu a Berlínu.

„Smer – sociálna demokracia“

Ide o nový názov strany. Namiesto „Smeru – tretia cesta“ a šípky, ukazujúcej doprava budeme mať sociálnu demokraciu a ružu ako symbol tŕnistej doby, ktorá nás po ich prípadnom prevzatí moci nevyhnutne očakáva. Smeru však treba z dvoch dôvodov k zmene názvu zagratulovať. Po prvé, prispeje to k štandardizácii politického spektra u nás a časom možno dokonca aj k štandardizácii strany Smer.

Druhý dôvod na gratuláciu je dôležitejší. Ak vynecháme širokorozchodné, ľavicovo-populistické HZDS, tak v slobodných voľbách vyhrala sociálna demokracia na Slovensku len raz. Bolo to v úplne prvých slobodných voľbách v roku 1920. Sociálna demokracia vo svojich sľuboch tak zúfalo Slovákov sklamala, že tu už nikdy nevyhrala žiadna poctivo ľavicová strana. Dokonca aj povojnové voľby v roku 1946 vyhrala DS a nie komunisti.

Priemerný Slovák je síce socialista. Sociálnodemokratická politika mu však nestačí, on je totiž väčšinovo nacionálny socialista. Smer, aby vyhral, bude musieť silno hrať na protimaďarskú strunu. Avšak práve európske stranícke štruktúry ho v tomto môžu tlmiť. Čím bude Smer štandardnejšou sociálnodemokratickou stranou, tým menšia je pravdepodobnosť, že sa aj napriek súčasným vysokým preferenciám bude podieľať na moci.

„štát“ respektíve „právny štát“

Dva najobľúbenejšie pojmy Róberta Fica. Používa ich v každej druhej vete. Róbert Fico získava preferencie aj tým, že pred súdom obhajuje obete trestných činov. Na prvý pohľad je to chvályhodné. Ale keď sa nad tým zamyslíme, nemá tento človek ako poslanec NR SR v rukách ďaleko lepšie páky, aby zlepšoval právne prostredie u nás? To by však neprinieslo toľko hlasov.

Lukáš Krivošík

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk