Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Slováci – obete konštruktivistickej povery
16-09-2004 / Lukáš Krivošík / Slovenská otázka

„Štát nie je riešením problému, štát je súčasťou problému!“
-- Ronald Reagan

Nemáte niekedy dojem, že Slováci sú národ ako stvorený pre socializmus? Ja teda občas áno! Myslím, že na vine je tzv. konštruktivistická povera, ktorá je v nás hlboko zakorenená a príliš veľa našich spoluobčanov ovláda vždy, keď majú do urny vhodiť volebný lístok.

Mlynár a pekár

Čo je to konštruktivistická povera? Predstavte si, že by sa robil prieskum verejnej mienky, kde by ľudia dostali naoko triviálnu otázku. „Prečo si myslíte, že mlynár predáva múku pekárovi?“ Dovolím si tvrdiť, že odpovede by nedopadli lepšie ako odpovede v relácii Aj múdry schybí. Tipujem, že nadpolovičná väčšina opýtaných by odpovedala, že zrejme to pekárovi prikázal nejaký úradník, uložil zákon, každopádne v tom určite bude osvietený vplyv štátu.

Pravda je taká, že obchodný vzťah medzi mlynárom a pekárom vznikol na základe spoločného záujmu predať – kúpiť. Vznikol spontánne zdola, nie príkazom. A štát sa na tomto vzťahu nepodieľa inak, než tým, že ho ako vyciciavajúci parazit napokon zdaní. Prípadne ešte predpíše, koľko múky maximálne môže pekár nakúpiť a vymedzí, od ktorých mlynárov v žiadnom prípade nemá múku kupovať.

Spoločnosť vzniká zdola!

Konštruktivistická povera je hlboko zakorenené presvedčenie, že spoločnosť je organizovaná zhora akousi vševedúcou vládnou autoritou. Pravda je taká, že spoločnosť vzniká zdola a tvoria ju spontánne interakcie, ktoré štát môže tak akurát obmedzovať, zakazovať alebo všemožne regulovať. Štát síce môže prikazovať a na vkus každého poctivého konzervatívca to robí až pričasto, touto činnosťou však spoločnosť nekreuje. História stále pokračujúcej expanzie štátu je príkladom autority, ktorá sa vyvinula, aby vynucovala právo a bránila krajinu, postupne si ale uzurpovala stále viac moci.

Zdola sa vyvíjali jazyk i peniaze. Ľudovít Štúr slovenčinu nevymyslel, len pre ňu vypracoval gramatické pravidlá. Opísal a kodifikoval, čo tu už bolo. A jazyky ako esperanto, ktoré boli vymyslené umelo, používa len malý počet zapálených nadšencov. Ani peniaze si nevymyslel žiadny kráľ, hoci títo si rýchlo uzurpovalo monopolné právo, raziť a tlačiť ich. Až do publikovania článku Carla Mengera na konci 19. storočia bola ale táto verzia všestranne prijímaná. Peniaze sa pritom vyvinuli zdola kvôli vzájomnej výhodnosti.

Pri pôvodnej naturálnej výmene boli skrátka privysoké transakčné náklady a tak sa hľadal akýsi spoločný menovateľ a z kamienkov, koralov, či plátna sa vyvinuli peniaze, najskôr vo forme mincí zo vzácnych kovov, neskôr vo forme papierových bankoviek.

Prečo Francúzom šibe?

Konštruktivistická povera je však v našom myslení pevne zakorenená. V západnej civilizácii existujú dva národy, ktoré neustále razia cestu pokroku a otvárajú nové obzory všetkým ostatným. Týmito národmi sú Francúzi a Angličania. Kým ale Francúzi vymysleli väčšinu šialenstiev, Angličania viackrát zachránili civilizáciu. Vo francúzskej filozofii vidíme konzistentný prúd totalitného myslenia od Jeana Jacquesa Rousseaua, Gobineaua, až po Pol Pota a niektorých autorov 20. storočia. Francúzske politické myslenie rozpracovali Hegel a neskôr Marx. Nacizmus aj komunizmus majú svojich prapredkov vo francúzskej revolúcii.

Kým Anglicko splodilo Smitha, Francúzsko dalo svetu Colberta. Jeho merkantilistická doktrína dodnes ovláda myslenie mnohých eurobyrokratov. Kde Francúzi stínali hlavy na gilotínach, tam Angličania dávali prednosť evolúcii. Angličania dali tomuto svetu veľa dobrého: vládu zákona, parlamentarizmus, priemyselnú revolúciu i konzervatívnu revolúciu rokov 80tych. Francúzi dali svetu ateistickú vieru vo všemocný štát. Osobnosti ako Fréderic Bastiat alebo Alexis de Tocqueville sú vo francúzskom myslení skôr výnimkou a v anglosaskom svete si ich vážia viac, než v rodnej krajine.

Korene týchto rozdielov sa dajú rozpoznať už v rozpore medzi francúzskym racionalizmom (Descartés) a anglickým empirizmom (Bacon). Kým empiristi opisujú svet taký aký je, racionalisti sa ho celý snažia obsiahnuť svojou mysľou a navrávajú si, že sú schopní ho pretvoriť podľa ideálnych rozumovo zdôvodnených šablón. Tu kdesi treba hľadať korene na európskom kontinente tak zakorenenej konštruktivistickej povery.

Prečo šibe nám?

Konštruktivistická povera je u nás žiaľbohu hlboko zakorenená. V jej dôsledku panuje vo verejnosti nedôvera k súkromnému vlastníctvu a trhovej ekonomike. Na Slovensku dominuje predstava, že ak štát prestane všetko riadiť, regulovať, centralizovať a reglementovať, veci zrazu prestanú fungovať a nastane chaos. K tomu, že všetko prestane fungovať ľudí dovádza aj skutočnosť, že po roku 1989 je tu veľa mafií a vládne všeobecný neporiadok.

Ten bordel, ktorý tu máme ale nie je výsledkom toho, že štát je slabý, ale toho, že štát sa snaží byť silný vo všetkých oblastiach a potom neplní svoje základné úlohy, teda vynucovanie práva a poriadku.

Konštruktivistická povera brzdí našu transformáciu. Už po revolúcii, keď sa začala privatizácia, socialisti všetkých farieb začali kričať, že ak sa sprivatizuje sieť potravín, zavládne na Slovensku hladomor.

Potraviny sa sprivatizovali a jediným následkom bolo, že sivé, poloprázdne obchody začali hrať všetkými farbami, prehýbajúc sa pod ťarchou produktov, ktoré sme dovtedy poznali len z reklám na ORF. Ďalekosiahlosť tohto kroku dnes vynikne, ak si spomenieme na obdobie centrálne plánovanej ekonomiky. Ak napríklad rodina strávila dovolenku v Taliansku, pohár nutely, ktorý si odtiaľ priniesla sa odložil a nezriedka sa stal objektom uctievania zo strany celej rodiny.

Konštruktivistická povera balamutí ľudí stále, zdá sa, že je nezničitená. Ešte dnes sú politici HZDS a Smeru schopní tvrdiť, že štát stráca ekonomickú suverenitu, ak „dôležité“ štátne firmy predá do súkromných rúk alebo nebodaj zahraničnému investorovi. Tento nezmysel sa akcentuje osobitne v prípade strategických podnikov.

Prečo sa strategické podniky nazývajú „strategické“? Lebo sú strategicky dôležité pre vrecko politika. Je to totiž on, kto sedí v ich dozorných radách. Samozrejme, že ten politik, ktorý štyri roky sedí v závetrí, v nejakej dozornej rade nemá k „majetku všetkých“ takmer žiadny vzťah. Nie je nútený, aby majetok niekoho iného svedomito zveľaďoval, naopak, často neodolá a zo „spoločného“ si pre seba uleje pár korún.

Fico tvrdí, že to nie sú politici ako takí, ale len politici vládnej koalície, ktorý zneužívajú svoju pozíciu na tunelovanie štátnych firiem. Predseda Smeru sa nám snaží nahovoriť, že jeho strana má v rukáve desiatky neskorumpovaných politikov, ktorí prišli z Marsu a budú štátne podniky riadiť bez ohľadu na pokušenie, ktoré tieto majetky predstavujú. Volil som vládnu koalíciu, ale za žiadnu stranu by som nedal ruku do ohňa. Jednoducho vždy sa nájde niekto, kto neodolá.

Jediná možnosť je predať tieto firmy do súkromných rúk. Opäť nie je problém v tom, že je súkromník z inej krajiny. Dnes je kapitál taký popretkávaný, že napr. MOL, ktorý sprivatizoval Slovnaft je maďarská firma, ale vlastní ju anglo-americké bankové konzorcium. O suverenitu štátu sa obávať netreba. Na rozdiel od politikov, súkromný investor má jediný záujem a to je zisk. Preto nebude mať záujem ovcu, za ktorú dal veľa peňazí, ošklbávať, ale strihať.

Že to tak vždy nebolo? Áno, viacerí privatizéry z 90. rokov svoje firmy rozkradli. Ale oni ich nakúpili často pod cenu, na základe politických konexií a ich záujem bol od začiatku firmu vytunelovať a zo ziskom predať práve „nenávideným“ zahraničným firmám.

V globále sa ale dá povedať, že privatizácia je správna vec. Netreba tu ale zabúdať, že slovo „privatizácia“ znamená „zosúkromnenie“. O privatizácii sa nedá veľmi hovoriť, ak sa štátny monopol predá monopolu iného štátu. Zvlášť ak je touto krajinou Putinovo Rusko!

Pokiaľ až privatizovať?

Z ekonomického hľadiska neexistuje žiadny racionálny dôvod, aby štát riadil akékoľvek podniky. Jediní, kto takúto potrebu vidia sú politici a to preto, lebo zo štátneho vlastníctva majú najväčší prospech oni.

Privatizácia by sa predajom štátnych monopolov rozhodne nemala skončiť. Na privatizáciu sú zrelé aj Lesy, štátny podnik. Smrdí to tam korupciou a tento podnik má zo zákona garantované postavenie, ktoré nemôžu zlomiť malé súkromné firmy, podnikajúce v tomto odvetví.

Otázne je aj, aký zmysel má Slovenská televízia. Ak má byť prvý okruh orientovaný komerčne, tak neviem, prečo by mal byť platený z verejných zdrojov. Veď máme Markízu, Joj a iks ďalších staníc. Ak má STV 2 vysielať dokumentárne filmy, potom tiež nevedno, prečo má byť platený z verejných zdrojov, veď máme Spektrum, Arte alebo Discovery. Ak má byť zmyslom existencie STV spravodajstvo, publicistika alebo športové prenosy, potom tu máme TA 3, DSF alebo Eurosport.

Osobné skúsenosti z práce pre Slovenské národné múzeum ma presvedčili, že privatizovať by sa mali aj zámky a iné kultúrne pamiatky. Náš štát nevie zabezpečiť dôstojne svoje kultúrne dedičstvo. Napríklad nálezisko lebky neandertálca v Gánovciach je žumpou. Populárny historik Dvořák spôsobil šok, keď na jednej verejnej akcii vyjadril spokojnosť s faktom, že v maďarských múzeách sú mnohé vzácne slovenské predmety. Argumentoval macošským vzťahom Slovákov k vlastnej minulosti.

Prečo neprenechať starostlivosť o pamiatky na slobodný trh? Alebo by sa mohli aspoň prenajímať súkromným firmám, ktoré by ich prevádzkovali. Podobne je to aj so súkromnými rezerváciami. Namiesto prijímania pochybných európskych projektov ako je NATURA, by sme mali uvažovať o súkromnom prevádzkovaní národných parkov a rezervácii. V Juhoafrickej republiky zaznamenali s privatizáciou rezervácii veľké úspechy.

Kde by sa privatizácia mohla zastaviť. Okrem vynutiteľnosti práva existuje ťažko oblasť, kde by štát dokázal fungovať lepšie ako súkromník. F. A. von Hayek dokonca tvrdí, že až zrušenie štátneho monopolu na tlačenie peňazí zaručí ľuďom slobodu...

Záver

Existujú dva typy konzervativizmu. Jeden je doma na európskom kontinente, jeho duchovným otcom je Joseph de Maistre. Jeho učenie stavia slobodu a pokrok do protikladu s náboženstvom, tradíciou a poriadkom. Tento druh konzervativizmu, ktorý vyžaduje slepú poslušnosť nemá šancu osloviť mladého človeka.

Potom je tu anglosaský konzervativizmus. Pravé Spektrum stojí práve za týmto druhým typom, lebo toto učenie jedinečne spája slobodu s náboženskou vierou. Tradícia, poriadok a náboženstvo nie sú v jeho očiach nepriateľmi skutočnej slobody, prosperity a pokroku, ale ich predpokladom.

Keď sa človek na Slovensku vydá v šľapajach Burkeho, Hayeka, Reagana a Thatcherovej, postupne zistí, že jeho názory nie sú len odlišné od názorov väčšiny našich krajanov, ale že sú k nim v priamom protiklade.

Naši ľudia sú posadnutí rôznymi ekonomickými poverami, veria predsudkom o sebe i druhých, vo svojej podstate majú mentalitu otrokov. Mnohí si fabrikujeme v hlave konšpiračné teórie o tom, ako židia, snehuliaci, ktokoľvek... ovládajú svet, my totiž nevieme ovládať ani vlastný život. Sme otroci nášho chybného úsudku, ktorý nás núti neustále vzývať populistov s riešeniami, ktorých dopad na nás bude v skutočnosti škodlivý. Skúšame rôzne riešenia prostredníctvom štátu, nemiesto, aby sme skúsili spoliehať sa jeden na druhého.

Obdivujem sadomasochistov z radov slovenských nezamestnaných, dôchodcov a ľudí okolo päťdesiatky, ktorí ochotne idú voliť práve tých politikov, ktorí otvorene a nepokryte na nich kašlú. Kupujeme si klebetníky, než by sme si aspoň raz za čas kúpili napr. ekonomický časopis, aby sme niečo z toho, čo sa okolo nás deje pochopili. V tom je neznesiteľná ťarcha slobody. Mať ju znamená niesť zodpovednosť za svoje činy. Nebolo by lepšie mať radšej niekoho, kto bude myslieť za nás? Nejakú konštruktivistickú autoritu?

Počúvať „ľudovú múdrosť“ a sťažnosti ľudí na zastávkach a v čakárni u lekára má však svoj zmysel. Toto klbko predsudkov, komplexov menejcennosti a naivity, ktoré tvorí podstatu malichernej slovenskej dušičky sa totiž vyvinulo v dlhom procese. Môžu zaň rôzni pseudointelektuáli, nesprávna analýza príčin a následkov istých udalostí a tiež nedostatok historických skúseností nášho národa so slobodou.

Ak chceme zmeniť spoločenskú klímu na Slovensku, treba neustále ľuďom ukazovať, že pravda je často paradoxná.

Lukáš Krivošík

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk