Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Správa z Miletičky
24-09-2004 / Kristína Uhlíková / Slobodný trh

Už dávnejšie som sa rozhodla, že si kúpim tričko s americkou zástavou. Zdalo by sa, že to nebude problém. Ak sa však o to niekto pokúsi, rýchlo zistí, že takéto tričká sú ozajstným nedostatkovým tovarom. Po dlhšom hľadaní som sa rezignovane vybrala na známe trhovisko Miletičova.

Moje dobre informované zdroje tvrdili, že Číňania ešte vedia, čo sa nosí. Tak som teda blúdila uličkami plnými šiat, zo všetkých strán sa mi prihovárali tržbychtiví predavači. Moja otázka sa však stretávala so zamietavým krútením hlavou. Už som sa takmer vzdávala nádeje, keď tu jedna z predavačiek najskôr potvrdila moje skeptické predpoklady, ale vzápätí ma odkázala k stánku obďaleč. Asi 40-ročná štíhla ženička s výzorom hippie ponúkala tričká bez rukávov aj s rukávmi, pozoruhodne lacné športové súpravy a legíny. Otázka ju prekvapila. Hneď sa však spamätala a odvetila: „Jááj, tie sme mali. Už ich nemáme.“ Kdesi vo mne zaznel posledný výdych môjho optimistického ja. Ženička sa však nevzdávala. Bola to profesionálka, rozhodnutá stoj čo stoj predať svoj tovar. „Máme tu ale takéto krásne športové súpravy – ruské, Sovietsky zväz.“ V rozpakoch som hľadela na červenú bundičku s nápisom CCCP. „To si kúpte – oni sú lepší ako Amerika,“ dodala s lišiackym úsmevom. To už som sa však rozhodla brániť svoju anti-antiamerikanistickú identitu: „No, ja si myslím presný opak,“ Ženička zakontrovala: „No vidíte, a ja si zas myslím opak toho, čo si myslíte vy,“ Napriek zľahka humornému tónu sa dalo vytušiť, že nejde len o obchodnícky trik. Ženička mala svoj názor na vec. Rezignovane som prešla medzi apolitickú zeleninu a rozjímala nad pocitom horkosti, ktorý sa mi chtiac-nechtiac rozprestrel v duši.

Nejde o tričko, nejako to už bez tej zástavy prežijem. Neprestáva ma však fascinovať – a znepokojovať – tá zvláštna ľudská vlastnosť, ktorú do istej miery pozná azda každý z nás, zábudlivosť. Pravda, nie je zábudlivosť ako zábudlivosť. Teraz nie je reč o stratených okuliaroch, ktoré v skutočnosti po celý čas nosíme na nose. Ide o zábudlivosť, vďaka ktorej sme schopní hovoriť o režime pred 1989 ako o starých dobrých časoch, keď mlieko stálo korunu. Zábudlivosť, z ktorej vyplýva, že chudák Tiso bol vlastne len obeťou zhody okolností. Zábudlivosť, podľa ktorej sú Američania tí zlí a Rusi dobrí. Na prvý pohľad sa zdá, že o nič nejde. Napokon, nikto nie je dokonalý.

Túto stratu pamäte však nemožno zvaliť na akúsi nevyliečiteľnú historickú sklerózu. Poznať svoju minulosť a vedieť ju správne zhodnotiť je otázka morálneho presvedčenia. Učí nás rozoznávať dobré od zlého, užitočné od škodlivého, zdravé od patologického. Je dobré pamätať si, že aj vďaka USA dnes nemusíme zápasiť s „výdobytkami“ fašizmu. A vďaka USA, presnejšie Ronaldovi Reaganovi, sa nezvíjame v komunistickej agónii tak, ako, povedzme, Kuba. Je dobré poznať cenu odvahy, ktorú platili statoční ľudia v oboch totalitných režimoch 20. storočia. Je dobré nezabúdať, že mlieko síce stálo korunu, ale ak by sme chceli banánový koktail, vznikol by problém – potrebovali by sme totiž banány a cukor. Tu niekde leží odpoveď na otázku, akí sme a akí by sme mohli byť. Hrubá čiara za minulosťou by znamenala, že odmietame niesť zodpovednosť za minulosť a také rozmýšľanie nás napokon môže viesť napríklad k hodnoteniu, že studená vojna bola zákerným útokom voči bezbrannému Sovietskemu zväzu, krajine snov, ktorá dovtedy žila v mieri a blahobyte. Kým neprišli zlomyseľné Spojené štáty... V ilúzii sa však nedá žiť donekonečna. Zišlo by sa konečne pozrieť na seba a na svet okolo nás bez nostalgického make-upu. Aj keď to možno bude trochu bolieť.

Kristína Uhlíková

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk