Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Edmund Burke - prvý medzi konzervatívcami
29-07-2004 / Peter Frišo / Ideológia

„Molle meum levibus cor est violabile
telis
Et semper causa est, cur ergo
semper amem“

„Do môjho krehkého srdca stačí aj
slabučký šíp
on je príčinou toho, prečo ja
stále tak ľúbim“

    (Ovidius, Listy Heroín)¹

„Burke vedel, že ekonomika a politika nemajú charakter nezávislých vied, sú iba prejavom všeobecného poriadku, ktorý je poriadkom mravným.“

    (KIRK, Russel)²

O Edmundovi Burkeovi zrejme nestačí napísať krátky článok, bolo by treba minimálne monografiu (zvlášť, keď sa žiadna v češtine, či slovenčine zatiaľ ešte neobjavila). A predsa, Edmund Burke je otcom konzervatívcov – teda tých, ktorí veria, ...že človek patrí k nejakému dávno už existujúcemu spoločenskému poriadku³ a že práve táto skutočnosť je zvrchovane dôležitá pri každom jeho rozhodovaní čo a ako robiť.⁴

Konzervativizmus ako druh spoločenského myslenia vzniká ako reakcia na utopistické⁵ vízie krvavej revolúcie vo Francúzsku. Nie je ničím novým, ale je opätovným potvrdením normálnosti v spoločenskom diskurze ako protiváha šialenstva francúzskych revolucionárov. Až nástupom revolúcie môžeme hovoriť o konzervativizme, pretože túžba uchovávať hodnoty prichádza s ich spochybňovaním, konzervativizmus zas prichádza ako odpoveď na krízu spoločnosti, ktorá opustila poriadok, spoločnosti, ktorá sa odtrhla z reťaze.

Toľko teda v stručnosti o konzervativizme, ťažko definovateľnom spoločenskom myslení, ktoré je hlboko zakotvené v transcendentnom poriadku. Edmund Burke, muž s klasickým vzdelaním, bol tým, kto položil jeho základy. Niežeby bol konzervativizmus totožný s Burkom vo všetkom⁶, no Burkeom sa začína boj o udržanie normálnosti západu, boj ktorý sa dodnes (dúfajme) neskončil!

Burkov život

Zopár údajov zo života⁷: Edmund sa narodil 1. januára⁸ 1729 v Dubline, otec bol anglikán, matka katolíčka. Od roku 1750 študoval v Londýne právo, neskôr začal publikovať, jeho prvým dielom je A Vindication of Natural Society (Obhajoba prirodzenej spoločnosti). O rok neskôr v roku 1757 vyšlo jeho dielo A Philosophical Enquiry into the Origin of our Ideas of the Sublime and Beautiful⁹, originálne dielko, v ktorom ovplyvnený Humeom v mnohom predbehol Kanta.

Burke v roku 1759 vstúpil do politiky a ako whig získal v roku 1766 parlamentné kreslo. Mal aj ponuku stať sa členom parlamentu, no odmietol ju. Z politiky tento ostrieľaný politik odchádza v roku 1788, keďže politická scéna dala prednosť guvernérovi Indie, ktorého sa Burke snažil odvolať, pre korupciu, zneužívanie právomocí a porušovanie práv.

Tu sa dostávame k Hayekovmu omylu¹⁰, keď mylne označil Burkea za liberála v opozícii ku konzervativizmu. Burke totiž odmietol idey francúzskej revolúcie v Reflections on the Revolution in France¹¹ a následne v Letter to a Member of the National Assembly, kritickom voči Rousseaovi. V tej dobe prišlo k rozštiepeniu whigov na liberálov – „pokrokových“ a konzervatívnych. To bol prvý krok na ceste k tomu, aby Burkeove názory prebrali toryovia. Ťažko však hovoriť o preberaní, keď často boli väčšie rozpory medzi politikmi v jednej strane ako medzi niektorými whigmi a niektorými toryovcami.¹² Keď Anglicko za Pitta prijalo mier s Francúzskom, Burke ho v štyroch Letters on a Regicide Peace odmietol ako zločinný. V ekonomike sa dal na stranu voľného trhu, teda smerom, ktorý už pred ním vytýčili mnohí kresťanskí myslitelia a ktorý preferoval aj Burkeov priateľ Adam Smith. V závere života sa usiloval o väčšiu slobodu pre rodné Írsko.

Otec konzervativizmu zomrel 9. júna 1797 a v závete prikázal, aby ho pochovali na tajnom mieste, lebo sa obával, že po víťazstve revolučných armád by jakobíni zneuctili jeho ostatky, čím zanechal aj odkaz pre svojich nasledovníkov.

Odkaz

„Lenže rytierska doba sa skončila. Nastal vek sofistov, počtárov a ekonómov a sláva Európy navždy zhasla. Nikdy, nikdy už neuvidíme onú šľachtenú oddanosť urodzenému a nežnému pohlaviu, onú hrdú podriadenosť, dôstojnosť, poslušnosť, vernosť srdca, ktoré i v porobe oživovali ducha vznešenej slobody. Pôvab života, ktorý sa nedá získať za peniaze, pripravenosť brániť vlasť len pre ňu samu, kolíska mužnosti a heroizmu, to všetko patrí minulosti. Preč je zásadovosť, čistota cti, čo škvrnu pociťovala ako ranu, podnecovala odvahu, pričom zmierňovala krutosť, zušľachťovala, čohokoľvek sa dotkla a spôsobovala, že i sama neresť strácala polovicu so svojho zla, pretože stratila všetku vulgárnosť“.¹³

„Na štát je treba pozerať s inou úctou, lebo nie je partnerstvom iba vo veciach slúžiacich hrubej, živočíšnej existencii, miznúcej a k zániku spejúcej prirodzenosti. Je spoluúčasťou na všetkom vedení (poznaní), spoluúčasťou na všetkom ume, na každej cnosti, na každej dokonalosti. A pretože ciele takejto spoločnosti nejde dosiahnuť ani v mnohých generáciách, stáva sa partnerstvom nielen tých, ktorí práve žijú, ale všetkých živých, zomrelých a ešte nenarodených“.¹⁴

Skúsme teraz prejsť k Burkovmu učeniu. Bolo to učenie veľkého muža, človeka veriaceho v pravdu, morálku a duchovnú povahu vecí. Je predstaviteľom starého duchovného dedičstva Európy.

Jeho učenie sa tak odvíja od úlohy človeka v spoločnosti, „ktorou nie je holdovanie pôžitkom, ale poslušné plnenie Božích zámerov“.¹⁵ Z toho vyplýva napríklad Burkovo poňatie slobody: „Trúfam si tvrdiť, že milujem mužnú a mravnú slobodu podriadenú pravidlám rovnako ako každý z gentlemanov…”¹⁶ Burke tak reflektuje kresťanské nazeranie na slobodu, spojené so zodpovednosťou, ako aj nazeranie antickej filozofie, konkrétne etiologickej debaty. Človek je skutočne slobodný len vtedy, ak svoju slobodu zameriava na mravnosť.¹⁷ Opäť tu ide o odraz transcendentného poriadku – garanta slobody –, ktorý je určujúci aj pre správne použitie slobody. Slobody spojenej so zodpovednosťou a povinnosťami, voči sebe i voči iným.

Z toho zas vyplýva základná konzervatívna téza odmietajúce radikálne reformy a utopické snahy o zmenu spoločnosti podľa ľudských predstáv¹⁸, alebo inak, povedané: “Všetky reformy, ktoré sme až doteraz uskutočnili, sa konali s odvolaním na staré časy a dúfam – ba čo viac, som presvedčený –, že i pri všetkých ostatných budúcich reformách sa pozorne pridržíme tejto tradície, autority a vzoru“.¹⁹ Teda konzervativizmus neodmieta každú zmenu, ale také zmeny, ktoré sa priečia poriadku, umelé zmeny, vyplývajúce z teoretického blúznenia intelektuálskych gnostikov. A inde Burke pravdivo hovorí: „Ľudia, ktorí sa nikdy neobzerajú späť, ku svojim predkom, nebudú brať ohľad ani na svojich potomkov...“²⁰ Netreba hádam poukazovať, že presne tak sa dnešná spoločnosť správa. Heslom socialistov i liberálov je užívať si a potláčať myšlienku na smrť. A z nového poňatia prišli tiež nové inštitúcie, inštitúcie poškodzujúce slobody, bez autority, bez prirodzeného vývoja, odpudzujúce ľudí. Tiež si prisúdili právo stať sa garantom slobody a tak uvrhnúť ľudí do neslobody, dali si právo vynucovať svoj náhľad na spoločnosť. Tak už viac nevládne cnosť a nenapĺňa sa Burkeova túžba: „Iste si nemyslíte, že chcem vyhradiť moc, autoritu, hodnosti rodom menám a titulom. Nie, pane. Nie je iné oprávnenie k vládnutiu okrem cnosti a múdrosti – skutočnej, či domnelej. A kdekoľvek sa skutočne nachádzajú, tam im bez ohľadu na stavovskú príslušnosť, status, či profesiu, či remeslo samé nebesá dávajú doporučenie k vysokému postaveniu a poctám“.²¹

Je tiež garantom slobody vlastníctva, pre konzervatívcov tak dôležitej²², ktorú fanatici francúzskej revolúcie pošliapali a ich nasledovníci v tom dodnes pokračujú. Na to sú dnešným ľavicovým fanatikom dobré ich „práva a slobody“, bezduché abstrakcie, slúžiace na presadzovanie ideológie, napríklad na okrádanie ľudí. Ľavičiari tomu hovoria solidarita a znamená to asi toľko, že keď vám dobrovoľne, či nedobrovoľne zoberú 500 korún, 150 sa stratí v prerozdeľovacom aparáte, 50 sa rozleje do rôznych vreciek, 200 sa minie na „solidaritu“, kde ideológovia uvážia a za tých 100 korún, čo ostane, vám dajú niečo, čo možno vôbec nepotrebujete. Burkovými slovami: „Údajné práva týchto teoretikov sú samé extrémy a úmerne svojej metafyzickej pravdivosti sú morálne a politicky falošné“.²³ Burke zrejme ani sám nevedel, že týmito slovami predpovedá Ústavu EÚ.

A s tým všetkým sa stráca pocit zodpovednosti, pokory, poslušnosti, človek stavia do popredia seba a žije len pre seba, pre svoj vlastný úžitok. Stratila sa lojalita, niet sa teda čo čudovať, že človek sa odcudzil najprv iným a potom aj sám sebe. Vytráca sa pradivo vzťahov dávajúce spoločnosti pevnosť, posvätené cirkvou a chránené prirodzenými inštitúciami. Západný svet ovládli sofisti, počtári, ekonómovia, ľudia túžiaci len po vlastnom prospechu, v konečnom dôsledku po raji na zemi a odstránení všetkých problémov. Niet viac skutočnej spoločnosti, ostávajú len jednotlivci, ktorí všetko môžu, pravda, ak sa na tom uznesie väčšina. Úlohou konzervatívcov však je zabrániť postupujúcemu procesu nivelizácie spoločnosti, ktorý Edmund Burke dávno predpovedal. O to dôležitejšie je venovať sa jeho dielu.

Peter Frišo

¹ Verš nájdeme v Burkovom diele: A Philosophical Enquiry into the Origin of our Ideas of the Sublime and Beautiful.
² KIRK, Russel: Konservatívní smýšlení, OBČANSKÝ INSTITUT: Praha, 2000, s.70
³ O tomto poriadku by sme pritom mohli taktiež hovoriť mnoho. Pravdou je že aj samotní konzervatívci sa niekedy rôznia vo výklade tohto poriadku. O tom však na tomto mieste nemôžeme pojednať, pripojím len vyjadrenie Erica Voegelina: „Poriadkom myslím štruktúru skutočnosti tak, ako je zakúšaná, rovnako ako súlad človeka s poriadkom, ktorý sám nevytvoril...“. (VOEGELIN, Eric: Vzpomínky na život a filosofii, CDK: Brno, 1998, s.86.)
⁴ SCRUTON, Roger: Smysl konzervatizmu, TORST: Praha, 1993, s.24.
⁵ Stotožňujem sa s Voegelinom, že gnostické.
⁶ Dôležité je, že konzervativizmus má svoje krédo, má pevné základy o ktoré sa opiera, nie je jednoduchým konzervovaním momentálnej spoločnosti, ale je uchovávateľom tých aspektov spoločnosti, ktoré sú odrazom poriadku o ktorom hovoríme.
⁷ Vychádzam predovšetkým z úvodu Jiřího Ogrockého k Edmund Burke: Úvahy o revoluci ve Francii, CDK: Brno, 1997, 282s.
⁸ Ako sa v ten deň zrodil nový rok, zrodil sa aj nový myšlienkový svet.
⁹ Vyšla aj u nás ako BURKE, Edmund: Úvahy o vkuse, vznešenom a krásnom, TATRAN: Bratislava, 1981, 131s.
Kniha je rozhodne blízka konzervatívnemu mysleniu, veď konzervativizmus je o kráse, preto sa niet čomu čudovať, že mnohí konzervatívci sú zároveň umelcami.
¹⁰ Pozri tiež môj článok: Prečo Hayek nebol konzervatívcom, alebo mýty o konzervativizme
¹¹ Edmund Burke: Úvahy o revoluci ve Francii, CDK: Brno, 1997, 282s.
¹² Zvlášť neskôr za sira Roberta Peela obe strany takmer splynuli v jednu.
¹³ BURKE, Edmund: Úvahy o revoluci ve Francii, CDK: Brno, 1997, s.85–86.
¹⁴ BURKE, Edmund: Úvahy o revoluci ve Francii, CDK: Brno, 1997, s.105.
¹⁵ KIRK, Russel: Konservatívní smýšlení, OBČANSKÝ INSTITUT: Praha, 2000, s.50.
¹⁶ BURKE, Edmund: Úvahy o revoluci ve Francii, CDK: Brno, 1997, s.21.
¹⁷ Námietky voči tejto vete sú mi jasné a sú zrejme hlavným bodom rozporu medzi napr. Burkom a Meyerom. Samozrejme človek je slobodný aj ku konaniu zla, my však zastávame názor, že štát musí takúto slobodu obmedziť a to nielen vo viditeľne jasných konaniach porušujúcich slobodu iných, ale aj inde, kde sa ohrozuje mravnosť.
¹⁸ Teda tendencie vlastné nielen dnešnému socializmu, ale aj liberalizmu.
¹⁹ BURKE, Edmund: Úvahy o revoluci ve Francii, CDK: Brno, 1997, s.43.
²⁰ Tamtiež, s.44.
²¹ Tamtiež, s.61.
²² Napriek tomu v určitých prípadoch obmedzenej.
²³ BURKE, Edmund: Úvahy o revoluci ve Francii, CDK: Brno, 1997, s.72.

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk