Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Slovensko v geopolitickej pasci
23-06-2004 / Lukáš Krivošík / Slovenská otázka

Drvivá väčšina Slovákov vidí svetovú politiku približne takto: sú tu nejaké Spojené štáty, ktoré sú najsilnejšou a najbohatšou krajinou na svete. Takáto kumulácia moci je nebezpečná (navyše tí kovboji sú nám „kulturtrégrom“ nesympatickí), a preto treba silné Rusko, Čínu a predovšetkým Európu, aby vyvážili vplyv jedinej superveľmoci.

Trestuhodná krátkozrakosť

Ako inak, politicky tieto populárne názory u nás hlása Róbert Fico. Už len z toho titulu, že ich zastáva on, je zrejmé, že ide o nálady, ktoré zdieľa minimálne 50 percent plus jeden občan. O silnej podpore centralizovanej Európy však svedčia aj prieskumy, v ktorých sa vyše dve tretiny voličov vyslovuje za skoré prijatie euroústavy, či za zriadenie postu európskeho ministra zahraničia. Prečo sú u nás tieto názory také rozšírené, hoci občania sami tvrdia, že o obsahu európskej integrácie nemajú dosť informácií? Dovolím si tvrdiť, že tu ide predovšetkým o dva dôvody. Dá sa predpokladať, že mnohí z našich občanov nepodporujú superštát ani tak preto, lebo o tom naozaj niečo vedia, ako skôr z dôvodu podvedomej zakomplexovanej túžby byť súčasťou skutočnej veľmoci, a nie len nejakého maličkého Slovenska. Je to smiešne, ale zdá sa, že nezanedbateľná časť našich občanov má veľmocenské ambície!

Ďalší dôvod je možné nájsť v našej naivite. Zjavne sme presvedčení, že len jedna vec bráni nastoleniu všeobecného a rovného bratstva a svornosti medzi národmi zemegule – a to sú „jastrabi“ vo Washingtone. Ak si niekto myslí, že keby neexistovali USA svet by na tom bol lepšie, tak je neskutočne naivný.

Nech to je akokoľvek nepravdepodobné, skúsme si položiť otázku, čo by sa stalo, keby sa Amerika trebárs zo dňa na deň rozhodla vzdať sa svojej globálnej zodpovednosti a vrátiť sa späť k izolacionizmu? Žiadna arkadická svornosť medzi národmi by nenastala. Vzniknuté vákuum by jednoducho zaplnili lokálne veľmoci ako Čína, Rusko, India a podobne. Navyše by všetci tí Saddámovia a ajatolláhovia vyliezli zo svojich potkaních dier, aby mohli nerušene terorizovať svet.

Globálny poriadok, ktorý určite nie je dokonalý ani úplne spravodlivý (je len jednoducho stabilný – to, čo tu máme, je ten najlepší z možných svetov) by sa zrútil a vzniklo by obrovské množstvo malých ohnísk napätia a konfliktov, z ktorých každý by mal potenciál prerásť do celosvetovej katastrofy.

To, čo robí Amerika vo svetovej politike, sa nám nemusí vždy páčiť, no hegemónia v zásade osvietenej a nám kultúrne pomerne blízkej veľmoci je pre nás rozhodne výhodnejšia ako hegemónia Kremľu, či Pekingu. Každý, kto rozmýšľa trochu realisticky a zaujíma sa o medzinárodné udalosti do hĺbky, musí zároveň uznať, že medzi nami a chaosom je len CIA a US Marine Corp.

Volanie Fica a časti národa po silnej Európskej únii v záujme „vyvažovania“ americkej moci ide úplne proti skutočným záujmom našej republiky! Snaha o nahradenie súčasného unilaterálneho poriadku akousi globálnou obdobou európskeho koncertu veľmocí z 19. storočia by viedlo k podobne deštruktívnym dôsledkom, ako v roku 1914, tentoraz v celosvetovom meradle.

Skutočné ohrozenie

Samostatnosť a suverenitu Slovenska neohrozujú Spojené štáty americké, krajina ktorá je ďaleko a ktorá má v strednej Európe len veľmi úzku množinu politických a ekonomických záujmov. Existenciu Slovenska vôbec ako samostatného štátu však ohrozuje hegemóniu Nemecka a Francúzska nad Európou. Ide o dve veľmoci, ktoré sú blízko a ktorých mocensko–ekonomické záujmy v tomto regióne sú pomerne značné.

Práve na tieto dve krajiny a ich ambicióznych politikov, Jacqua Chiraca a Gerharda Schrödera by sme si mali dávať pozor. Ak sa im totiž podarí vnútiť Európe svoju predstavu o budúcnosti kontinentu, môže to znamenať, že Slovensko zdegeneruje zo samostatného štátu do pozície akéhosi bundeslandu Bruselu.

Národy v pasci

Našu pozíciu ľahko rozpozná každý, kto sa bez emócií pozrie na mapu strednej Európy a jej vývoj v posledných storočiach. Z jednej strany Nemecko, z druhej Rusko a v strede približne tucet malých národov, ktoré raz fackali z jednej, raz z druhej strany (teraz nás fackuje Nemecko za naše nízke dane). Obe tieto veľmoci využívali rozdrobenosť strednej Európy, aby si ju prehadzovali ako loptičku pri tenise. Prostý fakt, že dnes sme opäť súčasťou „veľkonemeckej ríše“ (nech sa zdá byť akákoľvek mierumilovná a demokratická), ešte neznamená, že v budúcnosti sa opäť nestaneme korisťou pažravého ruského medveďa.

Dá sa predpokladať, že práve toto lavírovanie medzi dvomi mocenskými pólmi je spolu s rozdrobenosťou na vine historickému zaostávaniu za západnou Európou. Kde je východisko z tejto geopolitickej slepej uličky?

Von z pasce

Túto situáciu správne rozanalyzoval už prvorepublikový premiér Milan Hodža. Jeho riešenie malo dva rozmery. Prvým bolo postupné prekonanie rozporov medzi stredoeurópskymi krajinami a vytvorenie politickej entity v tomto priestore, ktorá by sa vedela zhodnúť a aj artikulovať istý spoločný postoj.

Hodžovi však bolo jasné, že stredná Európa, hoci jednotná by nemusela prežiť vojenský zásah ani Nemecka ani Ruska. Bolo treba hľadať partnera, ktorého záujem by nekolidoval so záujmami stredoeurópskych krajín a predsa by bol ochotný garantovať jej bezpečnosť.

Takou krajinou bolo pre neho Francúzsko. Hodža išiel dokonca tak ďaleko, že pre svoju podunajskú federáciu predpokladal francúzštinu ako úradný jazyk. Keby sa jeho plán realizoval, Nemecko by bolo z oboch strán držané v šachu.

Variant pre dnešok

Hodža navrhol riešenie, ktoré na pol storočie upadlo do zabudnutia a dnes sa zdá prekonané európskou integráciou. Dá sa však predpokladať, že v blízkej budúcnosti, najmä po rozpade EÚ, sa k nemu budú politici vracať. Dnes nám nehrozí vojenské nebezpečenstvo, ani netreba európsku federáciu nahrádzať federáciou stredoeurópskou. Francúzsko, zvodná a manipulujúca milenka Nemecka tiež nie je tou správnou krajinou, na ktorú by sme sa mali orientovať.

Východiskom z nášho problému by mohla byť Veľká Británia a Spojené štáty. USA po víťazstve v studenej vojne strácajú záujem o Európu, je im totiž jasné, že národy na vzostupe sa nenachádzajú na impotentnom starom kontinente, ale v Ázii. Jeden záujem tu ale Američania stále majú. Ako každá veľmoc s výsadným postavením sa budú snažiť uchovať si svoju prevahu a vyradiť potenciálnych konkurentov z hry v duchu hesla „rozdeľuj a panuj“.

Centralizovaný európsky superštát pod taktovkou Nemecka a Francúzska nie je ani v našom záujme. Čo okrem dobrého pocitu budeme mať z toho, že európsky minister zahraničia niekde vynadá Colinovi Powellovi, keď nám pritom tento superštát ponúka len koncept vysokých daní a trvalo udržateľnej chudoby?

FTA ako šanca

Často sa nám hovorí, že Slovensko nemá inú alternatívu ako členstvo v EÚ, lebo Európa inak nebude konkurencieschopná Amerike a Ázii. Toto odôvodnenie ešte nehovorí, prečo si konkurencieschopnosť Európy vyžaduje aj politickú integráciu, ale budiž...

Treba povedať, že koncepcia orwellovského sveta 21. storočia, kde pevnosti Amerika, Európa a Ázia bojujú v obchodných vojnách o to, kto bude mať vyššie clo, je len jedna (treba povedať, že tá horšia) vízia blízkej budúcnosti.

Druhou alternatívou je vytvorenie veľkej zóny voľného obchodu (FTA), ktorá by zahŕňala celú severnú pologuľu, nemala by politické ambície a svetu by priniesla nebývalú mieru prosperity a pokoja. Ide o koncept, ktorému by iste dali prednosť Margaret Thatcher, Paul Johnson, či Milton Friedman. Bývalá britská premiérka by chcela opustiť Úniu a rozšíriť rady NAFTA. V USA sa zase hovorí o zóne voľného obchodu pre spriatelené krajiny blízkeho východu. Stredná Európa by sa o túto možnosť mohla tiež zaujímať.

Konkrétny scenár

Slovensko by už čoskoro mohlo vystúpiť z EÚ. Britský The Economist prednedávnom načrtol zaujímavú víziu v súvislosti s referendom o euroústave. V prípade neúspechu by totiž reálne mohlo nasledovať referendum o vystúpení Spojeného kráľovstva z EÚ. Nemecko a Francúzsko by sa dokonca mohli snažiť o vytlačenie krajín, ktoré by Giscardov pamflet zmietli zo stola.

Ak by Británia vystúpila z EÚ, pravdepodobne by hľadala náhradu vo Washingtone a to by bola šanca aj pre ďalšie euroskeptické krajiny ako Dánsko, Holandsko, či Estónsko. Som presvedčený, že ak by podobný scenár nastal, Slovensko by malo zvážiť svoje zotrvanie v EÚ. Ak pre nič iné tak minimálne preto, že s Anglickom by zmizla tá jediná noha vo dverách, brániaca ešte ako tak nastoleniu superštátu.

Európska únia je ako vlak vo filme Prejazd Kasandra zo 70. rokov. Nič netušiac sa rúti do priepasti. Krach EUtópie je totiž nevyhnutný.

Čo je náš národný záujem?

Ľuďom treba vysvetľovať, že ich neohrozujú USA, ale Nemecko a Francúzsko. Ľudia to pochopia, ak ich nebudú ohlupovať rečičkami o ideáloch a hodnotách v zahraničnej politike (ktorým ľudia aj tak neveria), ale ak sa im vec reálne vyloží cez naše zahraničnopolitické záujmy.

A aký by mal byť náš národný záujem? V záujmoch sa nielen môžeme, ale dokonca musíme líšiť podľa politického zafarbenia, jedna vec by však mala ostať prioritou: Najvyšším cieľom našej zahraničnej politiky by malo byť zachovanie čo najväčšieho manévrovacieho priestoru pre Slovensko a zachovanie čo najväčšej slobody pre našich občanov!

Tento záujem sa v Európskej únii a lá Giscard dá napĺňať len ťažko.

Lukáš Krivošík

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk